Plač dieťaťa: Hlboké Pohľady na Komunikáciu, Výchovu a Výzvy Rodičovstva

Príchod nového člena rodiny je pre mnohých rodičov najočakávanejšou udalosťou. Po mesiacoch čakania konečne nastanú dni, keď je medzi vami maličký voňavý uzlíček, ktorému by ste zniesli aj modré z neba. Spočiatku sa kolotoč života roztočí v rytme skorého vstávania, kŕmenia, uspávania, a znovu kŕmenia, prebaľovania a uspávania. Mamička je nevyspatá, otecko unavený, no napriek tomu všetci stále šťastní, veď na dieťatko sa táááák veľmi obaja tešili.

Avšak čoskoro príde otázka: prečo nám nikto nepovedal, že bábätká tak často plačú? Ako uvádza Igor Bukovský v knihe Návod na prežitie pre Baby, to, že bude vaše dieťatko plakať, je asi tak isté, že raz zomrieme či musíme platiť dane. Zároveň dodáva, že dieťa plače tak 3-4 hodiny denne. Tento fakt môže byť pre mnohých rodičov zaskočením. Detský plač a dôvody naň patria medzi tých niekoľko vecí, ktoré sa od prvého človeka na Zemi nezmenili. Je to veľmi dôležitý spôsob komunikácie. Je kľúčové veriť plaču svojho dieťaťa, pretože na tento svet neprišlo vybavené zručnosťami, aby samé prežilo. Práve plač je tou vybavenosťou, vďaka ktorej sa mu prežiť ako ľudskému druhu podarilo. Plač je vždy komunikácia, ktorou bábätko prejavuje svoje potreby, ktoré majú byť naplnené.

Novorodenecký a dojčenský plač: Prvotná forma komunikácie a jeho príčiny

Plač novorodencov a dojčiat je signálom, že niečo nie je v poriadku, alebo že potreba nie je uspokojená. Malé bábätká a deti všeobecne veľa plačú, pretože nedokážu ešte zvládať nápory emócií, ktoré so sebou prináša bežný život. Bábätko plačom nerobí nič zámerne, ani sa nesnaží získať nič nelegitímne. Plač mu nepomáha, plač je vyjadrenie kritickej potreby, ktorú bábätko má. Existujú dve štádiá plaču bábätka. V prvej etape, nazývanej protest, bábätko plače s cieľom nájsť správne miesto (matku), nájsť prsník a dojčiť, alebo preto, že napríklad potrebuje zaspať. Aj vyčerpanosť či prílišná miera podnetov, alebo naopak nedostatok podnetov či kontaktu, sú častým dôvodom na plač bábätka. Keď sa v tejto etape potreby bábätka naplnia, tak tento plač nie je pre bábätko kriticky nebezpečný, hoci je dôležité ho minimalizovať a naučiť sa mu predchádzať. Plač pre dieťa neprináša nič dobré; je presne taký urgentný, ako znie.

Najčastejšie dôvody, prečo dieťa plače, zahŕňajú:

• Hlad, smäd: Čím je dieťatko menšie, tým pravdepodobnejšie je, že plačom dáva najavo hlad. Hoci ste ho kŕmili len nedávno, bábätko má veľmi malý žalúdok. Niektoré detičky dokonca zvyknú jesť jednu dávku dojčenskej výživy na niekoľkokrát. Okrem plaču si, samozrejme, všímajte aj ďalšie typické náznaky, ktorými dáva dieťa najavo hlad.
• Únava, príliš veľa podnetov: Obzvlášť malé deti dávajú plačom najavo, že potrebujú odpočinok. Dobrou správou však je, že existuje niekoľko ďalších náznakov, ktorými sa únava u dieťatka prejavuje. Ak je dieťa unavené, plačom reaguje aj na prílišnú stimuláciu.
• Reflux: Nepríjemné pocity spojené s vracaním potravy z žalúdka.
• Prerezávanie zúbkov: Prvé zúbky sa začínajú tlačiť okolo šiesteho mesiaca, čo môže byť veľmi bolestivé. V ústočkách sa tiež zvyknú objaviť vredy, ktoré spôsobujú vírusové ochorenia alebo popáleniny.
• Nuda: Potreba interakcie a zmeny prostredia.
• Kolika, plynatosť: Približne v druhom alebo treťom týždni po narodení sa u detičiek objavuje kolika. Ide o kŕčovité bolesti bruška, ktoré sprevádza silný plač. Nemusíte sa báť, tento stav časom pominie.
• Choroba: Akútna alebo chronická bolesť, horúčka, alebo iné zdravotné problémy.
• Príliš teplo, príliš zima: To, že má dieťatko správnu telesnú teplotu, spoznáte jednoducho. Rúčky a nôžky má ružové a hrudník teplý. Ale keď mu bude príliš teplo, oznámi vám to plačom. Vo všeobecnosti platí, že dieťatko má mať o jednu vrstvu navyše oproti vám.
• Potreba objatia, osamelosť: Už od malička si bábätko s rodičom vytvára silné puto. Zbožňuje vašu vôňu, teplo vášho tela a rytmus vášho srdca ho dokonale upokojuje.
• Strach: Strach malých detí väčšinou zapríčiňujú cudzí ľudia. V blízkosti dieťaťa nepúšťajte hlasitú hudbu a nerobte ani žiadne prudké pohyby.

