Už od útleho veku predstavuje kreslenie pre deti fascinujúcu aktivitu, ktorá presahuje rámec obyčajnej zábavy. V skutočnosti je kreslenie pre deti oveľa viac než len zábava. Každá detská kresba môže odrážať ich vnútorný svet, pocity a úroveň rozvoja. Je to pre deti ideálny spôsob, ako vyjadriť seba, svoje emócie, potreby a to, čo sa v ňom deje, najmä ak ešte nevie rozprávať. Detská kresba je fascinujúcim oknom do vnútorného sveta dieťaťa, jedným z najrannejších prejavov jeho tvorivosti a rozvíjajúcej sa grafomotoriky.
Význam a mnohostranné funkcie detskej kresby
Kreslenie je pre deti prirodzenou formou vyjadrenia a prejavu. Niekoľkoročné deti často nedokážu presne vyjadriť svoje potreby alebo emócie, takže kreslenie môže pomôcť. Naopak niekoľkomesačné deti môžu čmáranicami vyjadrovať svoje pocity ešte skôr, ako sa naučia používať slová - je to teda prostriedok neverbálnej komunikácie, aj preto sa o kresby u detí zaujímajú vývojoví psychológovia a psychologičky. Kreslenie vyžaduje presné pohyby rúk a prstov, čo zlepšuje koordináciu a jemnú motoriku. Tieto zručnosti sú nevyhnutné pre písanie, kreslenie a ďalšie aktivity, ktoré vyžadujú jemnú motorickú koordináciu.
Deti často vyjadrujú svoje myšlienky, pocity a zážitky prostredníctvom kresieb. Kreslenie je výborným nástrojom na rozvoj kreativity. Keď deti dostanú voľnosť pri kreslení, môžu vymýšľať vlastné príbehy a postavy, čo podporuje ich tvorivé myslenie. Tento proces rozvíja ich schopnosť riešiť problémy a posilňuje ich logické myslenie. Kreslenie je spôsob, ako sa vyrovnať s tým, čo dieťa prežíva a čo je preň ťažké. A naopak kreslením vyjadruje radosť a lásku, napr. keď tvorí pre blízkeho človeka, mamu alebo otca, a svoj výtvor daruje.
Kreslenie zvyšuje porozumenie vo vede, ale zlepšuje spomienky na udalosti (ak počas spomínania a rozprávania o udalosti aj kreslia). Trénuje mozog a pomáha sústrediť sa v dnešnom uponáhľanom svete. Kresba zlepšuje priestorové vnímanie, je súčasťou symbolického komunikačného systému a mnohí považujú čmáranie za vývinový most medzi hovorenou a písanou formou jazyka. Keď dieťa dokončí kresbu, cíti sa hrdé na svoju prácu. Oceňovanie ich snahy a výsledkov je kľúčom k budovaniu ich sebadôvery. Kreslenie môže byť aj spoločenskou aktivitou. Tieto interakcie rozvíjajú ich schopnosti spolupracovať a komunikovať. S podporou kreslenia podporujete aj rozvoj dieťaťa, tvrdí psychologička Katarzyna Półtorak.
Vývojové štádiá detskej kresby
Detské kreslenie prechádza určitými fázami, ktoré odrážajú ich vývoj. Tieto fázy sú ukazovateľmi nielen fyzického rozvoja, ale aj mentálneho a emocionálneho rastu dieťaťa. Deti dosahujú v kreslení rôzne vývojové štádiá, ktoré súvisia s ich osobnostným, kognitívnym a fyzickým rozvojom. Tie môžu byť pri každom dieťati individuálne. Okrem celkového rozvoja na kreslenie vplýva aj nadanie, osobnostné zameranie, talent, či podpora okolia.
Vývojové fázy detskej kresby možno rozdeliť nasledovne:
- Približne 2 roky: Tesne pred dovŕšením prvého roka až po cca 20-ty mesiac sledujeme prvú fázu, kedy je drobček najmä zvedavý, kreslí a čarbe bez akéhokoľvek hlbšieho úmyslu niečo zobraziť. Ani svaly jeho rúk ešte nie sú nastavené výraznejšie koordinovať pohyby ceruzkou. V tomto veku sa deti ešte len učia držať pastelky v ruke, učia sa rozpoznávať farby a precvičujú sa najmä detské ruky. Čmáranice sú prvým krokom k vizuálnemu vyjadreniu.
- 3 - 4 roky: V druhom štádiu sú osoby a predmety zobrazené na obrázku ťažko rozpoznateľné a izolované, v detskej fantázii sú však akčné a konajú. V tejto fáze sa objavujú rodinné postavy, hoci sú nakreslené schematicky a bez detailov. Dieťa začína spájať svoje čmáranice s konkrétnymi predstavami, aj keď výsledok pre dospelého ešte nemusí byť zrejmý.
- 5 - 6 rokov: Deti kreslia prvky prostredia, kresby sa stávajú detailnejšie a realistickejšie, precvičujú si zmysel pre pozorovanie. V tretej fáze si už dieťa na papieri vytvára kompozíciu a na výkrese nájdeme konkrétnu situáciu alebo komplexný obraz. Kresby sú bohatšie na detaily a začínajú odrážať komplexnejšie scény a príbehy.
- 7 a viac rokov: V tomto veku deti kreslia s ešte väčším dôrazom na detail, skrášľujú postavy, pridávajú rôzne atribúty spojené s danými osobami, majú lepší zmysel pre proporcie a perspektívu. Ich vizuálna tvorba je už značne prepracovaná a realistická, často s prvkami vlastnej interpretácie a kreativity. Kognitívny vývoj a kresba spolu veľmi úzko súvisia. Ak dieťa dobre chápe priestorové vzťahy, dokáže pomerne presne zachytiť proporcie a perspektívu. Vyvíja sa napríklad aj kresba ľudskej postavy.
