Druhy separácie dieťaťa: Od raných vývinových míľnikov po cestu k autonómii

V živote každého človeka, už od jeho prvých chvíľ na svete, zohráva separácia - teda oddelenie alebo odlúčenie - kľúčovú úlohu. Je to proces, ktorý sa opakuje a neustále formuje identitu, samostatnosť a celkový psychický vývin. Od prvého dychu mimo matkinho tela, cez emocionálne míľniky ranej starosti až po postupné osamostatňovanie v dospelosti, sú druhy separácie mnohoraké a ich pochopenie je pre rodičov a opatrovateľov esenciálne. Výchova je cieľavedomý proces formovania vlastností u dieťaťa (Pavlov, 2018), ktorý sa v značnej miere prelína s rôznymi formami separácie. Psychológovia ponúkajú rôzne pohľady na výchovu, a práve tie, ktoré sú výskumne potvrdené, nám pomáhajú lepšie porozumieť dynamike týchto odlúčení a ich hlbokému vplyvu na dieťa. Tento článok predstaví rôzne druhy separácie dieťaťa, od prirodzených vývinových štádií až po tie, ktoré môžu mať dlhodobé dôsledky na jeho psychickú pohodu a schopnosť fungovať v spoločnosti. Preskúmame, ako sa s odlúčením dieťa stretáva, ako ho vníma a akú úlohu zohráva podpora a prístup dospelých pri budovaní dôvery a sebaistoty.

Vývinová separačná úzkosť ako prirodzená fáza

Separačná úzkosť je úplne prirodzený úzkostný stav súvisiaci s vývinom dieťaťa a jeho vnímaním ľudí a objektov, teda so začiatkom zmien v ich vnímaní. Až do fázy separačnej úzkosti žijú deti akoby v prítomnosti. Nevedia vnímať čas, žijú v tom danom okamihu. Dobrým príkladom je, keď sa bábätko hrá s nejakou hračkou a nevníma, že matka sa vzdialila, čiže odišla od postieľky. Neuvedomuje si stálosť či nestálosť objektov a ani nemá strach, že by zmizli naveky. To sa však začína meniť a prejavovať práve v tomto období.

Okolo piateho až siedmeho mesiaca prichádzajú deti na to, že iné osoby, vrátane matky, ale aj neživé predmety existujú bez ohľadu na to, či ich majú práve v dohľade alebo nie. Obdobie života pre prítomný okamih sa vytráca a nastupuje fáza uvedomovania si časového horizontu. Takisto si začínajú uvedomovať stálosť objektu, napriek tomu, že ho práve nevidia. Pre dieťa to znamená aj uvedomovanie si blízkej osoby a jej existencie v čase, keď ju nemá v zornom poli. Keďže matka je akousi jeho istotou a stabilitou, jej neprítomnosť preň znamená napätie, neistotu a strach z toho, či ju ešte niekedy uvidí. Dieťa si neuvedomuje fakt, že ho v skutočnosti neopustila, ale si len odbehla.

Obdobie separačnej úzkosti sa vo všeobecnosti objavuje okolo 6. mesiaca života až do 18. mesiaca. Samozrejme, môže začať o niečo skôr alebo aj neskôr. V tomto časovom rozmedzí nielen začína, ale po niekoľkých týždňoch aj spontánne ustupuje, tak rýchlo, ako prišla. Doba ústupu by nemala byť dlhšia ako tri mesiace. Separačná úzkosť zvyčajne vrcholí okolo prvého roka a v niektorých prípadoch môže trvať až do veku troch až štyroch rokov.

Prejavy separačnej úzkosti u detí

Reakcia na neprítomnosť blízkej osoby býva neraz hysterická. Je to úplne normálne. Opýtajte sa sami seba, ako by ste reagovali, keby ste prišli o všetky vaše doterajšie istoty v živote? Bol by tento pocit pre vás príjemný alebo by vás priviedol až na pokraj zúfalstva a strachu z budúcnosti? Pre záchranu istôt v živote je schopný aj dospelý jedinec urobiť čokoľvek. To isté robí aj dieťa. Za každú cenu sa snaží o matku neprísť, a preto je reakcia na jej odchod (stratu z dohľadu) neraz „prehnaná“. Najčastejším prejavom separačnej úzkosti je neutíchajúci plač.

Medzi typické prejavy reakcie dieťaťa na odchod matky patria:

• úzkostný stav
• neistota
• strach zo straty istoty (odlúčenia od matky)
• zúfalstvo a zlosť
• držanie matky za ruku (nechce sa jej pustiť)
• pýtanie sa na ruky
• utekanie (lezenie) za matkou
• obzeranie sa (hľadanie matky)
• hádzanie sa o zem
• udieranie sa (škrabanie)
• zmeravenie (stuhnutosť)
• hysterický plač a krik
• zadúšanie sa počas usedavého plaču
• volanie na matku
• problém s utíšením dieťaťa

Vplyv vzťahovej väzby na separačnú úzkosť

Mary Ainsworthová už v roku 1970 experimentálne overila na deťoch vo veku deviatich až osemnástich mesiacov, ako dôvera k maminke vplýva na ich psychickú pohodu (McLeod, 2018). Nadviazala na Bowlbyho teóriu vzťahovej väzby, ktorá hovorí, že ide o rozvinutý vzťah dieťatka k jednej osobe, najčastejšie k matke (Vágnerová, 2005). V experimente boli maminky s deťmi v miestnosti s hračkami, kde boli nainštalované kamery. Maminky boli požiadané, aby odišli za dvere a na video sa zaznamenávali prejavy dieťatka. Ainsworthová vyčlenila tri typy väzby podľa toho, či malo dieťatko vybudovanú dôveru k mame.

