Pozornosť nie je len abstraktný pojem, je to základný stavebný kameň ľudskej existencie. Všetci vieme, čo je to pozornosť, a dávame ju ľuďom okolo seba neustále. Keď však hovoríme o vývoji dieťaťa, kľúčovou sa stáva pozitívna pozornosť. Pozitívna pozornosť je spôsob, ktorým odpovedáte ľuďom so záujmom a ste k nim milý. Deťom je možné ukázať pozitívnu pozornosť cez obyčajný úsmev, očný kontakt a používanie výrazov tváre, ktoré mu dajú signál, že sa oň zaujímate, či cez fyzickú blízkosť. Okrem toho sem patrí aj používanie milých slov. Tento proces formovania osobnosti sa začína skôr, než si mnohí rodičia uvedomujú, a má hlboké korene v prvých interakciách, ktoré dieťa absolvuje so svojím bezprostredným okolím.
Význam pozitívnej pozornosti pre vývoj dieťaťa
Prečo je pozitívna pozornosť pre dieťa dôležitá? Už od bábätka potrebuje dieťa skúsenosti a vzťahy, ktoré mu ukážu, že je dôležitá a schopná ľudská bytosť, ktorá dokáže robiť radosť ostatným. Pozitívna pozornosť, reakcie a odpovede od dôležitých dospelých osôb v jeho živote pomôžu dieťaťu uvedomiť si, aké je cenné a dôležité. Obraz dieťaťa o sebe samom sa buduje časom. Ak dieťa dostáva pozitívne a milujúce správy zo svojho okolia, aj jeho obraz o sebe samom bude pozitívny. Pocity istoty a bezpečnosti u dieťaťa prichádzajú s interakciami so svojím okolím, najmä jeho rodičov a ľuďom, ktorým na ňom záleží. Ak rodič dieťa uisťuje a podporuje, keď je vystrašené, neisté, alebo čelí neznámej situácii, bude sa cítiť bezpečne. Všetkým deťom sa najviac darí v prostredí, kde sú podporované. Rastú a rozvíjajú sa vďaka pozitívnym interakciám vo svojich prvých vzťahoch, čiže vzťahoch s rodičmi.
Ako prejaviť pozornosť v každodennom živote
Rodičia majú množstvo príležitostí ukázať dieťaťu pozitívnu pozornosť, a to aj pri každodenných aktivitách. Aj počas svojich povinností, ako je napríklad pomáhať dieťaťu s kúpeľom či odprevadiť dieťa do školy, máte veľa príležitostí spojiť sa so svojím dieťaťom. Už len objatie alebo pošteklenie pri tom, ako ho sušíte po kúpeli, mu ukazuje pozitívnu pozornosť. Nezáleží na tom, aké staré vaše dieťa je. Sú to jednoduché veci, ktoré môžete urobiť každý deň, ako napríklad: pozrieť sa na svoje dieťa a usmiať sa, ukázať dieťaťu, že vás zaujíma to, čo robí, a spýtať sa ho na to, dávať pozor a počúvať, keď sa s vami dieťa rozpráva, alebo vytvoriť si špeciálne rituály, ktoré budú iba vaše.
Špecifické potreby podľa veku dieťaťa
Prístup k dieťaťu sa musí prirodzene vyvíjať spolu s jeho rastom. Od chvíle, ako sa deti narodia, vnímajú to, čo urobíte a poviete, ale aj spôsob, akým to urobíte. Bábätká dokážu odpovedať na tón vášho hlasu, gestá, výraz tváre a reč vášho tela ešte predtým, než vedia povedať prvé slová. Bábätku môžete vašu lásku ukázať jednoducho: upokojte ho, keď plače, usmejte sa, keď sa na vás bábätko usmeje, odpovedajte na zvuky, ktoré bábätko vydáva, rozprávajte mu, čo sa okolo vás deje. Všimnite si, keď sa vaše dieťa o niečo zaujíma, a podporte ho v tom, aby skúmalo ďalej, napríklad tým, že mu ukážete objekt, ktorý získal jeho pozornosť, bližšie.
