Hyperkinetická porucha, známa aj pod skratkou ADHD (Attention Deficit Hyperactivity Disorder), je termín, ktorý sa dnes objavuje čoraz častejšie v rozhovoroch rodičov, učiteľov a odborníkov. Nie je to len o „neposedných deťoch“, ako sa často mylne predpokladá. Ide o poruchu pozornosti sprevádzanú hyperaktivitou, ktorá sa môže objaviť už v detstve a sprevádza človeka aj v dospelosti. ADHD je definované ako porucha pozornosti s hyperaktivitou, čo v preklade znamená hyperkinetická porucha pozornosti. Je to chronický stav, ktorý sa vyskytuje u detí a často pokračuje až do dospelosti. Táto porucha, klasifikovaná podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10) v kategórii diagnóz F90-F98 ako porucha správania a emočné poruchy vznikajúce zväčša v detstve a počas dospievania, je v súčasnosti najčastejšou poruchou psychického vývinu detí do 14 rokov. Ako sa s ňou dá žiť? Čo môže pomôcť deťom aj rodičom zvládať každodenný chaos? „Správny režim, jasné hranice a podporné prostredie dieťaťu s ADHD môžu uľahčiť život,“ konštatuje psychologička Mária Bražinová, s ktorou sme sa o ADHD rozprávali.
Podstata a Prejavy Hyperkinetickej Poruchy
ADHD označuje klinický syndróm, pre ktorý je charakteristická narušená koncentrácia a pozornosť, porucha kontroly impulzov, kolísavé nálady i ťažkosti ako extrémny nepokoj či hyperaktivita. Ide o neurovývinovú poruchu, ktorá sa prejavuje od najútlejšieho detstva. Deti s ADHD trpia poruchou vo vývoji mozgu a v mozgovej aktivite charakterizovanej pretrvávajúcimi vzormi nepozornosti, hyperaktivity a impulzivity, ktoré sú pre vývinovú úroveň dieťaťa atypické. Tento stav má biologický základ v odlišnom vývoji a funkcii mozgu. Narušená schopnosť sústredenej pozornosti, nadmerná aktivita a impulzivita u týchto detí je daná odlišnou štruktúrou a funkciou mozgu. Problém sa viaže na jemné porušenie mozgu, ktoré môže byť spôsobené rôznymi príčinami, ako sú následok infekcie, poranenia počas pôrodu, predčasný, zdĺhavý alebo kliešťový pôrod, nezrelosť novorodenca, nízka alebo príliš vysoká pôrodná hmotnosť, infekcie mozgu, úrazy hlavy, vplyv krátkeho nedokrvenia a nedostatočného okysličenia mozgu, rizikové tehotenstvo, ale i negatívne vplyvy životného prostredia.
Zdroje uvádzajú, že ide o poruchu v biochémii mozgu, kde mozog je štrukturálne v poriadku, no zlyháva prenos informácií. Predpokladá sa, že ide o často genetickú poruchu neurotransmiterov, ktoré umožňujú prenos informácií v bunkách a vytvárajú klinický fenotyp. Zásadný, až 80% význam majú genetické faktory. Štúdie dvojičiek, adoptovaných detí a ich rodín priniesli mnoho závažných argumentov v prospech genetického prenosu ADHD. Z týchto štúdií vyplýva, že približne polovica rodičov, ktorí trpeli ADHD, má dieťa s rovnakou poruchou. Medzi 10% až 35% detí s poruchou ADHD má prvostupňového príbuzného s rovnakým ochorením. Len 20 - 30% prípadov zapríčiňujú vonkajšie faktory. Predpokladá sa aj ekologický vplyv. Ďalším možným prediktorom vzniku poruchy je aj poranenie hlavy dieťaťa v skorom ranom veku, ktoré môže viesť k poškodeniu mozgu a jeho funkčnosti.
Hyperkinetická porucha sa prejavuje hyperaktivitou, impulzivitou a deficitom pozornosti. Tieto tri príznaky pomáhajú lekárom bližšie diagnostikovať ADHD a následne zvoliť čo najlepší terapeutický postup. Prevalencia ADHD na Slovensku každým rokom stúpa. Trpí ňou nemalé percento žiakov, zdroje uvádzajú 5 - 7% v populácii. Z celkového počtu detí s akýmikoľvek poruchami správania a emotivity je práve výskyt ADHD najčastejší. V roku 2018 to bolo viac ako 78% pacientov z tejto skupiny, pričom viac ako polovica bola chlapcov. Pomer chlapcov a dievčat je 6:2. Hoci mnohí ľudia si pri ADHD predstavia nekontrolovateľné dieťa v neustálom pohybe, ktoré sa odráža od stien a vyrušuje všetkých naokolo, realita je oveľa zložitejšia. Niektoré deti s ADHD sú hyperaktívne, zatiaľ čo iné sedia ticho s pozornosťou na míle ďaleko. Niektoré sa príliš sústredia na úlohu a majú problém presunúť koncentráciu na niečo iné. Príznaky u dieťaťa s poruchou pozornosti závisia od toho, ktoré vlastnosti prevládajú. Nie je to tak, že by deti s ADHD nevedeli dávať pozor, keď robia veci, ktoré ich bavia, alebo počúvajú o témach, ktoré ich zaujímajú. Vtedy nemajú problém sústrediť sa a zotrvať pri úlohe. Organizácia školských úloh a času je pre nich náročnejšia než pre väčšinu spolužiakov.