Obdobie najsilnejšieho plaču prichádza, keď má bábätko 6 až 8 týždňov. Ich nepohoda však neprichádza z ničoho nič. Detský plač spôsobuje niekoľko typických príčin, a je na rodičoch, aby sa naučili rozpoznať tieto signály a primerane na ne reagovať.

Účinné stratégie na utíšenie novorodeneckého plaču

Keď sa pýtate, ako utíšiť detský plač, existuje na to niekoľko užitočných trikov a prístupov, ktoré zdôrazňujú empatiu a rýchlu reakciu. Plač je v matke spúšťačom celej škály reakcií a veľkej túžby, aby bábätko plakať prestalo. Plač je stavom najvyššej pohotovosti pre bábätko aj pre matku.

Americký pediater, Harvey Karp, vo svojej knihe "Najšťastnejšie miminko v okolí" objasňuje príčinu plaču dieťaťa konceptom chýbajúceho štvrtého trimestra. Novorodenci majú síce niekoľko schopností, ktoré dokazujú, že sú na tento svet pripravení, ale i napriek tomu sú bábätká ešte nevyzreté a "ocenili by návrat do maminho bruška". Keďže nie sme klokani, ako milujúci rodičia môžeme urobiť jediné: zariadiť, aby sa maličkí tvorovia cítili tak, ako to poznali za tých 9 mesiacov v maternici.

Podľa Dr. Searsa (kniha The Baby Book) existujú tri kľúčové spôsoby, ako utíšiť plač novorodencov:

1. Časté kŕmenie: Štúdie ukazujú, že deti, ktoré sú kŕmené často, plačú menej.
2. Rýchla reakcia na plač: Ak sa dieťa naučí, že na jeho potreby reagujete, nebude sa domáhať vašej pozornosti zakaždým tak nahlas. Je normálne reagovať na signály bábätka ešte predtým, než sa rozplače.
3. Nosenie dieťaťa: Láskou a prejavovaním nežností, objatím dieťatka, nikdy nešetríme, pretože tým určite nemôžeme nič pokaziť.

Ďalšie praktické rady pre utíšenie plaču zahŕňajú:

• Pokojné prostredie: Dieťa nechávajte v pokojnej miestnosti, kde nie je okrem neho a vás nikto.
• Zavinovanie: Pri tíšení detského plaču pomáha aj to, že drobca zabalíte do zavinovačky. Zavinovanie simuluje pocit stiesnenosti z maternice.
• Hojdanie: V prípade, že plač ani potom neprestáva, vezmite drobca do náručia a pomaly ho kolíšte.
• Prechádzky: Ďalšou alternatívou je prechádzka v kočíku, rytmický pohyb často upokojí.
• Pri kolike: Skúste vytvoriť tiché prostredie alebo ho povzbudzujte v tom, aby si odgrglo. Ak dieťatku dávate materské mlieko, s kolikou pomôže aj zmena stravy matky.
• Vhodné oblečenie: Najlepšie urobíte, ak detičky budete vhodne obliekať, a tým predídete zbytočným nárekom. Vždy majte poruke prikrývku.

Je možné pomôcť bábätku, aby plakalo čo najmenej. Dôležité je reagovať na prvé prejavy nespokojnosti bábätka ešte predtým, než začne plakať. Taktiež je potrebné napĺňať potrebu bábätka byť s nejakou ľudskou bytosťou v kontakte. Vedieť, ako je možné v kombinácii s kontaktom či dojčením využiť pohyb či spev na upokojenie bábätka. A taktiež sa naučiť poznať potrebu bábätka získavať podnety od rodičov či iných dospelých a zažívať sociálnu interakciu a pozornosť - toto všetko je legitímne a potrebné pre jeho vývoj.

Dôležité upozornenie: Nikdy netraste plačúcim dieťaťom! Počuli ste už o syndróme otraseného dieťaťa? Toto zhoršenie zdravotného stavu sa u bábätiek objavuje po tom, ako rodičia nimi veľmi trasú. Najmenšie detičky majú slabý krk, ktorý nedokáže vytvoriť dostatočnú oporu pre hlavu. No a keď niekto silno trasie dieťaťom dopredu a dozadu, môže mu poškodiť mozog. Preto aj keď bude dieťatko veľmi plakať, nikdy ho netíšte trasením a prudkými pohybmi.

Spoločné spanie a dojčenie: Evolučný prístup k detskému spánku

Spánok a zaspávanie nie sú zručnosť či schopnosť, ktorú sa deti musia naučiť. Spánok a zaspávanie sú potreby, ktoré sú v detstve úzko napojené na starostlivosť zo strany dospelého človeka. Výskumník James McKenna poukazuje na tesné prepojenie spánku a dojčenia a nazýva tento komplexný dej "laktospánok". Je normálne nechať bábätko zaspať na prsníku. Je to potreba detí, ktorá pramení z toho, ako veľmi neurologicky nevyspelé sa bábätká rodia a aké dlhé roky sa celý ich organizmus spolieha na reguláciu telom dospelého človeka a pomocou dojčenia.