1. Bezpečná väzba: V tomto prípade dieťatko zvedavo išlo za maminkou a pokúšalo sa otvoriť dvere, aby sa k nej dostalo. Zostalo však psychicky pokojné. Dôveru k mame malo dieťatko vybudovanú iba v prípade bezpečnej väzby, ktorá je jedinou zdravou väzbou.
2. Úzkostná väzba: Tu dieťatko maminku tiež hľadalo, ale prejavovalo znaky psychickej nepohody a plakalo. Neutíšilo sa ani vtedy, keď sa dostalo späť k mame.
3. Vyhýbavá väzba: V tomto type sa dieťatko vôbec nesnažilo dostať za maminkou a prejavovalo znaky stresovej reakcie.

Je preto dôležité investovať do budovania dôvery, aby bola u dieťatka naplnená potreba citovej istoty, ktorá je podľa Maslowa predpokladom naplnenia vyšších potrieb. John Bowlby hovorí o tom, že reakcia dieťaťa na separáciu prebieha ako protest, kedy dieťa hľadá rodiča, nasleduje ho a plače. Chápeme to ako potrebu obnovenia kontaktu s najbližšou osobou, zväčša matkou. Akonáhle sa matka vráti, dieťatko sa upokojí. Ak separácia trvá príliš dlho, protest postupne prechádza v zúfalstvo, emócie úzkosti a hnevu sa postupne menia na smútok a beznádej. Je dôležité, aby dieťa postupne zvládalo fázu protestu a nemuselo zažívať pocity beznádeje.

Správny postoj rodiča počas obdobia separačnej úzkosti

Treba pochopiť, že toto obdobie je pre dieťa stresujúce, preto nie je správne ho odignorovať. Práve naopak, vaša ratolesť vyžaduje zvýšenú pozornosť, ktorú by mala aj dostať. Najdôležitejším aspektom na prekonanie separačnej úzkosti je správny postoj rodiča. Rodičia by nemali byť prekvapení, že deti reagujú vystrašene. Dôležité je prijať dieťa s jeho smútkom, slzami, bolesťou. Dieťa má na ne právo. Ak bude dieťa cítiť, že ho rodičia berú vážne, pocíti oporu a bezpečie.

Zásady, ako prekonať separačnú úzkosť s minimálnym stresom:

• Buďte dieťatku počas tohto obdobia čo najviac nablízku, prejavujte mu lásku pohladením, pobozkaním alebo inak.
• Minimálne od neho odchádzajte, ak nemusíte. Pokiaľ je to možné, berte dieťa so sebou.
• Ak musíte odbehnúť, snažte sa to dieťatku vysvetliť. Neodchádzajte za jeho chrbtom, keď vás nevidí.
• Pestujte dôveru, nesľubujte mu nič, čo neviete splniť.
• Ak má strach z konkrétnych ľudí, minimalizujte jeho kontakt s nimi počas tohto obdobia.
• Neseparujte dieťa úplne od kontaktu s ľuďmi, vhodný je napríklad kontakt s inými deťmi.
• Postupne učte dieťa samostatnosti.

Český psychológ Šturma k tomu dodáva praktické odporúčania na rozvoj empatie u detí, čo môže nepriamo pomôcť pri lepšom zvládaní separačných situácií, pretože dieťa sa učí vnímať potreby a pocity druhých. Podľa neho je dieťatko od predškolského veku schopné uvedomiť si v konkrétnej rovine zásadu, ktorej vzorom by mali byť rodičia - že mám druhým robiť to, čo mám sám rád. Je potrebné apelovať, aby sa náš potomok vcítil do toho druhého, aby v duchu počul: „Nerob druhým to, čo nechceš, aby robili oni tebe… Spomeň si, ako ti chlapček chcel vziať na ihrisku autíčko a ako si bol smutný… A tak by bolo teraz tomu dievčatku, keby si jej vzal jej hračku. Môžeš jej ponúknuť vlastnú hračku a ona ti možno tú svoju požičia.“

Existuje aj niekoľko konkrétnych techník, ktoré rodičia môžu použiť na podporu dieťaťa pri prekonávaní strachu z odlúčenia a budovaní dôvery:

• Tunel odvahy: Tunely na lezenie sa dajú kúpiť alebo aj vlastnoručne vytvoriť. Lezenie tunelom je pre väčšinu detí zábava. Dĺžka tunela by sa mala dať meniť. Zo začiatku by dieťa malo liezť len pol metra. Počas lezenia by mal rodič s dieťaťom udržiavať očný kontakt. Dieťa si zvykne, že svojho rodiča uvidí, až keď bude chvíľu liezť. Čím bude tunel dlhší, tým sa bude dieťa viac zabávať. Tunel sa môže zatemniť dekou alebo otvor zakryť závesom, aby sa lezenie dieťaťa obmenilo.
• Labyrint stužiek: S dieťaťom sa dá postaviť labyrint stužiek pomocou kusu veľkého kartónu, na ktorý sa nalepia pestré stužky (približne 5 cm široké a 1,5 až 2 m dlhé) husto vedľa seba. Celý kartón sa dá potom zavesiť na zárubňu alebo strop tak, aby stužky viseli 10 cm nad zemou. Vždy, keď dieťa bude vychádzať alebo vchádzať do izby, bude musieť prejsť labyrintom. Na chvíľu stratí orientáciu a rodiča z očí. V prípade, že je táto situácia zo začiatku pre dieťa nepríjemná, mal by sa rodič postaviť na druhú stranu labyrintu a dieťa povzbudzovať, aby sa nebálo cezeň prejsť.
• Papierové hodiny: Deťom vie pomôcť, keď budú oboznámené s časom príchodu rodičov. Je dobré, ak rodič spolu s dieťaťom vytvorí papierové hodiny, ktoré dieťa môže vymaľovať, ako sa mu páči. Ručičky sa môžu vystrihnúť z tvrdého papiera a pripevniť na ciferník sponou, aby sa nimi dalo krútiť. Ak rodič bude musieť odísť a na dieťa bude dávať niekto pozor, na papierových hodinách nastaví spolu s dieťaťom čas svojho návratu. Dieťa si bude môcť ručičky riadnych hodín porovnať s tými na svojich hodinách a podľa nich bude vedieť, kedy sa rodič vráti.
• Strážca detí: V čase neprítomnosti rodiča sa môže plyšové zvieratko stať „strážcom dieťaťa“, ktoré bude odháňať všetky nebezpečenstvá. Je dobré plyšovému zvieratku vymyslieť meno, umiestniť ho na policu, vedľa dverí, odkiaľ má prehľad a na všetko vidí a vymyslieť dieťaťu príbeh o jeho „strážcovi“. Netreba zabúdať, že ak dieťa pociťuje veľký strach z odlúčenia od rodičov, nie je dobré, aby rodičia tajne opúšťali dieťa. Je dôležité dieťaťu vždy dopredu povedať, že nachvíľu rodičia odídu, povedať kam a kedy sa vrátia a vysvetliť mu, prečo nemôže ísť s nimi. Odchod nie je dobré zbytočne predlžovať a dramatizovať, pretože by dieťa prežívalo väčší pocit bezmocnosti a slabosti.

Zaujímavé: Treba byť obzvlášť opatrný, pokiaľ má drobec súrodenca. Prejavy agresivity počas separačnej úzkosti môžu byť namierené práve na neho. Preto je dôležité zabezpečiť, aby nedošlo k vážnemu zraneniu. Takisto veľmi často dochádza k žiarlivosti na bračeka alebo sestričku a vynucovanie si pozornosti matky, na ktorú bolo zvyknuté.

Chorobná separačná úzkostná porucha

K separačnej úzkosti môže dôjsť aj v období predškolského veku. Výraznejšia je u detí, ktoré sa do tej doby nepohybovali vo väčšom kolektíve, teda nie sú zvyknuté na viac ľudí. Samozrejme, je to normálne. Dieťa potrebuje na adaptáciu určitý čas. Problém nastáva, ak úzkostné stavy pretrvávajú. Separačná úzkosť môže byť v určitých prípadoch patologickým (chorobným) javom. Samozrejme, nejde o separačnú úzkosť, ktorá je vyššie popísaná a je súčasťou prirodzeného vývinu dieťaťa.

Chorobná úzkosť sa objavuje netypicky u starších detí v predškolskom veku a pretrváva dlhší čas. V tomto období by už mali deti chápať vzťahy medzi ľuďmi a dočasnú neprítomnosť matky by mali považovať za normálnu. Chvíľkovému odlúčeniu (napr. pobyt v škôlke) by mali rozumieť a zároveň by si mali byť vedomé, že matka sa po práci vráti. Pokiaľ dieťa tomuto dlhší čas nerozumie a je neprirodzene na matku naviazané aj v tomto veku, ide o takzvanú separačnú úzkostnú poruchu, ktorá patrí do rúk odborníka. Tento stav už za normálny nemožno pokladať. Pretrvávajúce úzkostné stavy v staršom veku nie sú prirodzené.