Existujú 3 hlavné typy ADHD, pričom jedným z nich je kombinovaný typ, ktorý spája príznaky nepozornosti a hyperaktivity/impulzivity.Symptómy ADHD môžeme rozdeliť na dve hlavné skupiny:
Symptómy nesústredenosti:
- Dieťa nie je schopné sústrediť sa na detaily, robí chyby z nepozornosti v škole, práci alebo pri iných aktivitách.
- Často sa zdá, akoby nepočúvalo, aj keď sa na neho hovorí priamo.
- Nerešpektuje pokyny, nie je schopné ukončiť školské úlohy alebo iné povinnosti.
- Často sa vyhýba, nemá rado alebo sa nezapája do aktivít, ktoré si vyžadujú sústredené mentálne úsilie.
- Často stráca veci, ktoré sú potrebné na vykonanie povinností.
- Je ľahko rušené vonkajšími stimulmi a často zabúda na každodenné povinnosti.
Symptómy hyperaktivity/impulzívnosti:
- Dieťa sa často správa nepokojne, nekontrolovateľne pohybuje rukami a nohami.
- Často opúšťa svoje miesto v triede, behá, lezie v situáciách, kedy je to nevhodné.
- Má problémy zapojiť sa do hier alebo iných voľnočasových aktivít.
- Často a veľa rozpráva.
- Má problém počkať, kým na neho príde rad.
- Často prerušuje alebo skáče do reči iným.
Okrem vyššie uvedených príznakov vieme pri ADHD určiť aj niektoré ďalšie, ktoré do uvedených kategórií nepatria. Sú nimi napríklad zvýšená dráždivosť. Deti s ADHD sú často ľahko vyprovokovateľné ostatnými deťmi alebo sú práve ony tými deťmi, ktoré provokujú. Ďalším typickým príznakom ADHD a ich prejavom je aj agresívne správanie. Často sa dostávajú do konfliktov s rovesníkmi či autoritami, v škole s učiteľom a doma s rodičom. Typická je ich ľahkovážnosť, čo sa domácich úloh či iných aktivít týka - pokiaľ im niečo nejde, ďalej sa nesnažia, nechajú vec tak.
Vývojové Aspekty a Prejavy ADHD v Rôznych Vekových Kategóriách
Jednotlivé symptómy hyperkinetického syndrómu môžeme pozorovať už v dojčenskom veku. Charakteristická je zvýšená aktivita, nepravidelný rytmus spania a bdenia alebo málo spánku a veľa kriku a málo rozprávania. Aj dotyková citlivosť a očný kontakt sa prejavujú inak ako u zdravých detí. Aktivita je zvýšená. Diagnózu ale nie je možné stanoviť pred tretím rokom života dieťaťa.
V predškolskom veku, medzi tretím a šiestym rokom, sú viditeľnými symptómami známky motorického nepokoja. Hlavne v hravých situáciách má dieťa problém pokojne a vytrvalo vydržať. Aj výbuchy zlosti a nedodržiavanie hraníc patria k faktorom, ktoré vedia urobiť zo všedného dňa v škôlke problematický. Oneskorenia môžeme nájsť prakticky vo všetkých oblastiach detského vývinu: v plánovaní a riadení činností, v hrubej a jemnej motorike, čo je viditeľné hlavne pri kreslení. Riziko úrazu je v porovnaní s inými deťmi niekoľkonásobne vyššie. Zatiaľ čo v mladšom predškolskom veku prevláda u detí s ADHD hyperaktivita, v staršom veku nastupuje nepozornosť. Mladšie deti s poruchou ADHD sú stále v pohybe, neobsedia na jednom mieste, dokážu všade vyliezť a často sú hlučné.
Symptómy ADHD si môžete obzvlášť všimnúť u detí na základnej škole najmä od 6 do 12 rokov, pretože počas tohto obdobia sa od nich očakáva, že budú dodržiavať pokyny, plniť úlohy a primerane komunikovať s rovesníkmi a dospelými. V školskom veku začínajú „skutočné“ problémy. Požiadavky na dieťa sa stupňujú, dieťa má problémy sedieť potichu, koncentrovať sa, počúvať aj dokončiť začaté úlohy. V škole dieťa s poruchou pozornosti vstáva z lavice, nepýta si slovo, ale vykrikuje a neplní všetky zadania. Pri domácich úlohách nedokáže sústredene sedieť a obvykle ich ani nedokončí. Výsledkom sú problémy s čítaním, písaním aj počítaním. Hyperaktívne deti majú v tomto období veľké problémy, lebo stanovený rozvrh hodín od nich očakáva prispôsobivé správanie. Chodenie po triede počas vyučovania alebo neustále rečnenie so susedom začnú učitelia i ostatné deti skôr či neskôr považovať za nepríjemné. Dochádza aj k mnohým konfliktom s ostatnými deťmi, emocionálna nestabilita a explodujúce, impulzívne správanie sťažujú sociálne kontakty. Prospech sa zvyčajne zhoršuje, a pokiaľ mu nie je poskytnutý individuálny prístup, nedokáže udržať krok s ostatnými žiakmi v triede. Dieťa tak môže stratiť akúkoľvek motiváciu niečo dosiahnuť a byť úspešné v neskoršom dospelom veku. Nezriedka takéto deti menia školu dva- až trikrát už počas prvých rokov školskej dochádzky. Nediagnostikovaný ADHD školák často vôbec nie je schopný zúčastniť sa vyučovania dlhší čas. Každý šum aj pohyb v triede na neho pôsobí odpútavajúco. Domáce úlohy mu trvajú veľmi dlho a deti „ulietavajú“ do svojho sveta fantázie. Bez odbornej pomoci a pomoci zo strany učiteľov vedie ADHD postupom času k tomu, že sa deti cítia vyčleňované, iné, uzavreté a nemilované. Získavajú presvedčenie, že nikdy nevedia nič poriadne urobiť, sú neustále kritizované a korigované.
