Ignorovanie rodičov u dvojročného dieťaťa je bežnou súčasťou vývinového obdobia vzdoru, ktoré je charakteristické snahou o samostatnosť a budovaním si vlastnej identity. Pre rodičov to môže byť frustrujúce a znepokojujúce, najmä ak sa pri výchove svojich detí cítia úplne výchovne bezmocní, nešťastní a nevedia, čo majú robiť. V takýchto chvíľach rodičia často pociťujú zlosť, pocity viny, sklamanie a bezradnosť, pričom si želajú nanovo sa zblížiť so svojím dieťaťom a prežívať vzájomnú radosť. Niekedy sa potom otázka "Čo mám robiť?" stáva primárnou požiadavkou smerovanou na prácu detských psychológov. Je dôležité pochopiť, že v tomto veku deti prechádzajú intenzívnym obdobím vývoja, ktoré môže ovplyvniť ich správanie a reakcie. V tomto článku sa pozrieme na možné príčiny ignorovania okolia u 2-ročných detí a ponúkneme stratégie, ako s týmto správaním pracovať a kedy vyhľadať odbornú pomoc.
Vývinové míľniky a separačno-individuačný proces
Každé dieťa sa vyvíja vlastným tempom, ale po druhom roku už existujú určité vývojové hranice, ktoré by nemali zostať bez povšimnutia. Medzi prvým a druhým rokom života dieťa prechádza takzvaným separačno-individuačným procesom, počas ktorého si vývinovo uvedomuje svoju autonómiu a vlastné ego. V tomto období dieťa skúša, čo si môže dovoliť, a začína narážať na takzvané superego, to znamená výchovné požiadavky svojich rodičov. Je to čas, keď si dieťa začína uvedomovať seba samého a hovorí o sebe v prvej osobe jednotného čísla ("Ja"). Snaží sa získať kontrolu nad svojím životom a ovplyvniť to, čo sa mu deje.
Ak má dieťa vytvorený dôverný a bezpečný vzťah k rodičovi, je vnímavejšie k tomu, čo rodič chce, a začína tolerovať jeho požiadavky. Rodičia potrebujú byť najprv citliví voči vývinovým potrebám svojich detí a v láskyplnom prostredí ich potom učiť poslušnosti. Zdravo citovo naviazané dieťa je spôsobilé prispôsobiť sa a prijať hranice bez zlosti a bez strachu. Ak rodič akceptuje tieto vývinové snahy dieťaťa, potom aj emočne kritické obdobie, ako je napríklad obdobie vzdoru, ostane bez následkov a dieťa si vytvorí žiaduci vzťah s realitou a naučí sa tolerovať potreby najbližších.
Bežné príčiny ignorovania a "nezvládnuteľného" správania
Ignorovanie rodičov u dvojročného dieťaťa je bežnou súčasťou vývinového obdobia vzdoru, ktoré je charakteristické snahou o samostatnosť a budovaním si vlastnej identity. Okolo druhého roku života deti často vstupujú do obdobia vzdoru, ktoré sa prejavuje odmietaním príkazov, trucovaním a snahou presadiť si vlastnú vôľu. K základným prejavom patrí typické detské "Nie!". Dieťa môže ignorovať okolie jednoducho preto, že sa nachádza v tomto vývinovom štádiu a testuje hranice.
Deti môžu ignorovať rodičov z rôznych dôvodov:
- Snaha o samostatnosť: Dieťa sa snaží presadiť svoju vôľu a urobiť veci po svojom, čo je prirodzenou súčasťou jeho rozvoja.
- Nedostatok komunikačných schopností: Dieťa ešte nemá dostatočne rozvinuté komunikačné schopnosti, aby vyjadrilo svoje pocity a potreby slovami, a tak sa snaží komunikovať správaním.
- Frustrácia: Dieťa je frustrované, keď nemôže dosiahnuť to, čo chce, alebo keď sa mu niečo nedarí.
- Únava: Unavené dieťa je viac plačlivé, nervózne a intenzívnejšie reaguje na podnety, pričom môže ignorovať pokyny.
- Nuda a potreba stimulácie: Ak dieťaťu chýba dostatok podnetov a aktivít, môže sa začať nudiť a hľadať spôsoby, ako sa zabaviť. V takom prípade môže ignorovať okolie a sústrediť sa na vlastné aktivity, ktoré mu prinášajú uspokojenie.
- Testovanie hraníc: Dieťa testuje, kam až môže zájsť a čo si môže dovoliť, čím si overuje pevnosť a dôslednosť rodičovských pravidiel.
- Nezrozumiteľné pokyny a problémy s porozumením: Dieťa môže ignorovať príkazy alebo inštrukcie, ak im nerozumie. V tomto veku deti ešte nemusia mať plne rozvinuté jazykové schopnosti a môžu mať ťažkosti s porozumením abstraktným pojmom alebo zložitým vetám. Hovorí sa, že ak sa nedokážete vyjadriť menej ako desiatimi slovami, radšej nehovorte nič. Siahodlhé vysvetľovanie problému spravidla nemá u detí zmysel.
- Negatívna pozornosť: Dieťa si uvedomuje, že nevhodným správaním získa pozornosť rodičov, aj keď ide o pozornosť negatívnu.
- Nedostatok pozornosti: Naopak, dieťa môže ignorovať okolie, ak sa cíti prehliadané alebo nedostáva dostatok pozornosti od rodičov. V takom prípade sa môže snažiť upútať pozornosť negatívnym správaním, ako je ignorovanie príkazov alebo trucovanie.
