Dostať dieťa do postele večer je často skutočné umenie, ktoré si vyžaduje trpezlivosť a pochopenie. Máloktoré dieťa je také, že padne za stolom pri večeri a len ho nežne prenesieme do postele, aby ihneď zaspalo. Mnohé z našich potomkov kladú odpor hodný obrancov Kréty, čo robí večerný rituál zaspávania náročnou skúškou pre rodičov. Tento boj sa neraz prejavuje aj pri obedňajšom spánku, kde sú výzvy ešte intenzívnejšie. Otázka, do akého veku by malo dieťa spať samo, či už ide o popoludňajší spánok, alebo samostatné spanie vo vlastnej izbe, je preto jednou z najčastejších dilem, ktorým rodičia čelia. Neexistuje univerzálna odpoveď, pretože každé dieťa je jedinečné a jeho potreby sa vyvíjajú v súlade s jeho individuálnym rastom a temperamentom. Pochopenie fyziologických a psychologických aspektov spánku, ako aj vplyv rodičovského prístupu, môže pomôcť vytvoriť harmonický spánkový režim pre celú rodinu.
Neodmysliteľný popoludňajší spánok: Základ pre zdravý vývoj
Potreba či mýtus? To je otázka, ktorú si po každom obednom uspávaní kladie zmorený rodič: má to zmysel? Má to moje dieťa vôbec spať? Pokiaľ má dieťa batoľací vek, teda je v rozmedzí roka až troch, spánok v polovici dňa a jeho aktivít bezpodmienečne potrebuje. Toto nie je len mýtus, ale potvrdená fyziologická potreba, ktorá je kľúčová pre správny rast a vývoj. Dieťa v tomto veku by malo denne spať 13 hodín. Z tohto celkového času je optimálne, aby 11 hodín spalo v noci, čo znamená, že zvyšné dve hodiny spánku ostávajú na oddych cez deň. Tieto dve hodiny sú pre batoľa neoceniteľné, pretože mu umožňujú zregenerovať sily a spracovať množstvo nových podnetov, ktorým je každý deň vystavené.
Je však dôležité si uvedomiť, že každé dieťa je individuálne. Sú deti, ktoré s obedňajším spánkom skončia už v dvoch rokoch, pretože ich organizmus už dennú prestávku nepotrebuje v takom rozsahu. Na druhej strane, existujú aj takí drobci, ktorí si radi schrupnú aj počas prvého ročníka školy, a to bez akýchkoľvek negatívnych dôsledkov na ich nočný spánok. Práve táto individuálnosť robí z otázky popoludňajšieho spánku tému neustálych diskusií medzi rodičmi.
Argumenty rodičov „nespáčov“ sú častokrát pochopiteľné. Bežne sa ako argument poobedňajšieho spánku pre deti tohto veku uvádza pomoc ich rastu a vývoju, ale častokrát pred rodičmi detí, hlavne nespavcov, neobstál. Mnoho rodičov nevidelo žiadny zjavný dôvod na to, aby ich deti cez obed spali, keďže sa im zdalo, že sú plné energie. Navyše, mnohokrát, ak sú už v rodine súrodenci, prítomnosť obedňajšieho spánku jedného z nich narúšalo chod rodiny a aktivít. Bolo a stále je veľmi náročné skoordinovať niekoľko spacích režimov podľa veku súrodencov tak, aby sa trebárs rodina dostala von na prechádzku, na ihrisko alebo niekde na celodenný výlet cez víkend. Rodičia hľadajú praktické riešenia pre svoje každodenné fungovanie.
Okrem toho, mnohí rodičia majú predstavu, že ak nebude spať ich dieťa cez obed, zaspí večer rýchlejšie a bude mať pokojnejší nočný spánok. To je však častý a vážny omyl. Skúsenosti a výskumy potvrdzujú, že vyčerpané dieťa po celodenných aktivitách bez potrebného odpočinku zaspáva oveľa dlhšie, nepokojnejšie a ani ťažko vybojovaný nočný spánok nie je pokojný. Deficit oddychu cez obed sa kumuluje a na dieťati je poznať aj ďalší deň, čo sa prejavuje zvýšenou podráždenosťou a únavou.
