Materstvo a rodičovstvo sú témy, ktoré rezonujú v spoločnosti naprieč generáciami. Súčasťou našich životov sú zmeny, formovanie, učenie sa milovať. Mnohé ženy, ale aj odborníci, majú na túto tému rôzne názory a skúsenosti. Cieľom tohto článku je preskúmať rôzne aspekty materstva, rodičovstva a výchovy detí v kontexte moderných výziev a očakávaní.
Otázka prirodzenosti a materskej lásky
Patrí materská láska a materský inštinkt k prirodzenostiam, ktoré sú vlastné každej žene? Alebo je normálne, keď matka o svojej láske k deťom pochybuje? Patrím k tým matkám, ktoré materskú lásku pociťovali takmer okamžite po pôrode. Všetky tri tehotenstvá som prežívala v láskyplnom opojení a so svojimi ešte nenarodenými synmi som sa rozprávala vari každý deň. Neviem či preto, že sa o prenatálnej komunikácii hovorí a píše, alebo jednoducho preto, že som svoje deti automaticky považovala aj v bruchu za osôbky, s ktorými prosto musím komunikovať, aj keď mi ešte nevedia odpovedať. Jednoducho som to tak cítila.
Môžem však potvrdiť, že niečo na tej prenatálnej komunikácii asi bude, pretože keď deti v dojčenskom veku počuli áriu z mojej obľúbenej opery, reagovali na ňu náhlym upokojením. Známy kanadský psychológ Thomas Verny tvrdí, že ľudský plod môže nielen vidieť a počuť, ale aj niečo prežívať a dokonca sa aj niečo učiť, samozrejme, na základnej úrovni. A čo je najdôležitejšie, je vraj schopný cítiť. Podľa nej bude dieťa samo seba vnímať ako šťastné alebo smutné podľa toho, čo sa o sebe dozvedelo pri pobyte v maternici. A hlavným zdrojom toho posolstva je matka. Neznamená to však, že každá „povrchná“ či prechodná úzkosť a starosť má negatívny vplyv na dieťa. To, na čom záleží, sú hlbšie formy cítenia. Že ste so svojím bábätkom nehovorili, keď bolo v brušku? Samozrejme, vôbec to neznamená, že ho nemilujete alebo že z neho vyrastie smutné a depresívne dieťa.
Príbeh prijatia a budovania vzťahu
„Nikdy som dieťa nechcela a netúžila som po ňom. Jednoducho som to tam vnútri vôbec necítila. Nerozplývala som sa nad cudzími deťmi, nemala som potrebu sa s nimi rozprávať ani u kamarátok, jednoducho som bola v tomto smere chladnejšia. Pritom pochádzam z troch súrodencov. Potom som raz otehotnela a veľmi vážne som uvažovala o prerušení tehotenstva. Mávali mnou rôzne pochybnosti, predovšetkým o tom, či by som vôbec dokázala byť dobrou matkou, keď mi deti nič nehovoria. Môj priateľ ma nakoniec presvedčil, aby som to nerobila. Ani počas tehotenstva som nezažívala eufóriu z toho, že budem matkou, jednoducho som si pripadala len o pár kilogramov ťažšia. Netúžila som po ultrazvukovej snímke, netúžila som hladkať si brucho… Potom som porodila syna Tadeáša a na rolu matky som si musela začať zvykať. Týždne ubiehali, zvládala som to, ako sa dalo, a potom sa zrazu prihodilo niečo zvláštne. Ako Tadeáš rástol, začala s ním byť väčšia zábava, a ja som si zrazu uvedomila, že som vlastne strašne rada, že ho mám. Určite nie som stále tá klasická mama s veľkým ,M‘, ktorá behá okolo hniezda, ale pochopila som, že materská láska môže prísť, aj keď si myslíte, že nie,“ rozpráva tridsaťpäťročná Irena z Bratislavy.