- Nadmerná stimulácia: Ak je dieťa vystavené príliš veľkému množstvu podnetov, môže sa cítiť preťažené a začať sa izolovať od okolia.
V praxi sa často stretávame s tým, že rodičia prichádzajú k psychológom s pocitom, že ich dieťa je "nezvládnuteľné." Z odborného pohľadu však "nezvládnuteľné dieťa" znamená, že nie je vývinovo zrelé. Takéto dieťa sa naozaj nemá dobre, nie je spokojné, neprežíva radosť, nevie byť bezstarostné a často sa scvrkáva len na určitý svoj program, ktorým dookola prejavuje svoje vedomé a nevedomé potreby. Výchovnú nezvládnuteľnosť preto považujeme za výkrik dieťaťa do prázdna, za provokáciu a hlučné a neutíšiteľné hľadanie blízkosti rodičovskej osoby.
Špecifické príznaky a obavy rodičov pri dvojročnom dieťati
Rodičia často bagatelizujú prvé príznaky duševných problémov u detí, čo môže byť nebezpečné. Je však dôležité vedieť, kedy spozornieť a kde hľadať pomoc. Obavy sa stupňujú, keď si všimnú, že dvojročné dieťa vykazuje určité správanie, ktoré sa odlišuje od ostatných detí alebo od jeho súrodencov.
Typické príklady, s ktorými sa rodičia stretávajú, môžu byť:
- Nereagovanie na meno: Dieťa reaguje na oslovenie menom len v 70% prípadov, niekedy vôbec. Na otca reaguje len v 20% prípadov a na návštevu nereaguje vôbec. Toto je bežná obava, ktorá môže signalizovať hlbšie problémy s vnímaním alebo sociálnou interakciou.
- Obmedzená komunikácia gestami: Dieťa na veci alebo obrázky v knižke vôbec neukazuje prstom. Keď si niečo želá, neukáže prstom, ale len pozerá na vec, na rodiča, znova na vec a potom dupať nohami.
- Problémy s porozumením a opakovaním: Na otázku "kde je havo?" listuje ďalej bez reakcie. Na otázku "Dones mi loptu" nedonesie, hrá sa s niečím iným. Na otázku "Ako robí havo?" napodobní zvuk zvieraťa, ale len občas. Nedá "papa" ani keď rodičia odchádzajú a "tap tap" spraví, ale nezopakuje vždy. Pozerá iba na TV, aby napodobnila zvuky zvierat, ale po rodičoch nezopakuje. Neustále si niečo rozpráva, ale rodičia nerozumejú, čo.
- Preferencie v hre: Dieťa radšej pozerá rozprávky, má rado, keď chodíme vonku. Doma robí všetko možné, ale málo sa hrá s hračkami, dokonca sa nechce hrať ani so svojimi súrodencami. Smeje sa, má rado, keď ho šteklíme alebo keď ho pusinkujeme, vtedy bude ležať, dávať rúčky, objíme ma, dáva mi pusu. Je fascinované číslami, písmenká mu treba čítať nahlas, alebo mi ukazuje obrázky v knižke a ja mu hovorím, čo to je. Páči sa mu hudba, zvukové hračky, občas niečo načmára, pri ničom však nevydrží dlho. Potrebuje, aby pri ňom niekto bol, hral sa s ním.
- Motorický vývoj: Motoricky je na tom dieťa dobre: prejde po schodoch bez držania, prelezie Piklerov trojuholník, kopne do lopty, šmýka sa na šmykľavke, polieva kvety v záhrade, naháňa mačky, pohladí mačku, teší sa zo zvierat, trhá kvietky a potom ich ukáže. Stále sa mojká, chce sa objímať.
Tieto prejavy, najmä kombinácia oneskorenej reči, problémov s reakciou na meno a nedostatku ukazovania prstom, môžu u rodičov vyvolať obavy z porúch autistického spektra (PAS). Deti s PAS môžu mať ťažkosti so sociálnou interakciou, komunikáciou a môžu sa sústrediť na opakujúce sa činnosti. Medzi skoré príznaky PAS patrí napríklad absencia očného kontaktu, nereagovanie na oslovenie menom, nenasledovanie inštrukcií a obmedzená reč. V takýchto prípadoch je dôležité nepanikáriť, ale vyhľadať odbornú pomoc. Ignorovanie okolia môže byť spôsobené aj fyzickými problémami, ako sú problémy so sluchom alebo zrakom, preto je dôležité začať konzultáciou s pediatrom.
Dlhobobý vplyv prostredia a výchovných štýlov na dieťa
Prostredie, v ktorom dieťa vyrastá, formuje jeho osobnosť a pohľad na svet. Nie každé dieťa má šťastie na láskyplné a bezpečné detstvo, plné istoty a podpory zo strany rodičov. Či sa to týka vás alebo niekoho vo vašom okolí, toxické rodinné prostredie zanecháva na deťoch neblahé a trvalé následky.