Spáči sú šikovnejší a spokojnejší, čo potvrdzujú aj vedecké poznatky. Potrebu spánku a jedinečnosť dieťaťa by sme mali rešpektovať, vždy však platí, že minimálne do dvoch rokov dieťaťa by sme mali o ten obedňajší spánok zabojovať. Prečo je to také dôležité? Podľa posledných výskumov neurologičky Rebeccy Spencer z Univerzity v Masachussetts majú deti, ktoré spávajú cez obed aj vo veku 4-5 rokov, výrazne navrch nad vrstovníkmi, ktorí spať nechcú alebo ich rodičia spať nedávajú. Jej výskum jasne ukázal, že deti, ktoré si doprajú popoludňajší odpočinok, majú lepšie posilnenú pamäť a ľahšie si zapamätajú nové informácie, čo im značne uľahčuje proces učenia. Tieto deti sú schopné efektívnejšie spracovávať denné zážitky a poznatky. Naopak, deti, ktoré nespávali cez obed, nedokázali tento deficit dohnať počas nočného spánku, čo sa prejavilo v ich kognitívnom vývoji. Navyše, nespavci sú oproti kolegom oddýchnutým cez obed oveľa viac hyperaktívnejší, úzkostnejší a majú vyšší sklon k depresii. Tieto zistenia zdôrazňujú komplexný vplyv spánku na emocionálne a psychické zdravie dieťaťa.
Poobedňajší spánok ako povinná výbava predškoláka je teda nielen o oddychu, ale o celkovom zdraví a pohode. Vedci z Colorada dokonca zistili, že deti - batoľatá bez obedňajšieho spánku boli viac podráždené, mali menej radosti zo života, znížil sa ich záujem o svet okolo a ťažšie riešili problémy, ktoré ich stretli. Nedostatok spánku im odobral schopnosť zvládať bežné výzvy. Deti vyrastajúce bez obedňajšieho spánku majú ako škôlkari rozdielne vyjadrovanie pocitov a dlhý čas „nespavého obdobia“ cez obed im môže privodiť celoživotné problémy s náladovosťou. Jednoducho povedané: poobedňajší spánok patrí k povinnej výbave dieťaťa predškolského veku od batoľaťa rovnako ako jedlo, pitie, hygiena a hry. Prináša viac výhod, ako je fakt, že rodič nebude vysedávať pri posteli a vyprosovať ho. Námaha a určitá rodičovská prísnosť (a dôslednosť) v tomto smere stojí za to. Jedna až dve hodiny spánku cez obed nám prinesú regeneráciu celého organizmu, detský organizmus sa zbaví únavy a načerpá energiu, zlepší sa imunita a dieťa lepšie zvláda stresové situácie. Je to viac o rodičovi ako o dieťati.
Stačí len jedno: vydržať so spánkom cez obed čo najdlhšie. Po piatom roku potreba spánku cez deň prudko klesá - určite to však stojí za to. Otázka znie teda inak: nie či dieťa potrebuje spánok, ale či ja ako rodič viem správne nastaviť spánkový režim, či som dôsledný aj v tejto oblasti výchovy. Dôslednosť a vytvorenie vhodného prostredia sú kľúčové pre podporu zdravých spánkových návykov.
Kedy do vlastnej izby? Cesta k samostatnosti a rodičovská intuícia
Otázka „odkedy už by malo spať dieťa samo vo vlastnej izbe?“ je častou témou, ktorá trápi mnohých rodičov. Je potrebné, aby rodič vystihol ten správny okamih, kedy cíti, že dieťa je schopné separácie a samostatného spania, hovorí detská psychologička. Dať dieťa do vlastnej postieľky proti jeho vôli, keď je naučené spať s rodičmi, môže byť kontraproduktívne. Spánkový režim dieťaťa a jeho osamostatnenie sa je často dilemou mnohých rodičov, pretože hľadajú rovnováhu medzi potrebami dieťaťa a vlastnými.
Ak spí vaše dieťa s vami, možno vám to ani nemusí vôbec prekážať, veď prebúdzať sa po boku malého voňavého uzlíčka je snáď tým najkrajším ranným rituálom. Ranné túlenie a maznanie v posteli s dieťaťom si nenechá ujsť žiadny rodič. Je to úplne normálne, prirodzené a krásne. Týchto momentov vôbec nemusí ubúdať, práve naopak, môžu sa stať cennou súčasťou rodinného života, aj keď dieťa spí samostatne. Aj keď dieťa spí samé, môže ráno pribehnúť k rodičom, schovať sa pod paplón a vychutnávať si tieto chvíle blízkosti.
Čo však, keď má už dieťa tri, štyri, päť rokov a vy začínate pociťovať, že v čase večerného spánku by malo byť už rovnako samostatnejšie ako napríklad v jedení, obúvaní topánok či umývaní zúbkov? Toto všetko drobec dokáže ľavou zadnou, keď však príde večer, situácia sa mení. Keď už chcú rodičia spať sami a mať svoj vlastný priestor, začína sa táto dilema intenzívnejšie prejavovať. Podľa odborníka je potrebné, aby rodič vystihol ten správny okamih, kedy cíti, že dieťa je schopné separácie a samostatného spania. Ruku na srdce! Pre rodiča je spánok bez dieťaťa komfortnejším a rovnako aj pre drobca, keď každý z nich má svoj vlastný priestor na oddychovanie a snívanie.