Prejavy separačnej úzkostnej poruchy:

• úzkostný stav v netypickom veku
• neprimeranáneneistota
• neopodstatnený strach z odlúčenia od matky
• vybiehanie a utekanie za matkou
• neochota ísť do škôlky (simulovanie, klamstvo)
• zúfalstvo, zlosť
• agresivita voči okoliu, niekedy voči sebe
• neakceptovanie cudzích osôb
• hádzanie sa o zem
• ubližovanie si (škrabanie, fackovanie, búchanie si hlavy)
• hysterický plač a krik trvajúci aj dlhé hodiny
• problém zo zaspávaním
• nespavosť (kontrolovanie prítomnosti matky)
• zlé sny až nočné mory
• pomočovanie (hlavne v noci)

Každá matka iste vie, že prvý deň v škôlke dieťa znáša ťažko. Niektoré deti sa adaptujú rýchlejšie, iným to trvá dlhšie. Len mizivé percento z nich sa teší. Príznaky separačnej úzkostnej poruchy sú však intenzívne a neprimerané. Nie je ťažké vidieť hranicu medzi normálnou reakciou na cudzie prostredie a patologickým chorobným stavom. Dôležité je spomenúť, že pokiaľ dieťa začalo protestovať až po nejakom čase, čo škôlku už navštevovalo, je treba myslieť aj na iné dôvody a príčiny úzkosti. Môže sa jednať o posmievanie sa iných detí, šikanovanie, neprimerané chovanie sa učiteľky k dieťaťu v najhorších prípadoch o fyzické tresty. V každom prípade je úzkostný stav nepríjemným, negatívnym prežívaním dieťaťa. V tomto čase by to mala byť práve matka, ktorá mu je na blízku a je mu oporou. Pokiaľ sa vám zdá, že reakcia vášho drobca je neprirodzená, vyhľadajte pomoc psychológa čo najskôr.

Separačná úzkosť u dospelých

Potreba mať pri sebe vzťahovo blízku osobu nesúvisí len s obdobím dojčenského veku. Trvá niekoľko rokov, až kým sa jedinec neosamostatní. Výnimkou nie je ani separačná úzkosť u dospelých. Štatisticky sa hovorí o jednom až šiestich percentách dospelej populácie, ktorá trpí týmto typom úzkosti. U dospelých sa môžeme stretnúť so strachom z odlúčenia od pokrvného príbuzného, životného partnera alebo spolubývajúceho, ku ktorému máme výrazné emočné puto. Na rozdiel od prirodzenej vývinovej úzkosti, u dospelých ide o intenzívny a iracionálny strach, že sa niečo blízkej osobe stane, pokiaľ práve nie je s nami. Samozrejme, tento strach je natoľko intenzívny, že výrazne obmedzuje každodenné fungovanie. Prítomné sú rovnako fyzické a psychické príznaky, ktoré sme už spomínali u detí, ako sú bolesť hlavy, zvracanie, nevoľnosť, búšenie srdca, ako aj strach, úzkosť, hanba, rozpaky, bezmocnosť a hnev. Môžu to byť aj nočné mory, neschopnosť opustiť domov a ísť do školy, práce, obchodu, kamkoľvek, bez blízkej osoby.

Možnosti liečby a prevencie separačnej úzkosti

V prípade detí sa postupom veku a zrením mozgu separačná úzkosť vytratí. V určitých situáciach počas života sa môže opäť akoby vynoriť, avšak keďže sa jedná o situácie, kedy sa tento mierny strach môže objaviť u väčšiny (napr. u detí - pobyt v tábore, na školskom výlete), nejedná sa o chorobný stav.

V prípade, že u dospelých sa nepríjemné stavy opakujú a evidentne nezlepšujú, vyslovene sa nevedia s danou situáciou vysporiadať, je vhodné vyhľadať odbornú pomoc. Psychológ postupuje individuálne, v prvom rade je dôležité pochopenie prežívania. Psychoterapia je účinná pri zvládaní úzkostných symptómov, často aplikovaná je najmä kognitívno-behaviorálna terapia. Správne prevedenie týchto techník sa prejaví v zlepšení celkového fungovania dieťaťa, či dospelého. V niektorých prípadoch, najmä tých ktoré znemožňujú každodenné fungovanie človeka s touto diagnózou je nevyhnutné na zníženie intenzity symptómov aj nasadenie psychofarmatík. V spojení so psychoterapiou sa však môže následne opäť človek plnohodnotne zaradiť do každodenného života.

Zníženie separačnej úzkosti u detí vieme ovplyvniť pár „drobnosťami“. Uvádzame niekoľko typov, ktoré je možné využiť pri deťoch od 1 roka:

• Postupné predlžovanie času bez milovanej osoby.
• Vytvorenie si vlastného rituálu pred odchodom, pri rozlúčke, ktorý vždy treba zopakovať. Dieťa tým získa pocit bezpečia, že mama sa vráti, ako vždy (napr. trikrát bozk - čelo, líčko, líčko, zamávanie z okna a pod.).
• Dieťaťu je užitočné nechať niečo svoje (šatka, fotka).
• Dieťaťu je možné sľúbiť niečo, na čo sa môže pri vašom návrate tešiť. Samozrejme, to treba následne dodržať (napr. čítanie rozprávky pred spaním).