Vplyv dysfunkčnej rodiny na formovanie osobnosti
Psychoterapeutka Shagoon Maurya definuje detstvo v toxickej rodine ako obdobie s neblahými a trvalými následkami, počas ktorého si dieťa osvojí škodlivé návyky a spôsoby, negatívne ovplyvňujúce jeho budúci život. V takejto rodine sa dieťa snaží prežiť ako najlepšie vie, a pretože primárne hľadá vinu u seba, začne sa cítiť zlé a nehodné lásky. Namiesto bezpečného detstva, kde by skúmalo vlastné záujmy a potreby, sú v popredí záujmy rodiča. Rodičia sa ho snažili riadiť, kontrolovať, aby spĺňalo ich predstavu dokonalého dieťaťa. Neváhali kritizovať, zosmiešňovať, trestať či zanedbávať jeho emocionálne potreby, alebo naopak prehnane chrániť.
V dysfunkčnej rodine si členovia nenačúvajú, nekomunikujú efektívne a v popredí nie je riešenie problémov, ale ego každého člena. Traumatické udalosti sú pre dieťa z dysfunkčnej rodiny na dennom poriadku. Nikdy nevie, čím nahnevá rodičov, kedy dostane vynadané a najmä za čo. Nemôže sa na nich obrátiť pre pomoc, radu alebo podporu. Cíti sa osamotené, stratené a nemilované. Tieto rany z detstva môžu spôsobiť, že človek si do budúcnosti osvojí určité spôsoby správania a komunikácie, ktoré môžu ovplyvniť aj jeho rodičovskú rolu. Ak bolo prostredie doma nebezpečné a neisté, bude podozrievavý voči celému svetu a za každým náznakom láskavosti hľadá zradu.
Dieťa, ktoré si muselo vybrať medzi láskou rodiča a slobodným prejavom svojej osobnosti, sa vždy, ak prejavilo svoje prirodzené ja, stretlo s trestom a neprijatím. Dieťa si vždy vyberie lásku rodiča, preto seba poprie. Dlhé roky sa snaží získať lásku rodiča, pričom svoje potreby a emócie ignoruje a tlmí. Celú svoju osobnosť vystavia podľa toho, akého ho chce mať rodič. To znamená, že nie je autentický človek. V dospelosti preto zisťuje, že nevie, kto je, nemá vlastnú identitu, ale riadi sa názormi druhých. Nevyjadruje, čo skutočne cíti a myslí si, pretože sa naučilo, že to nie je bezpečné. Už v detstve zistilo, že sa nemôže v prípade potreby či problému obrátiť na rodinu, skôr dostane trest než podporu. „Deti, vyrastajúce v toxickom prostredí, nikto nenaučil, ako spracovať a vyjadriť emócie zdravým spôsobom a ako sa upokojiť, pretože nikto im neukázal ako,” tvrdí terapeutka Heather Timm. Tieto emocionálne deficity môžu viesť k tomu, že dieťa vo svojom ranom veku môže pôsobiť neprístupne, alebo, že ignoruje okolie, keďže sa nenaučilo, ako sa zdravo zapájať alebo vyrovnať sa s náročnými situáciami. To môže mať za následok aj to, že dieťa v ranom veku bude mať problém s vyjadrovaním emócií, bude sa uzatvárať do seba a tým pádom "ignorovať" rodičov, pretože nevie, ako inak reagovať na svoje vnútorné prežívanie alebo vonkajšie podnety.
Vplyv mediálnej kultúry a "kultu dieťaťa"
Žijeme v mediálnej kultúre, ktorá prináša určité riziká, a to sa odráža aj na výchove. Často sa stávame svedkami toho, ako rodičia nahrádzajú svoje „živé“ správanie k dieťaťu mediálnymi obrazovkami. Dieťa sa celé hodiny hrá na svojom tablete a rodič ho vníma ako dobré a poslušné, ale je to len jeden malý príklad toho, ako rodič výchovne spohodlnie a nahradí živú emočnú výmenu neosobnými obrazovkami. Takéto prostredie môže viesť k tomu, že dieťa si zvykne na pasívnu stimuláciu a môže sa javiť, že ignoruje snahy o osobnú interakciu.
Zároveň sa hovorí, že vládne svetu „kult dieťaťa“, kedy rodičia svoje deti prehnane "ofukujú", vymýšľajú množstvo krúžkov, riešia ich stravu aj prášok na pranie. Dieťa v mysli rodičov zaberá veľmi veľký priestor a rodičia sa upnú na uspokojovanie potrebných, ale aj nezmyselných nárokov a požiadaviek svojho dieťaťa. Rodičia postavia dieťa na piedestál, ale stáva sa, že skôr presadzujú vlastnú subjektivitu a vlastné chcenie do výchovy. Navonok vyznievajú ako veľmi starostliví a dobrí rodičia, ale nechávajú dieťaťu veľmi malý priestor na to, aby sa samo rozhodovalo, aby malo možnosť kontaktovať sa s vlastným chcením a vlastnou vôľou, a nie len sa nechalo viesť svojimi extrémne starostlivými a zabezpečujúcimi rodičmi. Takéto dieťa môže ignorovať rodičovské pokyny, pretože sa nikdy nenaučilo prevziať iniciatívu alebo prejavovať vlastnú vôľu, alebo naopak, je preťažené a odmieta ďalšie "riadenie."
Efektívna komunikácia a reakcie na ignorovanie
Je dôležité, aby rodičia reagovali na ignorovanie zo strany dieťaťa s pokojom a rozvahou. Výchova dieťaťa je jedným z najväčších ľudských poslaní. Tým, akých ľudí z našich detí vychováme, priamo ovplyvňujeme fungovanie spoločnosti celé desaťročia dopredu. Nie vždy to pri výchove detí ide ľahko. Niekedy robíme chyby, ktoré si možno ani neuvedomujeme. Základom rozumnej výchovy je uvedomiť si povahové črty dieťaťa a na základe toho k nemu aj pristupovať.