ADHD 101 - Prečo deti s ADHD potrebujú rôzne rodičovské stratégie
Táto porucha sa prejavuje od najútlejšieho detstva, v školskom veku, v 75% prechádza do adolescencie a v 50% zostáva v dospelosti. Mládež s ADHD sa často pokúša uhnúť z cesty týmito negatívnymi pocitmi tým, že sa stráni rizikových situácií, a preto niekedy vypadne zo spoločenských vzťahov. Často sa u mládeže rozvíja úzkosť alebo depresia a býva viac náchylná na zneužívanie alkoholu a drog. V mnohých prípadoch sa potom dostáva vďaka svojej ľahkej ovplyvniteľnosti do tzv. „zlých partií“. V dospelosti v 70-80% nastupujú na horšie práce. ADHD v spojení s nižšími intelektovými predpokladmi sa prejavuje kriminalitou, sociálnou maladaptáciou. Dnes je už známe, že časť detí z ADHD syndrómu nevyrastie. Mládež aj dospelí trpia aj svojou „inakosťou“ a potrebujú podporu. Napriek všetkým výzvam sú deti a mládež postihnuté ADHD aj veľmi senzibilné a majú aj svoje silné stránky. Často bývajú veľmi kreatívne a plné fantázie, vycítia náladu a jej zmeny a oplývajú nesmiernou ochotou pomôcť. Majú obrovský zmysel pre spravodlivosť.
Diagnostika ADHD: Cesta k Pochopeniu a Včasnej Intervencii
Diagnostikovanie tejto poruchy je komplexný proces, ktorý si vyžaduje starostlivé a multidisciplinárne posúdenie. Na spoľahlivé stanovenie diagnózy je potrebné pozorné sledovanie dieťaťa a jeho vývinu. Kritériom posúdenia závažnosti príznakov a dĺžky ich trvania sú prejavy prítomné pred 12. rokom veku s dlhším trvaním ako 6 mesiacov, nezávisle od prostredia (napríklad nestačí, že dieťa je nepozorné len v škole). Rovnako sa prihliada na zdravotný stav, rodinnú anamnézu, priamy dopad na školské aktivity, osobnostné vlastnosti, temperament a vek. Pre starších adolescentov a dospelých platia trochu iné podmienky, vzhľadom na špecifické prejavy v tomto veku.
Diagnostika zahŕňa vyšetrenie detským psychiatrom alebo detským neurológom v spolupráci so všeobecným lekárom pre deti a dorast a klinickým psychológom. Zahŕňa klinické rozhovory s deťmi, rodičmi a učiteľmi, ako aj štandardizované hodnotiace škály a dotazníky na vyhodnotenie závažnosti a frekvencie príznakov ADHD. Učiteľ základnej školy môže byť veľkou pomocou pri diagnostike, pretože má najlepšiu možnosť nestranne pozorovať správanie dieťaťa. Odborníci sa zhodujú v tvrdení, že príčiny vzniku ADHD sú viaceré. Dajú sa nájsť nielen v genetike, ale taktiež v prostredí, v ktorom sa dieťa pohybuje. Odborná zástupkyňa pre veľkodistribúciu liekov, Mgr. Ivana Jaššová, zdôrazňuje, že správna a včasná diagnostika ADHD je výlučne v rukách lekárov. Zdravotná starostlivosť o tieto deti je vedená v ambulanciách klinických a poradenských psychológov, psychiatrov a odborníkov, ktorí pracujú s duševnými chorobami. Odporúčanie k špecialistovi prichádza najčastejšie od pedagógov a všeobecných lekárov. Tým sa vytvára úzka spolupráca lekár-rodič-učiteľ.
ADHD sa najčastejšie diagnostikuje medzi 6. a 9. rokom života. Je však dôležité poznamenať, že hoci u dieťaťa pozorujete príznaky nepozornosti, impulzivity alebo hyperaktivity, ešte to nemusí znamenať, že má ADHD. Niektoré zdravotné stavy, psychické poruchy a stresujúce životné udalosti môžu spôsobiť symptómy, ktoré ako ADHD len vyzerajú. Aj keď je ADHD poruchou správania, sledujú sa aj fyzické znaky. Pozorovanie správania je neodmysliteľnou súčasťou diagnostiky ADHD. PhDr. Gabriela Bukovčanová, špeciálny pedagóg, upozorňuje, že odhalenie poruchy pozornosti a hyperaktivity je často odďaľované, pretože spoločnosť tieto deti „škatuľkuje“ ako neposlušné a nevychované. Mnohí rodičia nechcú prijať fakt, že ich dieťa trpí poruchou, čím je práca s dieťaťom náročnejšia. Deti, ktoré trpia ADHD, majú obvykle v mladšom veku problémy s hrubou alebo jemnou motorikou, čo môže byť dôležitým signálom pre odhalenie poruchy. Dobrou správou je, že s touto diagnózou sa dá pracovať. Dôležité je včasné diagnostikovanie poruchy a poskytnutie pomoci dieťaťu i rodine.