U starších detí, ako i dospelých môže ísť o postupné vystavenie sa situáciám, ktoré vyvolávajú úzkosť, ideálne pod dohľadom odborníka (tzv. Metóda expozície). Relaxačné techniky môžu výrazne pomôcť lepšie zvládať stresové situácie a navodiť celkovú pohodu. Pravidelná rutina u detí zahŕňa mať vytvorený harmonogram dňa, čas jedla, spánku, hry, vzdelávania. U dospelých pevný pracovný čas, vyhradené hodiny na cvičenie, relax, záujmy.

Prevencia je vždy účinnejšia ako intervencia. Platia isté všeobecné zásady:

• Nechoďte preč poza jeho chrbát, bez rozlúčenia. Môže sa stať, že to niekedy vyšlo, ale dieťa sa môže cítiť oklamané a nerozumie takejto situácii.
• Ten, kto dieťa preberá do starostlivosti by mal prísť o niečo skôr, aby sa na seba stihli „naladiť“.
• Skúste sa vyhnúť odchodu v zhone, aby ste mali dostatok času na rozlúčku, avšak zároveň ju zbytočne nenaťahovali - treba odísť hneď, ako ste sa rozlúčili.
• Pri odchode povedzte dieťaťu, že ho máte radi a uistite ho, že sa vrátite.

Separácia po pôrode a význam bondingu

Separácia dieťaťa od matky po pôrode môže v našom podvedomí zanechať hlboké emočné zranenia. Často nerozumieme, prečo sú niektoré situácie pre nás také zraňujúce. Zuzana Bajkaiová dodáva, že systém následne sťažuje aj nasledujúci život. Deti, ktoré boli separované, teda oddelené od matky, obzvlášť po pôrode, sa nevedia častokrát začleniť ani v dospelosti. Cítia sa stratené alebo majú pocit, že svet je k nim príliš krutý. Boja sa cítiť, prejavovať pocity pred blízkymi, pretože častokrát dostávajú odpoveď typu - si citlivka.

To, čo sa kedysi javilo ako dobrý nápad, je už tridsať rokov zastaralá metóda a vyžaduje si zmenu myslenia. Silvia Galatová pôsobí ako lektorka sebarozvojových programov najmä pre ženy a poradkyňa pri dojčení a prípravy na pôrod. Vysvetľuje, že je rozdiel medzi nezávislou odbornou komunitou a pracovníkmi verejného systému, ktorý je už roky nastavený. Porovnáva dva systémy - Woman Centered Care, ktorý sa orientuje na ženu, a druhý je industrializovaná starostlivosť - model, ktorým sa uberá aj Slovensko. Rozumieme pod tým rôzne oddelenia, ktoré zabezpečujú starostlivosť o telo. Silvia zdôrazňuje, že každé dieťa potrebuje zostať po pôrode pri matke, nie len choré dieťa. Dnes vieme, že stres významne komplikuje akékoľvek zotavovanie. Nezáleží na veku, ak prežívame stres alebo chorobu, úraz, alebo šok, potrebujeme sa cítiť v bezpečí.

Je preto prirodzené a žiaduce, aby hneď po pôrode mala mama možnosť chytiť si dieťa, byť s ním v kontakte koža na kožu, pričom obvykle v priebehu prvej hodiny nastane to, že bábätko sa prisaje a nadojčí. Keď sa postupuje takto, uľahčuje to rozbehnutie prirodzenej vzťahovej väzby medzi matkou a dieťaťom. Kožný kontakt, to špeciálne podráždenie kožných receptorov u matky a dieťaťa, vedie u oboch k tomu, že sa vylučuje viac hormónu oxytocínu, ktorý upokojuje, znižuje stres a nalaďuje jedinca na senzitívnosť na sociálny kontakt, dôveru a láskyplné vnímanie. Nemalo by sa do toho zasahovať a prerušovať to meraním či vážením dieťaťa, to sú veci, ktoré sa dajú odložiť.

Pri pozorovaní správania mamy a dieťaťa tesne po pôrode sa zistilo, že keď má matka s dieťaťom kontakt koža na kožu, tak si ho ohmatá, akoby sa zoznamovala s jeho telíčkom, premeria si pršteky, potom majú mamy tendenciu pozrieť sa dieťaťu do tváre, takže mu nadvihnú hlavičku a intuitívne si ju dávajú do vzdialenosti asi 20 cm, čo je najlepšie z hľadiska zaostrovania dieťaťa. A dieťa má reflex, že ako sa mu zdvihne hlavička, otvorí očká, takže nastane pohľad z očí do očí, čo býva zdrojom hlbokého šťastia u matky, niečo na spôsob - „Jéj, vidíme sa.“ Bohužiaľ, aj v pôrodniciach, ktoré tvrdia, že podporujú bonding, v skutočnosti nastáva separácia.