Spánok je dôležitý nielen pre vývin bábätka, ale aj pre jeho celkové fungovanie. Rovnako ako dospelí potrebujú spánkom nabrať energiu, tak aj deti ho potrebujú pre načerpanie energie na akúkoľvek aktivitu, ktorou je v prvom rade samozrejme fyzický a psychický rast. Preto je spánkový režim dôležitý už od malička. Tento režim tiež dáva dieťatku pocit istoty a bezpečia. Detská psychologička Mgr. Romana Mrázová vraví, že nejde o to či dieťatko spí v posteli s mamou, alebo spí v postieľke, ale o to ako promptne dokáže mamička reagovať na potreby dieťaťa. Rovnako dobre na jeho potreby môže vedieť reagovať či už spí v posteli s ňou, alebo spí v postieľke samé.
V období cca medzi 1,5 roka a 3 roky dochádza k potrebe separácie sa dieťaťa od matky. Je preto dôležité, aby mamička chápala jeho pokusy o nezávislosť a rovnako je to dobré obdobie, kedy môže naučiť dieťa spávať samé, pokiaľ je už na to pripravené. Je to hlavne o mamičkinej „intuícii“, ako sa vie naladiť na potreby svojho dieťatka. Dieťa sa potrebuje odseparovať, aby nabralo sebaistotu a pevnú vôľu. Naopak, ak k separácii dôjde príliš skoro, môže sa dieťatko stať ustrašeným, neistým a tým pádom častokrát aj agresívnym alebo neurotickým.
Ste dobrý rodič? Rozhovor s detskou psychologičkou
Malé bábätko spáva zväčša s rodičmi v jednej miestnosti. Ako a kedy potom dieťa naučiť na samostatné spanie v izbe? Ako naučiť spať dieťa samé je otázkou správnej motivácie a prostredia. Keď dieťatku urobíme pútavú detskú izbičku a povieme mu aké výhody má spanie vo vlastnej izbe, bude to pre neho jednoduchšie, ako keď ho len bez vysvetlenia presunieme do prázdnej izby. Dieťa tiež musí vedieť, že nech by sa čokoľvek dialo, zľaklo by sa niečoho alebo podobne, môže kedykoľvek prísť za mamou do izby, ktorá ho uteší, ale zase láskavo vráti späť do postele. Toto platí hlavne v začiatkoch toho, keď začína spať samé. Dieťa veľmi dobre cíti, aké emócie má v tomto mamička, preto si treba dať pozor na to, aby ho nevystrašila „vlastnými obavami“ zo separácie. Ak dieťa odmieta spať samé, treba mu urobiť po vôli? Nebudú potom vo vyššom veku s odvykaním väčšie problémy? Má ho rodič nútiť spať samostatne?
Pokiaľ sa už raz rodič rozhodne, že je dieťa pripravené na to, aby spalo samé, nie je dobré robiť krok späť, a teda brať dieťa späť k sebe. Dieťatku tým potvrdí, že strach, ktorý má z osamostatnenia je správny, a teda nie je dobré, aby spávalo samo. Pokiaľ mamička „neodhadne“ správny čas, kedy by už dieťatko mohlo spávať vo vlastnej izbe, je dobré dať mu radšej dlhšie prechodné obdobie, počas ktorého mu bude dávať pocity istoty napríklad tým, že si na chvíľku ľahne k nemu a ubezpečí ho, že je všetko v poriadku. Nechá mu pootvorené dvere, zasvietenú lampičku a podobne.
Prechod do vlastnej izby: Vek, pripravenosť a prostredie
Dni, týždne a mesiace plynú a vy už rozmýšľate, kedy dať dieťa spať do vlastnej izby, aby ste mali opäť spálňu sami pre seba - aspoň v rámci možností, kým k vám začne dieťatko v noci alebo ráno prichádzať. Tak ako asi pri všetkom, čo sa týka vývoja detí, aj tu platí, že sa netreba zbytočne unáhliť. Sú rodičia, ktorí dávajú dieťa spať do samostatnej miestnosti už od narodenia. Na druhej strane stoja tí, ktorí majú pri sebe v spálni dieťatko aj niekoľko rokov. Mať dieťa pri sebe je praktické, najmä v prvých mesiacoch po jeho narodení. Bábätká sa často budia v noci na hlad, preto je výhoda, ak za nimi nemusíme chodiť do druhej izby. Navyše, malé dieťatko potrebuje cítiť svoju mamu, dodáva mu to istotu a bezpečie. Je to však na každom rodičovi, aby zvážil, čo mu najviac vyhovuje. Väčšina rodičov zdieľa izbu so svojím bábätkom. Skôr či neskôr však nastane čas, keď už môže byť spoločné spanie obmedzujúce - tak pre rodičov, ako aj pre dieťa samotné.