Komorbidity a Senzorická Integrácia: Širšie Spektrum Výziev
Komorbidita označuje prítomnosť jedného alebo viacerých ochorení súbežne s existenciou primárneho ochorenia. Deti s ADHD sa často stretávajú aj s inými vývinovými alebo psychickými ťažkosťami. Často sa vyskytujú špecifické vývinové poruchy učenia (ŠVPU), poruchy správania, ale aj zneužívanie návykových látok, tikové poruchy (ako napríklad Tourettov syndróm), emočné poruchy (depresie a hypomanické stavy), úzkostné poruchy, enuréza (nočné pomočovanie) a balbuties (zajakavosť). Tieto pridružené poruchy môžu ďalej komplikovať fungovanie dieťaťa a vyžadujú si komplexný prístup v terapii.
Porucha hyperaktivity s deficitom pozornosti (ADHD) a poruchy senzorickej integrácie sú dve samostatné poruchy a nemali by sa považovať za totožné. Avšak, často sa symptómy týchto porúch vyskytujú súčasne alebo sú podobné, čo si vyžaduje zvýšenú pozornosť. Čoraz viac terapeutov, učiteľov a rodičov si všíma, že práca na rozvoji senzorických schopností dieťaťa môže výrazne zlepšiť jeho fungovanie. Hyperaktivita v prípade ADHD nie je len o fyzickej pohyblivosti. Je to stav vnútornej tenzie, ktorá môže zasahovať do tela, myšlienok, emócií, ba dokonca zmyslov. A čo je najdôležitejšie, hyperaktivita nepozná hodiny - môže trvať počas celého dňa a noci. Dieťa s ADHD sa „nevypne” o 20:00.
Komplexný Prístup k Terapii ADHD: Viac Než Len Lieky
Dôležitá je správna liečba, ktorá by mala byť komplexná. Ak vaše dieťa zápasí s príznakmi ADHD, môžete spolupracovať s jeho lekárom, terapeutom a pedagógmi, aby ste mu vytvorili personalizovaný liečebný plán, ktorý vyhovuje jeho špecifickým potrebám. Terapia ADHD spočíva v nápravných postupoch, ako sú metódy poradenskej psychológie a špeciálnej pedagogiky pri nácviku konkrétnych zručností, farmakoterapie - podporou pre lepšiu aktiváciu nervových buniek a tiež EEG biofeedback. Komplexný prístup znamená spoluprácu dieťaťa, rodiny, špeciálneho pedagóga, psychológa, školy a spoločnosti.
Farmakologická liečba:Farmakologická liečba ADHD spočíva v pravidelnom podávaní psychostimulancií. Na Slovensku sú registrované metylfenidát (Concerta) a atomoxetín (Atomoxetin, Strattera). Každý ošetrujúci lekár musí potrebu týchto liekov veľmi starostlivo zvážiť a ich užívanie si vyžaduje pravidelný monitoring. Psychofarmaká výrazne ovplyvňujú nežiaduce prejavy a nastáva priaznivá sociálna odozva. Používajú sa v SR a predpisuje ich pedopsychiater. Vyžadujú sa pravidelné kontroly a presné dávkovanie, s kontrolou hmotnosti dieťaťa. Je len na rodičoch, či si zvolia cestu „lieku“, ale vždy musí byť spojená so spoluprácou, vhodnou školou a spolupracujúcimi pedagógmi. V našej poradenskej praxi sú veľmi dobré skúsenosti s deťmi s nasadenou farmakoterapiou a súčasne s ďalšími terapeutickými postupmi.
MUDr. Ján Šuba z Kliniky detskej psychiatrie LFUK a DFNsP v článku uverejnenom v odbornom časopise Psychiatrická prax uvádza, že medzi spôsoby liečby, ktoré nemajú dokázanú účinnosť, patria diéty s vylúčením niektorých zložiek potravy, potravinové prídavky, vitaminoterapia a biofeedback. Avšak, v súvislosti s biofeedbackom iné zdroje uvádzajú, že EEG biofeedback pozostáva z tréningu funkcií nervovej sústavy na úrovni aktivácie pozornosti a sústredenosti, posilnenia vôle, sebaovládania a pod., čím naznačujú jeho terapeutický prínos. Tieto rozporuplné názory naznačujú, že oblasť nefarmakologickej liečby je neustále predmetom výskumu a diskusie.
Nefarmakologické spôsoby liečby a terapie:V súčasnosti sa do popredia dostávajú aj nefarmakologické spôsoby liečby ADHD. Sú nimi rôzne druhy terapií, ktoré sú používané nielen psychológmi, ale aj špeciálnymi pedagógmi a učiteľmi na základných či stredných školách. Platí, že terapie, ktoré pomáhajú deťom pri vyrovnávaní sa s touto poruchou, sú trošku odlišné ako tie u dospelých. U dospelých je to najmä behaviorálna terapia, pomocou ktorej sa dospelý človek snaží žiť svoj život s ADHD najefektívnejšie, ako sa dá. Na tomto mieste však uvádzame práve terapie, ktoré sú určené a využívané pri deťoch.
