Na Slovensku existuje od roku 2004 jedinečná iniciatíva, ktorá poskytuje záchrannú sieť pre tie najzraniteľnejšie bytosti - novonarodené deti, ktorých matky sa ocitli v bezvýchodiskovej situácii. Občianske združenie Šanca pre nechcených začalo v tom roku iniciovať zriaďovanie Hniezd záchrany, verejných inkubátorov, na odloženie nechcených bábätiek. Tento projekt, ktorý sa stal synonymom pre humánny prístup k záchrane životov, vznikol ako priama reakcia na alarmujúce štatistiky pohodených a usmrtených novorodencov. Jeho primárnym cieľom je ponúknuť krajnú možnosť na záchranu života nechceného bábätka, keď už všetky ostatné cesty zlyhali alebo sú pre matku z rôznych dôvodov neprijateľné. Vďaka tejto iniciatíve sa výrazne znížil počet tragických prípadov a mnohým deťom bola daná šanca na život.
Hniezda záchrany v kontexte Slovenska: Historický vývoj a súčasný stav
V roku 2004 vznikli prvé tri verejné inkubátory v Bratislave, Žiline a Prešove, čím sa položil základ pre celoštátnu sieť Hniezd záchrany. Odvtedy sa projekt neustále rozširuje a dnes ich funguje 20 v rôznych mestách po celom Slovensku. Táto iniciatíva pod hlavičkou občianskeho združenia Šanca pre nechcených vznikla v reakcii na množiace sa správy o nájdených mŕtvych novorodencoch, a to aj v kontajneroch, čo podčiarkuje naliehavosť a potrebu takéhoto riešenia.
Od vzniku Hniezd záchrany sa rapídne znížila štatistika pohodených a usmrtených bábätiek. Pred ich vznikom ich bolo až 10 ročne. V súčasnej dobe sú to v priemere 2 ročne, čo jasne demonštruje pozitívny vplyv tohto projektu na ochranu detských životov. Za necelých osemnásť rokov fungovania projektu hniezda zachránili už 77 detí. Z tohto počtu sa k biologickým matkám vrátilo vyše 11 detí, zatiaľ čo väčšina ostatných detí žije v náhradných rodinách, kde našli nový domov a lásku.
Aby sa neustále darilo znižovať výskyt mŕtvych novorodencov, je nutné rozšíriť rozmiestnenie Hniezd záchrany ešte o ďalšie lokality. Príkladom plánovaného rozšírenia bolo už v roku 2012 mesto Vranov nad Topľou, kde sa hniezdo otvorilo najneskôr začiatkom prázdnin, v mesiaci jún. Zaujímavosťou je, že Východné Slovensko je najčastejším výskytom detí v Hniezdach záchrany. A práve v tomto regióne zostávajú nepokryté tri oblasti: najvýchodnejšia časť, sever východného Slovenska a juh východného Slovenska. Táto skutočnosť poukazuje na pretrvávajúcu potrebu a naliehavosť ďalšieho rozširovania siete. V minulosti sa dokonca prihlásil sponzor, ktorý chcel prispieť na hniezdo na východe, pričom sa volilo medzi Humenným a Vranovom nad Topľou.
Funkčnosť a bezpečný princíp Hniezda záchrany
Hniezdo záchrany je krízové riešenie krízovej situácie. Predstavuje verejný inkubátor, do ktorého môžu ženy v krízovej situácii odložiť svoje novonarodené dieťa po pôrode a uchrániť ho tak pred smrťou. Je určené ženám, ktoré zväčša veľmi taja tehotenstvo a pôrod a boja sa využiť dokonca štatút utajeného pôrodu v nemocnici. Medzi tieto ženy patria napríklad vydaté ženy, ktoré majú dieťa s iným než so svojím partnerom a nechcú sa vzdať rodiny, alebo ženy, ktoré nemajú financie na starostlivosť o dieťa a niektoré ani strechu nad hlavou. Hniezdo vzniklo, aby tu bola aj krajná možnosť na záchranu života nechceného bábätka.