Keď je dieťa trošku staršie, rozumie viac z toho, čo mu poviete. Povedzte mu, čo sa vám páči na tom, čo robí. Keď ho chválite, používajte pozitívny tón hlasu. Vyhľadávajte špeciálne spoločné chvíle, napríklad tým, že sa budete spolu hrať. Keď sa rozprávate, dajte dieťaťu čas dať dokopy odpoveď, aj keď ešte nevie nájsť tie správne slová. Buďte trpezliví.
Keď sa dieťa učí spoznávať svet okolo seba, je ešte jednoduchšie preukázať mu pozornosť. Nájdite si čas, aby ste sa dieťaťu venovali počas jeho obľúbených aktivít. Dávajte dieťaťu spätnú väzbu na jeho správanie. Keď ho chcete podporiť v tom, aby vám viac pomáhalo, môžete mu napríklad poďakovať za to, že vám prinieslo tanier po obede do kuchyne. Pamätajte si, že úsmev a očný kontakt sú to najdôležitejšie. Predtým, než vaše dieťa opravíte, zamyslite sa nad tým, či na tom skutočne záleží.
Realistické očakávania a emocionálne zázemie
Nie je realistické ani normálne byť neustále pozitívny. Ak dieťa dostáva prevažne pozitívne reakcie, stále sa ale cíti milované a v bezpečí. Pravdou je, že ak sa rodičia nedokážu sústrediť na potreby dieťaťa a neustále majú na mysli niečo iné, dieťa môže byť ovplyvnené ich nezáujmom negatívne. Dieťa dokáže rozoznať znaky stresu už vo veku šiestich mesiacov. Prvé tri roky života dieťaťa sú kritickým obdobím, ktoré má zásadný vplyv na jeho budúci vývoj. V tomto období sa formujú základné neurologické štruktúry, emocionálne väzby a sociálne zručnosti. Kvalitná starostlivosť v tomto veku je investíciou do zdravého a šťastného života.
Domov ako primárne laboratórium poznania
Prvé a najdôležitejšie prostredie, ktoré dieťa spoznáva, je domov s milujúcou najbližšou rodinou. Citové puto k rodičom alebo opatrovateľom mu prináša pocit istoty, stálosti a bezpečia. Z tejto základne sa čoraz viac odvažuje spoznávať svet, ľudí a život. Malé dieťa bez zdravotného znevýhodnenia v domácnosti všetko pozoruje, počúva, chytá, opakuje, skúma, zapája sa a komunikuje. Osvojuje si zručnosti každodenných rutín, spája ich do celkov, ako to vidí u iných. Rodičia si ani neuvedomujú, koľko dieťa naučili, koľko odpozeralo a napodobilo. Na začiatku to bolo iba chytanie vecí, strkanie ich do úst, búchanie, hádzanie a nekonečné opakovanie.
Každodenný život a inklúzia
Náš život sa opiera o zmysluplne prepojené aktivity. Varíme, kúpeme deti, ideme na prechádzku. Hovoríme najmä o tých činnostiach, ktorými si zabezpečujeme uspokojenie základných potrieb, každodenné fungovanie, nejako sa chránime, ale aj trávime voľný čas. Väčšinu z nich si zautomatizujeme a stávajú sa našimi rutinami. Inklúzia začína doma. Bežné aktivity majú svoj priebeh - začiatok, koniec, nadväzujúce aktivity. Obedovaniu môže predchádzať nakupovanie potravín, ich spracovanie a varenie, stolovanie; končí sa umývaním riadu a jeho uložením na miesto. Pripravujeme sa aj na vychádzku, kúpanie, spánok. Nácvik jednoduchých úkonov je základom pre získanie dôležitých sebaobslužných zručností (strkanie rúk do rukávu pri obliekaní, jedenie), pre rozvoj hry a pod.