Základné princípy komunikácie
- Zachovajte pokoj: Je dôležité, aby ste zachovali pokoj a nenechali sa vyprovokovať. Ak budete kričať alebo sa hnevať, situáciu len zhoršíte. Dýchajte zhlboka a čakajte. Pokiaľ dieťaťu nehrozí nijaké nebezpečenstvo, tak najprv sa zamerajte na to, ako sa cítite vy. Keď cítite, že sa vo vás stupňuje napätie, hnev, frustrácia, bezradnosť, zúfalstvo, nadýchnite sa zhlboka a vydýchnite pomaly. Nie je nutné, aby sme vždy reagovali okamžite a rýchlo.
- Zistite príčinu: Skúste zistiť, prečo dieťa ignoruje vaše pokyny. Je unavené, hladné, alebo sa nudí? Keď sa takéto prejavy opakujú častejšie, tak čo ich udržiava. Stáva sa napríklad, že dieťa sa hádže o zem len pred matkou, lebo vie, že ona skôr povolí. Preto je vždy dobré pozrieť sa na správanie dieťaťa akoby z diaľky, z nadhľadu, a odsledovať, čo udržiava vzdor.
- Nadviažte kontakt: Skôr ako začnete dieťaťu niečo hovoriť, uistite sa, že vám venuje pozornosť. Ak sa dieťa venuje hre, pozerá televíziu alebo sedí pri PC, je veľmi pravdepodobné, že vás nepočúva. Na to, aby vás dieťa skutočne počúvalo v zmysle, že vás plne vníma a registruje, čo od neho žiadate, s ním najprv potrebujete nadviazať kontakt. Ak ho ani tieto podnetny nedokážu vytrhnúť zo zaujatia hrou, jednoducho mu povedzte: "Pozri sa na mňa." Vtedy už s najväčšou pravdepodobnosťou zareaguje. Až keď ste si istí, že dieťa vám venuje pozornosť, vyslovte svoju požiadavku.
- Používajte jednoduché a jasné pokyny: Vyjadrujte sa jednoznačne a používajte krátke a zrozumiteľné vety. Deti sú veľmi citlivé a okrem obsahu verbálnej výpovede intenzívne vnímajú aj váš postoj, mimiku a gestikuláciu. Nevyjadrujte sa v náznakoch, nesnažte sa apelovať na jeho charakter, morálku, zmysel pre povinnosť či iné abstraktné pojmy. Hoci je to na prvý pohľad len hra so slovíčkami, rozdiel je zásadný. Ak ho napríklad upozorníte: „Neseď na tej zemi!“ môže si presadnúť z podlahy v obývačke na podlahu na chodbe. Povedali ste predsa, že nemá sedieť na TEJ zemi. Nevie, že nechcete, aby sedelo kdekoľvek na zemi. Buďte špecifickí.
- Buďte dôslední: Ak dieťa ignoruje vaše pokyny, uistite sa, že nasledujú dôsledky. Naučíte ho tým, že ak niečo poviete, myslíte to vážne. Ak od dieťaťa niečo žiadate a ono to z akéhokoľvek dôvodu nechce urobiť, pokúsi sa s vami nejakým spôsobom vyjednávať. Pokiaľ mu skutočne ide o dosiahnutie svojho, použije čokoľvek od manipulácie, cez argumentáciu až po priamy útok. Pokiaľ začnete reagovať na jeho výhovorky, argumenty či útočné vyjadrenia, zbytočne sa vzdialite od toho, čo chcete dosiahnuť. Požiadavku smerom k dieťaťu vyslovte jedine vtedy, keď ste o nej presvedčení. Jednoducho ju opakujte dovtedy, kým ju dieťa nesplní.
- Ponúknite alternatívy: Dajte dieťaťu možnosť výberu, aby malo pocit, že má kontrolu nad situáciou. Napríklad, môže si vybrať z dvoch príchutí jogurtov na raňajky, z dvoch tričiek, ktoré si ráno oblečie, z hračiek, s ktorými sa môže hrať.
- Oceňujte dobré správanie: Chváľte dieťa, keď poslúcha a robí to, čo od neho žiadate. Pozitívnou motiváciou vždy dosiahnete viac ako tou negatívnou.
- Stanovte hranice: Deti sa cítia bezpečne, ak majú pevne stanovené hranice. Ak nemá určené žiadne hranice, znamená to pre neho nedostatok istoty zo strany dospelého a dokonca istú formu nezáujmu o jeho osobu. Ak deti majú zdravo stanovené hranice, ktoré korešpondujú s ich vekom a vývinovými možnosťami, dieťa získava možnosť zdravej separácie, viac dôveruje svojim snaženiam a nadobúda zrelú slobodu.
- Buďte príkladom: Pre vaše dieťa ste vzorom. Nielen v správaní, ale aj v komunikácii. Od vás sa učí, ako vyjadrovať svoje požiadavky, túžby, želania, ale aj ako fungovať v kontakte s druhými. Ak vidí, že nepočúvate vy jeho, bude robiť to isté vo vzťahu k vám. Jednoducho sa túto komunikačnú stratégiu naučí a prijme ju za svoju.
