Problematika umelého prerušenia tehotenstva je jednou z najcitlivejších a najdiskutovanejších tém v spoločnosti, ktorá sa dotýka právnych, etických, morálnych, zdravotných a sociálnych aspektov. Zákonné úpravy potratov prešli v priebehu histórie významným vývojom a dodnes sú predmetom intenzívnych debát na národnej i medzinárodnej úrovni. Predkladaný článok sa zameriava na hĺbkovú analýzu legalizácie potratov v Československu a následne na Slovensku, s dôrazom na historický kontext, súčasnú legislatívu, spoločenské argumenty a pokusy o jej zmenu, ako aj na aktuálne medzinárodné snahy o zakotvenie práva na potrat do vyšších právnych noriem.
Historický Vývoj Legislatívy o Potratoch v Československu
Legalizácia potratov má v bývalom Československu, a teda aj na Slovensku, hlboké korene siahajúce až do začiatku 20. storočia, pričom jej prvé celoštátne regulácie súvisia s vývojom v iných štátoch. Sovietsky zväz ako prvý legalizoval potraty už v roku 1920, a po jeho vzore následne v priebehu dvadsiateho storočia pristúpili k podobným krokom aj ostatné krajiny komunistického bloku, vrátane Československa. Je však dôležité spomenúť, že potrat propagovalo aj nacistické Nemecko, ktoré ho používalo ako prostriedok likvidácie takzvaných „podradných ľudských rás“, čo dodáva téme ďalší, temný historický rozmer.
Prvým významným krokom na ceste k legalizácii potratov na Slovensku, ktoré bolo v tom čase súčasťou Československa, bolo prijatie nového Trestného zákona v roku 1950. Tento zákon položil základ pre určitú formu dekriminalizácie, hoci ešte nie plnej liberalizácie. Usmrtenie ľudského plodu lekárom v zdravotnom ústave so súhlasom tehotnej ženy nebolo trestné, ak bolo iným lekárom, a to úradným, zistené, že by donosenie plodu alebo pôrod vážne ohrozili život tehotnej ženy alebo že by jej spôsobili ťažkú a trvalú poruchu zdravia, alebo ak niektorý z rodičov trpel ťažkou dedičnou chorobou. Súhlas tehotnej ženy mohol byť nahradený súhlasom jej zákonného zástupcu len vtedy, ak bola tehotná žena celkom pozbavená svojprávnosti alebo ak nebola schopná sa vyjadriť, ako to špecifikoval § 218 ods. 4 zákona č. 86/1950 Zb. Tieto podmienky reflektovali vtedajší prístup k ochrane zdravia ženy a minimalizácii rizík spojených s pôrodom a potenciálnym dedičným zaťažením.
Výrazná liberalizácia nastala 19. decembra 1957, kedy bol prijatý Zákon č. 68/1957 Zb. o umelom prerušení tehotenstva. Tento zákon bol účinný od 30. decembra 1957 do 1. januára 1987 a v porovnaní s predchádzajúcou úpravou priniesol značné zmeny. Vyhláškou 104/1961 Zb. boli následne upresnené podmienky, avšak potrat nebolo možné povoliť, ak tehotnosť trvala dlhšie ako tri mesiace alebo hrozilo poškodenie zdravia ženy. Napriek tomu, ak by pokračovanie tehotenstva ohrozilo život ženy, potrat mohol byť vykonaný. Zaujímavosťou bolo, že potrat bolo možné spraviť i po uplynutí troch mesiacov tehotenstva aj v prípade, že niektorý z rodičov trpel ťažkou dedičnou chorobou, čo poukazuje na určitú flexibilitu v extrémnych prípadoch.
K ďalšej zmene došlo s vládnym nariadením č. 126/1962 Zb., ktoré bolo účinné od 1. januára 1963. Týmto nariadením boli zriadené okresné a krajské interrupčné komisie a zároveň bol zavedený poplatok za potraty hodné osobitného zreteľa, a to v rozsahu od 200 do 500 Kčs. Tieto komisie mali posudzovať žiadosti a rozhodovať o povolení zákroku, čím sa zaviedol prvok kolektívneho rozhodovania do procesu.
Neskôr, vyhláškou č. 72/1973 Zb., účinnou od 1. júla, boli zavedené ďalšie obmedzenia. Z dôvodov uvedených v písm. e) až g) bolo možno vydatým ženám bezdetným alebo s jedným dieťaťom povoliť umelé ukončenie tehotnosti len výnimočne. Rovnako nebolo možné povoliť umelé ukončenie tehotnosti cudzím štátnym príslušníčkam, ktoré nebývali v Slovenskej socialistickej republike dlhodobo. Tieto ustanovenia ukazujú na snahu štátu regulovať demografický vývoj a obmedziť prístup k potratom pre určité skupiny žien. Vyhláška č. 141/1982 Zb. predstavovala ďalší článok v reťazci právnych úprav, hoci konkrétne detaily jej dopadov nie sú v poskytnutých informáciách rozvedené.