- Výchovná terapia a behaviorálne stratégie: Ide o tréningovú terapiu, spočívajúcu v naprogramovanom učení sa zručností a sebakontrole, a to pri riešení úloh v škole, ako aj pri riešení bežných sociálnych situácií. Terapeut s dieťaťom pracuje niekoľkokrát do týždňa (2-3 krát) asi 30 minút, po dobu niekoľkých týždňov. Terapeut učí dieťa, ako sa má sústrediť a myslieť na dôsledky, skôr než začne konať. Pracuje sa s odmenami (napríklad cukríky, lízanky), pričom dieťa dostáva všetky odmeny na začiatku a keď urobí nejakú chybu alebo odvráti pozornosť od úlohy, vracia terapeutovi jednu z odmien. Je veľmi dôležité, aby rodičia boli ohľadne pravidiel a výchovných prostriedkov naozaj dôslední. Hovorte s dieťaťom pokiaľ možno pokojne a pomaly. Hnev je prirodzený, ale môžete ho ovládnuť. Všimnite si každé pozitívne správanie dieťaťa, aj nepatrné, a reagujte naň pochvalou. Ak sa sústredíte na dobré stránky a budete ich hľadať, určite ich nájdete niekoľko. Prínosné je vyvarovať sa neustáleho negatívneho prístupu: „Prestaň“, „Nesmieš“… a oddeliť správanie, ktoré sa vám nepáči, od samotnej osoby dieťaťa.
- Štruktúrovaný režim: Vytvorte pevný režim dňa, ktorý bude dieťaťu pomáhať orientovať sa v tom, čo sa bude diať. Napríklad rovnaký čas na raňajky, školu, obedy, domáce úlohy, voľný čas a spánok každý deň. Tento režim vytvára pocit istoty a kontroly. Držte sa toho, pokiaľ je to len trochu možné, i keď ho dieťa stále porušuje. Je potrebné dieťaťu vytvoriť rutinu zásad a povinností, ktoré sú pre dieťa nemenné.
- Jasné pokyny a vizuálne pomôcky: Vyhnite sa príliš zložitým alebo nejednoznačným pokynom, ktoré môžu byť ťažko pochopiteľné alebo si ich dieťa môže interpretovať rôzne. Môžete použiť vizuálne pomôcky, ako nástenky alebo obrázkové plánovače, ktoré zobrazujú denné rutiny a úlohy. Deti s ADHD môžu mať problém so zapamätaním si a pochopením zložitých pravidiel, preto je dôležité, aby boli pravidlá jasné a konkrétne. Vytvorte vizuálne plány, grafy alebo zoznamy, ktoré dieťaťu pomôžu zapamätať si jeho úlohy a udržať poriadok. Väčšie úlohy rozkúskujte do zvládnuteľných krokov a poskytnite presný návod pre každý z nich.
- Náprava: Náprava, resp. terapia ADHD spočíva v nápravných postupoch, ako sú metódy poradenskej psychológie a špeciálnej pedagogiky pri nácviku konkrétnych zručností. Okrem menovaných prístupov existuje na Slovensku pomerne nová, cielená metodika na rozvíjanie a korekciu pozornosti od autoriek Achutinová a Pylajevová: Škola pozornosti (slovenské vydanie 2009, Mikulajová, 2009).
- Arteterapia: Ide o terapia pomocou výtvarných prostriedkov, napríklad kresba, maľba, ale aj výtvarné práce s inými materiálmi ako sú keramická hlina (vhodná najmä pre deti s ADHD, pretože uvoľňuje napätie a precvičuje jemnú motoriku), drevo, kreslenie na kamene, kov, prípadne plasty. Popri precvičovaní jemnej motoriky, prípadne grafomotoriky či vizuomotorickej koordinácie je významný psychologický efekt tejto terapie aj v rozvíjaní estetického vnímania, sebareflexie či napríklad projekcie.
- Muzikoterapia: Počúvať tóny hudby, spievať či hrať na nejakom hudobnom nástroji - to sú základné skúsenosti v muzikoterapii. Hudba má svojim účinkom iniciovať telesnú a psychickú pohodu organizmu. Stimuluje emocionálne hladiny dieťaťa a dostáva ho do stavu relaxácie a uvoľnenia.
- Rečová a logopedická terapia: Mnoho detí s ADHD má problémy s výslovnosťou a s jazykovým prejavom. Často trpia zajakavosťou či nesprávnou výslovnosťou. Je preto veľmi dôležité, aby aspoň raz do týždňa navštevovali logopedickú poradňu.
- Dramatoterapia: V terapeutickej činnosti sa využíva hranie rolí na rozšírenie výrazových prostriedkov a uľahčenie pochopenia iných. Dramatické etudy taktiež napomáhajú pri rozvoji vyjadrovacích schopností, tvorivosti, empatie i fantázie. Umožňujú deťom lepšie uvedomenie seba samého v priestore, v rôznych situáciách, vo vzťahoch a dostať tak svoje správanie viac pod kontrolu. Hra divadla umožňuje navodiť situáciu a prinútiť dieťa premýšľať o vlastnom konaní v danej role. Podporuje tvorivosť, fantáziu a empatiu.
- Činnostná terapia: Táto terapia vychádza zo skúsenosti, že všetky problémy človeka sa odrážajú v jeho správaní a konaní a že naopak, cez konanie možno ovplyvniť celého človeka. Činnostná terapia sa zameriava na problémy spojené so sebaobsluhou, s narušenou orientáciou v predmetovom svete, so zaostávaním a pasivitou, s cieľovo nezameranou aktivitou a pod. Obsahovou náplňou sú hrové zamestnania, cvičenia hrubej a jemnej motoriky, stimulačné programy apod. Realizácia tejto terapie si však vyžaduje dostatočné materiálne a priestorové zabezpečenie.