Neexistuje jednoznačná odpoveď, kedy dať dieťa spať do vlastnej izby. Každé dieťatko je iné. Niektoré deti prespia celú noc od narodenia, alebo už od veku pár mesiacov. Iné sa v noci budia častejšie napríklad aj ako štvorročné. Poväčšine si rodičia nechávajú dieťatko v spálni po dobu dojčenia. Odstavenie by však nemalo byť dôvodom na to, aby sme dieťa hneď presťahovali vedľa. Dieťatko by malo mať možnosť spať s rodičmi tak dlho, ako to potrebuje. Z psychologického hľadiska dieťa nevyhnutne potrebuje blízkosť mamy do veku dvoch rokov. Počas prvých dvoch rokov je dieťa na matku najviac naviazané a presťahovanie do inej izby by mohlo uňho vyvolať separačnú úzkosť. Neriaďte sa však tabuľkami, ale povahou vášho dieťaťa. Nielen povahu dieťaťa berieme do úvahy, keď aktuálne riešime, kedy dať dieťa spať do vlastnej izby. Zohľadniť treba aj to, ako to vyhovuje/nevyhovuje rodičom. Často sa stáva, že dieťa doslova vytlačí ocka zo spálne a keď tento stav pretrváva dlho, môže spôsobovať partnerské nezhody. Tie neraz vedú až k vzájomnému odcudzeniu, čo teda rozhodne nechceme.
Dieťa vo veku dvoch rokov sa začína výrazne osamostatňovať, presadzuje svoje vlastné požiadavky a skúša, kam až môže zájsť. Prichádza obdobie vzdoru, ktoré je prirodzenou súčasťou vývoja. Hoci je to veľmi individuálne, dalo by sa povedať, že dieťa je pripravené spať v samostatnej izbe vtedy, keď už dokáže prespať celú noc. Treba však tiež myslieť na to, že premiestnenie dieťatka do inej miestnosti môže byť preň veľkou psychickou záťažou. Môže sa báť, cítiť sa neisté. Pokiaľ to priestorové možnosti domu alebo bytu umožňujú, dieťa by malo mať svoju detskú izbu. Aj keď je ešte bábätko, ktoré spáva s rodičmi v spálni, potrebuje nejaký svoj kútik, kde sa môže hrať a realizovať primerane svojmu veku. Áno, malé dieťa lozí, štvornožkuje a napokon chodí všade po byte, nehrá sa iba v detskej izbe. Keď sa budete s dieťaťom hrávať v detskej izbe, zvykne si na ňu a spojí si ju s príjemnými zážitkami, čo je pre úspešné samostatné spanie kľúčové.
Detskú izbičku zariaďte spoločne s dieťaťom. Vyzdobte ju obľúbenými hračkami, plyšákmi či rozprávkovými postavičkami, ktoré má vaše dieťa rado. Každý rodič pozná svoje dieťa a vie zútulniť izbičku tak, aby jej malému obyvateľovi vyhovovala čo najlepšie. Mnohé bábätká nechcú spávať v postieľke, alebo sa po preložení do postieľky budia a plačú. Už v bábätkovskom veku nášho dieťaťa sa usilujme urobiť z postieľky „kamošku“, s ktorou je zábava. Aby si ju dieťa nespájalo iba s niečím zlým a desivým, ako je plač v tme a samote. Hrajte sa s dieťatkom počas dňa v postieľke. Dajte mu dnu hračky, pozerajte si spolu knižky a hlavne buďte pri ňom. Smejte sa, spievajte si. Keď dieťa naznačí, že už v postieľke nechce byť, nenúťte ho a vyberte ho z nej. Ide o to, aby si dieťa spojilo postieľku s niečím milým a príjemným. Pozor však na bujaré hry, prílišné šantenie a zábavky, tie sa v súvislosti s postieľkou neodporúčajú. V prvom rade sa zamerajte na to, aby sa dieťa v detskej izbe cítilo príjemne a aby sa v nej rado hrávalo.
Vytvorte si s dieťaťom rituál - po večernom kúpaní ho vezmite do detskej izby a na posteli mu spievajte, prečítajte rozprávku alebo sa len tak pomojkajte a pritúľte. Uložte dieťa do postieľky ešte v bdelom stave. Môžete mu nechať zasvietené tlmené svetlo, aby sa nebálo. Keby plakalo, vráťte sa k nemu, upokojte ho, uistite ho, že ste nablízku a znova odíďte. Ak treba, zopakujte to aj niekoľkokrát. Tieto stratégie vyžadujú trpezlivosť, ale sú kľúčové pre budovanie dôvery a samostatnosti.