Súčasná Právna Úprava na Slovensku a Jej Dôsledky
Prelom nastal prijatím Zákona č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva, ktorý je účinný od 1. januára 1987 až do súčasnosti. Tento zákon priniesol celkom novú úpravu, ktorá je podstatne liberalizovanejšia než predchádzajúce normy. Súčasný zákon dovoľuje usmrtiť dieťa do 12. týždňa tehotenstva nielen zo zdravotných dôvodov, ale aj na žiadosť ženy, pričom žena nemusí uviesť žiaden dôvod. Významným krokom bolo aj zrušenie interrupčných komisií, čo zjednodušilo proces a presunulo rozhodovanie priamo na ženu a lekára. Žene sa umelo preruší tehotenstvo, ak o to písomne požiada, ak tehotenstvo nepresahuje 12 týždňov a ak tomu nebránia jej zdravotné dôvody.
Okrem potratov na žiadosť sa zákon zaoberá aj medicínsky indikovanými prerušeniami. Žene možno umelo prerušiť tehotenstvo zo zdravotných dôvodov s jej súhlasom alebo na jej podnet, ak je ohrozený jej život alebo zdravie alebo zdravý vývoj plodu, alebo ak ide o geneticky chybný vývoj plodu, ako to uvádzajú §§ 4 a 5 Zákona č. 73/1986 Zb. Pôvodne vyhláška č. 74/1986 umožňovala usmrtenie geneticky postihnutého dieťaťa až do 24. týždňa tehotenstva. Toto ustanovenie však bolo zrušené nálezom Ústavného súdu SR PL. ÚS 12/01-297 zo dňa 4. decembra 2007.
Po tomto rozhodnutí sa objavili viaceré názory na otázku, dokedy je možné robiť potraty z dôvodu genetického postihnutia. V zmysle vyhlášky je touto hranicou 12. týždeň, keďže potrat z genetického dôvodu sa okrem iných taktiež považuje za potrat zo zdravotného dôvodu, pre ktorý je stanovená hranica 12. týždňa. V praxi sa však potraty z genetických dôvodov aj naďalej robia až do 24. týždňa tehotenstva. To poukazuje na pretrvávajúcu právnu neistotu a rozdielnosť v interpretácii zákona.
Vyhláška MZ SR č. 74/1986 Zb., ktorou sa vykonáva zákon Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb., ďalej špecifikuje, že zo zdravotných dôvodov možno umelo prerušiť tehotenstvo najneskôr do dvanástich týždňov jeho trvania. Bez ohľadu na trvanie tehotenstva možno ho umelo prerušiť, ak je ohrozený život ženy alebo ak sa zistilo, že plod nie je schopný života alebo že je ťažko poškodený (§ 2, ods. 1, 2). Súčasne platný Trestný zákon č. 300/2005 Z. z. sa dotýka aj problematiky potratov, najmä v súvislosti s nelegálnym vykonávaním zákrokov, čím podčiarkuje spoločenský a právny význam regulácie.
'Who was the real Prez?': Senators erupt as autopen scandal explodes at ‘Biden cover-up’ hearing
Ústavné a Etické Aspekty Potratov na Slovensku
Ústava Slovenskej Republiky výslovne hovorí o hodnote ľudského života, čo tvorí základ pre ústavnú debatu o potratoch. Článok 15 odsek 1 ustanovuje, že každý má právo na život a ľudský život je hodný ochrany už pred narodením. Odsek 2 ďalej zdôrazňuje, že nikto nesmie byť pozbavený života. Tieto ustanovenia sú kľúčové v diskusii o právnom statuse nenarodeného dieťaťa. Článok 12 odsek 1 a 2 ústavy deklaruje základné práva a slobody ako neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné, zaručujúce ich všetkým na území Slovenskej republiky bez ohľadu na rôzne charakteristiky, čo je dôležité pre rovnosť v prístupe k právam.
Ústavný súd SR vo svojom konaní pod spis. zn. PL. ÚS 12/01 posudzoval problematiku ochrany života a umelého prerušenia tehotenstva a dospel k záveru, že hoci aj nenarodený život je hodný ochrany, podľa Ústavy nasciturus (nenarodené dieťa) nie je subjektom práva, ktorému patrí základné právo na život podľa čl. 15 ods. 1. Už na tomto príklade možno badať, z akých právnych záverov vychádzal Ústavný súd SR, pričom s obdobnou argumentáciou operujú aj zástancovia základného práva na potrat. Toto rozhodnutie predstavuje kľúčový moment v interpretácii ústavných práv vo vzťahu k potratom na Slovensku.