- Hovorte rozhodne, ale potichu: Krik vyvoláva iba krik. Vy ako rodičia ste pánom situácie. Ak máte požiadavku na dieťa, predneste ju rázne a sebaisto. Nekričte, ak je to možné, nenechajte sa strhnúť hnevom ani inými negatívnymi emóciami, ale hovorte s rozvahou. Z vášho výrazu jednoducho musí byť jasné, že viete, čo chcete a ste si tým istí. Keď sa spoľahnete na to, že vaše dieťa bude s vami spolupracovať, máte väčšie šance na úspech.
Vnímanie sveta očami dieťaťa (podľa Tovah Klein)
Komunikácia s malými deťmi zlyháva často v tom, že sa ešte nevedia tak vyjadrovať. Kvôli tomu potom vznikajú mnohé nedorozumenia, ktoré môžu navyše niekedy naštrbiť vzťah medzi nimi. Dieťa si bude myslieť, že nevnímate jeho potreby, preto sa uzavrie do seba.
Tovah Klein odporúča, aby sme sa zbavili všetkých dospeláckych predsudkov. Namiesto toho by sme sa opäť mali dostať na úroveň tých najmenších, aby sme pochopili svet aj z ich pohľadu. Stačí len nepremýšľať o všetkom komplikovaným spôsobom a snažiť sa pochopiť veci tak, ako to vnímajú oni. Nehľadajte zbytočne náročné riešenia a nevyrábajte si problémy tam, kde nie sú. Keď dieťa pre niečo plače, musí to byť len kvôli niečomu, čo sa práve stalo. Nehľadajte iné súvislosti, preskúmajte dané miesto a to, čo robilo v tento moment. Pozerajte sa na svet jeho očami, vžite sa do jeho problémov a vaša výchova bude potom založená na láske a nie na kontrolovaní a sústavnom poučovaní.
Podrobte preto ich správanie malej expertíze, aby ste odhalili presné príčiny. Niekedy sa netreba sústrediť na proces, ktorý sa deje, ale na miesto, na ktorom k tomu dochádza. Môže za to ich prepojenie mozgu a emočného centra. Preto sa stáva, že napriek nášmu upozorňovaniu neodkážu hneď zmeniť svoje správanie. Plačú, kričia alebo robia neplechu, pretože sú ovládaní inou časťou mozgu. Im trvá dlhšie, pokiaľ dostanú emócie pod kontrolu a konečne sa upokoja. Dajte im preto čas na to, aby zareagovali a pochopili to, čo sa práve stalo.
Nebuďte nervózne, ak vám dieťa potrebuje všetko dookola opakovať. Učia sa najmä na zážitkoch, ktoré postupne prežívajú. Niektoré veci potrebujú pocítiť na vlastnej koži viackrát. Tovah Klein to vysvetľuje na príklade, keď sa dieťa zľakne hlasného zvuku. Povedzte mu potom, že je to v poriadku a nehrozí mu žiadne nebezpečenstvo. Napriek tomu je možné, že rovnakým spôsobom zareaguje aj nabudúce. Vtedy mu len neodvrknite, že ste mu už predsa vysvetľovali, že to nie je nebezpečné, ale zopakujte tú istú upokojujúcu vetu. Časom si ju dieťa pripojí k tým pocitom a samo si bude hovoriť, že sa nemusí báť, lebo to je bezpečné.
Napriek všetkej zhovievavosti sú aj mamy len ľudia a občas strácajú trpezlivosť. Keď niekedy pod tlakom emócií nezvládnete situáciu a budete na ne kričať alebo ich prehnane skritizujete, dôležité je nájsť si opäť cestu k sebe. Vydýchajte sa, upokojte a následne ubezpečte dieťa, že napriek tomu všetkému ste stále pri ňom a za každých okolností budete pre neho najväčšou oporou.
Čo pri výchove nerobiť: Chyby, ktorým sa treba vyhnúť
Existujú určité výchovné prístupy a reakcie, ktoré sa javia ako intuitívne, ale v skutočnosti sú pre dieťa neúčinné, ba dokonca škodlivé. Tieto chyby môžu narušiť dôveru dieťaťa, jeho sebadôveru a celkovú schopnosť spolupracovať.
- Vyčítanie zlého správania: Možno často vyčítate svojmu dieťaťu zlé správanie. Zažili ste však niekedy, aby vaše dieťa po podobných výčitkách náhle zmenilo svoje správanie? Pri tejto reakcii hovoríte svojmu dieťaťu len to, čo práve robí. A to ono väčšinou veľmi dobre vie, čo robí a vie aj to, že je to nesprávne. Zistenie, že jeho správanie je nevhodné, je neúčinné. Pre vaše dieťa sú tieto výčitky proste len „frflaním“. Vie si z nich vziať len nasledovné: „Mama ma nemá rada, takže musím bojovať o jej pozornosť a pokračovať v tom, čo robím.“ Pokiaľ vaše výčitky obsahujú aj hanlivé alebo zhadzujúce poznámky, platí to dvojnásobne. Kázanie a výčitky nikdy nespôsobia zlepšenie správania. Ak dieťaťu chcete niečo vyčítať, tak mu vyčítajte len správanie, ktoré sa vám nepáčilo. Nikdy však neponižujte osobnosť dieťaťa.