Kresba ako zrkadlo vnútorného sveta dieťaťa
Kresby detí môžu byť zrkadlom ich vnútorného sveta. Detská kresba vyjadruje emócie, poznatky, psychický stav a prežívanie dieťaťa. Vedia to aj odborníci, ktorí práve prostredníctvom kresby spoznávajú úroveň vývinu dieťaťa, emócie, ktoré prežívajú a vzťahy, ktoré ho obklopujú. Deti kreslia svoje pocity a priania a detská kresba je asi najlepší prostriedok na pochopenie detského vnútra. Dieťa komunikuje rôznymi spôsobmi - mimikou, gestami, slovami, ale aj kresbou. Práve prostredníctvom kresby deti vyjadrujú svoje vnútorné pocity.
Kresba môže okrem iného odhaliť aj stres či traumu, ktorú dieťa prežilo, hoci o nej nehovorí. Prostredníctvom kresby môžu deti vyjadriť to, čo nedokážu povedať slovami. Autoportrét či zobrazenie samého seba v detskej kresbe odráža, ako dieťa vníma samo seba. Umiestnenie postavy v priestore môže signalizovať mieru sebadôvery, ale aj pocit izolácie. Kresby podľa psychologičky často pomáhajú zachytiť nielen to, čo dieťa prežíva, ale aj to, čo je preň dôležité. Ak sa dieťa nakreslí v nejakej situácii, znamená to, že po nej možno túži alebo o nej sníva. Napríklad, ak na obrázkoch často športuje, znamená to, že v jeho živote zaujíma dôležité miesto alebo by ho dieťa chcelo.
Hlbšie pochopenie: Čo nám prezrádzajú detské kresby
Odborníci hovoria, že detské kresby poskytujú mnoho informácií nielen vďaka tomu, čo dieťa nakreslilo, ale aj ako to nakreslilo, kde, akými farbami a podobne. Je dôležité venovať pozornosť viacerým aspektom kresby, ktoré spoločne vytvárajú celistvý obraz o dieťati.
Farby a ich význam
Farby, ktoré deti používajú, môžu mať pre ne osobitný význam. Deti môžu inštinktívne voliť farby podľa svojho emocionálneho stavu, a ich voľby môžu odrážať aktuálne nálady alebo pocity. Psychologička Katarzyna Półtorak ukazuje, že teplé farby, napríklad žltá alebo oranžová, naznačujú, že dieťa je šťastné a veselé. Chladnejšie farby, modrá alebo zelená, často používajú pokojné deti. Pokiaľ ide o čiernu pastelku, môže znamenať neistotu alebo únavu, ale nie vždy. Dôležité je sa s dieťaťom rozprávať, klásť otázky bez toho, aby ste mu navrhli konkrétnu odpoveď. Psychologička dodáva, že obávaná čierna farba nemusí automaticky znamenať, že dieťa je smutné alebo sa niečoho bojí, ako hovorí aj ďalšia odborníčka. Deti vraj dávajú najviac prednosť červenej a modrej, pričom na kresbách pokojnejších detí prevláda tá modrá. Deti, ktoré sú empatické a majú dobré vzťahy s rovesníkmi, siahajú po zelenej. Ak deti používajú svetlé a teplé odtiene farieb (napríklad oranžovú a žltú), symbolizuje to pozitívne emócie (radosť, optimizmus).
Čiary, tlak a spôsob vedenia
Jedným z parametrov pri diagnostike detskej kresby je sila čiar. Silný tlak pasteliek môže byť na druhej strane znakom napätia. Silné čiary signalizujú vnútorné napätie či hnev. Naopak, prerušované a jemné čiary naznačujú neistotu alebo plachosť, zatiaľ čo rozbiehavé, rýchle čiary naznačujú hyperaktivitu, otvorenosť alebo energiu. Nesmelé dieťatko kreslí jemné línie. Odborníci zvažujú aj napríklad veľkosť postavy či tlak pastelky. Toto všetko berieme do úvahy pri interpretácii detskej kresby.
Umiestnenie na ploche a veľkosť postáv
Umiestnenie kresby na ploche zas môže napovedať o celkovej vyrovnanosti dieťaťa. Ak je obrázok v strede strany, môže znamenať stabilitu, a ak je na okraji, pocit izolácie. Napríklad príliš malá kresbička na veľkej ploche môže naznačiť jeho zakríknutosť. Veľkosť postáv je tiež dôležitým indikátorom. Ak je detská postava veľmi veľká, možno dieťa potrebuje, aby si ho niekto všimol, alebo má túžbu dominovať. Väčšie postavy spravidla odrážajú autoritu (rešpekt), naopak, menšie môžu naznačovať, že ich dieťa vníma ako menej dôležité alebo je táto osoba odsúvaná, či prehliadaná. Osoba, ktorú batoľa nakreslí ako prvú, bude pre neho pravdepodobne mimoriadne emocionálne dôležitá. To isté možno povedať o postavách, ktoré stoja najbližšie k dieťaťu. Nakreslenie seba samého v popredí môže byť vyjadrením sebaúcty alebo silnej osobnosti.