Kritika paradigmy „skorej samostatnosti“: Vplyv kultúry a výskumu
Mnoho rodičov sa zaoberá otázkou, či majú bábätká spať od 4. mesiaca v samostatnej izbe. Médiami prebehla správa o štúdii Iana M. Paula týkajúcej sa večnej otázky rodičov: V akom veku má bábätko spať v samostatnej izbe? Odpoveďou tejto štúdie s názvom Mother-Infant Room-Sharing and Sleep Outcomes in the INSIGHT Study sa zdanlivo javí byť, že bábätká, ktoré spia v samostatnej izbe od 4. mesiacov veku, sú na tom vlastne lepšie ako iné bábätká, ktoré spia s rodičmi v spoločnej izbe viac ako 4 mesiace. Pozrime sa na to detailnejšie.
James McKenna, svetový expert na spánok, už pred mnohými rokmi poukázal na to, prečo je vykonávanie výskumov o spánku bábätiek také ťažké a od podstaty neobjektívne. Vysvetlil, že sa to celé odvíja od paradigmy - teda od toho, s akými kultúrnymi predstavami o „dobrom a kvalitnom spánku“ výskumníci do prípravy štúdií vstupujú. James McKenna uvádza, že prvé výskumy o spánku bábätiek sa začali v 20. storočí robiť a doteraz sa robia na modeli bábätiek, ktoré sú málo dojčené alebo sú úplne kŕmené umelou výživou, ktoré spia mimo spoločnej rodičovskej postele a mimo spálne rodičov a ktoré sa za „dobré“ považujú vtedy, keď sú rýchlo „samostatné“ a ich „dobré“ spánkové návyky sú definované ako neprerušovaný spánok v noci bez potreby toho, aby sa o ne rodičia v noci starali. Tieto kritériá často neodrážajú prirodzené potreby bábätiek, ale skôr spoločenské očakávania.
Spánok a dojčenie sú úzko späté. Do takej miery, že James McKenna zaviedol termín „laktospánok“, pretože udržanie dojčenia ako takého je do veľkej miery späté s nočným dojčením a spoločným spaním, ktoré dojčenie uľahčuje. Príjem materského mlieka v noci môže tvoriť pri bábätkách, ktoré Paulova štúdia skúmala (teda vo veku 4 - 9 mesiacov) významnú časť príjmu a môže rozhodovať aj o bezproblémovom dojčení cez deň. Zachovanie alebo ukončenie dojčenia môže priamo súvisieť s tým, či sa rodičia rozhodnú dieťa dať napríklad v 4 mesiacoch spať samo do inej izby alebo či ho matka prestane v noci dojčiť. Skutočnosť, že bábätko zaspáva pri dojčení na prsníku, môže taktiež byť rozhodujúci faktor pre udržanie dojčenia z dlhodobého hľadiska.
Vedci už pri prvých štúdiách o spánku namiesto pozorovania a opisovania toho, ako v skutočnosti bábätká spia a aké sú ich potreby v noci, použili svoje vlastné predpojaté predstavy o tom, ako by podľa nich bábätká mali správne spať, a za „správne“ a „vhodné“ označovali to správanie, ktoré zodpovedalo ich predstave o spánku - teda myšlienke, aby bábätko bolo čo najskôr zo spálne rodičov preč a aby ich svojou prítomnosťou v noci „neotravovalo“. Toto boli kritériá, ktorým výskumy o spánku podliehali a podliehajú. Podľa nich sa v štúdiách hodnotí, či bábätko spí „kvalitne“ alebo nie. Okrem toho sa v štúdiách tohto typu poukazuje na to, že spánok sa meria na minúty, a „prespatá noc“ sa tak stala konceptom, ktorý v noci máta mnoho rodičov ako nedosiahnuteľný míľnik, ktorý im každý večer pripomína, že „už by so spánkom svojho bábätka mali niečo urobiť“. Navyše sa tieto štúdie prihovárajú unaveným rodičom maličkých bábätiek, ktorí by oprávnene túžili spať bez vyrušovania čo najdlhšie. A toto je vidieť aj na spomínanej najnovšej štúdii.