Kým začne jesť lyžicou, učí sa ju chytiť, búcha ňou o stôl, dá ju do úst, naberá jedlo. Aktivity predstiera v hre (napr. varenie, ukladanie bábiky na spánok). V hre však môže napodobovať len to, čo samo zažilo, videlo a skúsilo. Dieťa cez aktivity získava zaujímavé skúsenosti - aké zvuky, reakcie dospelých vyvolá, keď búcha lyžičkou o tanier, či pohár plný mlieka? Nachádza vhodné spôsoby použitia predmetov, s ktorými sa stretáva. Ak nemôže použiť už zvládnutý postup, skúša nový - ak nemôže chytiť drobnú vec dlaňou, skúša iný spôsob palcom a ukazovákom a pod. V ranom veku sa teda deti učia najmä cez priamu telesnú interakciu s okolím, spájanie pohybu s videním, počúvaním, chytaním a hmataním, ochutnávaním.
Špecifické potreby a podpora v rozvoji
Ak má dieťa slabý zrak alebo nevidí, čo môže porozumieť z okolitých zvukov a diania? Ak aj slabo počuje, aké má možnosti učiť sa? Ak je pohybovo obmedzené, k čomu sa dostane? Ak je izolované v chránenom priestore, koľko príležitostí má sledovať bežný život a skúšať, ako veci fungujú? Odkiaľ sa zázračne vzalo jedlo, ktorým ho mama kŕmi? Ako to všetko prebieha? K zdravotnému obmedzeniu sa niekedy pridáva aj prílišné ochraňovanie dieťaťa, nízke očakávania. Rodičia nečakajú na iniciatívu dieťaťa, vopred plnia jeho potreby a želania. Dieťa si navyká na pozíciu pasívneho prijímateľa. Je to pochopiteľné, rodičom chýbajú skúsenosti a informácie, ako nájsť správnu mieru v podpore dieťaťa pri jeho osamostatňovaní.
Každá rodina má priority, čo by chcela, aby ich dieťa dosiahlo. Rovnako dôležité je však poznať, čo dieťa najviac zaujíma, čo má alebo nemá rado a na tom stavať jeho podporu. Z ktorých denných aktivít s členmi rodiny sa najviac teší? Pri učení treba rozpoznať, čo dieťa dokáže robiť samo, čo s pomocou iného a čo je ešte pre neho príliš ťažké. Dospelí by mali poskytovať dieťaťu správne množstvo a druh podpory, ktorú dieťa práve potrebuje. Ak dieťa už dokáže udržať lyžicu, búchať s ňou o podnos, no ešte nevie jedlo nabrať a doniesť ho do úst, to je jeho najbližšia oblasť vývinu. Dospelý pomáha s naberaním, odnesením lyžice do úst, rotovaním zápästia, ponechaním jedla v ústach a odnesením lyžice späť. Keď dieťa zvládne donesenie jedla do úst, obmedzí sa pomoc už len na naberanie jedla.
Štruktúra režimu ako opora pre samostatnosť
Nácvik zručnosti by mal prebiehať v rôznych podmienkach a časoch, aby sa zručnosť upevnila a zovšeobecnila. Podpora rodičom môže mať rôzne formy - od priameho fyzického navedenia dieťaťa alebo dotykového signálu na telo, cez slovné usmernenie až po iba slovné povzbudenie a pochvalu. Pri nácviku zručností sa opierame o zhodnotenie aktuálnej vývinovej úrovne dieťaťa, jeho potrieb a záujmov. Medzi deťmi sú veľké rozdiely vo zvládnutí každodenných aktivít, v miere zapojenia do nich, v samostatnosti a v komunikácii. Základom je však pravidelný denný režim, ktorý umožní dieťaťu vnímať následnosť denných rutín a vopred sa na zmeny naladiť.