- Otázky: „Prečo?“: Keď používate túto výchovnú metódu, pýtate sa svojho dieťaťa na dôvody jeho nevhodného správania: „Prečo si si neupratal izbu? Prečo nerobíš to, čo ti hovorím?“ Pri týchto vetách si dieťa myslí: „Nič pre ňu neznamenám. Idem jej na nervy.“ Na tieto otázky dieťa nedáva konkrétnu odpoveď. „Lebo. Preto. Neviem. Lebo sa mi chce.“ Takto vás dieťa vlastne odignoruje. Je veľmi nepravdepodobné, že vaša otázka bude začiatkom plnohodnotného rozhovoru, ktorý by dieťa viedol k premýšľaniu. Podľa tohto zistenia otázky PREČO sú pre zlepšenie správania vášho dieťaťa nevhodné.
- Prosenie a prosíkanie: Svoje dieťa prosíte, aby zmenilo svoje správanie: „Buď, prosím ťa, taký milý a uprac si izbu! Buď, prosím ťa, milý k svojej sestre.“ Autorka knihy nemá nič proti priateľskej prosbe. V takejto situácii vám dieťa môže vyhovieť, ale aj nemusí. Pokiaľ teda od svojho dieťaťa naozaj niečo chcete, prosba nie je najvhodnejšia. Vznikol konflikt a vaše dieťa sa správa absolútne nevhodne? V takej situácii je dôležité, aby vás vaše dieťa bralo vážne a cítilo, že to naozaj myslíte vážne. S neistým prosíkaním sa stávate odkázaným na jeho milosť a nemilosť. Vaše dieťa si prosbu môže vysvetliť aj nasledovne: „No, nevyzerá, že by to bolo až také dôležité. Keď nechcem, nemusím to urobiť.“ Annette Kast-Zahn však upozorňuje rodičov, že pokiaľ svoju bezmocnosť a smútok otvorene ukážu raz, môže to na ich dieťa zapôsobiť a uviesť do chodu proces zmeny v správaní. Tento prostriedok však treba používať naozaj veľmi zriedkavo. Predstavte si, že by ste svoje dieťa v slzách o niečo prosili každý týždeň alebo dokonca každý deň. Ako vás potom môže brať vážne? V najlepšom prípade vás poľutuje. Takže, keď svoje dieťa o niečo prosíte, musíte počítať aj s odmietnutím.
- Výzvy bez následkov: Určite poznáte aj túto situáciu. Svoje dieťa vyzvete raz alebo niekoľkokrát, aby niečo urobilo alebo, aby s niečím prestalo. Vaše dieťa však nereaguje. Čo sa stane potom? Nič! Vaše napomenutie, či výzva skončia vo vzduchoprázdne. Priebeh je vždy rovnaký. Rodičia dieťaťu jasne oznámia, čo od neho žiadajú. Ono nevykoná. Rodičia teda záležitosť nechajú tak, ďalej nič neriešia. Svoju výzvu si nepresadia. Čo sa z toho dieťa naučí? „To, čo odo mňa rodičia chcú, nie je dôležité. Výzvy bez následkov sú nielen zbytočné, ale dokonca škodlivé.
- Oznámenie následkov (ak-tak) bez splnenia: Oznámite svojmu dieťaťu, aké následky bude mať jeho neposlušnosť: „Ak si okamžite neupraceš izbu, nebudeš večer pozerať televízor!“ Problém je, že v skutočnosti sa nestane vôbec nič! S vysloveným AK-TAK chcú rodičia požiadavkám pridať na vážnosti. Potajme dúfajú, že len naznačenie následkov zaberie. Dúfajú, že nebude nutné konať. Väčšina rodičov vie, že takýmto konaním nič dobré nedosiahne. Napriek tomu zas a znova často robia tú istú chybu. Ak nesplníte to, čo ste v napomenutí sľubovali, deti vás prestanú počúvať úplne. Napomenutia bez následkov sú veľmi obľúbené, ale zradné. To, čo rodič v napomenutí spomenie, mal by aj splniť.
- Ignorovanie extrémne nevhodného správania: Ignorovať sa dá nevhodné správanie dieťaťa, ale dá sa ignorovať aj celá osobnosť dieťaťa. Ignorovanie správania dieťaťa môže byť niekedy osožné. Zlozvyky ako cmúľanie palca, príležitostné používanie neslušných slov či občasné záchvaty trucu sa niekedy stanú problémom až vtedy, keď im rodičia začnú venovať pozornosť. Pokiaľ však takémuto správaniu nebude venovaná pozornosť, deti s nimi zvyčajne samy prestanú. Pokiaľ však ide o zvlášť neprimerané správanie alebo o príliš časté prejavy tohto druhu, v takomto prípade treba konať inak. Predstavte si nasledovné: Šesťročné dieťa vás kopne do píšťale vždy, keď sa mu niečo nepáči. Alebo váš deväťročný syn denne hrubo nadáva. Čo si o vás asi vaše dieťa pomyslí, keď si takéto správanie nebudete všímať, keď sa budete tváriť, že sa nič nedeje a aj naďalej sa k nemu budete správať milo? Pravdepodobne si bude myslieť: „Rodičom je úplne jedno, ako sa správam. Takže si môžem robiť čo len chcem!“ A stratí voči vám rešpekt. Ignorovanie extrémne zlého správania prináša so sebou nepríjemnú skúsenosť. Skôr či neskôr prasknú každému rodičovi nervy. Ignorovanie sa náhle môže zmeniť na záchvat zlosti a hnevu alebo na príliš tvrdý trest, pokiaľ sa rodičia prestanú ovládať. Ignorovanie je istý začiatok boja o pozornosť. Dieťa svoje nemožné správanie stupňuje, až kým rodičia nezareagujú. Pokiaľ dieťa provokuje dosť dlho, môže byť reakcia rodičom veľmi silná a nepriateľská. Ignorovanie vo väčšine prípadov nie je vhodný prostriedok na zlepšenie správania dieťaťa.