Problematika potratov vyvoláva neustály spor medzi právom ženy na zdravie a jej slobodou rozhodovať o svojom tele na jednej strane, a právom na život nenarodeného dieťaťa, ako aj právami otca, na strane druhej. Právny záver o tom, že nenarodené dieťa má z rôznych dôvodov požívať slabšiu ochranu života z hľadiska práva na potrat, je predmetom rozsiahlych etických a právnych diskusií. Kritici tohto názoru argumentujú, že prijatie tohto práva do Charty základných práv by okamžite narazilo na iné právo, a to právo na život, ktoré je v článku 2 Charty jasne definované slovami „každý má právo na život“. Pojem „každý“ pritom nemožno uplatňovať zúženým výkladom iba na už narodené osoby s odôvodnením, že dokážu samostatne fungovať alebo prežiť bez externej podpory života v podobe tela matky. Pri takomto výklade by sa rovnaký prístup vzťahoval na rôzne skupiny postihnutých ľudí, ktorí vzhľadom na svoj zdravotný stav rovnako nedokážu fungovať bez pomoci. Argument, že jediná osoba má právo rozhodovať o živote iného, pretože to nemusí vyhovovať jej momentálnemu životnému nastaveniu, by bol v prípade týchto pacientov alebo seniorov rovnaký, čo otvára závažné otázky o hraniciach autonómie a hodnote života.
Vymedzenie okamihu vzniku života ako podmienky prípustnosti jeho ukončenia zo strany inej osoby bude mimoriadne kľúčové pre zakotvenie jednotnej právnej normy v podobe základného práva na umelé prerušenie tehotenstva. Ak nenarodené dieťa znamená život od počatia, treba ho chrániť. Za tento argument hovorí aj trestná politika štátov, ktoré poznajú a trestajú prerušenie tehotenstva. Ak by nenarodené dieťa nepredstavovalo pri interrupcii život od jeho počatia, je potrebné sa pýtať od akého okamihu je možné hovoriť o živej osobe, ktorá je chránená základným právom na život. Presná definícia tohto okamihu, teda vzniku života, bude mať totiž zásadný význam pri definovaní aj iných obdobných právnych situácií, pri ktorých by dochádzalo k jeho ukončeniu.
Celá problematika potratov pritom naráža aj na iné práva, ako napríklad práva otca. Nie je zrejmé, ako môže byť ukončený život potomka jedného z rodičov bez toho, aby na to dal súhlas aj druhý rodič. Strata milovaného dieťaťa (opäť bez prítomnosti zdravotných komplikácií) iba na základe jednostranného rozhodnutia matky je zásah, ktorý poznamená otca na celý život. Je samozrejmé, že v prípade zdravotného ohrozenia matky je potrebné vykonať všetky potrebné úkony na ochranu jej zdravia. Nie je však možné nazerať na potrat ako na módny trend, keď žena namiesto iných dostupných metód zabraňujúcich počatiu využije tento masívny zásah do svojho tela iba preto, že dieťa nie je plánované alebo ho nechce.
Spoločenské a Politické Diskusie o Zmene Potratovej Politiky na Slovensku
Téma interrupcií rozvírila spoločenské diskusie na Slovensku niekoľkokrát a na pretrase je dodnes. Napriek štatistikám, ktoré hovoria, že v roku 2019 bolo na Slovensku vykonaných o 85 percent menej umelých prerušení tehotenstva ako v roku 1992, poslanci, odborníci aj laická verejnosť sa k citlivej téme neustále vracajú a prepierajú ju zo všetkých strán. Parlament sa návrhmi zákonov týkajúcich sa umelého prerušenia tehotenstva od roku 1993 zaoberal celkovo 11-krát. Z hojného počtu prešiel iba jediný návrh. Poslanci to skúšali všemožne - niektoré návrhy boli zavrhnuté pre nedodržanie lehoty medzi zákonmi s rovnakým obsahom, o iných sa ani nerokovalo. Väčšina nezískala dostatočnú podporu v parlamente.
Súčasné interrupcie dodnes upravuje zákon o umelom prerušení tehotenstva z roku 1986, ktorý bol odvtedy niekoľkokrát novelizovaný. Podľa historika Miloslava Szabóa je často predmetom kritiky zo strany kresťanských konzervatívcov, pretože pochádza ešte z čias socializmu.
V prvých dvoch volebných obdobiach samostatného Slovenska, keď sa spoločnosť borila s kultom osobnosti premiéra Vladimíra Mečiara, divoko sa privatizovali štátne podniky a mafiánske odplaty boli bežnou praxou, hlasovanie o potratovej politike nebolo na programe dňa. Zákon vtedy povoľoval interrupciu žene, ktorá o to písomne požiada do 12. týždňa.