Silvia vyjadruje obavu, že celková zmena môže trvať aj desiatky rokov. „V charte práv dieťaťa je napísané, že dieťa má právo byť s rodičmi a rodičia s dieťaťom. Neplatí to len pri záchrane života alebo pri súdnom príkaze. Vymáhanie tohto práva je však problematické a jeho porušovanie je spoločenská norma.“

Separácia ako cesta k individuácii a samostatnosti

„Dieťa má niečo zo samostatnosti dospelého. Nemôže sa ním stať bez toho, aby sa odpútalo od svojho pôvodu.“ Odlúčenie je proces, s ktorým sa dieťa neustále stretáva. Znamená musieť sa postaviť novým výzvam - odpútanie sa zo symbiotickej jednoty s matkou, návšteva materskej školy, nástup do základnej školy, zmena školy, príprava na budúce povolanie - to je len niekoľko príkladov odlúčenia. Odlúčenie a odchod sú v živote dôležité. Umožňujú individuáciu, sebaurčenie, určovanie nezávislosti, samostatnosti a identity vlastného ja. Už v rozprávkach hrdinovia príbehu predstavujú deťom individuáciu. Hrdinovia odchádzajú do sveta, aby zbierali nové skúsenosti, dostavajú sa pritom do nebezpečných situácií, ktoré zdolajú a nakoniec sa silnejší a múdrejší vracajú späť domov.

Avšak samostatnosť a nezávislosť deti nezískajú zadarmo. Strach je vrodený spôsob správania, ktorý je prítomný počas celého vývinu. Strach z odlúčenia sa začína prejavovať u všetkých detí približne od ôsmeho mesiaca. Prvým strachom v živote je obava, že sa matka k dieťaťu nevráti. Dieťa sa pri prežívaní tohto strachu primkne k matke, nechce sa jej pustiť, prípadne nahlas protestuje. Prvé kroky dieťaťa sa považujú za definitívne fyzické odlúčenie sa od matky. Neskôr dieťa prestrihne i psychickú „pupočnú šnúru“ a nadobúda pocit samostatnosti. Dieťa už nepotrebuje fyzickú prítomnosť matky, stačí aby si ju predstavilo. Vlastnosti matky sú v predstavách dieťaťa integrované a dieťa môže začať fungovať samostatne - toto je štádium, ktoré Mahlerová opisuje ako fázu individuácie (tzv. zrodenie psychologického ja), ktorá prebieha medzi 25. až 36. mesiacom.

Vývin separácie je u každého individuálny. U niektorých detí môže ešte na začiatku školského veku pretrvávať silná separačná úzkosť. Po čase, keď sa strach z odlúčenia zdal byť prekonaný, sa niekedy opäť objaví. Stáva sa to predovšetkým pri obdobiach prechodu. Medzi tretím a šiestym rokom je to návšteva materskej školy, pri ktorej sa upevňuje strach z odlúčenia. V predškolskom veku sa strach z odlúčenia môže prejavovať aj agresívnym správaním, nočným pomočovaním či poruchami reči - jasnými signálmi, že dieťa niečo trápi a samo sa so vzniknutou situáciou, ktorá ho ťaží, nevie vyrovnať.

Bez matky sa dieťa, prežívajúce silný strach z odlúčenia, cíti stratené. Myšlienka, že by bolo samé, mu vyvoláva strach. Nerado totiž stráca z očí najdôležitejšiu osobu vo svojom živote. V mysli si vytvára scenáre ako: „Čo ak sa matke niečo stane? Čo ak sa viac nevráti? Čo ak na mňa zabudne?“ Keď nastane situácia, v ktorej sa dieťa musí odlúčiť od matky, dieťa spočiatku reaguje hnevom a strachom, pretože potreba blízkosti a kontaktu s blízkou osobou nie je naplnená. Dieťa kričí, plače, lebo sa snaží obnoviť väzbu s matkou. Ak sa dieťaťu nepodarí privolať matku, rezignuje. Vtedy sa dieťa javí ako apatické, citovo prázdne, ticho plače, nechá sa utešiť. Dieťa týmto spôsobom vyjadruje svoj najhlbší smútok, je úplne zúfalé. V prípade, že odlúčenie trvá dlhší čas, dieťa začne potlačovať svoje city k matke.

Separácia sa odohráva medzi pólmi opustenia a spoľahlivosti. Čím viac majú deti dôveru a sebaistotu, tým silnejšie je ich život a vývin ovplyvnený spoľahlivosťou. Vďaka tomu sa sebaistejšie vydávajú do sveta, opúšťajú známe miesta. Prekonať strach z odlúčenia a naučiť sa s ním narábať je dôležitou úlohou, pri ktorej vedia rodičia dieťaťu pomôcť. Strach sa dá prekonať budovaním dôvery. Čím viac dôvery dieťaťu rodičia preukazujú, tým viac sebadôvery má dieťa, ktorá sa prejavuje v jeho sebaistote. Obdobie vzdoru u dieťaťa je z psychologického hľadiska obdobím separácie, autonómie. Inak povedané, dieťa si začína uvedomovať prvotnú identitu, začína si uvedomovať seba (ego). Typické je tiež naviazanie na významnú vzťahovú osobu, pretože dieťa prežíva v skutku zmätok: chce byť samostatné a zároveň naráža na mantinely, ktorými sú často jeho vlastné zručnosti a schopnosti. Objavujú sa predovšetkým vtedy, keď sa dieťa hnevá, keď musí rodiča o niečom presvedčiť, pociťuje zúfalstvo, napätie, zúrivosť.