Evolučné nastavenie poukazuje na to, že vzájomný kontakt matky s dieťaťom a dojčenie pri uspávaní a spánku vytvárajú pocit istoty a bezpečia. Toto prináša reguláciu - na hormonálnej, emočnej aj fyzickej úrovni. Matka pri dojčení a spoločnom spaní upokojuje dieťa a dieťa upokojuje matku, a spolu tvoria vzájomne prepojený systém. Vzájomná regulácia vytvára vnímavosť a umožňuje rýchlo reagovať a napĺňať potreby.

Vďaka spoločnému spánku a dojčeniu dieťa získava aj počas noci množstvo dôležitých podnetov pre mozog, ktorý rýchlo rastie. Tým všetkým sa znižuje nielen riziko SIDS (syndrómu náhleho úmrtia dojčiat), ale aj riziko problémov so spánkom do budúcnosti. Spoločné spanie učí dieťa, že spánok je bezpečný a príjemný. Nočná starostlivosť je pre deti dôležitá a nočné prebudenia sú súčasťou vývinu detí. Môžu mať rôznu frekvenciu, môžu sa meniť či navyšovať. Počet nočných prebudení nemá lineárny vývoj, odráža vysokú mieru rastu mozgu a učenie dieťaťa. Napriek tomu ešte stále ľudia vidia ako želateľný cieľ "prespatú noc" či "samostatné zaspávanie". Pri spoločnom spaní nejde o rozmaznávanie, ale o hlbokú potrebu bezpečia a regulácie.

Kontroverzné prístupy k detskému plaču: Od historických metód k súčasným mýtom

Plač najviac akceptovali moderné výchovné smery z 30. - 50. rokov 20. storočia, ako napríklad výchovná metóda Sira Trubyho Kinga, ktorá ako svoju súčasť podporovala vyplakanie bábätka na to, aby sa mu "vytvoril" režim spánku a kŕmenia. Podľa jeho metódy malo bábätko už od narodenia spať od 19:00 do 7:00 bez prerušenia a bez rodičovskej kontroly a cez deň malo byť kŕmené raz za tri hodiny bez ohľadu na prejavy hladu. Predstavy Trubyho Kinga sa postupne transformovali do rozličných iných výchovných prístupov, ktoré presviedčali rodičov, že dosiahnuť celonočný spánok dieťaťa je možné prostredníctvom viacerých typov metód vyplakania - od Ferbera až po rozličné modifikácie "kontrolovaného plaču".

Všetky tieto metódy majú jednu spoločnú vlastnosť v tom, že rodičov presviedčajú, že plač dieťaťa nevadí, že to, čo matky pri plači dieťaťa cítia, nie je relevantné, že je v poriadku, ak pri plači dieťaťa začne plakať aj žena samotná, že plač je vlastne potrebou dieťaťa a že "účel svätí prostriedky" - že teda "účel" (t. j. spiace dieťa) je to podstatné, a nie spôsob, akým sa takémuto spánku dospeje. Plač sa pri týchto prístupoch teda považuje za legitímny prostriedok dosiahnutia cieľa. Banalizovanie plaču postupne prešlo do vysvetlení, ako napríklad "bábätko si potrebuje trénovať pľúcka". Spolu s tým sa matky dozvedeli, že "nemajú skákať pri každom zaplakaní".

Svet sa zmenil. Postupne to vyzeralo, že matky začínali opäť vnímať svoje pocity a inštinkty, ktoré im hovorili, že plačúce bábätko je potrebné snažiť sa utíšiť a že nie je dobré nechať ho zámerne plakať bez toho, aby sa človek pokúsil urobiť niečo pre to, aby plakať prestalo. Plač detí začal byť dobre preskúmaný, negatívne fyzické reakcie a chemické zmeny v organizme plačúceho dieťaťa začali byť s pokrokom vedy zjavné. A napriek tomu v nedávnej dobe znovu prišli myšlienky, ktoré matky presviedčajú, že je v poriadku nechať bábätko zámerne plakať. Tentokrát sa plač ako vhodný prostriedok prezentuje v kontexte toho, že "plačúce bábätko si v náručí matky potrebuje odplakať všetku svoju bolesť" a že preto ho je správne nechať plakať a nepokúšať sa ho upokojiť. Že je niečo takéto v poriadku sa zdôvodňuje tým, že plač sa odohráva na tele matky vo fyzickom kontakte nahého bábätka a matky. Pri tejto metóde ide o niekoľkohodinový plač, pričom celý proces "reštartu" má rozličnú dĺžku. Vychádza z myšlienky, že plač v kontakte s matkou je "povolený", "terapeutický" a že je to niečo úplne iné, ako keď bábätká plačú v iných situáciách.