Symbolika v detskej kresbe
Symboly zohrávajú už oddávna dôležitú úlohu vo výtvarnom prejave. Už v jaskynných maľbách sa objavuje bohatá symbolika. Aj detská kresba je plná symbolov. Deti ich často využívajú na vyjadrenie zložitejších myšlienok a emócií. Tieto symboly môžu byť univerzálne, alebo špecifické pre konkrétne dieťa. Napríklad opakujúce sa motívy (domy, stromy, slnko) môžu mať emocionálny význam.
Kresba v optike psychologickej diagnostiky
Kresba je skvelým pomocníkom. Je nástrojom na diagnostiku i následnú terapiu. Hoci „papier" na skúmanie detskej kresby majú odborníci, niektoré základné informácie si na obrázku vie všimnúť aj rodič ako laik. Kresba dokáže psychológom poskytnúť more informácií, ktoré sú navonok len ťažko rozpoznateľné. Detská kresba slúži ako diagnostická pomôcka, metóda terapie či ako spôsob klinickej práce. V prvom rade však pomáha psychológovi nadviazať s dieťaťom kontakt, aby sa k nemu dostal bližšie, aby bolo dieťa pri práci otvorenejšie.
Odborníci považujú detskú kresbu za ideálny diagnostický prostriedok na spoznanie dieťaťa, jeho kognitívneho i emocionálneho vývinu, na odchýlky od určitej normy či spozorovanie talentu. Pre deti je kresba prirodzenou súčasťou ich života, ktorou mnohé vyjadrujú, i keď o tom samy nemusia vedieť. Kreslia to, čo majú rady, čo ich naopak trápi, či dokonca, čo si želajú. Je teda prirodzené, že práve z kresby je možné zistiť viaceré oblasti zo života dieťaťa, s ktorými môže psychológ ďalej pracovať. Detská kresba môže okrem aktuálnej výpovede detí, ako aj ich psychických vlastností, odhaliť rôzne vývinové odchýlky, traumy, sexuálne problémy a pod. Len čo dieťa vie zobrazovať formy a predmety, začína s nevedomým spredmetňovaním - projekciou osobných pocitov. Kreslenie je väčšinou pre deti príjemnou a príťažlivou činnosťou, eliminuje sa pri nej strach či nechuť výtvarne sa vyjadriť. Kresba môže poskytnúť orientačný odhad úrovne vývinu rozumových schopností, predovšetkým pri predškolskom a mladšom školskom veku; v neskoršom veku túto diferenciačnú schopnosť stráca, pretože kresbové zručnosti dozreli.
Projektívne techniky v psychológii
Autorstvo termínu projektívne techniky je pripisované Lawrencovi K. Frankovi, ktorý verejne použil tento termín v roku 1939 a prirovnal ich k röntgenovým lúčom. Projektívne techniky definujú Hartl, Hartlová (2010) ako metódy založené na skúmaní osobnosti pomocou neuvedomelých, projektívnych procesov odhaľujúcich emócie, priania, názory a povahové rysy vyšetrovanej osoby. Projektívne metódy sú charakterizované nielen povahou podnetového materiálu, ale predovšetkým prístupom k interpretácii testových výsledkov. V projektívnych technikách ide o málo štruktúrovanú úlohu, ktorá umožňuje takmer neobmedzené množstvo odpovedí, globálny prístup k hodnoteniu osobnosti a zvyčajne účinnosť pri odhaľovaní skrytých, latentných alebo neuvedomovaných aspektov osobnosti. Nevýhodou projektívnych metód je problematická validita a interpretácia, ktorá je často ovplyvnená osobnosťou administrátora, ďalej prácnosť pri vyhodnocovaní s dôrazom na čas, obsiahla teoretická príprava administrátora a jeho veľké skúsenosti s používaním príslušnej projektívnej metódy. V tejto súvislosti sa využívajú predovšetkým tematické kresby ako je kresba ľudskej postavy alebo rodiny. Tak v súvislosti s projektívnymi metódami hovoríme o grafických projektívnych metódach, kam zaraďujeme Test kresby ľudskej postavy, Test kresby rodiny, Test kresby začarovanej rodiny a iné.
Test kresby ľudskej postavy
V roku 1926 F. Goodenoughová vytvorila Test kresby ľudskej postavy, pri ktorého koncipovaní vychádzala z predpokladu, že detská kresba sa zákonite vyvíja a jej vývoj sa prejavuje pribúdaním detailov, ale i vzrušujúcej správnosti a presnosti, a tak sa môže používať a dodnes sa používa ako metóda na orientačné hodnotenie rozumových schopností dieťaťa. Test v roku 1968 rozšíril a revidoval D. B. Harris, v českej verzii je známy Test kresby postavy Šturma, Vágnerová. V tomto teste sa predpokladá, že dieťa sa identifikuje s nakreslenou postavou a prisudzuje jej také vlastnosti a znaky, aké má samo. Ale nakreslená postava môže reprezentovať aj prianie dieťaťa alebo osobu, ktorá mu je veľmi blízka. Preto je treba výsledky tejto metódy overiť následným rozhovorom s dieťaťom a použitím ďalších testových metód.