Výchovné štýly a ich vplyv na proces separácie

Rodičovská výchova má zásadný vplyv na to, ako dieťa prechádza procesmi separácie a ako si buduje svoju samostatnosť a identitu. Psychológovia ponúkajú rôzne pohľady na výchovu, pričom Carl Rogers sa k výchove stavia ako k aplikácii nevyhnutných a postačujúcich podmienok do rodinného prostredia. Rogers tvrdí, že ak poskytneme dieťatku empatiu, sme pri ňom autentickí a prijímame ho, facilitujeme tým jeho potenciál rozvíjať sa (Sollárová, 2005). Podľa Rogersa, ak dostane dieťatko vo svojom vývine vhodné podmienky, dokáže svoj potenciál naplniť. Nazýva ich nevyhnutné a postačujúce podmienky rastu. Tento potenciál môže byť chápaný ako talent alebo rôzne druhy schopností; v Gardnerovom ponímaní sú to rôzne druhy inteligencií ako logická, verbálna, pohybová, priestorová, hudobná, interpersonálna, intrapersonálna, prírodovedná, existenciálna inteligencia (Herinková, 2021).

Vývojová úloha dôvery podľa Eriksona

Erik Erikson, Freudov nasledovník, ktorého dielo vychádza z psychoanalytickej teórie, ktorú modifikuje na psychosociálnu teóriu (Vágnerová, 2005), tvrdí, že v každom vývinovom období má človek splniť psychologickú úlohu súvisiacu s jeho sociálnym prostredím. V období dojčaťa je to vývinová úloha dôvera. Ako vybudovať dôveru u takého malinkého stvorenia, ako je bábätko do jedného roka? Závisí to od jeho najbližších, od maminky a tatinka. Proces budovania dôvery je náročný na čas, preto by maminky mali dočasne aspoň do jedného roka dieťatka zavesiť prácu na klinec a plne sa venovať bábätku.

A čo presne môžu robiť? Dôležité je dieťatku pravidelne uspokojovať jeho potreby - biologické ako jedlo formou dojčenia, sucho formou prebaľovania, a psychologické ako prísun podnetov (treba dieťatko nosiť, aby si poobzeralo obrazy a pod., kým sa nevie samé presunúť), kognitívny rozvoj (dojčaťu veľa rozprávať, aby sa učilo reč, trénovať s ním klieštikový úchop tak, aby medzi palček a ukazovák chytilo drobné predmety napr. cereálie), či zábavu (hrať sa sociálne hry napr. vyplazovanie jazyka, ktoré dojčatá radi zrkadlia, rovnako ako radi zrkadlia úsmev). Tatinkovia majú v období dojčaťa podporiť maminky, aby mali na túto mravenčiu prácu čas a pokoj. Čo takto kúpiť byt, ktorý vedia vyfinancovať zo svojho príjmu, namiesto aby kúpili dom, na ktorý by potrebovali aj príjem maminky a musela by tak ísť od bábätka do práce? V období batoľaťa od jedného do troch rokov majú tatinkovia rozvíjať samostatnosť dieťatka (odborne sa jej vraví separácia) tým, že s ním trávia čas osamote, bez maminky.

Maccobyovej a Martinov model výchovných štýlov

Maccobyová a Martin vytvorili model štyroch výchovných štýlov, z ktorých je opäť iba jeden výskumne potvrdený ako správny. Výchovné štýly vznikajú kombináciou dvoch protikladných komponentov podľa emočného vzťahu rodiča k dieťaťu a miery kontroly (Manniová, 2007). Prvá dimenzia je akceptujúci verzus odmietajúci rodič a druhá dimenzia je náročný kontrolujúci verzus nenáročný nekontrolujúci rodič (Kubánová, 2020). Ich kombináciou vznikajú štyri výchovné štýly:

1. Autoritatívne-vzájomný štýl: Tento štýl je považovaný za správny. Zahŕňa akceptujúceho, náročného a kontrolujúceho rodiča, ktorý má požiadavky adekvátne veku dieťaťa, dôsledne sa oňho stará, zaujíma sa o jeho názory. Deti z takejto výchovy sú spokojné, vychované, nezávislé a vedia sa v spoločnosti presadiť (Lojdová, 2016). Ak chce autoritatívne-vzájomný rodič, aby malo dieťa lepšie výsledky v škole, pomáha mu v tom a podporuje ho (Kubánová, 2020). Tento štýl efektívne podporuje zdravú separáciu a individuáciu.
2. Autoritársky štýl: Tento štýl zahŕňa odmietajúceho, náročného a kontrolujúceho rodiča, ktorý nerešpektuje dieťa (Lojdová, 2016) a má tendenciu používať fyzické tresty (Kubánová, 2020). U detí, ktoré sú vychovávané autoritársky, často vzniká introverzia až sociálna izolácia (Lojdová, 2016). Ak chce autoritársky rodič, aby dieťa malo lepšie výsledky v škole, nepomáha mu v tom a neberie do úvahy jeho schopnosti. Tento prístup môže brániť dieťaťu v rozvoji zdravej samostatnosti a v schopnosti efektívne sa separovať.
3. Zhovievavý štýl: Zahŕňa akceptujúceho, nenáročného a nekontrolujúceho rodiča, ktorý dieťaťu poskytuje emočnú podporu, kladie naňho však málo požiadaviek (Kubánová, 2020). Deti z tejto výchovy sú síce pozitívne naladené, ale so sklonom k impulzívnosti až agresivite (Lojdová, 2016). V dôsledku nedostatku hraníc môžu mať problém s rešpektovaním autority a vnímaním vlastných hraníc vo vzťahoch, čo komplikuje proces separácie.
4. Zanedbávajúci štýl: Tento štýl zahŕňa odmietajúceho, nenáročného a nekontrolujúceho rodiča, ktorý je ľahostajný k dieťaťu, nekladie naňho žiadne požiadavky a o jeho rozvoj neprejavuje záujem (Kubánová, 2020). Deti potom hľadajú uspokojenie potrieb u iných osôb a činností a majú sklon dostať sa do zlej partie (Lojdová, 2016). Tento štýl najviac podkopáva schopnosť dieťaťa vytvárať si bezpečné väzby a úspešne prechádzať fázami separácie.