Dieťa vďaka pravidelnému režimu začne jednotlivé aktivity predvídať a dá najavo, že vie, čo bude nasledovať. Môžeme to posilniť aj tým, že mu slovným popisom podáme zvolený vhodný predmet, ktorý nasledujúcu aktivitu reprezentuje (napr. cenganie kľúčmi pred vychádzkou). Dávame pozor, aby sme dieťa podnetmi nezahltili, nedali veľa podnetov naraz. Dieťa vďaka predvídaniu získava pocit kontroly nad svojím životom - má možnosť aktívnejšie sa zapojiť, dať najavo pocity, rozhodnúť, čo chce. Svet sa stáva bezpečnejší, predvídateľnejší, bez nečakaných zmien a stresov.
Každodenné aktivity v rodine sa začínajú prebúdzaním, hygienou, obliekaním, raňajkovaním. Môžu pokračovať hrou, vychádzkami, spánkom, pobytom na ihrisku, nakupovaním, kúpaním, končia ukladaním na spánok. Deti sa zapájajú podľa veku, znevýhodnenia, času i prístupu dospelých. Nie vždy je priestor pre nácvik zručností, často treba zvážiť priority v rodine. Každodenné rutiny sú v rámci sprevádzania rodín Ranou starostlivosťou súčasťou rozhovorov s rodinou a podkladom pre prípravu individuálnych plánov rodiny.
Výživa, spánok a zdravý vývin
Dojčenie je bez akejkoľvek diskusie to najlepšie pre dieťa. Odborníci odporúčajú dojčiť naplno prvých šesť mesiacov a pokračovať v dojčení s podávaním vhodnej doplnkovej stravy. V prípade dojčiat, ktoré nemôžu byť z rôznych príčin úplne alebo vôbec dojčené, odborníci odporúčajú podávať mliečnu výživu. Je vhodná v prvom roku a po ňom, a to aj popri príkrmoch na dojčenie. Zavedenie vhodnej doplnkovej stravy sa odporúča najskôr na začiatku 5. mesiaca života. S vhodným obdobím na zavedenie príkrmov vám najlepšie poradí pediater alebo pediatrička. Najčastejšie je to v období od ukončeného 4. až 6. mesiaca života. Bábätko môže papať kašu, príkrm alebo jedlo priamo z rodinného stola za predpokladu, že ponúkaná strava je preň vhodná.
Jedlo by malo obsahovať absolútne minimálny obsah soli a cukru, žiadne aromatické prísady alebo konzervačné látky, malo by byť čo najprirodzenejšie a šetrne spracované, zahŕňať vyvážený, zdravý mix ovocia a zeleniny a potraviny s vysokým obsahom vlákniny, ako sú celozrnné cestoviny, ryža alebo chlieb. Dôležité je, aby bolo jedlo pre dieťa zábavou a zážitkom pre všetky jeho zmysly.
Potreba spánku je individuálna a veľmi sa líši od jedného bábätka k druhému. Dieťa v prvom roku života spí niekoľko hodín počas dňa, avšak tieto hodiny sú rozdelené do spánkových fáz veľmi rôznorodej dĺžky. Dokopy bábo spočiatku spí 14 až 18 hodín z 24 hodín celého dňa. Denno-nočný rytmus sa však vyvíja postupne. Nočné budenie sa vyskytuje v prípade väčšiny detí, a to najmä v prvých rokoch života. Neľakajte sa, z hľadiska fyziológie to nie je nič nezvyčajné. S faktom, že vy a prípadne aj váš partner trpíte nedostatkom spánku, sa musíte popasovať. Skúste odpoďívať, keď dieťatko spí. Po nejakom čase si dieťa zosynchronizuje svoj spánkový rytmus so štandardným dospeláckym.
Sledovanie psychomotorického vývinu
Vývinový skríning S-PMV slúži ako pomôcka pri vyšetreniach psychomotorického vývinu detí. Aby sa vedelo, či dieťa rastie a vyvíja sa zdravým spôsobom, lekár porovnáva údaje dieťaťa, napr. výšku, hmotnosť, obvod hlavičky a iné s údajmi zdravých detí - s normami. Správanie a vývin dieťaťa sa hodnotí podobne, porovnaním s normami skríningu S-PMV. Každé dieťa má svoj čas a spôsob, akým sa vyvíja. Je normálne, že medzi deťmi sú rozdiely v tom, kedy začnú džavotať, chodiť, rozprávať, obliekať sa. Rozdiely sú prirodzené, niektoré sa však časom zväčšujú a môžu dieťaťu robiť problém začleniť sa do škôlky, do školy. Detskí lekári primárneho kontaktu majú pravidelný kontakt s deťmi raného veku, počas prvých troch rokov života dieťa absolvuje 10 preventívnych prehliadok, pri ktorých sa vyšetruje vývin.