S prvým návrhom v tejto oblasti prišli až v treťom volebnom období za druhej Dzurindovej vlády v roku 2003 koaliční liberáli zo strany ANO na čele s Pavlom Ruskom. Do zákona žiadali doplniť paragraf o tom, aby mohlo byť tehotenstvo prerušené až do 24. týždňa, ak sa potvrdí, že je plod geneticky chybný. Takýto zákrok malo preveriť odborné konzílium. Zákon prešiel, prezident Rudolf Schuster ho však nepodpísal. Prekvapivo, za návrh hlasovali takmer všetci poslanci Smeru a HZDS, nevynímajúc vtedajších predsedov strán - Roberta Fica a Vladimíra Mečiara. Pridali sa k nim aj členovia KSS, ANO a KNP.
Snaha o liberalizáciu potratovej politiky sa v tomto období končí a v nasledujúcich volebných obdobiach nastupujú na scénu pokusy o sprísňovanie. Významným míľnikom pre zákon bol rok 2007, kedy Ústavný súd definitívne rozhodol o tom, že legislatíva nie je protiústavná a že ženy majú právo na interrupciu. Sťažnosti poslancov KDH z roku 2001, ktorých na súde zastupoval Daniel Lipšic, tak nevyhovel.
Za prvej vlády Roberta Fica sa v parlamente ocitli dva návrhy s cieľom sprísnenia. Prvý predložili v roku 2008 poslanci KDH Daniel Lipšic, Pavol Hrušovský a Ľudmila Mušková z ĽS-HTDS. Termín "umelé prerušenie tehotenstva" v ňom chceli nahradiť termínom "umelé ukončenie tehotenstva". Novela obsahovala aj nový paragraf o tom, že lekár musí ženu pred zákrokom informovať o všetkých rizikách a o aktuálnom vývojovom štádiu plodu a ukázať jej ho pomocou sonografického vyšetrenia. Lekár mal ženu informovať aj o alternatívach k interrupcii - o možnostiach osvojenia či finančných benefitoch pre matky. Zákrok mohla podstúpiť až po 72 hodinách odvtedy, čo dostala tieto informácie. Pri hlasovaní nepomohla široká podpora strán KDH, SDKÚ-DS a SMK-MKP - zákon skončil už v prvom čítaní.
Rovnako dopadol aj druhý návrh z tohto volebného obdobia, ktorý predložil nezaradený poslanec Peter Gabura. Ten žiadal, aby bol zákon č. 73/1986 Zb. úplne zrušený a interrupcie boli na Slovensku úplne zakázané. Podporu tvrdému zákazu vyjadrilo takmer celé KDH a zopár poslancov z radov všetkých ostatných parlamentných strán. Ani to však nestačilo.
V jednofarebnej Ficovej vláde v šiestom volebnom období sa do parlamentu dostali ďalšie dva návrhy. S prvým vyrukovalo v roku 2013 opozičné hnutie OĽaNO, a to konkrétne trojica Richard Vašečka, Branislav Škripek, Erika Jurinová. Zákon chceli doplniť o paragraf, že umelé prerušenie tehotenstva nemôže byť vykonané použitím humánneho lieku alebo liečiva. Ich snahy sa skončili v prvom čítaní. O dva roky neskôr, v roku 2015, prichádza na scénu Štefan Kuffa. Ako nezaradený poslanec spolu s rovnako nezaradeným Mariánom Kvasničkom a Jozefom Mikloškom z KDH predkladá radikálne riešenie - zrušenie zákona a úplný zákaz umelého prerušenia tehotenstva na Slovensku. Návrh podporilo niekoľko poslancov, najmä tí z klubov KDH a OĽaNO. Novela však skončila v prvom čítaní.
Vrece s návrhmi zákonov o potratoch sa roztrhlo v siedmom volebnom období, keď koalíciu tvorili Smer, SNS a Most-Híd. Poslanci ich predložili celkovo šesť. V roku 2018 to hneď dvakrát skúšali kotlebovci. Tí chceli, aby sa zákon o umelom prerušení tehotenstva upravil tak, že žena môže ísť na potrat len vtedy, keď je ohrozený jej život, ak bola znásilnená alebo ak je plod geneticky chybný. Zároveň žiadali zákaz vykonávania interrupcií cudzinkám. Prvý pokus skončil hneď v prvom čítaní, keď parlament hlasoval o jeho zastavení z podnetu poslanca Smeru Juraja Blanára. Kotlebovci v ten istý deň návrh podali znova. Opäť však neuspeli - od uznesenia o nepokračovaní v hlasovaní neuplynula zákonná šesťmesačná lehota. Návrh sa pokúsil ešte oživiť Richard Vašečka, tiež však nedodržal šesťmesačnú lehotu, a tak neuspel.