Detské kresbové testy sa ako diagnostické materiály používajú v rôznych oblastiach detského vývinu. Analýza detskej kresby je častou metódou, ktorá sa využíva ako indikátor poškodenia CNS dieťaťa. Najviac používaným testom je práve Kresba postavy podľa Goodenoughovej. Hodnotí sa tu až 78 detailov a ukazujú silnú koreláciu s IQ dieťaťa. V knihe Psychodiagnostika dětí a dospívajících autori píšu, že test hodnotí vývin percepcie a senzomotorickej koordinácie, orientačne poukazuje na mentálny vývin či odzrkadľuje vnímanie podobností a detailov, abstrahovanie a zovšeobecňovanie. Zisťuje sa ním aj detská predstavivosť alebo jemná motorika. Metodika sa využíva v praxi pre deti od 3,6 do 11 roku a administrácia prebieha individuálne alebo skupinovo. Ako pomôcky sú využívané papier A4 položený na výšku a mäkšia ceruzka. Dieťa získava skóre v pätnástich obsahových položkách (O skóre) a dvadsiatich formálnych položkách (F skóre). Z oboch dosiahnutých skóre vypočíta psychológ následne výsledné skóre. Ak dieťa dosiahne vysoké celkové hodnotenie, svedčí to o tom, že je zrelé, inteligentné, pokojné či precízne. Často sa však celkové vysoké skóre objavuje aj u nepočujúcich detí. Čo sa týka nízkeho celkového skóre, vyskytuje sa pri detskej mozgovej obrne, ľahkej mozgovej dysfunkcii či mentálnej retardácii. Pri vyhodnocovaní sa rozlišuje aj to, ktoré z dvoch kategórií skóre (F skóre, O skóre) dieťa dosiahlo vo väčšej miere. Ak psychológ zistí, že F skóre dieťaťa je nižšie ako skóre O, vie usúdiť, že ide o poškodenie CNS alebo aj zraku. Naopak, ak dieťa skóruje vyššie vo formálnej oblasti, svedčí to o jeho slabej motivácii ku kresbe, úzkosti, poruchách správania či psychickej deprivácii. V takomto prípade sa dieťa zameriava práve na formálnu stránku kresby a tú obsahovú opomína. V knihe Psychodiagnostika dětí a dospívajících uvádza Vágnerová aj určité znaky, ktorými sa vyznačuje kresba ľudskej postavy dieťaťom, ktoré má poruchu CNS.
Test stromu
Problematika osobnosti dieťaťa je pomerne širokou témou. V psychologickej praxi sa v rámci kresby ako metodiky využíva tzv. Test stromu. Vypovedá o Eysenckových osobnostných faktoroch, spôsoboch prežívania, akými sú napríklad vnútorné tenzie či konflikty. Taktiež z neho vieme zistiť spôsoby reagovania dieťaťa, vzťahy a prístup okolitému svetu a v neposlednom rade aj ašpirácie. Test stromu sleduje skrytú (nevedomú) predstavu dieťaťa o sebe, o svojich prednostiach aj nedostatkoch, čo znamená, že ním vie psychológ zachytiť dynamiku osobnosti. V praxi sa ale využíva aj ako screening odhalenia psychických problémov. Častým rušivým faktorom môže byť to, že deti sa snažia od seba navzájom opisovať (teda kresliť rovnaký obrázok ako ich spolužiaci), alebo že sa snažia nakresliť obrázok čo najviac odlišný (Altman, 2002). Úlohou dieťaťa je nakresliť akýkoľvek strom, výnimkou je jedine ihličnan a palma. Tie nemôžu byť nakreslené. Kreslí sa na papier veľkosti A4 pomocou stredne tvrdej ceruzky. Psychológ v tomto type kresby hodnotí kresbu ako celok, zameriava sa na umiestnenie a veľkosť kresby či na subjektívny dojem, to znamená, ako by strom obstál v realite. Všíma si ale aj ťah, tlak a spôsob vedenia čiar a taktiež vývinové hľadisko. Z kresby je možné vyčítať infantilné znaky dieťaťa, jeho zaostávanie za rovesníkmi. Základnou podstatou pri vyhodnocovaní tohto typu kresbového testu je ale hľadanie a všímanie si dominantných častí kresby, ktoré sú významné a vieme z nich niečo vyčítať.
Test kresby rodiny
S kresbou rodiny ako projektívnou metódou sa v detskej psychologickej diagnostike stretávame výdatne od tridsiatych rokov dvadsiateho storočia. Túto námetovú kresbu odporúčajú u detí od šesť do dvanásť rokov, výnimočne mimo toto vekové pásmo. Predškolské deti nie sú tak kresliarsky vyspelé, aby mohli uspokojivo zobraziť svoje predstavy o rodine a pubertálne deti bývajú k svojim výkonom kritické, čo je závažná zábrana v ich voľnom kresbovom vyjadrovaní. Kresbu rodiny je možné vnímať ako symbolické spracovanie konštelácie primárnej sociálnej skupiny - rodiny, tak ako ju dieťa vníma a prežíva a ako hodnotí jej jednotlivých členov. Spôsob zobrazenia vlastnej rodiny vyjadruje jeho názory, postoje, pocity. Dieťa zobrazí svoju rodinu tak, ako sa mu javí z jeho subjektívneho pohľadu.
Táto projektívna technika umožňuje odhaliť, ako dieťa vníma svoje miesto v rodine. Významnú úlohu v nej zohráva umiestnenie postáv. Blízkosť jednotlivých členov rodiny môže naznačovať emocionálne väzby medzi nimi. Kľúčová je aj veľkosť postáv. Väčšie postavy spravidla odrážajú autoritu (rešpekt), naopak, menšie môžu naznačovať, že ich dieťa vníma ako menej dôležité alebo je táto osoba odsúvaná, či prehliadaná. Po nakreslení obrázku sa psychológ zameriava na hodnotenie nasledovných oblastí - ktorý člen rodiny je nakreslený a ktorý naopak chýba, čo rodina na obrázku robí. Zaujíma ho taktiež, aká je vzdialenosť medzi jednotlivými jej členmi a aká je veľkosť jednotlivých členov rodiny. Všetky tieto informácie získava odborník na základe rozhovoru s dieťaťom o tom, čo nakreslil.