Výchova a emocionálna podpora ako základ vzťahov
Dieťa je bytosť, ktorá spoznáva svet, cíti a vyžaduje veľmi citlivý a individualizovaný prístup. Dieťa túži pri otváraní nových stránok čarovného sveta a po kráse citov v svojom okolí. Dôležitými aspektmi sú konzistencia starostlivosti (všetky aktivity si zachovávajú stabilný štýl, prejavy matky alebo otca sú prispôsobené chápaniu novorodenca), synchronizácia interakcií (matka alebo otec vníma prejavy novorodenca - napodobňuje jeho mimiku, prispôsobuje reč a správanie chápaniu novorodenca) a pocit bezpečia, ktorý je predpokladom zdravého psychologického vývinu.
Zapojenie rodiny a okolia je nesmierne dôležité. Otec pri pôrode má pozitívny vplyv na uloženie dieťaťa na telo matky do 20 minút. Využite ochotu pomôcť: zapojte rodinu a priateľov do starostlivosti o dieťa. Nech vám prinesú potrebné veci, pomôžu pri obliekaní a podobne. Ak nespĺňa vaše bábo niektoré tabuľkové parametre, upokojte sa. Neporovnávajte ho s kamarátkinou dcérkou, jednoducho akceptujte fakt, že každé dieťa má vlastné, jedinečné tempo. Niektorí „lezúni“ sú pohodlnejší a potrebujú na osamostatnenie viac času. Ak máte pochybnosti, poraďte sa s pediatrom. Svetová zdravotnícka organizácia vydala dokument, v ktorom zdôrazňuje, že prvých 1000 dní života dieťaťa - rané detstvo a dokonca aj prenatálne obdobie - je najdôležitejších pre základ zdravia a je kľúčových pre to, ako bude človek neskôr vnímať vzťahy - či ich bude vnímať ako príjemné, ako niečo, čo je zdrojom potešenia, alebo či si nebude vedieť vzťahy vytvárať a udržať z dlhodobého hľadiska.
Fyzický kontakt a jeho neurobiologický význam
Vzory pre vytváranie vzťahov začínajú už pri vytváraní vzťahu s matkou - už počas tehotenstva a následne potom počas prvých mesiacov a rokov života. Fyzický kontakt medzi matkou a dieťatkom je určujúci pre to, ako dieťa vníma v dospelosti vzťahy, či ich vníma ako niečo, čomu dôveruje a ako niečo, čo si dokáže udržať. Fyzický kontakt, špeciálne ten, ktorý sa odohráva v kontakte koža na kožu, pôsobí aj na úrovni hormónov, napr. hormónu s názvom oxytocín a takisto receptorov, ktoré sa v mozgu dieťaťa vytvoria počas tehotenstva a bezprostredne po pôrode.
Často sa hovorí, že deti z detských domovov to majú v dospelosti také ťažké preto, že im v detstve chýbali vzory rodičov. Tieto vzory im samozrejme chýbajú, ale zároveň im chýba fyzický kontakt s rodičmi. Malé dieťa strávi fyzickým kontaktom s matkou celé tehotenstvo a potom v ranom detstve je rozhodujúce, ako dlho je vo fyzickom kontakte s rodičom - ako často je v náručí. Ak si uvedomíme, že dojčenie má potenciál trvať roky, pochopíme, že počas tohto dlhého obdobia dieťa automaticky strávi celé mesiace dojčením a zároveň s tým intenzívnym fyzickým kontaktom s matkou a pri každom jednom dojčení zažíva znova vyplavovanie množstva oxytocínu a toto je mimoriadne dôležité pre vytváranie a posilňovanie vzťahovej väzby, pre posilňovanie pocitu, že potreby dieťaťa napĺňajú ľudia a nie veci.