V roku 2019 to hneď v januári skúšal nezaradený poslanec Vašečka. Potraty na vlastnú žiadosť chcel zakázať a zároveň žiadal do zákona vložiť paragraf o tom, že zdravotníci nesmú nabádať ženu na potrat a ak zistia, že ju naň nabáda niekto iný, musia to oznámiť Policajnému zboru. Ani tento návrh po prvom čítaní neprešiel. Parlament hlasoval 25. septembra na svojej 49. schôdzi hneď o štyroch návrhoch. Richard Vašečka to skúsil znova. Predložil takmer totožný návrh ako v januári, pridal len menšie úpravy. Zákon podporili najmä kotlebovci, SNS a niektorí poslanci OĽaNO. Na schválenie to však nestačilo.
S druhým návrhom prišla opäť ĽSNS, no tentoraz rétoriku zmiernili. Poslanci chceli zákon upraviť tak, aby sa umelé prerušenie tehotenstva dalo vykonávať len do ôsmich týždňov. Paragraf o zákaze interrupcií pre cudzinky však ponechali. Ani tento návrh nebol prijatý. Tretiu novelu predložili poslanci z hnutia Sme rodina Milan Krajniak a Jozef Lukáč. Podobne ako kotlebovci chceli skrátiť dobu, do ktorej mohlo byť umelo prerušené tehotenstvo. Rozhodli sa pre hranicu siedmich týždňov. Ich snaha opäť skončila v prvom čítaní. Posledný návrh vyšiel z dielne poslancov OĽaNO, medzi ktorými boli aj súčasný minister financií Eduard Heger, minister zdravotníctva Marek Krajčí a ministerka kultúry Natália Milanová. Tí nechceli nič zakazovať ani skracovať. Do zákona mienili doplniť, že sa zo zdravotných dôvodov žene preruší tehotenstvo, ak na to dá podnet zdravotnícke zariadenie a že sa za zdravotný dôvod pre potrat nepovažuje počatie po 40. veku života. Zelenú nedostali ani tieto zmeny.
Nekonečný príbeh snáh o zmenu potratovej politiky pozastavili voľby a následná koronakríza, no určite neodznela. Už teraz je téma interrupcií významnou súčasťou agendy konzervatívnych politikov z Kresťanskej únie, ktorá je súčasťou Matovičovho OĽaNO. To, či plánujú legislatívu sprísňovať po vzore Poľska, kde sú potraty na vlastnú žiadosť úplne zakázané, zatiaľ nie je jasné. Na sociálnej sieti uviedli, že v minulosti žiaden návrh, ktorý by interrupcie zakazoval, nepredložili. „Pracujeme na zákonnej úprave a po dohode s klubom OĽaNO plánujeme predložiť návrh zákona, ktorého cieľom je zlepšenie informovanosti ženy a vytvorenie podporných opatrení pre ženu, ktorá zvažuje podanie žiadosti o umelé prerušenie tehotenstva,“ píšu v príspevku z 23. mája. Výrazne sa o túto tému zaujíma aj poslanec ĽSNS Štefan Kuffa, ktorý kritizoval potraty počas rozpravy k správe ombudsmanky Márie Patakyovej.
Argumenty Zaznievajúce v Historických Debatách
Diskusie o potratoch v minulosti sa sústredili na rôzne aspekty, ktoré reflektovali spoločenské a ideologické nastavenie doby. Poslankyňa Dr. Červenková v Národnom zhromaždení 19. decembra 1957 formulovala tri základné otázky: „Aký vplyv bude mať zákon na otázku populácie? Ako sa prejaví na zdravotnom stave ženy? A či sa nám podarí zmeniť poměr matky k nevítanému dítěti?“ V tejto súvislosti zdôraznila, že „Komise bude mít za úkol nejen rozhodnout, avšak v případě, kdy opravdu nenajde důvod k přerušení matku přesvědčit, že jí není možno vyhovět. A nejen to, avšak najít všechny důvody pro to, aby dítě čekala s láskou. Nepodaří-li se jí to, nebo podle chování a minulosti matky není naděje, že příchodem na svět se její poměr k dítěti změní, pak věřte, ať se raději nenarodí.“ Tieto výroky naznačujú vtedajší prístup, ktorý kládol dôraz na presvedčenie ženy a zmenu jej postoja k tehotenstvu.