Matky majú možnosť odložiť dieťa do šiesteho týždňa po narodení, pričom ich konanie je v tomto čase beztrestné. Je dôležité zdôrazniť, že hniezda sú určené len pre novorodencov a iba na túto skupinu detí sa vzťahuje beztrestnosť za odloženie v hniezde. Po odložení dieťaťa v hniezde by mal zaznieť signál, ktorý upozorní personál nemocnice. Personál nemocnice za štandardných okolností čaká päť minút, kým miesto skontroluje. Tento čas umožní matke dieťaťa odchod a tak aj zachovanie anonymity, čo je kľúčové pre psychickú pohodu a bezpečnosť matiek v krízových situáciách. Každé hniezdo je vždy umiestnené v blízkosti nemocníc, aby bola zabezpečená okamžitá lekárska starostlivosť pre odložené dieťa.
Dieťaťko, ktoré sa v inkubátore nájde, je okamžite považované za anonymné a právne voľné, keďže rodičia sú neznámi. To znamená, že po zápise do matriky môže začať adopčný proces, ktorý koordinuje štát prostredníctvom sociálnych odborov príslušných úradov práce. Občianske združenie Šanca pre nechcených na to nemá žiaden vplyv a ani ho nechce mať, čím sa zabezpečuje objektivita a rýchlosť procesu.
Matka sa k svojmu dieťaťu ešte môže vrátiť, no musí konať rýchlo. Má čas len dovtedy, kým súd nevydá právoplatné rozhodnutie o adopcii. Dovtedy je proces zvratný, potom už nie. Podľa skúseností občianskeho združenia, ak sa ženy k dieťaťu vrátili, bolo to na druhý - maximálne piaty deň. Pritom adopčný proces trvá, samozrejme, dlhšie, takže žena má reálnu šancu, že jej dieťa vrátia, ak sa prihlási včas. O tom, či to tak bude, však rozhoduje sudca, lebo aj keď sa preukáže, že je matkou dieťaťa, súd jej dieťa ešte nemusí dať do opatery. Zaznamenaný bol aj aktuálny príbeh muža, ktorý sa prihlásil o svoje otcovské práva, lebo nesúhlasil s tým, že sa jeho priateľka dieťaťa vzdala a chcel sa o dieťa starať sám.
V posledných rokoch sa Hniezda záchrany aj technicky vylepšovali. Pred vyše dvomi rokmi boli napojené na kamerový systém, takže každá nemocnica môže sledovať vnútro hniezda (položené dieťa) aj cez kameru, ktorú môže nechať viditeľnú na ploche počítača pri 24-hodinovej službe na novorodeneckom oddelení a má možnosť neustále periférne sledovať hniezdo záchrany zvnútra. Toto vylepšenie má za cieľ zvýšiť bezpečnosť a okamžitú reakciu personálu.
Legislatívne ukotvenie a štandardizácia procesov
Pre zabezpečenie efektívneho a jednotného fungovania Hniezd záchrany bolo nevyhnutné aj legislatívne ukotvenie a štandardizácia procesov. Po štyroch rokoch fungovania hniezd, v roku 2008, predsedníčka občianskeho združenia Anna Ghannamová zosumarizovala skúsenosti, spísala aj malé nedokonalosti, ktoré prax ukázala, a iniciovala trojrezortné rokovanie so zástupcami Ministerstva zdravotníctva, Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny a Ministerstva spravodlivosti.
Výsledkom tohto úsilia bolo „Odborné usmernenie o postupe zdravotníckych pracovníkov pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti deťom odloženým v Hniezde záchrany“, ktoré vydal vtedajší Minister zdravotníctva ako dokument, ktorým sa nemocnice, kde sú Hniezda záchrany, riadia. Toto usmernenie zaviedlo kľúčové pravidlá, ktoré zabezpečujú právnu istotu a efektívnu starostlivosť o odložené deti.