Psychologička Katarzyna Półtorak dodáva, že napríklad, ak dieťa nakreslí postavy z rodiny, ktoré nie sú vo vzájomnom kontakte, môže to znamenať, že existuje slabé puto. Ak dieťa na kresbe vynechá seba samého, je možné, že sa necíti dobre v súčasnom usporiadaní a má pocit, že nie je docenené alebo milované. Ak dieťa nakreslí seba a svoju rodinu tak, že všetky postavy zobrazí ako usmievajúce sa, držiace sa za ruky, s množstvom detailov (napr. „ozdobené“ šperkami alebo šatkou), môžeme to čítať ako signál blízkych citových väzieb. Je to znak toho, že dieťa sa v rodine cíti pohodlne a bezpečne. Rodinné vzťahy a konštelácie patria pri práci s deťmi k jednej z najvýznamnejších. Zisťujú sa pomocou nich súrodenecké konštelácie, vzťah dieťaťa k jeho rodičom či jeho miesto v rámci rodiny. Kresbový test nám vie dobre poslúžiť tiež pre získanie obrazu o prežívaní momentálnej situácie a rodinnej klímy dieťaťom.
Test kresby začarovanej rodiny
Test kresby začarovanej rodiny vznikol viac-menej náhodne v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Je to veľmi užitočná projektívna metóda, ktorú začali používať Matějček a Strohbachová (1981). Autori volili symboliku zvierat, pretože sa im zdala byť prehľadnejšia a pochopiteľnejšia než symbolika rastlín a vecí (dnes sa využíva aj symbolika rastlín a vecí). Skúsenosť s týmto testom je aj v kombinácii s testom kresby rodiny hlavne u detí v školskom veku veľmi dobrá a jej význam je pri skúmaní rodiny nepopierateľný. Symbolické vyjadrenie jednotlivých postáv si dieťa nemusí uvedomiť, a tak je schopné vypovedať na papieri informácie, ktoré by ťažko verbalizovalo. Hlavná sila tejto metódy, zdôrazňujú Matějček a Stohbachová (1981), je v poňatí „kľúčových osôb“. Význam začarovania členov rodiny do zvieraťa je v možnosti sledovať povahové vlastnosti jednotlivých členov rodiny, ktoré sa tu na základe voľných asociácií premietajú do všeobecných charakterov prisudzovaných jednotlivým zvieratám. Matka býva najčastejšie zobrazovaná v podobe vtáka, potom mačky. Kresba začarovanej rodiny doplní významne pohľad dieťaťa na vlastnú rodinu, predovšetkým pokiaľ ide o rozdelenie rolí, moci a statusov, ukáže na skryté konflikty, rivalitu, pocity menejcennosti (Langmeier, Krejčířová, 1998). Pri posudzovaní emocionálnej percepcie v rodine je dôležité kombinovať kresbu rodiny s kresbou začarovanej rodiny, pretože kresba rodiny síce odokryje túto problematiku, ale symbolika zvierat lepšie na jednej strane zobrazí emocionálne vzťahy detí k rodičom a zároveň na druhej strane predstavuje hlbšie preniknutie k emocionálnej atmosfére v rodine, pretože umožňuje v rozhovore klásť dieťaťu väčšie množstvo otázok.
Dôležité upozornenie pri interpretácii kresieb
Pri používaní projektívnych metód, resp. kresby ľudskej postavy, kresby rodiny a kresby začarovanej rodiny treba byť opatrný a je nutné používať ich výsledky ako orientačné. Obe testové metódy zlepšujú kontakt s detským klientom na uľahčenie verbalizácie. Kresbové projektívne testy sa bežne používajú v klinickej praxi a je ich veľa. Všetky výsledky musia byť vždy konfrontované s anamnézou dieťaťa. Okrem detskej interpretácie je potrebná aj veľká odborná skúsenosť, profesionálna opatrnosť psychológa a taktiež poznanie kontextu problematiky daného dieťaťa. Predchádza sa tak tomu, aby sa nestalo, že psychológ z kresby usúdi niečo, čo nezodpovedá pravde. Napríklad, keď dieťa nakreslí mamu celú čiernu, nemusí to znamenať, že mamu nemá rado, ale môže to byť len informácia o tom, že mama nosí často čierny sveter.
Kresba ako nástroj pre sociálnych pracovníkov
Kresbové metódy nie sú výhradne doménou psychológov. Naopak, je možné ich ozrejmiť i odborníkom v iných profesiách zaoberajúcimi sa citovými a sociálnymi väzbami detí, pretože empatický rozhovor s dieťaťom nie je len doménou psychológov, mal by ho byť schopný ktokoľvek, kto s dieťaťom prichádza do osobného kontaktu, hoci na krátky čas. Kresbové metódy môže využiť sociálny pracovník ako prvotné zahĺbenie, aby sa mohol nad dieťaťom a jeho vzťahmi zamyslieť a konfrontovať ich s inými metódami a odborníkmi, aby mohol s dieťaťom nadviazať kontakt a otvoril komunikáciu s ním, vychádzajúc pritom z faktu, že obrázok napodobňuje skutočnosť tak, ako ju dieťa vníma, alebo by chcelo vnímať. Sociálny pracovník si získané informácie musí prepojiť s klientovou aktuálnou osobnou situáciou z rozhovoru, príp. z ďalších diagnostických postupov. Do etiky práce sociálneho pracovníka patrí tiež pripravenosť primeraným spôsobom dieťaťu ponúknuť spätnú väzbu, zodpovedať prípadné otázky. Predpokladom je vzájomná spolupráca, dôvera a vysvetlenie, že skutočne nejde o test kresliarskych schopností.