- Kontrolovaný pohyb: Jedná sa o cielený pravidelný pohyb, ktorým sa naplní potreba hýbania sa a dieťa v konečnom prípade upokojuje pri hľadaní riešení. Príkladom je skákanie na trampolíne počas rozhovoru, hojdanie sa na kresle počas riešenia nejakého problému alebo prechádzanie sa po miestnosti počas rozprávania. Pravidelné cvičenie môže posilniť sústredenosť a znížiť hyperaktivitu.
- Kognitívno-behaviorálna terapia (KBT): Ide o metódy modernej psychoterapie, ktoré sú založené na každodennej svedomitej práci v úzkej spolupráci lekár-rodič-učiteľ. Tento spôsob nazývame ako takzvaný intervenčný program. Je to predovšetkým KBT zameraná na špecifické správanie pacienta. Táto terapia sa zameriava na myšlienky a správanie prebiehajúce v danom okamihu „tu a teraz“. Ide o každodenné činnosti a nadobúdanie nových zručností. Na kognitívno-behaviorálnu terapiu v liečbe ADHD sú však rozporuplné názory. Niektorí odporcovia tvrdia, že pre dieťa s ADHD je takmer nemožné, aby reálne zhodnotilo svoje správanie a vyhodnotilo model iného správania. Želaný výsledok je preto „behom na dlhú trať“ a v konečnom dôsledku sa nemusí dostaviť pozitívny výsledok.
Význam Integrovaného Stravovania a Senzorickej Podpory
V súčasnosti sa objavujú teórie o správnom nastavení stravovania detí s ADHD, ktoré naznačujú potenciálny vplyv diéty na prejavy poruchy. Dôležité je uvedomiť si, že existuje veľa názorov pre a proti a liečba ADHD v súvislosti s diétami je a bude v budúcnosti ešte veľmi diskutovanou a skúmanou témou.
Diétne aspekty:Ako top látku viaceré zdroje uvádzajú omega-3 mastné kyseliny. Bez ohľadu na možnosť účinku tejto látky na deti s ADHD, sú omega-3 mastné kyseliny pre deti dôležité hlavne na vývoj a správnu činnosť mozgu, sústredenie, pamäť aj koncentráciu. Dr. Natalie Sinn z University of South Australia v Adelaide ich označuje za kľúčovú zložku potravy, ktorá má veľký vplyv na správanie a prežívanie detí s ADHD. Naopak, za veľmi nevhodné sa považujú potraviny a nápoje s vysokým obsahom cukru a kofeínu, ktoré spôsobujú časom zhoršenie stavu. Odborníci odporúčajú vyhýbať sa potravinám, ktoré obsahujú veľké množstvo cukru a to najmä večer. Cukor je považovaný za najväčšie zlo pre detský mozog trpiaci ADHD. Ako už bolo spomenuté, MUDr. Ján Šuba však uvádza diéty s vylúčením niektorých zložiek potravy a potravinové prídavky ako metódy, ktoré nemajú dokázanú účinnosť. Toto napätie medzi rôznymi pohľadmi poukazuje na potrebu ďalšieho výskumu a individuálneho prístupu k stravovaniu pri ADHD.
Senzorická integrácia a podpora:Popri stravovaní sa čoraz viac terapeutov, učiteľov a rodičov si všíma, že práca na rozvoji senzorických schopností dieťaťa môže výrazne zlepšiť jeho fungovanie. Počas dňa väčšina detí trávi čas v škole. Aj keď sa v škole cítia dobre, stále je to prostredie plné nárokov: cudzie zápachy, umelé svetlo, hluk, rozhovory, pravidlá, neustála zmena podnetov. Pre niektoré deti s ADHD môže byť toto množstvo stimulácie preťažujúce. Keď dieťa cíti preťaženie - je dôležité mu poskytnúť priestor na tzv. senzorickú prestávku. Dobre naplánovaná a pravidelná prestávka pôsobí ako reset - znižuje napätie, zvyšuje pripravenosť na ďalšiu činnosť a zlepšuje koncentráciu. V práci na senzorickej integrácii niekedy stačí krátka prestávka: prechádzka po chodbe, výstup do inej triedy, rozhovor s dôveryhodným učiteľom.
Často je však potrebné ísť o krok ďalej a pripraviť špeciálny senzorický priestor, ktorý bude podporovať sebareguláciu dieťaťa trvalo a prístupne. V rámci senzorickej integrácie je to miesto, ktoré stimuluje zmysly kontrolovaným a bezpečným spôsobom - umožňuje dieťaťu opäť získať rovnováhu. Nemusí byť veľké, ale malo by byť prispôsobené potrebám dieťaťa. Predovšetkým: tiché, uzavreté, upratané. Ďalším príkladom sú hotové riešenia, ako sú školské rozkladacie kútiky, paravány, stany. Vytváranie senzorických priestorov nevyžaduje veľké náklady ani komplikované vybavenie. Najdôležitejšie je pozorovať, čo dieťa potrebuje, a umožniť mu sebareguláciu - v jeho vlastnom tempe a spôsobom, ktorý je pre neho najlepší.