Napríklad, podľa tohto usmernenia sa musí každé dieťa, ktoré sa v hniezde našlo, považovať za anonymné a teda právne voľné, a to aj v prípade, že sa pri ňom našli nejaké dokumenty. Je tam zakotvené aj to, že pracovníci nemocnice hlásia nález dieťaťa na sociálnom odbore toho Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, pod ktorý spadá nemocnica, kde sa dieťa v hniezde našlo. Toto je platné napriek tomu, že prípadný list či iný doklad pri dieťati hovoril, že sa narodilo v inom meste. Takto sa eliminovala možnosť chaosu so sociálnou kompetenciou k deťom a v evidencii týchto detí, čo sa predtým občas stalo.
V usmernení je zakotvená aj povinnosť nemocníc informovať Občianske združenie Šanca pre nechcených o náleze v hniezde, keďže sú jediní, kto tento projekt koordinuje a kto vedie štatistiku o odložených deťoch. Tieto opatrenia zabezpečujú transparentnosť, rýchlu reakciu a jednotný postup, čo je pre osud odložených detí kľúčové.
Tragédia v bratislavskom Hniezde záchrany: Výzvy a dôvera
Aj napriek prísnym pravidlám a technickým vylepšeniam sa projekt Hniezd záchrany nevyhol tragickým udalostiam. V utorok po Veľkej noci našli v Národnom ústave detských chorôb (NÚDCH) na bratislavských Kramároch v hniezde záchrany mŕtveho novorodenca. Ako prvá o prípade informovala televízia JOJ, podľa ktorej údajne chlapec ležal v inkubátore niekoľko dní. Príčinu, prečo si pracovníci dieťa nevšimli včas, pripisovali prvotné informácie zlyhaniu signalizácie i monitorovacej kamery zariadenia. Tento incident vyvolal v spoločnosti hlboké znepokojenie a otázky ohľadom funkčnosti a spoľahlivosti systému.
Prípadom sa okamžite začala zaoberať polícia a hoci už ubehli dva týždne od incidentu, verejnosť stále nepoznala konkrétnu odpoveď, ktorý faktor zlyhal. Bez ohľadu na to minister zdravotníctva Vladimír Lengvarský v reakcii na tragickú udalosť uviedol, že je potrebné „prijať opatrenia, aby sa to už nikde inde nestalo.“
Občianske združenie Šanca pre nechcených, ktoré je iniciátorom hniezd záchrany v SR, vyjadrilo ľútosť nad tragédiou a poukazuje na to, že od roku 2004, keď bol na Slovensku zriadený prvý takýto inkubátor, sa nič podobné nestalo. Anna Ghannamová, predsedníčka združenia, si nemyslí, že prípad naštrbí verejnú mienku, i keď pripúšťa, že ženy môžu mať teraz strach dať do hniezda svoje dieťa. „Ja tomu rozumiem a po tom, čo sa stalo, je to úplne prirodzený postoj. Preto musíme zabezpečiť ďalšie opatrenia, ako kontrolovať kontrolu, aby sa už nikdy nič také nestalo. Verím, že to zvládneme a dôvera v hniezda sa znova vybuduje,“ povedala Ghannamová v rozhovore pre Denník N s tým, že sa jej nateraz javí, že nezlyhalo hniezdo, ale človek.