Jej názor ostatne potvrdzuje aj psychologička Tereza Beníšková. „Materská láska väčšinou príde sama od seba, ale nie úplne u všetkých žien. Niektoré mamičky milujú svoje už bábätko v brušku, iné si na príliv materskej lásky musia chvíľu počkať. Je však len mizivé percento matiek, ktorým sa nepodarí nájsť si nakoniec cestu k svojmu dieťaťu. Materská láska prechádza aj rôznymi premenami podľa aktuálnej podoby vzťahu zúčastnených.“
Psychologička: Deti nikdy netreba nechať vyplakať, mozog si myslí, že dieťa odpadlo
Láska na prvý pohľad verzus vybudované puto
„Prvé dieťa som porodila v termíne a hneď od prvej chvíle som s ním mohla byť. Mala som pocit, že nič krajšie som si nemohla priať - priamy kontakt, pohľad do očí. Druhú dcéru som porodila takmer o dva mesiace skôr. Musela byť v inkubátore a ja som ju nemohla ani chytiť do náručia. Pritom som cítila takmer až nutkavú potrebu okamžitého vytvárania puta, bez ohľadu na to, kde sa dcéra práve nachádzala. Tak som ju aspoň hladila cez otvor inkubátora a snažila sa na ňu hovoriť. Je to zvláštne, ale keď nás potom pustili domov, mala som pocit, že môj vzťah k nej nie je rovnaký, ako bol pred rokmi k staršej dcére. Hoci mi psychologička hovorila, že puto sa môže vytvoriť až neskôr, napríklad až v druhej polovici prvého roka, a že ide o zložitý proces, ktorý nezávisí od toho, či som dieťa mala v prvých minútach na bruchu. Uplynuli dva roky, a ja mám stále pocit, že druhú dcéru milujem menej. Hanbím sa za to, ale jednoducho si nemôžem pomôcť,“ hovorí tridsaťdvaročná Alena.
Láska na prvý pohľad je asi niečo, čo vidíme len vo filmoch, a vytvoriť a prehĺbiť lásku, ktorá trvá celý život, obyčajne stojí úsilie, čas a aj veľa trpezlivosti. A to platí nielen o láske medzi mužom a ženou, ale aj medzi súrodencami či medzi matkou a dieťaťom. Fyzický kontakt tesne po pôrode nezaručuje okamžitú citovú blízkosť. Alena isto nie je jediná matka, ktorá tvrdí, že jedno dieťa miluje viac než druhé. Len o tom tie ďalšie nehovoria nahlas.
„Každý človek je originál, takže je celkom možné, že matka môže mať jedno dieťa radšej než druhé alebo ostatné. Vyzeráme inak, správame sa inak, vzbudzujeme lásku rôznym spôsobom, zapadajú do seba iné kúsky vzťahovej skladačky. Nie je to nič, za čo by sa mama mala hanbiť. Dokonca je to prirodzené a normálne. Podľa mňa azda ani nie je možné, aby mal rodič rád viac detí úplne rovnako a rovnakým spôsobom. Podstatné je, aby mala matka každé svoje dieťa dostatočne rada (ale každé možno za niečo iné a trochu inak). V ideálnom prípade by matka mala mať rada svoje deti láskou bezpodmienečnou, takou, ktorú si dieťa nemusí zaslúžiť.“
Výzvy popôrodnej depresie a emocionálneho vyčerpania
Tehotenstvo. Deväť mesiacov očakávaní. Radosti. Obáv. Otázok. Príprav. A hoci znie deväť mesiacov ako dlhý čas, opak je pravdou. Ubehne to extrémne rýchlo. Dokonca tak rýchlo, že ani tí najprecíznejší plánovači sa na to, čo príde, nestihnú pripraviť. Na to, čo príde, sa totižto pripraviť nedá. Nejde to. To, čo príde, je jedinečné. To, čo príde, je krásne. Ale aj strašidelné. Ale hlavne, to, čo príde, je nepredvídateľné.