- Nepriateľské reakcie: Nepriateľské reakcie obsahujú jasnú správu dieťaťu. Tá znie: „Nemám ťa rád!“ Rodičia túto správu vyslať nechcú. Nerobia to zámerne. Väčšinou sa predtým tak rozčúlili, že stratili kontrolu nad svojím správaním. Väčšinou im je to potom ľúto.
- Výčitky a nadávky: Vyčítate svojmu dieťa jeho zlé vlastnosti: „Si taký nešikovný! Všetko pokazíš! Si proste neznesiteľný! Už to s tebou ďalej nevydržím!“ Takýmito výčitkami vôbec nekritizujete správanie svojho dieťaťa. Miesto toho mu ukazujete, že ho ako osobu odmietate a opovrhujete ním. Čo to v dieťati vyvolá? Určite žiadnu snahu svoje správanie zmeniť. Namiesto toho sa začne o vašu pozornosť usilovať ešte viac. Okrem toho môžu u neho vzniknúť pocity viny a túžba po pomste. Takéto výčitky pôsobia na sebavedomie dieťaťa deštruktívne. Ničia ho rýchlo a dôkladne. Účinok sa zvyšuje, ak na svoje dieťa ešte aj kričíte. Niektoré deti sa vyľakajú. Iným je váš krik vodou na mlyn každodenného boja o moc. „Ja, malý človiečik, som dokázal priviesť svojho veľkého otecka na pokraj zúrivosti. Okrem mňa to nedokáže nikto! Absolútne sa prestal ovládať! Musím byť naozaj šikovný, keď som to dokázal!“ Iné deti akože nič nepočujú. Chránia sa tým, že vypnú a nepočúvajú. Všetci dobre vieme, prečo na svoje deti kričíme. Dávame voľný priebeh svojmu hnevu, nech sa už zlostíme na čokoľvek. Výčitky a nadávky neúčinkujú na nikoho. Vyvolávajú negatívne pocity a ničia sebavedomie našich detí.
- Vyhrážky a prísne tresty: „Ak si okamžite neupraceš, máš celý týždeň domáce väzenie.“ Pokiaľ vyhrážky vyslovíte nepremyslene a nemyslíte ich vážne, vaše dieťa vás prestane počúvať. Avšak ten nepriateľský tón určite zaznamená. Cíti sa odmietnuté a odstrčené. Tresty môžu vaše dieťa zahanbiť a ponížiť, môžu spôsobiť strach a vyvolať túžbu po pomste. Ich cieľom je totiž dať dieťaťu pocítiť, aké je malé oproti nám dospelým. Prísne tresty môžu účinkovať dvoma spôsobmi. Možno ste na svoje dieťa urobili dojem. Ďalším trestom sa chce vyhnúť, a tak zmení svoje správanie. Prečo to urobí? Zo strachu. Druhá možnosť je aj taká, že prekukne vašu hru, pochopí, že ste bezmocní. Vaše tresty sú mu ľahostajné.
- Bitka: Stáva sa, že rodič stratí nervy a udrie svoje dieťa. Tak ako pri prísnych trestoch, aj pri bitke reagujú deti buď bojácne, alebo sa proti nej vnútorne obrnia. Deti, ktoré sú často bité, časom znecitlivejú. A často tiež pripravujú pomstu. Nesmieme zabudnúť, že deti, ktoré ich rodičia bili, budú pravdepodobne rovnako konať pri svojich deťoch. Budú pokračovať v tom, čo sme ich naučili. Každý úder, ktorý zasiahne vaše dieťa, zasiahne váš vzájomný vzťah, dôveru, pocit istoty, lásku, bezpečie. Čo vtedy robiť? Najlepšie je deti poprosiť o odpustenie a dať im čas, aby si v sebe pocity spracovali a odpustili.
Všetky nepriateľské reakcie - vyhrážky, nadávky, prísne tresty a bitka - majú niečo spoločné: sú prejavom rodičovskej bezmocnosti. Všetci rodičia sa dopúšťajú chýb vo výchove. Všetci rodičia majú ľudské slabosti. Väčšina má výčitky svedomia.
Kedy je čas vyhľadať odbornú pomoc
Vo väčšine prípadov rodičia zvládnu obdobie vzdoru svojho dieťaťa sami. Sú však situácie, kedy už neostáva iné, než vyhľadať psychológa. Je to zvyčajne vtedy, keď už to rodičia nezvládajú, keď to presahuje ich sily, majú pocit, že zlyhávajú a nevedia si poradiť, prípadne, keď vzdor pretrváva u dieťaťa aj vo vyššom veku, napríklad ešte okolo 5. roku.
Včasná diagnostika a intervencia sú kľúčové pre zlepšenie kvality života detí, najmä ak ide o poruchy autistického spektra (PAS) alebo iné vývinové odchýlky. Rodičia často bagatelizujú prvé príznaky duševných problémov u detí, čo môže byť nebezpečné. Avšak, je dôležité vedieť, kedy spozornieť a kde hľadať pomoc.