Medzi prvky senzorického priestoru môžu patriť:
- Zvukové prvky: jemné melódie, zvuky prírody, generátory šumu.
- Osvetlenie: napríklad kocky meniace farbu, projektory so zobrazením hviezd, svetelné závesy.
- Senzorické hračky: spinnery, gniotky, pena, dotykové kefy.
- Pohyb: bazén s loptičkami, terapeutická hojdačka, rebriny, prekážkové dráhy.
- Textílie: relaxačné vaky, záťažové prikrývky, mäkké podložky, senzorické vankúše.
Senzorické detské ihriská na čerstvom vzduchu nie sú len alternatívou k triedam - sú efektívnejším terapeutickým prostredím. Prírodné podnety, ako svetlo, zápachy alebo zvuky prírody, stimulujú zmysly spôsobom, ktorý sa nedá napodobniť v uzavretom priestore. Tvorba senzorických podporných priestorov je často prvým krokom k reálnej zmene - v správaní, emóciách a vzťahoch. Hranice senzorických priestorov existujú iba tam, kde prestaneme veriť, že je možné niečo zmeniť.
Podpora v Rodine a Škole: Kľúč k Úspešnej Integrácii
Rodičia by si mali uvedomiť, že hyperkinetická porucha - ADHD nie je choroba, ale vzorec problémov v správaní ich dieťaťa. Dieťa je len nositeľom problému, nie je problémovým dieťaťom, nemôžeme ho trestať za niečo, čo nedokáže, alebo nevykoná vedome zle. Často sa predpokladá, že by sa nadmerne aktívnemu dieťaťu malo vo všetkom vyhovieť len preto, že má určitú poruchu - ADHD. Je to však mylný názor. Každé dieťa potrebuje cítiť bezpečie z pevne stanovených hraníc. Aj hyperaktívne dieťa by malo zodpovedať za svoje správanie rovnako, ako všetci ostatní v rodine. Samozrejme, že môžete očakávať len to, čo je v rámci jeho možností.
Ako zvládnuť dieťa s ADHD v domácom prostredí:Rodičia často prežívajú bezradnosť a bezmocnosť, nedokážu sa na problémy pozrieť s nadhľadom, s odstupom a meniť svoje výchovné postupy a stratégie. Pomôžte svojmu dieťaťu rozvíjať sebaregulačné schopnosti na zvládanie emócií a rôznorodých impulzov. Podporujte so svojím dieťaťom otvorený dialóg o jeho pocitoch a výzvach. Základom výchovy nepokojných detí je zvýšenie pozitívneho rodičovského záujmu, vynechanie fyzického a psychického trestania. Buďte ohľadne pravidiel a výchovných prostriedkov naozaj dôslední. Hovorte s dieťaťom pokiaľ možno pokojne a pomaly. Hnev je prirodzený, ale môžete ho ovládnuť. Všimnite si každé pozitívne správanie dieťaťa a reagujte pochvalou. Vypracujte pre dieťa jasný denný program, kedy má vstať, jesť, hrať sa, pozerať TV, učiť sa, pomáhať, ísť spať… Držte sa ho pokiaľ je to trochu možné, i keď ho dieťa stále porušuje. Nové alebo obtiažne úlohy mu predveďte, zároveň krátko, jasne, pokojne vysvetlite. Opakujte svoju ukážku, kým sa dieťa nenaučí. Proces zapamätávania u hyperaktívnych detí je pomalší a trvá dlhšie, kým sa zafixuje. Dajte mu, pokiaľ je možné, oddelenú izbu alebo vlastný kútik, ktorý bude jeho ríšou. Pri plnení úloh prenášajte na neho zodpovednosť. Naučte sa rozoznávať varovné signály, skôr než vybuchne. Nech sa hrá s jedným, nanajvýš s dvoma kamarátmi naraz, pretože je ľahko nahnevateľný. Potrebujú trpezlivosť, pokoj, optimistický pohľad do budúcnosti. Nedopustiť, aby sa dieťa naučilo niečo nesprávne. Učte sa spolu s dieťaťom, sprevádzajte ho pri učení, nespoliehajte sa na jeho samostatnosť, ale poskytujte mu taktne svoje vedenie. Pri písaní úloh chvíľu pri ňom pokojne seďte, aby dieťa cítilo vo vás oporu. Týmto deťom vyhovuje skôr práca nárazová, krátkodobá, než dlhodobé, sústavné zaťažovanie pozornosti. Napríklad 10-15 minút (podľa potreby) venujte jednej úlohe, potom je dobré prácu na chvíľu prerušiť a k úlohe sa vrátiť. Nútiť hyperaktívne dieťa k pokoju, obmedzovať ho, trestať za jeho nadmernú pohyblivosť iba zvyšuje napätie a zhoršuje pozornosť. Zabráňte pocitom menejcennosti. Je potrebné tieto deti taktne chrániť pred príliš trápnymi a opakovanými zážitkami neúspechu v súťažiach, v ktorých pre svoje ťažkosti musí byť vždy posledné.