Psychologické aspekty a teórie za detskou kresbou
Kresba je pre dieťa niečo magické. Dieťa v nej vyjadruje všetko, čo v živote prežíva, je odrazom jeho skúseností, ale napovie aj to, či sa vyvíja správne. Novú dimenziu dostala analýza kresby s poznaním, že podobne ako i ostatné správanie človeka podáva informácie o emocionálnom prežívaní, osobnosti a vzťahoch dieťaťa. V tejto súvislosti sa posledných šesťdesiat rokov v rámci psychologickej diagnostiky i psychoterapie (teda aj arteterapie ako súčasti expresívnych terapií využívanej v pestrej škále detskej klientely), rozvíja i diagnostika projektívna a jej neoddeliteľné súčasti - projektívne techniky.
Howard Gardner a teória viacnásobnej inteligencie
Teória amerického psychológa Howarda Gardnera sa zameriava na rôznorodé formy ľudskej inteligencie. Upozorňuje na to, že tradičné meranie inteligencie prostredníctvom IQ testov nezohľadňuje rôzne schopnosti a zručnosti. Jednou z foriem umeleckého vyjadrenia je kresba, ktorá úzko súvisí s niektorými druhmi inteligencie, ako ich definuje práve H. Gardner. Ďalej zdôrazňuje dôležitosť kresby, ktorá podporuje symbolické myslenie. Umožňuje deťom spracovávať zložitejšie informácie - tak vizuálne, ako aj emocionálne. Vo svojej publikácii Artful Scribbles: The Significance of Children’s Drawings (1980) zdôrazňuje, že kresba pomáha deťom spracovať ich pocity a zážitky. Deti zvyčajne svoje obavy, radosti či konflikty premietajú práve do kresby. Tento proces následne podporuje schopnosť abstrakcie a reflexie. Gardnerova teória a prístup sú veľmi cenným nástrojom pre pedagógov, ktorí môžu týmto spôsobom podporovať individuálne štýly učenia. Niektoré deti chápu pojmy najlepšie prostredníctvom vizuálnej tvorby, čo im umožňuje nájsť vlastný komunikačný kanál na vyjadrenie myšlienok. Táto teória zohráva dôležitú úlohu aj v terapii a práci s deťmi, ktoré majú ťažkosti s verbálnym vyjadrovaním. Gardnerova teória jednoznačne otvára nové možnosti, ako možno chápať detskú kresbu - nielen ako výtvarný prejav, ale aj ako psychologický a kognitívny výraz. Vizuálna tvorba predstavuje významný prostriedok sebavyjadrenia.
Kresba ako náročná intelektuálna činnosť podľa Borikovej
Vo svojej knihe Detská kresba ako diagnostický prostriedok v materskej škole Bóriková uvádza, že pre dieťa je kresba veľmi príťažlivou, no na strane druhej náročnou intelektuálnou činnosťou, zložitým systémom s hlbokým významom. Dieťa si prostredníctvom kresby vytvára symboly na základe rôznych vnemových podnetov a opodstatnene sa môžeme domnievať, že aj v spojení s emocionalitou, prežívaním a poznatkami. Z toho vyplýva, že detská kresba má výpovednú hodnotu, odráža citové, či charakterové znaky daného dieťaťa, nálady či postoje. Pomocou rôznych indikátorov vieme nájsť črty osobnosti i jej problémové miesta. Niekedy sa stretávame napríklad s výraznými prejavmi negativizmu dieťaťa, keď sa v kresbe nevie alebo nechce prejaviť. Môže to byť diagnosticky významné zistenie, ale nesmie dieťaťu v celkovom obraze uškodiť. To znamená, že sa naň nemôžeme fixovať a ku kresbe je potrebná aj interpretácia samotného dieťaťa.
Vyvracanie mýtov o detskej kresbe
Hoci „papier" na skúmanie detskej kresby majú odborníci, niektoré základné informácie si na obrázku vie všimnúť aj rodič ako laik. Umelecký výtvor vášho dieťaťa môže prezradiť veľa. Dá sa z neho prečítať prežívanie dieťaťa, osobnostné črty, ale aj aktuálnu náladu či problémy. Napriek významu detskej kresby vo vývoji dieťaťa ju obklopuje množstvo mýtov, ktoré neraz skresľujú naše vnímanie a interpretáciu. Špeciálna pedagogička Katka Herbriková sa v tomto článku venuje siedmim najčastejším mýtom spojeným s detskou kresbou, pričom odhaľuje ich skutočné súvislosti s vývojom a znakmi grafomotoriky. Je dôležité poznamenať, že hoci každý mýtus môže za určitých okolností nadobudnúť platnosť, jeho správnu interpretáciu a diagnostiku dokáže poskytnúť len skúsený psychológ. Kresba ako diagnostický či terapeutický nástroj si vyžaduje odborné vedenie.
Mýtus 1: Tmavé farby signalizujú problémy
Častou obavou rodičov je, že ak ich dieťa pri maľovaní používa výlučne tmavé farby, naznačuje to nejaký problém alebo negatívny stav. Táto obava je však zväčša neopodstatnená. Dôvodom, prečo dieťa preferuje tmavé pastelky, je často ich fyzikálna vlastnosť - zanechávajú výraznejšiu stopu na papieri. Niektoré pastelky, najmä tie svetlé, majú veľmi slabú pigmentáciu a dieťa s nimi musí vyvíjať značný tlak, aby dosiahlo viditeľný výsledok. Naopak, tmavé pastelky poskytujú uspokojivejší a okamžitejší vizuálny efekt, čo je pre malé deti, ktoré objavujú možnosti grafomotoriky, omnoho príjemnejšie. Ich záujem sa tak prirodzene sústreďuje na nástroje, ktoré im umožňujú ľahšie a efektívnejšie vyjadriť sa na papieri.