Príznaky, kedy spozornieť:
Je dôležité rozlišovať medzi bežným obdobím vzdoru a príznakmi duševných porúch. Príznaky duševných porúch sú rôzne, a preto je často problém identifikovať ich. Medzi ne patria:
- Častý plač bez jasného dôvodu
- Neustály smútok
- Strata záujmu o aktivity, ktoré dieťa predtým zbožňovalo
- Izolácia od rovesníkov a rodiny
- Problémy so spánkom (ťažkosti so zaspávaním, časté budenie, nočné mory)
- Zmeny v stravovacích návykoch (prejedanie sa alebo odmietanie jedla)
- Riskantné správanie vrátane sebapoškodzovania
- Úzkosti a nadmerné obavy
- Problémy so sústredením a pozornosťou
- Výkyvy nálad, ktoré sú neprimerané situácii
Ak si všimnete na svojom dieťati zmeny správania a máte podozrenie, že trpí duševnou poruchou, nepanikárte. Vyhľadajte odbornú pomoc.
Prvé kroky pri obavách:
Ak máte obavy o vývin dieťaťa alebo ak ignorovanie okolia pretrváva a ovplyvňuje jeho fungovanie, vyhľadajte pomoc odborníka.
- Začnite konzultáciou s pediatrom: Pediatér je prvou kontaktnou osobou, ktorá môže zhodnotiť celkový zdravotný stav dieťaťa a odporučiť ďalšie kroky.
- Vyhľadajte ďalší odborný názor: Ak máte pretrvávajúce obavy, máte právo vyhľadať detského psychológa, logopéda alebo špeciálneho pedagóga. Vyšetrenia sú prispôsobené veku dieťaťa a sú zvyčajne neinvazívne. Dieťa sa hrá, odborník pozoruje jeho správanie a schopnosti.
- Výsledok vyšetrenia: Výsledkom môže byť buď upokojenie, že vývin je v poriadku, alebo odporúčanie na podporu vývinu (napr. logopedická terapia pri oneskorenom rečovom vývine). Dôležitosť včasnej diagnostiky a intervencie sú kľúčové pre zlepšenie kvality života detí, najmä s PAS. Ak máte podozrenie, že vaše dieťa má PAS, vyhľadajte pomoc odborníka čo najskôr.
Rodičovské postoje: Citlivá výchova, hranice a "dosť dobrá mama"
Rodičovské postoje a výchovné štýly zohrávajú kľúčovú úlohu pri zvládaní obdobia vzdoru a pri budovaní zdravého vzťahu s dieťaťom. Skĺbiť všetky výchovné postupy sa niekedy pre rodičov stávajú veľkým umením.
Citlivá výchova
Citlivá výchova je založená na rešpektovaní potrieb a pocitov dieťaťa. Rodičia, ktorí praktizujú citlivú výchovu, sa snažia pochopiť príčiny správania dieťaťa a reagovať s láskou a podporou. Dôležité je vytvoriť bezpečné a dôverné prostredie, v ktorom sa dieťa cíti milované a akceptované. Podporovať jeho nadanie, talent, schopnosti a pozitívne vlastnosti a zdravo ich vyzdvihovať, zatiaľ čo negatívne vlastnosti citlivo a mierne tlmiť.
Hranice a sloboda
Dôležité je nájsť rovnováhu medzi stanovením hraníc a poskytnutím slobody. Deti potrebujú mať jasné hranice, ktoré im pomáhajú cítiť sa bezpečne, ale zároveň potrebujú mať priestor na to, aby mohli skúmať, experimentovať a rozvíjať svoju autonómiu. Stále tvrdím, že ak deti majú zdravo stanovené hranice, ktoré korešpondujú s ich vekom a vývinovými možnosťami, dieťa získava možnosť zdravej separácie, viac dôveruje svojim snaženiam a nadobúda zrelú slobodu.
Vyhnúť sa extrémom
Je dôležité vyhnúť sa extrémom vo výchove, ako je prílišná benevolentnosť alebo prílišná prísnosť. Príliš benevolentní rodičia, ktorí dieťaťu všetko dovolia, dieťaťu vlastne ubližujú, pretože napríklad malé dieťa nie je spôsobilé rozumne využívať všetky možnosti, ktoré táto sloboda umožňuje. Príliš veľká sloboda robí deti úzkostnejšími, nedovolí im zrelým spôsobom rozvíjať hravosť, detskú tvorivosť a múdrosť. Dieťa ostáva v akomsi veľkom otvorenom priestore, v ktorom sa jeho jedinečnosť stráca. Naopak, príliš prísni rodičia, ktorí dieťa trestajú a kritizujú, môžu u neho vyvolať strach, úzkosť a túžbu po pomste.
Byť "dosť dobrá mama"
Britský psychoanalytik Donald Winnicott tvrdil, že "len dosť dobrá mama" má emočne zdravé dieťa. To znamená, že rodičia nemusia byť dokonalí, ale mali by sa snažiť byť citliví voči potrebám dieťaťa a poskytovať mu lásku, podporu a bezpečie. Na to, aby svoje poslanie zvládli čo najlepšie, majú vždy pri sebe rady skúsených odborníkov, ktorí sa problematike výchovy venujú denne už dlhé roky.
tags: #dvojrocne #dieta #nas #ignoruje