Združenie zároveň poukazuje na to, že nemocnica, ktorej je hniezdo záchrany darované, sa zaväzuje starať nielen o dieťa, ale aj o funkčnosť a hygienu samotného hniezda. Zabezpečenie funkčnosti systému spočíva v pravidelnom overovaní funkčnosti, teda v overovaní toho, či sa po každom otvorení hniezda rozozvučí alarm na novorodeneckom oddelení, čo je pre personál nemocnice signál počkať päť minút a následne hniezdo skontrolovať. Kamerový systém, ktorý umožňuje 24-hodinové sledovanie vnútra hniezda, bol zavedený práve s cieľom zvýšiť kontrolu a minimalizovať riziká. Príčina i okolnosti úmrtia novorodenca sú zatiaľ stále neznáme, no aj po možnom vyvodení konzekvencií či prijatí systémových riešení otvára táto tragédia širšiu otázku pomoci tehotným ženám v núdzi.
Alternatívne riešenia a etické dilemy: Utajený pôrod
Hoci Hniezda záchrany predstavujú život zachraňujúcu možnosť, občianske združenie Šanca pre nechcených aj mnohí ďalší aktéri v oblasti sociálnej a zdravotnej starostlivosti zdôrazňujú, že sú to poslednou možnosťou záchrany nechceného novorodenca. Tou prvou, ktorá je zároveň cieľom samotného združenia, je práca s tehotnými ženami dlho pred pôrodom, „aby sa odstraňovali príčiny, pre ktoré sa ženy vzdávajú vlastných detí“. A v prípade, že táto neželaná možnosť nastane, ženám radšej odporúčajú takzvaný utajený pôrod.
Limity hniezda záchrany ako najkrajnejšej možnosti záchrany ľudského života v minulosti pre Postoj pomenoval Marek Michalčík, v danom čase výkonný riaditeľ pro-life organizácie Fórum života, dnes ústredný tajomník KDH. Verejne dostupné inkubátory podľa neho predstavujú nedokonalú a problematickú alternatívu, ale predsa stále plniacu si svoje miesto v intervencii, pretože matke dávajú šancu vyriešiť krajnú životnú situáciu bez toho, aby dieťa prišlo o život.
Najväčšie Michalčíkove výhrady smerujú k tomu, že hniezda záchrany podľa jeho slov „nepriamo motivujú k pôrodu bez lekárskeho dohľadu, v nesterilných podmienkach, čo ohrozuje život dieťaťa i jeho matky najmä v prípade, že sa pôrod skomplikuje“. S tým sa stotožňuje aj súčasná podpredsedníčka Fóra života Mária Demeterová, ktorá pôrod mimo nemocnice bez akejkoľvek pomoci pokladá za hlavné riziko tejto možnosti záchrany. „Žena tým vystavuje seba aj dieťatko rizikám, ktoré sa pri pôrode môžu vyskytnúť a ktoré môžu mať bez adekvátneho rýchleho odborného zásahu lekára fatálne následky,“ hovorí pre Postoj Demeterová. Dodáva, že pri dieťati odloženom do hniezda záchrany nie je dostupná zdravotná dokumentácia, teda anamnéza jeho biologických rodičov, ktorá je dôležitá najmä v prípadoch, keď má dieťa zdravotné komplikácie. „V našom poradenskom procese preferujeme praxou overené možnosti, ako sú utajený pôrod, adopcia či iné formy náhradnej starostlivosti, kde má každá možnosť svoje špecifiká a výhody nielen pre matku, ale aj pre dieťa,” hovorí Demeterová, ktorá je zároveň koordinátorkou projektu Zachráňme životy.
Utajený pôrod, pri ktorom pôrod prebieha normálnym spôsobom za asistencie zdravotníckeho personálu a zvyčajne v nemocnici, no pri zachovaní anonymity matky, tak Michalčík s Demeterovou predstavujú ako lepšiu formu donosenia a následného vzdania sa dieťaťa. „Aj v prípade komplikácií je tu možné poskytnúť žene i dieťaťu okamžitú pomoc,“ argumentuje Michalčík s tým, že táto možnosť predstavuje aj znížené riziko nepoznania zdravotného stavu dieťaťa (napríklad v prípade drogovo závislej matky), čo znamená, že prípadná zdravotná intervencia sa môže začať okamžite po narodení dieťaťa.