V spomínanej štúdii vedci rodičov bábätiek vo veku od 4 do 9 mesiacov vyzvali, aby si spomenuli na posledný týždeň a uviedli, koľko minút si spomínajú, že počas „typickej noci“ v danom týždni bábätko spalo. Pre vedcov bolo jedným z kritérií kvality spánku napríklad to, či 4- až 9-mesačné bábätká išli večer spať o 20:00 alebo až po 20:00. Ďalším kritériom kvality bolo, či rodičia majú alebo nemajú vytvorený večerný rituál pred spánkom. A ďalším, či rodičia boli schopní bábätko položiť do postieľky bdelé a následne samo zaspalo alebo či to tak nerobili. Všetky tieto 3 kritériá patria pod hlavičku „paradigmy“, teda kultúrnych a spoločenských predstáv o tom, „ako by to malo byť správne“ a predstavy, že tieto kritériá sú správne pre všetkých rodičov. A obzvlášť v USA, odkiaľ štúdia pochádza, je predstava toho, že bábätko má mať samostatnú izbu čo najskôr, mimoriadne silne zakorenená.
Vedci sa nezaujímali, či sú toto kritériá, ktoré boli dôležité aj pre daných rodičov. Nesledovali, ako na nočnú separáciu od rodičov reagujú 4-mesačné bábätká napríklad tým, že by sledovali ich hladinu stresových hormónov. Nezaujímalo ich, či sa v noci dané bábätká v inej izbe prebudili a rodičov plačom volali, ale rodičia ich nepočuli - toto vedci v diskusii uvedenej v štúdii sami uvádzajú, pričom podotýkajú, že je možné, že rodičia tieto prebudenia a plač jednoducho neuviedli. Ďalej vedci síce v úvodnej časti štúdie zisťovali, či boli bábätká dojčené alebo nie, ale nijako nesledovali, ako spanie 4-mesačných bábätiek v samostatnej izbe vplývalo na dojčenie, či takéto spanie dojčenie uľahčovalo alebo znemožňovalo, a nevšímali si pokračovanie dojčenia v neskorších mesiacoch.
Vedci do štúdie nezahrnuli myšlienku, ako reálne vyzerala noc rodičov 4-mesačných bábätiek, ku ktorým museli v noci vstávať a ísť za nimi do inej izby, ak sa prebudili, a ani neopisovali proces, akým rodičia 4-mesačných bábätiek dospeli k tomu, že ich bábätká spali v inej izbe. Sami vedci ako problém uviedli aj to, že si uvedomujú, že mnoho rodičov nevlastní dostatočne veľký byt či dom na to, aby každé ich dieťa mohlo mať samostatnú izbu. Okrem toho vedci hovorili o tom, že rodičia bábätiek, ktoré sa v noci viac budia, s vyššou pravdepodobnosťou budú spať v ich rovnakej izbe. Inými slovami, v samostatnej izbe spali tie bábätká, ktoré samy od seba spali „dobre“ a „samostatne“. Vedci, ktorí túto štúdiu robili, mali predsudky voči tomu, aby bábätko spalo v rovnakej izbe ako rodičia. Je to vidieť aj z vety v štúdii: „spanie v spoločnej izbe môže mať za následok nepotrebné reagovanie na to, že sa bábätko v noci budí, alebo to, že bábätko bude očakávať, že sa rodičia oň v noci budú starať…“ Tieto zistenia naznačujú, že interpretácia výsledkov štúdií o spánku by mala byť vždy kritická a zohľadňovať širší kultúrny a sociálny kontext.
Dôležitosť pravidelnosti a kvality spánku: Viac než len „spať sám“
Aký je správny čas, kedy má dieťa zaspávať? Pozná to každý rodič: dostať deti večer do postele a vysvetliť im, že už majú spať, dá poriadne zabrať. Niekoľko štúdií potvrdilo fakt, že deti, ktoré šli spať pred 21. hodinou, boli ráno oddýchnutejšie a pokojnejšie a ich spánok bol výdatnejší. Dokonca, tieto deti vstávali ľahšie ako tie, ktoré šli spať po 21. hodine. Deti, ktoré nemajú spánok pravidelný, majú horšie správanie ako deti, ktoré chodia spať v pravidelnom čase každú noc.
Štúdiu režimu detského spánku podnikla šéfka centra spánku detskej nemocnice v Bostone, Carolyn D´Ambrosio. Správu zverejnil aj magazín LiveScience. V štúdii sledovala spánkový režim a rytmus 7-ročných detí. Prioritou rodičov detí by nemali byť krúžky, párty a bohatý program, ale hlavne pravidelný spánkový režim. Jeho dodržanie sa skutočne vyplatí. Hoci každé dieťa má iné potreby, existuje jednoduché pravidlo, ktorého sa môžu rodičia držať: „10 pod 10“ - teda deti do desať rokov by mali spať približne desať hodín denne. Ak vstávajú o siedmej, spať by mali ísť najneskôr o deviatej večer. Mnohým deťom však vyhovuje aj skôr.