Keď sa bábätko narodí, čas tesne po pôrode je mimoriadne dôležitý. Ten, čo sa stane v prvých hodinách bezprostredne po pôrode, je veľmi citlivý na to, akým spôsobom si matka bude budovať vzťah s dieťaťom. Často sa bábätko narodí a strávi prvé dve hodiny po pôrode mimo matky na novorodeneckom oddelení, namiesto toho, aby bolo nahé v kontakte koža na kožu na hrudi matky, aby malo možnosť využiť svoje schopnosti - to, čo je pre bábätko v tomto období také dôležité, je mať kontakt a cítiť čuchom vôňu matky. Z hľadiska vzťahovej väzby - ak sa kontakt koža na kožu po pôrode uskutoční, matka sa môže spolu s bábätkom vzájomne spoznávať. A poznanie dieťaťa je najkľúčovejšie pre výchovu. Vo výchove sa často hovorí o rôznych stratégiách, existuje však aj iná výchova než výchova založená na stratégiách a návodoch zvonka. Funguje dokonalé poznanie dieťaťa.
Senzorická integrácia ako kľúč k chápaniu reality
Rozsypané korálky, voda na podlahe, piesok vo vlasoch, topánky v skrini medzi hrncami. Keď dieťa vysype všetky hračky na zem a namiesto skladania veže ich začne triediť podľa farby, nerobí to preto, že „nevie, čo robiť“. Naopak - vie presne. Sleduje, skúma, experimentuje. Mozog sa učí spracovávať množstvo podnetov naraz - čo vidí, čo cíti na koži, čo počuje, čoho sa dotýka. Senzorická integrácia je kľúčom k tomu, aby vedelo vnímať svet ako zrozumiteľný a bezpečný.
Dieťa spoznáva pravidlá reality. Zisťuje, čo padá a čo ostane stáť. Čo sa rozleje, čo sa rozsype, čo je hladké, čo škriabe. Tieto objavy nie sú len fyzikálne - budujú základ pre chápanie vzťahov, súvislostí, pravidiel. Vytvára si vlastné hypotézy a overuje ich - opakovane „Čo sa stane, keď to hodím?“ „Zas to spravím, možno to dopadne inak.“ Tento spôsob opakovania nie je tvrdohlavosť - je to skúmanie v plnom prúde.
Zvedavosť ako motor učenia
Zvedavosť je prirodzená túžba spoznávať, ktorá vedie k objavovaniu, kreativite aj schopnosti riešiť problémy. Inými slovami, keď dieťa rozhadzuje, rozlieva a búra, učí sa o svete, o sebe aj o nás. Voľná, neriadená hra je vývinová potreba rovnako dôležitá ako spánok či jedlo. Nie je to „zbytočný čas medzi učením“ - je to učenie samotné. Keď dieťa skúša, čo sa stane, keď sa dve veci spoja, keď ten istý predmet použije zakaždým inak - ako bubon, potom ako klobúk, neskôr ako tanier - vytvára si vlastný vzťah k svetu. A to je omnoho dôležitejšie než „správne“ použitie hračky podľa návodu.
V týchto momentoch sa formuje jeho myslenie, kreativita a schopnosť byť sám sebou. Voľná hra nemá cieľ. A práve preto má hlboký význam. V dobe, keď sme zvyknutí na program, výkon a výsledok, môže byť náročné vydržať chvíľu, keď dieťa „len tak“ rozhadzuje kamene. Ale práve vtedy prebiehajú tie najdôležitejšie vývinové procesy - učí sa rozhodovať, niesť dôsledky, objavovať svoj rytmus, vnímať, že môže niečo vytvoriť bez zásahu dospelého. Keď je dieťa sústredené do hry, je v stave hlbokého ponorenia - psychológia to volá „flow“. Pre dieťa je to prirodzený stav. Je v ňom celé, v prítomnosti, v súlade s tým, čo práve robí. Ak ho v tej chvíli zastavíme - „Už dosť!“, „Uprac si!“, „Toto je zbytočné!“ - vysielame mu signál, že jeho spôsob hry nie je dôležitý. Že to, čo robí spontánne a s radosťou, nemá hodnotu. Časom sa začne spoliehať na to, že zábava, nápady a zmysel musia prísť zvonku. A to je presný opak toho, čo chceme - aby si vedelo poradiť samo.