Utajený pôrod je teda po hniezde záchrany ďalšia možnosť, ktorú majú ženy na výber, ak dieťa z akéhokoľvek dôvodu vychovávať nechcú či nemôžu a žiadajú o anonymitu. Od chvíle, ako sa žena rozhodne pre podobné riešenie a oznámi to svojmu gynekológovi, výrazne sa zužuje okruh ľudí, ktorí poznajú jej identitu. Dokonca ani personál v nemocnici v takom prípade nemusí poznať rodičkino meno. V prípade utajeného pôrodu má žena takisto šesť týždňov na rozmyslenie, či sa nerozhodne pre výchovu svojho dieťaťa. Až následne je pre dieťa otvorená cesta adopčného procesu. O mene dieťaťa v takom prípade rozhodne súd v spolupráci so sociálnymi pracovníčkami. Formou utajeného pôrodu sa ročne narodí v priemere okolo 40 detí.
Na margo možnosti utajeného pôrodu však Ghannamová hovorí, že sú typy žien, ktoré tehotenstvo taja tak veľmi, že nedôverujú nemocnici ani akejkoľvek inej inštitúcii a utajený pôrod pre nich nie je cestou. „Najmä ide o ženy, ktoré boli neverné partnerovi a boja sa, že ich v nemocnici niekto spozná. Sú to dievčatá, ktoré nie sú plnoleté, majú prísnych rodičov a nemôžu ísť na utajený pôrod bez ich súhlasu. Sú to hraničné situácie aj preto, lebo veľmi často sa pôrod deje laicky - doma alebo v lese,“ uviedla pre Denník N, čím podčiarkuje nezastupiteľnú úlohu Hniezd záchrany pre tieto špecifické prípady. Práve v takýchto situáciách predstavujú Hniezda záchrany jedinú, poslednú šancu na záchranu života. V takýchto situáciách je to aj pre pracovníkov združenia veľmi ťažké. Lebo sa snažia dotyčnú matku presvedčiť, aby si dieťa nechala, ale keď vidia, že sa im to nepodarí, musia to vzdať. Zaznamenaný bol napríklad prípad matky 15-ročnej dcéry, ktorá otehotnela so spolužiakom a dieťatko nechcela. Po porade s pracovníkmi sociálneho odboru v ich meste a primárkou jednej z nemocníc bol odporučený utajený pôrod, samozrejme, až potom, čo bolo vylúčené zneužívanie maloletej. Rodičom sa odporúčalo podať trestné oznámenie, ale odmietli to a chlapec a jeho rodičia tiež nemali o dieťa záujem.
Právo dieťaťa na identitu a budovanie životného príbehu
Iný rozmer diskusie okolo hniezd záchrany rozvírila v roku 2011 správa Výboru pre práva dieťaťa Organizácie spojených národov, ktorá v odporúčaniach adresovaných Českej republike kritizovala vysoký počet detí umiestnených v ústavoch a detských domovoch. Výbor žiadal okamžite ukončiť program takzvaných „babyboxov“ (česká forma hniezd záchrany), pretože vraj porušuje články 6, 7, 8, 9 a 19 Dohovoru o právach dieťaťa z roku 1989. Výbor teda svojou správou tvrdil, že možnosť anonymne odložiť dieťa je okrem iného porušením práva dieťaťa na poznanie svojej identity.
Práve fakt, že dieťa nájdené v hniezde záchrany sa o svojej matke či otcovi a ich príbehu nikdy nedozvie, je jeden z problematických rozmerov tohto riešenia. Takýmto otáznikom o vlastnom pôvode však vo väčšej či menšej miere čelia aj deti, ktoré prišli na svet prostredníctvom utajeného pôrodu. Táto skutočnosť vyvoláva dôležité etické a psychologické otázky týkajúce sa budovania identity a pocitu príslušnosti.