To, kedy deti chodia spať, má väčší význam, než sa môže zdať. Spánok nie je len oddych, ale aj priestor, kedy sa ich telo regeneruje, dozrieva nervová sústava a upevňujú sa informácie, ktoré sa cez deň naučili. Dôležitá je aj pravidelnosť. Ak dieťa chodí spať každý večer v rovnakom čase, jeho telo si na to zvykne a zaspávanie býva jednoduchšie. Nočný režim narúšajú najmä obrazovky, svetlo z mobilov a tabletov spomaľuje tvorbu melatonínu, hormónu, ktorý pripravuje telo na spánok. Odporúčanie je jednoduché: aspoň hodinu pred spaním žiadne displeje. Niektorí rodičia sa spoliehajú na to, že dieťa cez víkend dospí to, čo cez týždeň nestihlo. Funguje to však len čiastočne. To platí aj počas denného spánku. Ak prešvihnete čas zaspávania, dieťa bude nepokojné a hoci bude veľmi unavené, bude ťažko zaspávať. Následný spánok môže byť prerušovaný a trhaný.
Spánkový režim je dôležitý od narodenia. Pravidelný odchod do postele býva v mnohých rodinách vážny problém. Viacero výskumov sa už zaoberalo tým, že pevný spánkový režim je dôležitý nielen u bábätiek, ale aj u školopovinných detí a má mnoho benefitov. Jedna zo štúdií napríklad zistila, že ak deti chodili spávať v rovnakom čase, nielenže sa zlepšila kvalita ich spánku a spali o 20 minút dlhšie, ale zlepšili sa aj ich známky v škole. Vedúca štúdie o spánku detí Ruth Gruberová tvrdí, že rodičia by mali byť v tejto veci zásadoví a deti by mali posielať do postele každý jeden deň v rovnaký čas. Výrazné odchýlky by nemali dopustiť dokonca ani počas soboty a nedele. „Počas víkendov by nemal byť rozdiel viac ako hodinu.“ Iná štúdia na vzorke 11 tisíc matiek a ich detí do 6 rokov tiež potvrdila, že ak dávajú rodičia deti spať v rovnakom čase, veľmi im v ich zdravom vývine pomáhajú. Deti s pravidelným režimom spávali vďaka tomu v priemere o hodinu viac, mali lepší spánok, trvalo im kratšie, kým zaspali, menej sa v noci budili a ich spánok trval dlhšie.
Radosti a starosti s bábätkom často zahŕňajú problémy s uspávaním. K jedným z najväčších problémov čerstvých rodičov patrí uspávanie novorodenca. Ako uspať dieťa? Všetko záleží od toho, či ide o čerstvo narodené dieťatko alebo väčšie batoľa. Je iné uspávať dojčené bábätko a dieťa, ktoré už materské mlieko nepije. Názorov na to, ako uspať dieťa, je mnoho a sú rôzne. Na jednej strane sú zástancovia samostatnosti, ktorí sú za rýchle ukončenie spoločného zaspávania s bábätkom. Podstatným kritériom, ktoré je nutné si všímať, je priemerná dĺžka spánku dieťaťa. Od tretieho mesiaca by mal u bábätka prevažovať nočný spánok nad denným. Na rozpoznanie spánkového rytmu dieťaťa pomáha poznať fázy spánku. Najhlbší spánok má dieťa zvyčajne medzi druhou a treťou hodinou spania. Rodič leží vedľa dieťaťa a čaká, kým zaspí, alebo uspáva dojčením. Čas s rodičom je na nezaplatenie v každom veku, a to aj počas zaspávania. Na to, aby sa dieťa naučilo spať samostatne a nerušene počas celej noci, je nutné stanoviť jasné pravidlá a pevný režim. Keď si s ním totiž raz ľahnete a inokedy nie, dieťa ostane zmätené a vyberie si pre seba pohodlnejší spôsob zaspávania, čo je zvyčajne mamina prítomnosť. Ak ho naučíte na kolísanie kedykoľvek sa mu zažiada, nečudujte sa, že ho budete budete mať na rukách deň-noc. Pri prechode na samostatné zaspávanie dieťaťa je nevyhnutné, aby sa dieťa samo naučilo upokojiť. Chce to však čas a veľkú trpezlivosť, kým dieťatko pochopí, že aj po náhlom prebudení uprostred noci môže opäť zaspať a nič sa nedeje. Nech už sa rozhodnete (alebo to za vás rozhodnú okolnosti) uspávať vaše dieťatko akokoľvek, najdôležitejšie je vždy riadiť sa dieťaťom a jeho potrebami. Niekedy to skrátka nejde podľa predstáv a nech robíme všetko, čo je treba, dieťa spať samo odmieta. A hoci podľa veku a štatistík by to už malo zvládať, nejde to. Rozhodne lepšie, ako obviňovať sa z neschopnosti, je prijať situáciu takú, aká je. Áno, je to náročné a zrejme sa nejaký čas nevyspíte, ani nebudete mať večer chvíľku pre seba, ale upokojiť vás môže to, že robíte pre vaše bábo maximum a ste pri ňom, keď vás najviac potrebuje.