Z politického hľadiska stála v čele boja za beztrestnosť potratu „dělnická třída, ktorá v tomto řešení spatřovala zrovnoprávnění a zlepšení sociálního postavení žen v podmínkách kapitalistického vykořisťování.“ Neprekvapuje preto tá okolnosť, že aj v Československu po prvej svetovej vojne v čele boja za beztrestnosť žien za umelé prerušenie tehotenstva stála Komunistická strana Československa, ktorá odhaľovala príčiny sociálnej biedy „dělnických a venkovských žen.“ To ukazuje na ideologické zakotvenie problematiky v kontexte socialistickej spoločnosti, kde sa zdôrazňovalo „proste tak, jak to buržoasie potřebovala, byly hlásány sankce a teorie.“Na druhej strane, bolo proklamované, že „Velká většina žen si přeje být matkami a vytvářet spolu s celou společností radostnou přítomnost a budoucnost socialistické vlasti.“
Kľúčovú úlohu v rozhodovacom procese hrali interrupčné komisie. „O povolení provedení umělého přerušení těhotenství budou rozhodovat komise zřízené při okresním ústavu národního zdraví. Budou složeny z přednosty OÚNZ, odborníka pro úsek porodnický a ženy, která má důvěru širokých vrstev žen.“ Zdôrazňovalo sa, že „Na jednání komisí bude především záležeti, aby zachovaly důvěryhodnost svého jednání, jednaly operativně a získaly si tak potřebnou důvěru pro svoji činnost; aby ženy mohly využívat dobrodiní tohoto zákona, nemusely se obracet na fušery a pokoutníky a zajistily si tak bezpečné ošetření a ochranu svého zdraví.“ Veľký dôraz bol kladený aj na presviedčanie žien: „Veliký důraz bude třeba klást v komisích na přesvědčování žen, aby od své žádosti, jsou-li důvody neopodstatněné, upustily a hledaly jiné řešení z obtížné situace způsobené těhotenstvím.“
Ministerstvo zdravotníctva kládlo veľkú dôležitosť zvláštnym komisiám, ktoré mali mať vo svojom strede „ženy životem zkušené a požívající důvěry a vážnosti.“ Bolo dokonca navrhované, aby to boli „matky více dětí. Vždyť kdo může lépe poradit v těžké době ženě než matka, jejíž srdce i morálka byla vystavena již tolika zkouškám, jež se dovede radovat v kruhu své rodiny, která v dětech vidí vyrůstat radost svého stáří a jež je hrdá na to, že dala národu i naší socialistické společnosti zdatné a zdravé jedince. Mateřské srdce dovede nejlépe pochopit těžkosti a bolesti žen a musí také najít nejen vhodná slova potěchy, ale i účinný lék.“ Preto sa kládol tak veľký dôraz na výber osoby, ktorá mala byť osou celej komisie. Komisie museli od počiatku svojej činnosti konať svoje úlohy svedomite, inak „běda, měly-li by ve svém poslaní selhat.“ Tieto výroky odzneli v poslaneckej rozprave Národného zhromaždenia republiky Československej dňa 19. decembra 1957.
V súvislosti s ľudskými právami sa už vtedy tvrdilo, že „Právo na plánované rodičovstvo je jedným zo základných ľudských práv. Partnerské dvojice i jednotlivec môžu slobodne rozhodovať o počte detí i časovom odstupe medzi nimi.“ Tento princíp akceptovala aj Organizácia spojených národov. Zákon bol považovaný za významný aj z politického, ideového a morálneho hľadiska, prispievajúci „k prohloubení socialistické zákonnosti v souladu s politikou XVII. sjezdu Komunistické strany Československa.“ Mal rozširovať práva slobodnej voľby občanov, ale okrem toho zvyšovať aj ich právnu, občiansku a morálnu zodpovednosť. Dôrazom na výchovu k plánovanému rodičovstvu podporoval upevňovanie rodín a rozvoj socialistického spôsobu života. „A zabezpečuje nakonec i budoucnost dětí, neboť jim spoluvytváří šanci narodit se zdravě těm rodičům, kteří si je přejí a jsou odhodláni a připraveni se o ně řádně a všestranně starat.“ Vychádzalo sa z toho, že plánované rodičovstvo zaradila celosvetová konferencia Svetovej zdravotníckej organizácie, organizovaná v roku 1978 v Almá-Ate, medzi primárne, základné typy zdravotnej a sociálnej starostlivosti poskytované v rámci komplexnej starostlivosti o ženu a dieťa. Okrem výchovy mladých generácií k zodpovednému a plánovanému rodičovstvu a k zaisťovaniu práva dieťaťa narodiť sa ako chcené, zdôrazňoval predložený návrh aj potrebu rozširovať a využívať modernú antikoncepciu. „Dítě má právo na to, aby se narodilo jako chtěné, aby matka i otec jeho narození s radostí očekávali a také jeho další život s láskou, citem a vysokou odpovědností formulovali. Rodinné zázemí, jež se dětem začíná vytvářet vlastně již početím, je pro každého jedince cenným vkladem. Je-li z jakýchkoliv důvodů narušeno, jsou důsledky zřejmé a někdy těžce napravitelné.“