V súčasnosti sa zjavné metódy vyplakania transformovali na menej rozoznateľné smery prezentujúce sa ako "spánkové poradenstvo" či metódy ako zlepšiť spánok alebo rešpektujúce prístupy k spánku. Vtedy je unaveným rodičom menej jasné, o čo ide. Tieto prístupy marketingovo hovoria o citlivom prístupe. Presviedčajú rodičov, že deťom vytvárajú dobré spánkové návyky a že pri nich môžu zostať a že nejde o vyplakanie. Ide o maskovanú reklamu, ktorá už nepoužíva slovo vyplakanie či spánkový tréning, ale skôr cieli na pocity únavy, nevyspatia, spánkovú depriváciu, nedostatok pomoci, sociálnu izoláciu, duševné ťažkosti a na recenzie o tom, ako si rodičia po použití "citlivého prístupu" konečne užívajú život s dieťaťom, lebo sa vyspali. Nie vždy tieto prístupy na začiatku odhalia, že sa snažia odstrániť počet dojčení ako nesprávnej spánkovej asociácie či že navrhnú použitie cumlíka či to, že má matka prestať dieťa uspávať na prsníku. Za spánkovým tréningom sa skrývajú zmeny v uspávaní dojčením, počte dojčení, nereagovanie potrieb v čase nočného prebudenia, ale všetko je to označované za jemné a citlivé zmeny.

Matky sú v období pôrodu a po pôrode pod vplyvom množstva takýchto autorít a o tom, že "plač je v poriadku", sa dozvedajú rozličným spôsobom. Každá matka v hĺbke duše túži reagovať na plač dieťaťa, trpí, keď jej dieťa plače, a svojmu dieťaťu odovzdať svoju nežnosť a lásku. A predsa je v rozličných situáciách presviedčaná o opaku. Skutočnosť, že existujú ľudia, ktorí odporúčajú ako terapeutické to, aby dieťa bez pomoci plakalo v kontakte koža na kožu s matkou, je jeden z novodobých príkladov takéhoto prístupu. To, že existuje štúdia, ktorá hovorí, že je rozdiel v tom, či dieťa plače mimo kontaktu s človekom alebo plače v kontakte s človekom, ešte nedáva podklad pre to, aby bolo v poriadku to, že bábätko dlhodobo zámerne plače. Táto štúdia mala byť upokojením pre rodičov, ktorých dieťa plače a dočasne ho nevedia utíšiť, hoci sa o to snažia. To je niečo úplne iné ako zámerný plač bez snahy o upokojenie. Mala im objasniť, že má zmysel, aby sa o utíšenie pokúšali a aby si bábätko nechali pri sebe, aj keď už nevedia, ako presne by bábätku pomohli.

Plač v batoľacom veku a ranom detstve: Emocionálny vývoj a hľadanie hraníc

S rastúcim vekom sa menia aj dôvody plaču a jeho funkcia. Malé bábätká a deti všeobecne veľa plačú. Nedokážu ešte totiž zvládať nápory emócií, ktoré so sebou prináša bežný život. Nám rodičom sa často zdá, že naše deti plačú pre všetko a ich reakcie sú prehnané. Veď koľkokrát ste zažili situáciu, že váš drobec sa rozplakal len preto, že chcel na večeru chlebík a dostal rožok? Alebo že jeho kopček zmrzliny je o kúsok menší než jeho brata či sestry? Niekedy je to naozaj nad naše sily a plač našich detí z nás dokáže vytiahnuť nepríjemné emócie a reakcie.

V prvom rade treba vylúčiť inú príčinu. Niektoré deti veľa plačú jednoducho preto, že sú citlivejšie a prežívajú emócie silnejšie než iné deti. Je to teda často záležitosť povahy. Ak si nie ste istí, či je plač vášho dieťatka primeraný alebo je už naozaj až príliš, určite stojí za to poradiť sa s vaším detským lekárom, prípadne aj psychológom. Budete tak mať istotu, že je to naozaj len fáza, alebo že vaše dieťa je jednoducho citlivejšie a odborník vám môže poradiť aj spôsoby, ako tieto náročné uplakané situácie zvládať lepšie.

Váš psychický stav na prvom mieste: Deti veľmi citlivo vnímajú a reagujú na energiu rodičov, hlavne matky. Ak je matka vnútorne nepokojná, nervózna a pod stresom, ovplyvňuje to aj nervový systém dieťaťa. Nie nadarmo sa hovorí „šťastná matka, šťastné dieťa“. Skôr, než teda nabudúce zareagujete na plač svojho dieťatka, je dôležité upokojiť najskôr seba. Skúste sa párkrát zhlboka nadýchnuť a vydýchnuť, aby ste upokojili emócie, ktoré sa u vás v súvislosti s nadmerným plačom vášho dieťaťa objavujú. Ak sa necháte ovládnuť tou prvotnou emóciou, môžete neprimerane vybuchnúť a reagovať veľmi negatívne, čo situáciu len zhorší. Samozrejme, ideálne je, ak ste v dobrom psychickom rozpoložení a pravidelne si doprajete relax a oddych, aby ste dobíjali baterky.

Potvrďte pocity vášho dieťaťa: Terapeutka Dr. Shelli Dry hovorí: „Najlepšia vec, akú rodičia môžu urobiť v prípade vysoko citlivého alebo empatického dieťaťa je naučiť ho, že je v poriadku cítiť sa smutným a pomôcť mu potvrdiť jeho pocity.“ Je to však iste lepšie a zdravšie, ako ho za plač trestať, ignorovať alebo sa snažiť ho zastaviť tým, že ho zosmiešnime či bagatelizujeme dôvod, prečo plače. Keď dieťatko uistíte, že je v poriadku, ak sa cíti smutné a je tiež v poriadku plakať, ak to tak cíti, môžete mu navrhnúť, aby nabudúce v takejto situácii skúsilo siahnuť po nejakej upokojujúcej činnosti.