OZ Návrat, ktoré sa na Slovensku dlhodobo venuje podpore náhradných rodičov a presadzuje návrat opustených detí z detských domovov do rodín, sa otázke budovania identity dieťaťa venuje v procese prípravy rodičov na osvojenie aj neskôr počas života dieťaťa v novej rodine. „V budovaní identity človeka zohráva poznanie svojej minulosti a predkov, špeciálne rodičov, dôležitú rolu. Najmä v istých fázach dospievania sú to bytostné otázky. Deti, ktoré majú utajenú minulosť a predkov, to majú v tomto ohľade ťažšie a musia si budovať svoju identitu na iných oblastiach a zložitejšie,“ vysvetľuje pre Postoj zakladateľ a predseda Návratu Marek Roháček.
Náhradným rodinám s deťmi z utajených pôrodov preto v Návrate pomáhajú so skladaním vlastnej identity rôznymi spôsobmi. „Deti si spolu s náhradnými rodičmi tvoria knihu života, kde si pomocou fantázie a domýšľania kreslia, lepia fotky nemocnice či mesta, kde sa narodili, či dopĺňajú udalosti z novín z dňa narodenia. Alebo spolu tvoríme rozprávku šitú na mieru dieťaťa, ktorá je vyskladaná zo známych postáv a udalostí z jeho života, samozrejme, s dobrým koncom. Je to dlhšia cesta a je postavená na princípe pravdivosti, aj v prípade neľahkých informácií,“ hovorí Marek Roháček.
Otázka identity je dôležitá, no nie neprekonateľná. Aj keď existujú krajiny, ktoré nepripúšťajú hniezda záchrany a utajovaný pôrod, Marek Roháček ich považuje za menšie zlo v porovnaní so smrťou dieťaťa z bezradnosti rodičov. „Je dôležité, aby rodičia v zložitej osobnej situácii mali širšiu paletu dostupných riešení pre seba a svoje dieťa a hniezda záchrany do tejto palety patria,“ dodáva. Tento pohľad zdôrazňuje, že aj keď riešenie nie je ideálne z každého uhla pohľadu, jeho existencia môže byť v krajných situáciách kľúčová pre záchranu ľudského života.
Komplexná podpora tehotným ženám v kríze
Hniezda záchrany sú síce kriticky dôležité ako posledná možnosť, no štatistiky a prax ukazujú, že väčšina matiek v krízovej situácii hľadá pomoc skôr. Za rok sa narodí okolo 230 detí, ktoré matky z rôznych dôvodov nechcú a smerujú na adopciu. Utajeným pôrodom príde na svet okolo 40 z nich, z hniezd záchrany sú to len tri až štyri deti ročne. Počet detí, ktoré sa za takmer osemnásť rokov fungovania hniezd záchrany podarilo týmto spôsobom zachrániť, ukazuje, že matky v kríze si danú formu vyberajú len výnimočne. Mnohé z nich sa po zistení tehotenstva, často až v jeho neskoršej fáze, obrátia na zariadenia, ktoré im ponúkajú poradenstvo, bývanie aj hmotnú pomoc.
Sprevádzaniu matiek od zistenia neplánovaného tehotenstva minimálne do jedného roku veku dieťaťa sa venuje Mária Demeterová v projekte Zachráňme životy z dielne Fóra života. Za roky sociálnej práce mala možnosť stáť pri desiatkach žien, ktoré sa rozhodovali o budúcnosti svojho dieťaťa a zvažovali všetky dostupné možnosti. Najčastejšie ide o príbehy tehotných žien rozličného veku, ktoré sú bez strechy nad hlavou aj finančných prostriedkov, bez podpory rodiny aj partnera a často kruto týrané. Matky väčšinou potrebujú odbornú, hmotnú a finančnú pomoc a tiež morálnu a emocionálnu podporu.