Vtedajšie stanovisko ženy bolo považované za rozhodujúce. Výbory SNR zhodne konštatovali, že navrhovaná právna úprava utvára podmienky na zabezpečenie plánovaného rodičovstva v súlade so sociálnym a ekonomickým rozvojom spoločnosti a so zreteľom na ochranu zdravia a života ženy. Zodpovedala demokratickým princípom spoločnosti a zásadám socialistického humanizmu. Poslankyňa SNR Klotilda Fabušová vtedy uviedla: „Doterajšie konanie, ktoré do určitej miery znamenalo nátlak na rozhodovanie, nezodpovedá dnešnému spoločenskému postaveniu ženy. Ak už sama so sebou vybojovala najťažší boj - boj proti materským citom, motivovaný zdravotnými, osobnými, rodinnými, psychologickými či inými dôvodmi, treba jej položenie považovať za naliehavé a podľa toho z medicínskeho hľadiska konať.“ Ministerka zdravotníctva SSR MUDr. Tökölyová poukázala na výhody miniinterrupcie, ktorá znamenala menšie riziko nežiaducich zdravotných následkov, ako sú neplodnosť. „Je zistené, že výskyt skorých i neskorších komplikácií po umelom prerušení tehotenstva doterajším klasickým spôsobom je 20 % až 30 %, kým po miniinterrupcii len 4,4 %. Nová metóda je spojená aj s výhodami organizačnými a ekonomickými, pretože odpadá hospitalizácia a pracovná neschopnosť sa znižuje zo 7-10 dní na 2-3 dni.“
Pre potraty mladistvých dievčat poslankyňa MUDr. Mašková argumentovala: „Ak mladistvá matka nie je pre rodičovstvo spôsobilá a požiada o umelé prerušenie tehotenstva, dá sa predpokladať, že u svojich rodičov oporu očakávať nemôže. Formálny súhlas rodičov možno považovať za nepotrebný…“ S ňou súhlasila poslankyňa RSDr. Šimková, ktorá dodala: „Iba v rodine, kde vládnu úprimné vzťahy medzi rodičmi a deťmi, môžu rodičia čosi ovplyvniť a pomôcť. Preto považujem za správny návrh, aby konečné rozhodnutie zostalo na žene samotnej, i keď má 16 alebo 18 rokov.“
Vôľa ľudu bola vnímaná ako podpora. „Poslanci vo všetkých výboroch SNR tlmočili názory svojich voličov, ktorí so súhlasom prijali v návrhu zákona zakotvený princíp, aby žena mohla slobodne rozhodnúť o svojom materstve.“ Jedna z poslankýň, sama skúmala názory žien rôznych vekových kategórií, i žien nábožensky založených vo svojom volebnom obvode na navrhovanú právnu úpravu. „Všetky bez rozdielu uvítali možnosť slobodného rozhodovania ženy za podmienok lekárskeho tajomstva a neškodnosti zákroku novou metódou.“ Zrušenie interrupčných komisií bolo tiež vnímané pozitívne. „Schválíme-li dnes uvedený zákon, zanikne tím také složité, administrativně náročné a přiznejme si často i nemilé řízení před interrupčními komisemi národních výborů.“ Bolo to považované za prekonané a „v podstatě za nedůstojné pro emancipovanou ženu konce 20. století.“Zavedenie novej právnej úpravy sa tiež spájalo s ekonomickými úsporami. „Možno očakávať úspory prevádzkových nákladov zdravotníckych organizácií, pretože náklady na umelé prerušenie tehotenstva novou metódou, t. j. miniinterrupciou, ktorej sa novou zákonnou úpravou vytvárajú širšie možnosti uplatnenia, budú nižšie ako náklady, ktoré sú spojené s výkonom podľa doterajšej metódy, a taktiež sa skráti čas hospitalizácie pacientiek v dôsledku zavedenia novej metódy.“ Okrem toho sa predpokladali ďalšie priaznivé ukazovatele, ako zníženie dávok nemocenského poistenia o 70% vďaka skráteniu práceneschopnosti žien z 8-10 dní na 2-3 dni a odpadnutie nákladov a časového odbremenenia súvisiacich s činnosťou interrupčných komisií (cca 22 000 pracovných hodín ročne).
Medzinárodné Diskusie a Snahy o Zakotvenie Práva na Potrat
Súčasná snaha zakotviť právo na umelé prerušenie tehotenstva do Charty základných práv Európskej únie má silnú podporu progresívne zmýšľajúcich štátov. Po počiatočnom pretláčaní tejto agendy zo strany francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona prijal Európsky parlament uznesenie o začlenení tohto práva do Charty. Francúzsko sa tak stalo prvou krajinou, ktorá prijala právo na interrupciu do svojej ústavy 4. marca.