Rozoznať spúšťače: Pokiaľ je vaše dieťatko vysoko citlivé, veľmi pomôže, ak sa naučíte rozoznávať možné spúšťače. Tie môžu byť sluchové, vizuálne či hmatové a je dobré ich vedieť vypozorovať. Ak poznáte, čo spúšťa u vášho dieťatka tieto reakcie a plač, môžete ho na to lepšie pripraviť, keď viete, že nejakému spúšťaču nebudete môcť zabrániť. Podľa doktorky Dry, ak rodičia identifikujú náročné pocity a dokážu znížiť úroveň stimulácie, pomôžu svojmu dieťaťu udržať pokojný stav a znížia riziko vyčerpania, únavy a vyhrotenia úzkosti.

Meditácia či mantry (pre staršie deti): U väčších detí je už možné skúsiť zaviesť do praxe aj také veci, ako je meditácia či rôzne afirmácie, aby sa dokázali týmto spôsobom upokojiť v náročných situáciách. Najlepšie sa deti učia príkladom.

Čítajte si knižky: Existuje množstvo knižiek, ktoré rozoberajú tému emócií a ich zvládania formou blízkou a jednoduchou pre deti. Aj toto môže byť spôsob, ako pomôcť vysoko citlivému dieťatku zvládať búrlivé emócie a naučiť sa ich regulovať. A na druhú stranu - je tu dostatok zdrojov aj pre rodičov takýchto náročnejších detí.

Obdobie vzdoru: Budovanie osobnosti a rodičovská dôslednosť

Obdobie detského vzdoru trvá približne od 21-23 mesiacov do 4 rokov. V tomto období sa deti a ich nálady menia ako počasie. V 3,5 až 4 rokoch je vzdor na vrchole! Vrcholí teda aj skúška pevnosti rodičovských nervov. Deti už majú v tomto veku slušnú slovnú zásobu a trénujú si na rodičoch sebapresadzovanie. Ráno dieťa pozdraví, poobede nie. Ráno si umyje zuby, večer urobí kvôli tomu scénu. Tento čas je pre dieťa dôležitý, učí sa hovoriť „nie“, čím si buduje svoju osobnosť. Skúša hranice, snaží si potvrdiť svoju nezávislosť. Už dokáže mnohé veci samo. Súčasťou tohto obdobia sú záchvaty zlosti. Dieťa ešte mnohým obmedzeniam nerozumie a nemá vyvinutý zmysel pre sebakontrolu.

Rodičia iných, tých „druhých“ detí vedia veľmi dobre, čo je to detský vzdor. S úžasom a hrôzou zisťujú, čo všetko ich deti v tomto období „dokážu“, len aby dosiahli svoje.Poznáte tieto situácie?

• Situácia č. 1: Mama ide s trojročným dieťaťom na kontrolu k lekárke po týždni choroby. Prídu na rad, zavolajú ich dnu a v tom sa dieťa hodí na zem, vrieska, kope, bije mamu rukami, vôbec nechce spolupracovať. Dieťa vrieska ako nepríčetné, až kým neprídu domov.
• Situácia č. 2: Štvorročné dieťa ide na prechádzku s mladším súrodencom a otcom. Po schodoch však nezišli v takom poradí ako si predstavovalo. Dieťa začne plakať, kričať, nechce ísť ďalej a stále opakuje: „Až za mnou, až za mnou…“ Otec sa s deťmi vracia domov.
• Situácia č. 3: Je ráno. Dieťa sa má vyzliecť z pyžamka a obliecť si veci do škôlky. Vzdorovito si ľahne na posteľ. Mama by ho mohla vyzliecť len nasilu. Nepomáha dohováranie, tresty.
• Situácia č. 4: 20-mesačné dieťa sa hádže o zem, búcha do dverí, snaží sa udrieť mamu, vreští vždy vtedy, keď sa mu nestane po vôli.
• Situácia č. 5: Dvojročné dieťa. Nedovolíte mu vonku vbehnúť do mláky. Trucovito si sadne na zem a plače, až jačí. Keď vidí, že nič nedosiahne, ľahne si a budí pozornosť všetkých naokolo.

Efektívne zvládanie vzdoru a citlivých momentov

Ako pomôcť takémuto citlivému dieťatku, ktoré začne plakať doslova z ničoho nič a kedykoľvek? A ako to lepšie zvládať zo strany nás, rodičov? Keď viete, že vaše dieťatko je zdravotne v poriadku a ide teda len o fázu, prinášame vám niekoľko tipov od psychológov, ako toto obdobie zvládnuť lepšie.