Zo skúseností odborníkov si matka počas tehotenstva prejde viacerými fázami a alternatívami rozhodnutia, od možnosti si dieťa ponechať, postarať sa oňho, dať ho na adopciu či do niektorej formy pestúnskej starostlivosti alebo ísť cestou anonymného pôrodu. Matky sa často musia rozhodnúť pod tlakom okolia - partnera, rodičov, ďalších detí a katastrofálnych podmienok na život, vysvetľuje Mária Demeterová: „Žiadna z týchto možností, ani utajený pôrod, nie je pre matku ľahké rozhodnutie. Takáto žena zvažuje, ako by to raz v budúcnosti svojmu dieťaťu zdôvodnila. Umelé ukončenie tehotenstva je pre mnohé z nich neakceptovateľné alebo z časových dôvodov nemožné.”
Odbornú pomoc, sprevádzanie a poradenstvo však združenie poskytuje aj matkám, ktoré sa z nejakého dôvodu rozhodnú, že sa po pôrode svojho dieťaťa vzdajú. Je povzbudzujúce, že väčšina detí, ktoré boli súčasťou projektu, však zostáva so svojimi mamami. „Hľadaním spoločného riešenia a odbornou prácou s nimi sa nám vo viacerých prípadoch podarilo nájsť návrh riešenia, ktoré bolo pre rodiny prijateľné a posunulo ich dopredu,“ hovorí Mária Demeterová. Tento prístup ukazuje, že komplexná a včasná podpora môže viesť k tomu, že matky si nakoniec svoje deti ponechajú, čím sa predíde mnohým krízovým situáciám.
Najnovšie prípady nájdených detí v Hniezdach záchrany
Napriek diskusiám a výzvam si Hniezda záchrany naďalej plnia svoju životne dôležitú funkciu, o čom svedčia aj najnovšie prípady nájdených detí. Len nedávno, 29. januára, sa v Hniezde záchrany v Ružomberku našlo dievčatko. Išlo o úplné novorodeniatko s váhou 2,5 kg a dĺžkou 48 cm. Tomuto statočnému dievčatku plnému života prajú pracovníci združenia pokojnú cestu životom plnú lásky. Predtým, 16. decembra, bol v Hniezde záchrany v Banskej Bystrici nájdený novorodenec mužského pohlavia. Chlapček bol čulý, ružový, bez viditeľných vonkajších známok poranenia, vážil 4060g a mal dĺžku 55 cm. Tieto prípady potvrdzujú, že systém Hniezd záchrany je aj naďalej aktívne využívaný a je schopný poskytnúť okamžitú pomoc.
V minulosti sa v Hniezde záchrany v Dolnom Kubíne našlo tri roky od jeho otvorenia prvé dieťa. Dovtedy signalizáciu v inkubátore aktivovali len zvedavci, ktorí nakúkali dnu. Chlapček, pomenovaný Janko, mal pupočnú šnúru podviazanú šnúrkou od topánok, inak bol čistý a zdravý. Bol zabalený v dupačkách, perinke a deke, mal oblečenú čiapočku, ponožky a až na to, že bol trochu podchladený, bol v dobrom stave. Zatiaľ musel Janko ležať v inkubátore, pretože sa narodil predčasne. Prečo sa ho matka vzdala, nie je známe, nenechala žiaden odkaz. Prípadom sa už zaoberal odbor sociálnych vecí Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. V nemocnici mohol chlapček zostať ešte asi šesť týždňov.
Tieto jednotlivé príbehy, ktoré sa odohrávajú v Hniezdach záchrany po celom Slovensku, sú silným svedectvom o pretrvávajúcej potrebe a dôležitosti tohto projektu. Hniezda záchrany ostávajú kritickým článkom v reťazci pomoci ohrozeným deťom a ich matkám, poskytujúcim možnosť pre život tam, kde by inak hrozila tragédia.
tags: #dieta #v #hniezde #zachrany