Zmena Charty základných práv EÚ tak, aby zahŕňala umelé prerušenie tehotenstva, by si vyžadovala jednomyseľný súhlas všetkých členských štátov. V Slovenskej republike Národná rada Slovenskej republiky neschválila uznesenie k uzneseniu Európskeho parlamentu o začlenení práva na potrat do Charty základných práv EÚ. Poslanci NR SR odmietli návrh uznesenia k uzneseniu Európskeho parlamentu o začlenení práva na umelé prerušenie tehotenstva do Charty základných práv Európskej únie (EÚ). Opozičný poslanec Rastislav Krátky (Slovensko, Za ľudí, KÚ), ktorý návrh predložil, nevidí dôvod na to, aby bolo nové ľudské právo uznané v Charte základných práv EÚ. „Je to priame siahnutie na suverenitu našej krajiny, ide proti princípu subsidiarity, na ktorom stojí Únia a vzhľadom na deklaráciu,“ povedal Krátky. V uznesení sa navrhovalo, aby slovenský parlament vyjadril znepokojenie nad opakovanými snahami europarlamentu začleniť právo na umelé prerušenie tehotenstva do Charty základných práv EÚ. Poslankyňa Anna Záborská (Slovensko, Za ľudí, KÚ) vyzýva premiéra a ministrov, aby v tomto prípade uplatnili právo veta. „Existuje iba právo na život. Právo na potrat je to isté ako právo zabiť,“ podotkla. Krátky argumentoval tým, že zdravotná starostlivosť vrátane sexuálneho a reprodukčného zdravia spadá pod výlučnú právomoc národných štátov. Nerešpektovanie ustanovení Zmluvy o fungovaní EÚ môže oslabiť inštitucionálne fungovanie celej európskej integrácie.
Nové usmernenia WHO obsahujú odporúčania týkajúce sa mnohých zásahov na úrovni primárnej starostlivosti, ktoré majú zlepšiť kvalitu interrupčnej starostlivosti poskytovanej ženám a dievčatám. Napriek tomu existujú rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), ktoré sa snažia obmedzovať suverénne postoje štátov v tejto otázke zavádzaním jednotných pravidiel, napríklad v otázke prístupu k potratom. Slovenská právna úprava garantuje ženám právo na potrat, a to v podobe zákona o umelom prerušení tehotenstva. Žena môže podstúpiť potrat do 12. týždňa tehotenstva, ak tomu nebránia jej zdravotné dôvody. Ak je však plod geneticky chybný, alebo ak je ohrozený život a zdravie ženy, zákon už nestanovuje časovú podmienku, čo je vzhľadom na potrebu ochrany ženy prirodzené.
V kontexte medzinárodného práva bol prípad Vo vs Francúzsko kľúčovým rozhodnutím na európskej úrovni, kde ESĽP uviedol, že neexistuje konsenzus v rámci členských štátov Rady Európy o tom, od ktorého momentu začína právo na život. Súd tak rozhodol napriek tomu, že právo každého na život je chránené zákonom, a je ukotvené v článku 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Článok explicitne hovorí, že nikto nesmie byť úmyselne zbavený života, okrem výkonu rozsudku súdu vydaného po uznaní viny za trestný čin, pre ktorý je zákonom stanovený trest smrti.
Európska únia ako celok neuzákonila jednotnú definíciu začiatku života. Táto otázka je kontroverzná a jej vymedzenie závisí od náboženských, etických a vedeckých postojov v konkrétnych krajinách. V rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie v prípade Brüstle v. Greenpeace súd rozhodoval o význame embrya v kontexte biotechnologických patentov. Hoci tento záver nepredstavuje právnu normu pre všetky oblasti, pretože súd sa zameral na bioetický rámec ochrany ľudského života, možno od daného záveru súdu vyvodzovať právny okamih vzniku života. Ak nenarodené dieťa znamená život od počatia, treba ho chrániť. Zakotvenie základného práva na umelé prerušenie tehotenstva do Charty tak bude narážať nielen na chránené právo na život, ale aj na podstatu toho, čo vlastne život je. Prijatie základného práva na potrat otvorí mnohé právne otázky a Pandorinu skrinku, práve z pohľadu toho, ako bude definovaný život. Pretože podľa tejto definície potom vznikne nový druh „neľudí“ a zákonná možnosť ich bezbrehej eliminácie, alebo toto právo narazí na hranice iných základných práv, ako je právo na život, ktoré nesmie byť obchádzané bez vážnych príčin.
tags: #osn #schvalo #zakon #o #prave #na