• Pokoj a triezvosť: Najmä nekričať, nezvyšovať hlas, nevracať hnev inou formou. Pokúste sa situáciu pozorovať ako nestranný divák, ktorý má len nájsť optimálne riešenie. Naším heslom nech sa stane: "Mňa nič nemôže rozhodiť. Uvažujem triezvo a tak aj konám."
• Vzdor u malých detí: Ak je záchvat zlosti veľký, treba z dosahu malých detí odstrániť všetko, čím by si mohli ublížiť. Takéto detičky nevedia ešte vyjadriť to, čo chcú. Jediná cesta je vyčkať, kým záchvat zlosti prejde. Niekedy pomáha pritúliť dieťa k sebe a pevne ho objať, až zovrieť (tak, aby sme mu neublížili). Pomáha aj odvedenie pozornosti, napríklad na "hviezdičky na oblohe" alebo "vtáčiky".
• Nechať dieťaťu možnosť rozhodnúť: Necháme dieťa čo najviac rozhodovať o veciach, ktoré sú pre nás nepodstatné. Najväčšie umenie je nájsť správny pomer v tom, kedy a v čom dieťaťu ustúpiť a kedy trvať na svojom. Ak dieťa napríklad odmietne nastúpiť do výťahu, povieme: „Dobre, ideme peši.“ Druhýkrát sa opýtame: „Chceš ísť výťahom alebo pôjdeme pešo?“ Ak sa ráno nechce obliecť do toho, čo ste pripravili, dajte na posteľ 2-3 nohavice, 2-3 svetríky a nech si vyberie samo, čo si chce obliecť.
• Rozhodne sa nenechať biť: Ak si dieťa presadzuje svoje „bitkou“ alebo kopaním, chytíme rúčky alebo nôžky, pozrieme priamo do očí a rozhodne a rázne povieme: „Biť ma nesmieš.“ Rozhodujúci je tón, ktorým to povieme. Musí byť veľmi rázny a neoblomný.
• Naučiť ich povedať, čo chcú: Postupne treba deti naučiť, aby vyslovili, čo chcú. „Nezlosti sa a povedz, čo chceš!“ alebo „Povedz, čo sa ti nepáči!“ Takto sa postupne naučia, že dosiahnu viac, ako keď len budú revať.
• Vysvetľovať, vysvetľovať, vysvetľovať: Keď situácia prejde a nastane „dobrá chvíľka“, vráťte sa ku vzniknutej situácii a s dieťaťom sa porozprávajte.
• Určiť mentálny vek dieťaťa: Väčšinou sú tieto vzdorovité deti zároveň veľmi nadané. Ich mentálny vek je vyšší ako fyzický - napríklad dieťa, ktoré má tri roky, môže mať mentálny vek päť rokov, lenže emócie spracúva na úrovni svojich trojročných rovesníkov. Ich výrazná osobnosť sa presadzuje, ale schopnosť sebaovládania je rovnaká ako u detí s rovnakým fyzickým vekom. Dieťa sa musí naučiť zvládať seba samé. Mentálny vek stanoví detský psychológ.
• Hovoriť s nimi ako s partnermi: Tieto deti neznášajú direktívne zaobchádzanie, prístup k nim by mal byť partnerský. To však neznamená, že sa im všetko dovolí. Ide o spôsob, akým s nimi komunikujeme. Od rodičov to chce veľa trpezlivosti a pochopenia, ale aj dôslednosti, lebo bystré dieťa oveľa skôr odhalí medzery v našej výchove ako jeho priemerní vrstovníci.

Ako to bolo nedávno u nás: Pol štvrtej ráno. Náš 3,5 ročný chlapček sa budí so strašným revom. Keď večer zaspáva, ukladá si okolo seba plyšové hračky, ktoré „spinkajú“ s ním. Teraz sa budí a zisťuje, že sú hračky rozhádzané (logicky, veď sa v noci otáčal z boka na bok). Reaguje strašným ryčaním. Prenášame ho do obývačky. Ideme si ľahnúť (skúšame možnosť odísť z miestnosti - odíde divák, predstavenie sa skončilo). Po pol hodine sa nič nemení, dieťa ryčí ďalej. Preblyslo mi hlavou, že sú už hore všetci susedia a niektorí volajú políciu, že ho určite týrame… Ehm… Už to trvá dlho a som nervózna. Prichádzame k nemu a ja (stokrát cestou som to predýchavala) hlasno dookola opakujem: „Čo sa stalo? Bolí ťa niečo? No, keď takto strašne plačeš, asi si chorý. Ideme na pohotovosť. Tam ti dá pani doktorka liek. Tatko, choď sa obliecť, treba ísť na pohotovosť…“ Postupne (trvá to asi 20 minút) sa ukľudňuje. Našli sme vhodnú formu. Nakoniec chlapček vyhlasuje, že chce zostať spinkať v obývačke. Rozťahujem mu sedačku, ukladám ho. Najprv chce spinkať sám, ale ja si po niekoľkých minútach prenášam perinu a ľahnem si k nemu. Najprv sa odťahuje. Neskôr si nechá hladkať hlavičku, až nakoniec si prenáša sám svoj vankúšik k môjmu. Potom zaspáva - a držíme sa za ruku. Všetko to trvalo asi 90 minút. Tentokrát sme to zvládli. Ráno sa ho potom pýtam, čo sa to v noci stalo… A on mi hovorí (a zrejme sa aj hanbí): „Mami, ale to som nebol ja, vieš?“