Oddych potrebujú aj rodičia. Zdravie a pohodu pravidelný odchod do postele neprináša ale len deťom. Ani rodičia nie sú stroje a tiež si potrebujú popri práci, deťoch a domácnosti nájsť chvíľku pre seba a oddýchnuť si. Šťastné mamy vraj dávajú spať deti skoro. Vedci tvrdia, že rodičia, ktorí dávali svoje deti spať pred 20:30 mali spokojnejší a pohodovejší život. Rodičia, ktorí to nepovažovali za dôležité a nechávali deti hore dlhšie, narúšali postupne aj svoj vlastný spánok. Mnohí z nich zostávali dlhšie hore, pretože potrebovali chvíľu na vlastné stíšenie a upokojenie.
Spoločné spanie rodičov s deťmi je téma, ktorá vyvoláva rozporuplné názory. Kým niektorí rodičia naň nedajú dopustiť, iní sa snažia podporovať nezávislosť svojich detí od útleho veku. Blízkosť rodiča počas spánku prináša dieťaťu pocit bezpečia a istoty. Tento fyzický kontakt môže pozitívne ovplyvniť emocionálny vývoj a upevniť vzťah medzi rodičom a dieťaťom. Hoci je spoločné spanie prospešné najmä pre najmenšie deti, treba myslieť na bezpečnosť. Matrace musia byť pevné, okolie postele upratané od vankúšov a prikrývok, ktoré by mohli dieťaťu brániť v dýchaní. Hoci je spoločné spanie praktické v prvých mesiacoch života dieťaťa, môže mať nevýhody, ak pokračuje príliš dlho. Jednou z najčastejších výziev je, že deti sa môžu stať závislými na prítomnosti rodičov pri zaspávaní.
Spoločné spanie môže mať negatívny dopad aj na vzťah medzi rodičmi. Keď sa všetok večerný čas sústredí na uspávanie dieťaťa, rodičia často strácajú príležitosť venovať sa jeden druhému. Tieto „stratené večery“ môžu ovplyvniť partnerskú intimitu a narušiť vzájomnú komunikáciu. Odborníci preto odporúčajú, aby rodičia vedome plánovali čas na seba, aj keď je spoločné spanie súčasťou ich rutiny. Každé dieťa je jedinečné, a preto neexistuje presný vek, kedy by malo prejsť na samostatné spanie. Väčšina odborníkov sa však zhoduje, že tento prechod by mal nastať medzi druhým a štvrtým rokom života, keď dieťa začína rozvíjať pocit nezávislosti. Rodičia môžu začať tým, že dieťa uspávajú vo vlastnej postieľke, no zostávajú pri ňom, kým nezaspí. Postupne môžu skracovať čas, ktorý pri dieťati strávia, až kým sa naučí zaspávať samo.
Úspešný prechod na samostatné spanie si vyžaduje kombináciu rutiny, podpory a trpezlivosti. Deti ocenia pravidelné večerné rituály, ktoré im poskytujú pocit bezpečia. Okrem toho je dôležité zabezpečiť správne prostredie na spánok. Tlmené nočné svetlá, ako sú lampy od značky Mr Maria, dokážu vytvoriť pokojný priestor, ktorý podporuje pocit bezpečia. Okrem podpory dieťaťa by rodičia nemali zabúdať na udržiavanie svojho vzťahu. Spoločné večery, ktoré deti často narušia svojou prítomnosťou v rodičovskej posteli, môžu byť dôležitým momentom na upevnenie vzájomnej blízkosti. Vytváranie vyvážených spánkových návykov je tak nielen otázkou detského vývoja, ale aj harmónie v celej rodine. Spoločné spanie môže byť prínosné, no iba v prípade, ak nezasahuje negatívne do života rodiny. Podpora samostatného spánku dieťaťa je dôležitou súčasťou jeho vývoja, ktorá posilňuje nezávislosť a sebadôveru. Rodičia by mali byť trpezliví a používať overené stratégie, aby tento prechod prebehol hladko. Zároveň by nemali zabúdať na svoje vlastné potreby a budovanie partnerského vzťahu.
tags: #do #akeho #veku #ma #spavat #dieta