Deti spoznávajú svet cez telo, dotyk, pohyb, zmysly. Ich telo je nástroj objavovania. Tieto činnosti nie sú len „neporiadok“. Sú to neurologické cvičenia, ktoré podporujú motoriku (jemnú aj hrubú), vývin reči, emočnú reguláciu a koncentráciu. Nemusíme obrátiť celý dom hore nohami. Vyhraďte „miesto na neporiadok“ - napríklad kúpeľňu, balkón, kuchynskú podložku, záhradu alebo detský bazénik v izbe. Miesto, kde sa môže „bezpečne“ rozliať a rozhádzať. Pripravte seba aj dieťa slovami: „Tu sa môžeš hrať po svojom.“ Nechajte mu čas. Neskočte hneď s uterákom ani s komentárom. Všímajte si, čo robí, čo skúma, ako sa sústredí. Neporiadok nie je chyba. Je to fáza. A niekedy aj forma prejavu radosti, slobody, tvorivosti. Fáza, v ktorej sa rodí zvedavosť, trpezlivosť, sústredenie a dôvera v seba. Ak chceme, aby z našich detí vyrástli samostatní, vnímaví a zvedaví ľudia, musíme im dovoliť rozhádzať si svoj svet - aspoň na chvíľu. Bude len naplno žitý.
Vedecký pohľad na adaptáciu a význam výskumu
Poznanie sveta nie je len doménou detí, ale aj ľudí, ktorí sa venujú vede, pretože proces skúmania a objavovania je v princípe podobný. Ako hovorí Monika Ivanová z Ústavu pre výskum srdca SAV, rozhodujúca je možnosť tvorivo pracovať na veciach, o ktorých je presvedčená, že môžu mať v budúcnosti svoj význam a nestať sa otrokom každodennej rutiny. Prvým a nutným predpokladom je mať záujem. Potom je to trpezlivosť, zvedavosť, chuť analyzovať, spoznávať a hrať sa. Veď aj veda je určitou formou „hry“ so systémami, ktorú poháňa potreba pochopiť mechanizmy, ktoré nie sú na prvý pohľad zrejmé.
Ischemická choroba srdca, ktorá vzniká v dôsledku nedostatočného zásobovania srdca živinami a kyslíkom, je dnes jednou z hlavných príčin vysokej úmrtnosti obyvateľstva vo vyspelých krajinách. Za určitých okolností je však srdce schopné lepšie tolerovať ischemickú záťaž tým, že si aktivuje vlastný endogénny ochranný systém, ktorý zahŕňa množstvo za sebou nasledujúcich reakcií a interakcií. Ide v podstate o akúsi adaptáciu srdca na záťaž. Vedecký výskum sa snaží spoznať celý tento ochranný mechanizmus alebo prispieť k jeho objasneniu, čo by v budúcnosti mohlo pomôcť pri hľadaní novších a účinnejších terapeutických postupov a liečiv. Tak ako dieťa objavuje svet okolo seba, aj veda objavuje vnútorné mechanizmy ľudského organizálu, aby sme lepšie rozumeli tomu, ako fungujeme a ako sa môžeme chrániť. Aj tu platí, že pokiaľ sa rieši problém, ktorý nie je dostatočne aktuálny, zaujímavý alebo nemá náležitý význam pre spoločnosť, len málokedy na neho čaká uznanie. Tvorivá práca, či už v detskej izbe alebo v laboratóriu, je základom napredovania a rozvoja.