Lewinova analýza štýlov vedenia vo výchove

Ako poslednú predstavíme teóriu Lewina, ktorý realizoval psychologickú analýzu štýlov vedenia. Vyčlenil tri štýly vedenia, z ktorých je najvhodnejší demokratický (kooperatívny) štýl.

1. Demokratický (kooperatívny) štýl: V ňom sú dieťa aj rodič v centre pozornosti, rodič buduje dôveru u dieťaťa (napr. tak, že ho neklame), podporuje kooperáciu, dáva dobrý príklad, málo prikazuje, veľa podnecuje iniciatívu (Rovňanová, 2019) a vychováva tak z detí samostatné, zodpovedné a prispôsobivé osobnosti (Lojdová, 2016). Tento štýl je ideálny pre podporu zdravej separácie a rozvoj nezávislých jedincov.
2. Autokratický (dominantný) štýl: Tento štýl sa označuje ako vojenský, pretože je v centre pozornosti rodič, typická je komunikácia zhora nadol, rodič vydáva rozkazy, nekonzultuje rozhodnutia s dieťaťom (Rovňanová, 2019). Vychováva tak buď dominantné a agresívne alebo submisívne, závislé, nepriebojné osobnosti (Lojdová, 2016). Hoci je tento štýl za istých podmienok vhodným štýlom vedenia, najmä v krízových situáciách ako napríklad choroba alebo požiar, v bežnej výchove môže brániť dieťaťu v rozvoji vlastnej iniciatívy a v schopnosti samostatne sa rozhodovať, čím sťažuje proces separácie.
3. Liberálny štýl: Je to najmenej vhodný štýl, v ktorom je v centre pozornosti dieťa, rodič mu dáva príliš veľkú voľnosť, prejavuje málo výchovného pôsobenia, kladie na dieťa málo požiadaviek, čo súvisí s tým, že dieťa podáva nižší výkon.

V súčasnosti sa vychádza z toho, že každý štýl má svoje výhody a je situačne aplikovateľný. Vymedzuje sa takzvaný situačný štýl, v ktorom je kľúčová schopnosť rodiča vo výchove prispôsobiť uplatňovaný štýl konkrétnym podmienkam (Hersey, Blanchard, 1988).

Operačné podmieňovanie v kontexte výchovy

Skinnerove operačné podmieňovanie, v ktorom sú posilňovače správania odmeny a tresty, súvisí s jedným bodom etáp výchovného procesu, ktoré sú zoradené chronologicky. Je to štvrtý bod: upevnenie žiaducich foriem správania hodnotením (Hlásna et al. 2006 in: Lehenová, 2013). Hodnotenie môže byť pozitívne a negatívne. Formou pozitívneho hodnotenia je odmena alebo pochvala a formou negatívneho hodnotenia je trest alebo pokarhanie (Masariková et al., 2021). Toto hodnotenie, hoci nie priamo spojené so separáciou, je dôležité pre formovanie správania a návykov, ktoré dieťaťu pomôžu fungovať samostatne a zodpovedne.

Existuje mnoho názorov na výchovu, nie všetky z nich sú však odborné. Tu sme vám predstavili teórie výchovy, ktoré sú overené systematickým výskumom. Z psychologického hľadiska je použiteľnosť iných výchovných názorov závislá od toho, či spĺňajú vedecké kritériá. Okrem pedagogiky (výchovy detí) rozoznávame aj andragogiku (výchovu dospelých) a sebavýchovu (výchovu seba samého), čo len podčiarkuje celoživotný charakter rozvoja a prispôsobovania sa.

tags: #druhy #separacie #dieta

Populárne príspevky:

• Viac o reprodukciách a trhovom potenciáli umenia Victora Vasarelyho
• Komplexný pohľad na materstvo
• Práva tehotných zamestnankýň
• Životopis Adolfa Hitlera
• rozvoj praktických zručností v matematike