V celom rodinnom prostredí je potrebné vytvoriť atmosféru spolupráce. Dieťa má poznať, že ho v rodine majú radi, že sú mu ochotní pomáhať, nie iba kontrolovať a kritizovať, musí sa cítiť spokojne a prežívať toľko radosti ako každé dieťa. Deti s ADHD sú spravidla pracovne veľmi horlivé a rôzne práce v domácnosti im prinášajú uspokojenie, zvlášť, ak ich pochválime za snahu. Radi sa učia robiť niekomu niečo pre radosť, napríklad prekvapiť niekoho uprataním izby. Dieťa s ADHD zasahuje do celej dynamiky rodiny, netreba prehliadať jeho súrodencov, ktorí sú „bezproblémoví“ a nevyžadujú si toľko pozornosti. Nie je vhodné porovnávať deti medzi sebou navzájom. Byť rodičom nie je jednoduché. Byť rodičom dieťaťa, ktoré má vyhranené potreby a vyžaduje si špeciálnu starostlivosť, je obzvlášť frustrujúce a ťažké. Je veľmi ľahké tešiť sa z detí, ktoré sú dobré a spolupracujú. Mať rád svoje dieťa znamená vychovávať ho, naučiť ho mať radosť z práce, naučiť ho aj k láske k iným ľuďom. Každá rodina má svoj vlastný problém a každý problém má svoju vlastnú dynamiku a riešenie. Spoločné je to, že riešenie je vždy v ochote ku zmiereniu, to znamená, v ochote ku láske.
ADHD 101 - Prečo deti s ADHD potrebujú rôzne rodičovské stratégie
Podpora v školskom prostredí:Hyperkinetická porucha, ktorá ovplyvňuje učebné výsledky, správanie a sociálne vzťahy žiaka, si vyžaduje špecifický prístup vo vzdelávaní. Je dôležitá spolupráca rodiny so školou, je potrebné aby učiteľ bol informovaný o problémoch dieťaťa. Úzko spolupracujte s učiteľmi a zamestnancami školy, aby ste zabezpečili, že vaše dieťa dostane v triede adekvátnu podporu. Učiteľ by sa určite nemal spoliehať na prácu lekára, prípadne užívanie liekov, pretože len každodenná práca s dieťaťom môže priniesť požadovaný efekt.
Školák s ADHD potrebuje štruktúrované, odlíšené prostredie so špeciálnym režimom. V triedach by mali učiť špeciálni pedagógovia. V základnej škole majú mať úľavy, umožnenú odlišnú klasifikáciu. Pri priebežnom hodnotení je vhodné používať rôzne formy hodnotenia, napríklad namiesto jednej dlhej písomky viac kratších. Pri slovnom skúšaní sa odporúča skúšať žiaka kratšie a radšej dvakrát. Ak žiak píše písomnú úlohu je vhodné ju rozdeliť na viac kratších častí. Často budete vystavení otázke - prečo to jemu dovolíte a mne nie? Pokiaľ zavediete nejaké sankcie, zdôraznite, že to robíte preto, aby ste dieťaťu pomohli. Podporujte u detí s problémami zodpovednosť a kamarátstvo. Pomôžte dieťaťu vytvárať kamarátske vzťahy, poraďte mu, ako má postupovať, ako sa má správať k iným deťom, čo im má povedať. Pokúste sa nadviazať dobrý vzťah aj s rodičmi dieťaťa. Na začiatku hodiny oznámte presný program hodiny, na konci ho zrekapitulujte. Na hodinu si pripravte viac rôznych činností. Zaistite v triede miesto, kde sa môže žiak sám upokojiť, napríklad oddelená lavica. Snažte sa, aby vaše ústne pokyny boli krátke, jednoduché a konkrétne. Deti s problémami obvykle nebývajú v škole prijímané pozitívne všetkými učiteľmi, práca s takýmto dieťaťom si vyžaduje oveľa viac energie, námahy, nápadov a času. Nájde sa však mnoho učiteľov, ktorí sú ochotní hľadať spôsoby ako pomôcť týmto deťom. Hyperkinetická porucha je vývojová, dieťa sa najčastejšie v puberte začne upokojovať, zníži sa jeho impulzivita. Predpokladom sú ústretové postoje rodičov.
ADHD dnes patrí medzi najčastejšie diagnostikované poruchy, ktoré deťom sťažujú učenie v škole, ale i bežný život. Aj napriek tomu, že ADHD spoznávame stále lepšie a lepšie, neustále narážame ako spoločnosť na limity. V súčasnosti žiaľ naša spoločnosť nie je pripravená (personálne ani materiálne) týmto deťom dostatočne pomôcť. Školenie pedagogických pracovníkov a edukácia rodičov by poruchu ADHD preniesla do pozície ochorenia, s ktorým sa dá bojovať. Podľa viacerých zdrojov by deti s ADHD nemali byť vyčleňované zo spoločnosti, ako je to v mnohých prípadoch, ale mal by sa klásť väčší dôraz na ich integráciu a prácu s nimi. Intervencia detí sa nedá bez vzájomnej úzkej spolupráce rodiča, lekára a učiteľa. Mnohí ľudia s ADHD vyštudovali vysokú školu, ešte viac ich absolvovalo stredné školy a učilištia. S postupujúcou zrelosťou CNS je dieťa pokojnejšie, sústredenejšie, pracovne vytrvalejšie, takže lepšie využíva svoje intelektové schopnosti. Je povinnosťou rodiča pomáhať svojmu dieťaťu na zložitejšej ceste životom, ako majú ostatní. Voliť vhodné zamestnanie, viesť ho, sprevádzať. Cieľom je, aby deti s ADHD mohli žiť plnohodnotný a úspešný život, využívajúc svoje jedinečné silné stránky.
tags: #integrovane #dieta #a #hyperkineticka #porucha