Útecha pre rodičov: Vydržte, obdobie vzdoru prejde! Mnohé deti sa hádajú, trucujú, neposlúchajú, lebo jednoducho skúšajú, aké pevné sú naše hranice a kam až môžu zájsť. Dôležité je byť neoblomný a pevný, ale najmä utvrdzovať tieto deti v tom, že ich nadovšetko milujeme. Pri týchto deťoch hrozia dve riziká. Práve z nich totižto môžu vyrásť ľudia, ktorí sa budú báť presadiť si svoj názor a každý ich bude len využívať, to vtedy, keď by sme ich odmalička len bili a stále im hovorili, aké sú zlé, nevychované a ako ich nemáme radi (mnohokrát okolie, žiaľ, na ne takto reaguje). Alebo na druhej strane z nich môžu vyrásť arogantní egocentrici, to vtedy, keď nedostanú hranice a naučia sa, že sa ich vôľa vždy uskutoční a druhí im ustúpia. Keď vzdor odíde, máte doma predškoláka!

Neviditeľné prínosy plaču a jeho transformácia vekom

A hoci je plač často vnímaný ako negatívny jav, má pre deti aj pozitívne účinky, najmä ak je sprevádzaný láskavou prítomnosťou rodiča.

1. Dieťa sa vďaka plaču upokojí: Slzy obsahujú kortizol, stresový hormón. Keď dieťa plače, uvoľňuje sa jeho stres z tela. Slzy zlepšujú aj emocionálnu pohodu, a to za predpokladu, že rodičia sú nablízku. Plaču často predchádza zlá nálada dieťaťa. Je nahnevané, frustrované alebo mrnčí. Keď sa vyplače, jeho nálada sa zlepší. Na základe tohto sa zistilo, že je niekedy lepšie nechať batoľa vyplakať, aby proces vyplavovania negatívnych pocitov nebol zastavený.
2. Plač pomáha dieťaťu pri učení: Veľa detí sa rozplače vtedy, keď sa im napríklad niečo nepodarí. Napríklad pri stavaní z Lega. Dieťa pri neúspechu plačom vyjadruje svoju frustráciu. Vďaka plaču si však dokáže prečistiť myseľ a po upokojení sa dokáže naučiť aj niečo nové. Keď sa dieťa nedokáže sústrediť a je emocionálne rozrušené, práve táto skutočnosť ho blokuje v učení. Keď sa po plači uvoľní a zmizne emocionálne rozrušenie, lepšie sa mu aj učí.
3. Po plači sa deťom lepšie spí: Ak má dieťa nevyriešený alebo potláčaný nejaký problém, často nemôže zaspať. Niekedy rodičia hlavne večer pred spaním nechcú, aby sa dieťa rozrušovalo plačom a robia všetko preto, aby sa plaču vyhlo. Potom v postielke, keď je v tichu a v pokoji, problém vypláva ešte viac na povrch.
4. Netrápte sa, keď dieťa plače po vašom povedaní NIE: Je pravda, že ak poviete svojmu dieťaťu NIE, spočiatku môže byť sklamané. No naučí sa niečo dôležité. Zistí, že v živote existujú určité hranice, ktorým sa človek musí podriadiť. Ak sa však poddáte, oslabujete svoju autoritu a učíte ho, že s vami môže manipulovať a že si fňukaním vždy získa to, čo chce. Takýmto prístupom si ho po čase aj tak pohneváte. Vaše NIE pripravuje dieťa na dospievanie a dospelosť.
5. Dieťa plačom niekedy chce len povedať, ako sa cíti: Deti vedia rodičov plačom nielen manipulovať, ale často ním aj vyjadrujú, ako sa v skutočnosti cítia. Možno sú len smutné alebo pre niečo nespokojné, nevedia vám to povedať, a tak plačú. Rodičia tento plač často chápu ako bezdôvodný. V takejto chvíli dieťa potrebuje objatie, pozornosť alebo bezpodmienečné prijatie. Najhoršie, čo môže rodič pri hneve dieťaťa urobiť, je mu hnev opätovať. Aj keď je to niekedy náročné, pokúste sa v danej situácií upokojiť a následne sa zamerajte na to, prečo sa dieťa hnevá, nie na to, ako hnev prejavuje. Hneď, ako sa trošku upokojí, staňte sa jeho sprievodcom vo svete emócií, pomenujte ich, porozprávajte sa s ním o tom, čo cítia, čo sa stalo a tiež o tom, ako inak by sa dalo v danej situácii zareagovať. Detské emócie nikdy nepotláčajte! Nepoužívajte výroky typu: „Neplač, už si veľká (veľký).“ Pocity je dôležité dostať von a nie ich izolovať alebo sa snažiť ich odstrániť. Každou emóciou sa vám dieťa snaží niečo naznačiť či povedať.
6. Ak sa vaše dieťa vyplače doma, je menšia šanca, že tak urobí na verejnosti: Deti častejšie plačú doma, lebo majú pocit, že rodičia majú viac času na vnímanie ich starostí a na počúvanie toho, čo chcú povedať. Práve preto je dôležité nájsť si dostatok času na vypočutie svojich detí. Čím viac ich budete aktívne počúvať, tým menej budú plakať, pretože plač postupne stratí pre ne význam. Nahradia ho dôverné rozhovory.
7. Potreba plaču sa vekom mení: Ako dieťa dozrieva, začína aj lepšie regulovať svoje emócie. To, že ste sa mu dovolili vyplakať a neskôr ste sa aj o pocitoch rozprávali, pripravili ste mu dobrý základ do dospelosti, ako pracovať s emóciami. Vedci sa domnievajú, že na konci detstva plačú dievčatá a chlapci približne v rovnakom množstve, kým nepríde ku hormonálnym zmenám. U chlapcov prudko vzrastie hladina testosterónu a klesne množstvo plaču. Opak je u dievčat, u ktorých hladina estrogénu začína výrazne stúpať počas prvých rokov dospievania.
8. Plač batoliat formuje aj život rodičov: Plač dieťaťa vyvoláva u rodičov spomienky na vlastné detstvo. Mnohí spomínajú na to, ako sa oni cítili v podobnej situácii. Možno sa objavia aj spomienky na to, na čo už dávno zabudli. Rodičovstvo môže byť liečebnou cestou aj pre emocionálne problémy rodičov. Možno výchova vlastného dieťaťa vám pomôže lepšie pochopiť samých seba.