Mýtus 2: Čmáranice sú len chaotické čarbanie
Prechod od nezámerného kreslenia, kedy dieťa len objavuje, že grafický nástroj zanecháva stopu, k zámernému kresleniu je často sprevádzaný fázou čmáraníc. V tejto fáze rodičia často vidia len neusporiadané čiary, no pre dieťa už tieto čiary nadobúdajú význam. Dieťa dokáže svoje čmáranice pomenovať a často v nich aj vidí to, čo „nakreslilo“. Tento proces je kľúčový pre rozvoj predstavivosti a schopnosti symbolického vyjadrenia. Aby sme si overili, či dieťa vníma svoje dielo, môžeme skúsiť na kresbu napísať, čo si myslíme, že predstavuje, a po niekoľkých dňoch sa dieťaťa opýtať, či si pamätá, čo nakreslilo. Táto interakcia potvrdzuje, že čmáranice nie sú len náhodné pohyby, ale prvý krok k zámernému vizuálnemu komunikovaniu.
Mýtus 3: Nezáujem o kreslenie znamená oslabené schopnosti
Nie každé dieťa, ktoré neprejavuje nadšenie pre kreslenie, má automaticky nejaké oslabené schopnosti. V tejto oblasti je však potrebné byť mimoriadne obozretný. Ak dieťa zvláda iné aktivity zamerané na jemnú motoriku, ako je sebaobsluha (obliekanie, jedenie), a vie nakresliť grafomotorické prvky primerané svojmu veku - napríklad predškolák zvládne hornú slučku - a neevidujeme u neho žiadne iné ťažkosti, môže ísť skutočne len o nezáujem. Dôležité je posúdiť celkový rozvoj dieťaťa a jeho schopnosti v rôznych oblastiach. Ak sú tieto v norme, môžeme predpokladať, že absencia záujmu o kreslenie nie je dôsledkom deficitu, ale skôr individuálnou preferenciou.
Mýtus 4: Nesprávny úchop ceruzky je problém
Predstavte si tie malé pršteky, ktoré ešte donedávna boli pevne zovreté v pästičke, a zrazu majú správne držať tenkú ceruzku. Je to náročná úloha, ktorá si vyžaduje čas a tréning. Úchop ceruzky sa postupne vyvíja. Je pravda, že s nesprávnym úchopom sa dieťa môže stretnúť napríklad pri zápise do školy, kde sa očakáva istá úroveň grafomotorických zručností. Avšak, pre mnohé deti je téma ako „kresli domček“ či „nakresli postavu“ nudná a demotivujúca. Kľúčové je myslieť na správne držanie tela a sklon písanky, aby sa zabezpečili optimálne podmienky pre písanie. Pre ľavoruké deti je však nevyhnutné zaobstarať špecifické pomôcky. Keď nastane čas na písanie, nezabudnite im zaobstarať nožnice pre ľavákov, ktoré sú ergonomicky prispôsobené. Neskôr, pri písaní perom, je tiež dôležité zvážiť pomôcky určené pre ľavákov, aby sa predišlo nepohodliu a uľahčil sa proces učenia. Správne pomôcky a trpezlivosť sú základom pre úspešný grafomotorický rozvoj každého dieťaťa, bez ohľadu na dominantnú ruku.
Mýtus 6: Každé dieťa musí milovať kreslenie
Všeobecne rozšírený názor, že každé dieťa by malo mať prirodzený záujem o kreslenie, je ďalším mýtom. Ako už bolo spomenuté, niektoré deti môžu mať k tejto aktivite menší vzťah. Dôležité je rozlišovať medzi nezáujmom a skutočnými ťažkosťami. Ak dieťa zvláda iné motorické a kognitívne úlohy primerané svojmu veku, jeho mierny nezáujem o kreslenie by nemal byť dôvodom na paniku. Je prirodzené, že deti majú rôzne záujmy a talenty. V mnohých prípadoch je kresba jednoducho odrazom aktuálnej nálady, skúseností alebo jednoducho experimentovaním s farbami a tvarmi. Rodičia by sa nemali snažiť interpretovať každú líniu či každú farbu ako symbolický odkaz. Prílišná snaha o hlbokú analýzu môže viesť k nesprávnym záverom a zbytočnému stresu. Je dôležité si uvedomiť, že detská kresba je primárne formou hry a sebavyjadrenia, a nie vždy je klinickým nástrojom vyžadujúcim si odbornú interpretáciu.
Podpora detí v kreslení a rozvoj grafomotorických zručností
Ako rodičia môžeme deti podporovať v kreslení tým, že im poskytneme vhodné podmienky a budeme oceňovať ich tvorbu. Nechajte deti kresliť spontánne, bez obmedzení a pravidiel. Tento prístup pomáha deťom uvoľniť sa a užiť si proces tvorby bez tlaku. Kreslenie pomáha skrotiť to, čo je ťažké, ale aj osláviť to, čo má pre dieťa význam. Reguluje emocionálne napätie a slúži na zvládanie emócií, ako je hnev alebo strach. Keď sa dieťa napríklad bojí príšer, ktoré sa skrývajú pod posteľou, môžeme ho požiadať, aby túto príšeru nakreslilo, čo mu pomôže vyrovnať sa so situáciou, skrotiť strach a v dôsledku toho ľahšie zaspať.