Pôrod. Bolesti. Slzy. Nadľudský výkon. A napokon - nový malý tvor v rukách rodičov. A teraz čo? Najprv pochybnosti. Oťukávanie sa a spoznávanie. A potom, síce starosti, ale krásne. Nedostatok spánku vyváži úsmev bábätka. Radosť. Šťastie. Aj strach. Zodpovednosť za nový život. Ale hlavne príjemné pocity. Splnený sen. Spojenie. Naplnenie. Vzťah. Poslanie. Láska na celý život. Jedine, že by to bolo inak…
Ten istý scenár. Ale po prvom dejstve prichádza extrémne vyčerpanie. Únava. Pocity zlyhania. Neschopnosti. Smútok. Hnev. Záchvaty plaču a to bez zjavnej príčiny. Odpor. Otrávenie. Apatia. Rezignácia. Ale aj nenávisť. Myšlienky na odchod. Prinajlepšom len z domu. Nešťastie a pocit slepej ulice, z ktorej sa nedá dostať von.
Tým, čo zažívajú pocity z prvej skupiny, sa to zdá nereálne. Tak ako sa zdajú pocity šťastia nereálne a nepredstaviteľné pre tých, ktorí sa ocitli v skupine druhej. Popôrodná depresia. To je jej názov. Zažíva ju mnoho žien. Mnohé si to nechcú priznať. Nemôžu to predsa takto cítiť. Myslia si, že to prehrmí. Že to zvládnu samy. Alebo že sú divné. Hanbia sa za svoje pocity. Ako sa môže čerstvá maminka cítiť takto? Nešťastne? Smutne. V takej šťastnej chvíli? Neľúbiť svojej bábätko?
Tieto pocity sú však normálne. Bežne sa vyskytujúce. A častejšie ako si myslíme. Tento stav postihuje ženy po pôrode. A môže mať veľmi vážne následky. Preto o tom treba hovoriť. Treba hovoriť o tom, že tento stav sa dá riešiť. Liečiť. Že existuje pomoc a že ju treba vyhľadať. Treba hovoriť o tom, že to nie je hanba. Že to zažiť môže každá z nás. Sledujme. Vnímajme. Naslúchajme. A nesúďme. Sme mamy. To najpodstatnejšie máme spoločné. Dieťa. Každá ho ľúbime a chceme preň to najlepšie. Buďme si priateľkami a ak sa dá, pomôžme si navzájom jedna druhej prežívať radosť.
Psychologický pohľad na rolu rodiča a tlak spoločnosti
Psychologička Ivana Antošíková z Poradne Alexis zdôrazňuje, že vzťah s dieťaťom môže vzniknúť postupne a každý rodič má právo si ho budovať svojím tempom. Upozorňuje na tlak spoločnosti na "dokonalé" rodičovstvo a radí, ako zvládnuť popôrodnú depresiu či výčitky svedomia. „Asi to, nech na seba nevyvíjajú nátlak, ako by to malo byť, neporovnávať sa. Každý vzťah vzniká inak, tak je to aj pri vlastnom dieťatku,“ hovorí. Zdôrazňuje tiež dôležitosť kontaktu "koža na kožu" pri budovaní vzťahu s dieťaťom a reagovaní na jeho potreby. Neplánované dieťa automaticky neznamená, že je nechcené, no niektorí rodičia môžu potrebovať dlhšiu cestu na objavenie vzťahu s ním.
Antošíková sa stavia proti mýtom o tehotenstve, pôrode a rodičovstve. Rešpektuje individuálne skúsenosti každého človeka a odmieta rady typu "dieťa treba nechať vyplakať" alebo "nenos ho na rukách, lebo si na to zvykne". Fyzický kontakt a reakcie na potreby dieťaťa sú podľa nej kľúčové pre budovanie vzťahu.