Keď je plač signálom pre hlbšie pochopenie: Príbehy rodičov

S deťmi to nebude vždy ľahké a aj keby ste sa snažili akokoľvek, náročné situácie jednoducho prídu. Vaše dieťa môže začať vrieskať kvôli zlomenej paličke alebo nesprávnej príchuti džúsu. Tomu sa celkom vyhnúť nedá. Ak tam v takýchto chvíľach dokážete byť pre svoje dieťa a poskytnúť mu bezpečný priestor na vyjadrenie jeho búrlivých emócií, robíte, čo je vo vašich silách.

Mnohí rodičia sa stretávajú s podobnými výzvami. Napríklad jeden z rodičov opisuje situáciu s dcérkou, ktorá má 2 roky a osem mesiacov: "Od malička to bolo uplakané mimino, potom to prešlo - cca v 6. mesiaci. Potom bola veľmi poslušným dieťaťom, čiže málokedy počula od nás NIE. Nikdy sme nemali scény v obchodoch, nikdy nás nebila… ako to vidím u detí kamošiek. V podstate sme jej vždy všetko dovolili, lebo nikdy nechcela nič, čo by sme mali odmietnuť. A ak to náhodou hraničilo s našimi predstavami, tak sme sa s Táničkou dohodli. No teraz začíname mať s ňou problémy. Plače za všetko - už ráno vstane s plačom, že chce čajík - veľakrát sme jej vraveli, že netreba plakať a dá sa to povedať pekne. Aj som jej ho na ráno nachystala na stôl, nech si vezme, ale ona aj tak prišla s plačom, že ho chce zohriať. Plače pri hre, keď to nie je podľa jej predstáv, plače, keď v chladničke nemáme to, čo si ona práve vymyslí… Nepomáha vysvetľovanie. Vysvetľujeme dookola. Už sme ju začali posielať do izby, keď sa rozplače za nejakú hlúposť - no nepomáha. Dnes večer plakala, lebo jej tatino nedal na ruku toľko tekutého mydla, ako si ona predstavovala… alebo chcela piť z fľaše a nie z pohára, do ktorého som jej napiala čaj ja. Je to naša chyba, že sme jej od malinka dovoľovali všetko, čo chcela, alebo je to len obdobie, ktoré musí prejsť?"

Tento prípad poukazuje na častú dilemu rodičov - ako rozlíšiť prirodzený vývoj od dôsledkov výchovy. Pocit, že "zrazu to nie je úplne poslušné dieťa ako doteraz," je bežný v období vzdoru. Iný rodič hovorí: "Môj ročný syn. Od rána ako vstane nič sa mu nepáči. Za všetko plače. Trucuje hádže vecami. Je nervózny. Proste moje dieťa je vymenené." Ďalšia reakcia poukazuje na súvislosť s fyzickými potrebami: "Ja momentálne prežívam to isté. Ale jej idú zuby a strašne zle to prežíva… Pri horných dvojkách som s ňou bola aj na pohotovosti lebo som nevedela čo môjmu dieťaťu je a či náhodou neumiera." Tieto príbehy zdôrazňujú, že detský plač je komplexný jav, ktorý si vyžaduje trpezlivosť, pochopenie a niekedy aj pomoc odborníkov. Každé dieťa je individuálne a rodičia sa postupne naučia rozoznávať jednotlivé typy plaču ich potomka a aj to, čoho sa ním dožaduje.

Zdroj odborných informácií: poradňa psychologičky PhDr. Kornélie Dibarborovej.

tags: #dieta #za #vsetko #place

Populárne príspevky:

• Od prvého pohľadu po rozpoznávanie tvárí
• Príbeh umeleckého fenoménu Moma
• krvácanie v prvých týždňoch tehotenstva
• Úmrtia detí a nešťastia v regióne Zvolen
• o zdvorilosti a výchove detí