Ak vaše dieťa nechce kresliť, je dobré vziať pastelky do rúk sami, vytvoriť vlastnú kresbu a porozprávať sa o tom, čo ste nakreslili. Skôr než si vaše dieťa nájde svoj vlastný jedinečný štýl, dajme mu možnosť experimentovať s rôznymi technikami. Či už teda vaše dieťa prejaví záujem o kreslenie alebo nie, majte poruke a na viditeľnom mieste pripravené materiály pre prípad túžby po vizuálnom spracovaní udalostí a poskytnite im na to dostatok času. Nebojte sa do kreslenia zapojiť, nehodnoťte, len sa rozprávajte o kresbách. Neexistujú „dobré“ a „zlé“ kresby.
Ako správne reagovať na detskú kresbu
Keď sa ma rodičia pýtajú, ako reagovať na kresby detí, navrhujem, aby namiesto pochvaly použili slová: „Ó, aká krásna kresba“ a môžu podrobne opísať, čo vidia. Napríklad - vidím tu veľkú fialovú škvrnu; všimla som si, že si použil len tri farby… Vidím dievčatko so psíkom, ktoré stojí uprostred strany, môžeš mi o tom povedať viac? Rodičia sa tiež môžu dieťaťa spýtať, čo si samo myslí o tom, čo nakreslilo. Môžu použiť vety - Ďakujem za tvoju kresbu, povieš mi, čo si nakreslil? Čo si myslíš o svojej kresbe? A keď sa dieťa spýta, mami, páči sa ti moja kresba, môžeme sa ho spýtať - páči sa tebe? Okrem samotnej kresbičky je dôležitý aj komentár dieťaťa. Obrázok nehodnoťte hneď subjektívne. Komentáre „Ooooh, aký krásny domček!", či „Fúha, aká čierna kvetinka…", nie sú na mieste. Ak sa chcete dozvedieť od dieťaťa viac, nechajte mu priestor a vyjadrite sa neutrálne. Opíšte, čo na obrázku vidíte. Napríklad: „Vidím, že dnes si mal/a chuť nakresliť domček s rodinkou".
Vhodné pomôcky pre rozvoj grafomotoriky
Ak chcete podporiť grafomotorické zručnosti svojich detí, je dôležité vybrať im vhodné písacie potreby. Značka Stabilo ponúka široký výber pier, ceruziek, pasteliek a zvýrazňovačov, ktoré sú navrhnuté tak, aby vyhovovali rôznym vekovým kategóriám, úrovni zručností a preferenciám. Stabilo vyrába písacie potreby s rôznymi šírkami a tvarmi hrotov, s rôznymi druhmi úchopov a s rôznymi farbami, čo umožňuje deťom nájsť si to najvhodnejšie náradie pre ich individuálne potreby. Vhodné pomôcky môžu výrazne prispieť k radosti z tvorenia a k plynulejšiemu rozvoju jemnej motoriky.
Kresba a inteligencia: Prepojenie s akademickými výsledkami
Kreslenie rozvíja jemnú motoriku dieťaťa a koordináciu oko-ruka. Štúdia univerzity v Surrey zistila, že jemne motorické zručnosti v predškolskom veku, ktoré rozvíjate práve pomocou kreslenia, ale aj skladania papiera či stavania kociek zohrávajú dôležitú úlohu v neskorších akademických výsledkoch, ale aj v správaní. Štúdia (ext. zdroj štúdia) figurovala viac ako 9-tisíc detí, ktoré sa sledovali vo veku 2, 3 a 4 rokov, následne v čase dospievania a naposledy vo veku 16 rokov v rámci longitudinálnej štúdie Twins Early Development Study. Zistilo sa, že napr. horšia jemná motorika v predškolskom veku predznamenáva väčšie problémy so správaním či vyšší počet symptómov ADHD počas základnej a strednej školy.
Štúdia King's College London - Kresba a IQ
Štúdia uskutočnená vedcami z King’s College London ukázala, že kresby štvorročných detí môžu naznačovať ich inteligenciu vo veku 14 rokov. V rámci štúdie boli deti vo veku štyroch rokov požiadané, aby nakreslili dieťa. Kresby boli hodnotené na stupnici od 0 do 12 bodov na základe počtu a správnosti anatomických čŕt ako sú hlava, oči, nos, ústa, uši, vlasy, telo, ruky a nohy. Napríklad, kresba s dvoma nohami, dvoma rukami, telom a hlavou, ale bez tvárových čŕt, by získala štyri body. Výsledky ukázali, že vyššie skóre v teste „Draw-a-Child“ bolo mierne spojené s vyššími výsledkami inteligencie vo veku štyroch aj štrnástich rokov. Vedci tiež zistili, že schopnosť kresliť má významný genetický komponent. Výskumníci porovnávali kresby identických dvojčiat, ktoré zdieľajú všetky svoje gény, a neidentických dvojčiat, ktoré zdieľajú približne 50 % génov. Vedúca autorka štúdie, doktorka Rosalind Arden, zdôraznila, že aj keď sú tieto zistenia zaujímavé, rodičia by sa nemali obávať, ak ich dieťa nekreslí dobre. Každopádne, kreslenie je pre rozvoj dieťaťa dôležité, spája jemnú a hrubú motoriku. Dbajte na správny úchop ceruzky a ak to ešte nie je s detailami kresby ideálne - trénujte. Ak nakreslí postave správne detaily ako sú dve ruky, dve nohy, dokonca oči, ústa, nos vo veku štyroch rokov, možno máte doma malého génia.
tags: #dieta #vyuziva #svoje #skusennosti #pri #kresbe