Výčitky svedomia sú bežnou témou v rodičovstve, často spojené s porovnávaním sa s "dokonalými" rodinami na sociálnych sieťach alebo s "dobrými radami" okolia. Antošíková radí, aby sme sa napojili na vlastnú intuíciu a na potreby svojho dieťaťa: „Zabúdame na vlastnú intuíciu, zabúdame sa napojiť na vlastné dieťa, na to, čo skutočne potrebujem ja ako rodič a moje dieťa. Naše dieťa je tou najlepšou kontrolkou, práve naše dieťa je naším najlepším zrkadlom.“
Výchova v kontexte hodnôt a osobnej autonómie
Mgr. poukazuje na dôležitosť výchovy detí k spaseniu a vedeniu k Pánu Ježišovi. Zdôrazňuje, že rodičia sú prvými kňazmi svojich detí a majú im pomôcť prijať spasiteľné dielo Pána Ježiša a priviesť ich k prahu večného života. „Měj úctu k duši dítěte!“ Tento výrok nášho prvého prezidenta sa mi vždy páčil. V detstve - pre jeho hodnotenie dieťaťa a odkedy mám vlastné deti tak preto, že si aj vďaka nemu uvedomujem ich osobnostnú odlišnosť od dospelých a ich vlastnú cenu.
Indický jogín Jaggi Vasudev, známy ako Sadhguru, prednáša o výchove po celom svete. Jeho myšlienky otvárajú oči a odpovedajú na základné otázky výchovy. „Dieťa nie je váš majetok, nie je to vaša hračka, trofej ani nástroj, prostredníctvom ktorého si budete plniť vlastné sny. Máte byť skôr priateľ, ktorý ho láskavo sprevádza životom, chráni a vedie.“ Jeho pohľad zdôrazňuje, že jediná výhoda rodiča pred dieťaťom je, že prišli na svet o pár rokov skôr. Dieťa nie je projekt, ale samostatná bytosť, ktorá potrebuje sprievodcu, nie komandovanie.
Ako si nastaviť hranice a udržať duševnú rovnováhu
Žena za svoj život preberá na seba množstvo rolí. Najskôr dcéra, potom zväčša manželka a neskôr sa niektoré stanú aj matkami. No najskôr je žena. Avšak vedomé prežívanie materstva a ženstva nie je vôbec samozrejmosťou pre mnohé ženy. Podľa terapeutky a lektorky podporných skupín, Jany Almaji Vaculčiakovej, v každej vývojovej fáze aktivujeme niektorú zo svojich ženských častí - archetypov. „Materstvo a rola matky je úlohou, ktorá dáva žene hlboký zmysel, privádzame na svet nový život, urobíme všetko pre to, aby sme podporili jeho rast.“
Preto je kľúčové vedieť si stanoviť hranice. Bez nich strácame kontakt so sebou, a tým aj schopnosť autenticky milovať. „Žena-matka musí milovať aj samu seba, musí byt trošku sebecká. S manželom sa od začiatku spoločne podieľať na výchove, starostlivosti o deti a chode domácnosti. Deti smerovať od útleho detstva k tomu, že aj mama má právo na svoj priestor a chvíľu čas iba pre seba. Asertivita je dôležitá.“
Nie je hanbou požiadať o pomoc. Ženy, ktoré sa snažia byť perfektné, často končia na hranici vyčerpania. Silné ženy vedia, že prizvanie odborníkov alebo podpora okolia nie je zlyhanie, ale prejav zrelosti. Najdôležitejším posolstvom je najskôr sa postarať sama o seba, aby človek dokázal dávať ďalej. Iba spokojná a vyživená mama dokáže vytvárať harmonické rodinné prostredie. Prevencia a vedomé vytváranie priestoru pre seba sú nástrojmi, ktoré pomáhajú prechádzať náročné obdobia rodičovstva.
tags: #dieta #to #je #radost #sama #vravi