Margita Figuli, rodným menom Figuliová, po sobáši známa aj ako Margita Šustrová, a pod umeleckými pseudonymami Morena a Oľga Morena, sa pevne zaradila medzi výrazné osobnosti slovenskej literatúry. Jej dielo, charakteristické pre slovenský naturizmus, dodnes oslovuje čitateľov a je súčasťou povinnej školskej literatúry. Táto popredná reprezentantka slovenskej lyrizovanej prózy a autorka známeho, čítankového románu Tri gaštanové kone, sa svojím jedinečným štýlom a hlbokými témami nezmazateľne zapísala do dejín našej kultúry. Oravská rodáčka, ktorá priniesla slovenskej literatúre svetovú slávu, ostáva živou inšpiráciou pre generácie.
Detstvo a Prvé Kroky na Orave
Margita Figuli sa narodila 2. októbra 1909 vo Vyšnom Kubíne v roľníckej rodine, v malebnom prostredí Oravy. Prišla na svet ako tretia dcéra Júlie, rodenej Bockovej, a Jozefa Figuliho. Jej príchod však nebol celkom vítaný, keďže otec a celá rodina čakali po dvoch dcérach konečne syna, čo autorka sama s úprimnosťou opísala: "Po narodení nebola som vítaným dieťaťom. Otec a celá rodina čakali po dvoch dcérach konečne syna. Zanevreli na mňa, ale i na matku Júliu." Rodičia Margity Figuli odišli už v roku 1904 za prácou do Ameriky, avšak vrátili sa a Margita sa narodila v ich dome vo Vyšnom Kubíne. Detstvo Margity Figuli nebolo ľahké a poznačila ho prvá svetová vojna; mala len päť rokov, keď jej otec narukoval do 1. svetovej vojny. Napriek týmto ťažkostiam bol autorkin duchovný život bohatý a pekný, a to vďaka stálemu kultivovaniu všetkých prejavov ľudovej kultúry, najmä ľudovej slovesnosti, v ktorej neskôr nachádzame pramene jej literárneho štýlu a inovačných kompozičných postupov. Jej rodný dom vo Vyšnom Kubíne je dodnes zachovaný, označený pamätnou tabuľou a nachádza sa v ňom pamätná izba venovaná spisovateľke. Tento dom stojí aj neďaleko pomníka, ktorý označuje miesto rodného domu básnika, dramatika a prekladateľa Pavla Országha Hviezdoslava.
Vzdelanie a Pracovné Pôsobenie
Základné vzdelanie získala Margita Figuli v rodnej obci Vyšný Kubín. Následne pokračovala v štúdiu, keď vychodila tri triedy gymnázia a jednu triedu meštianskej školy v Dolnom Kubíne. Jej vzdelávacia cesta pokračovala v rokoch 1924-1928, kedy študovala na Obchodnej akadémii v Banskej Bystrici, kde aj zmaturovala v roku 1928. Po maturite, poháňaná ambíciami, sa pokúsila o štúdium maliarstva v Prahe, avšak tento pokus bol neúspešný. Následne odišla do Bratislavy, kde sa zamestnala ako anglická korešpondentka v Tatra Banke. V tejto pozícii pracovala v rokoch 1928 až 1941. Popri náročnom zamestnaní si Margita Figuli splnila aj sen o hudbe a študovala hru na klavíri na konzervatóriu v Bratislave, čo svedčí o jej širokom umeleckom zábere a vernosti umeniu. Jej pôsobenie v Tatra banke trvalo až do roku 1941, keď ju z politicky motivovaných dôvodov prepustili. Príčinou bola jej odvážna protivojnová novela Olovený vták, publikovaná v knihe Pokušenie, v ktorej reagovala na napadnutie Poľska Nemeckom. Toto prepustenie ju donútilo venovať sa výlučne literárnej činnosti, čo znamenalo výrazný zlom v jej kariére. Vojnové roky, od 1941 do 1945, strávila vo Vyšnom Kubíne u Emílie Meškovej, kde sa intenzívne venovala tvorbe.
Literárne Začiatky a Formovanie Umeleckého Hlasu
Margita Figuli začala publikovať už roku 1930, čím sa prejavil jej literárny talent v mladosti. Pod verše sa podpisovala pseudonymom Oľga Morena a pod prózu Morena, čo boli mená, pod ktorými sa jej diela objavovali v dobových periodikách. Uverejňovala vo všetkých významných časopisoch tej doby, vrátane Slovenskej nedele a kalendárov Tatra banky, neskôr aj v časopisoch Elán, Slovenské pohľady a Živena. Knižne debutovala v roku 1936 bibliofilsky vydanou novelou Uzlík tepla. Toto dielo, ktoré vyšlo s ilustráciami Kolomana Sokola, je vyznaním úcty k materinskému citu. Už o rok neskôr, v roku 1937, vydala knihu desiatich noviel Pokušenie. Príbehy týchto próz tematicky vychádzajú z netradičného sociálneho a spoločenského prostredia a vo väčšine z nich dominuje téma lásky a zápasu o čistotu jej prejavu. Poetikou štýlu sa týmito dielami zaradila do prúdu slovenskej lyrizovanej prózy. V neskorších vydaniach knihu rozšírila najskôr o tri nové novely a potom aj o časopisecky publikované prózy z tridsiatych rokov, ktoré následne v 1. zväzku Vybraných spisov zhrnula do samostatného cyklu s názvom Mámivý dúšok. Prvá slávnejšia bola novela Olovený vták, ktorá reagovala na napadnutie Poľska Nemeckom, čo ju, ako už bolo spomenuté, stálo miesto v Tatra banke. Sama Margita Figuli odhalila svoje spisovateľské pohnútky slovami: „Z tuhej roboty a tuhého rozmýšľania, ale aj z túžby po kráse a pravde sa zrodila moja literárna tvorba.“
Margita Figuli a Slovenský Naturizmus
Margita Figuli je považovaná za významnú predstaviteľku slovenského naturizmu v novelistickej a románovej tvorbe. Lyrizovaná próza, alebo slovenský naturizmus, pomenúva smer medzivojnového obdobia slovenskej literatúry. Tento literárny smer sa vyznačuje používaním básnických výrazových prostriedkov v próze, umeleckých postupov a prostriedkov lyriky, a zaznamenáva silný vplyv ľudovej slovesnosti. Slovenský naturizmus kladie dôraz na filozofiu prírodného človeka, pudovosť jeho konania a prirodzenosť postáv, ktoré sú buď dobré alebo zlé, zato však žijú intenzívnym citovým životom a konajú živelne. Špecifickým znakom slovenského naturizmu je, že niektoré postavy sú sociálne zatriedené. I keď sú sociálne väzby slabé a dejová línia potlačená, silnie priestorová zakotvenosť postáv. Dôležitá je však úloha prostredia, ktoré autori zaľudňujú len „komparzom“. Prostredím naturizmu sú prevažne odľahlé samoty a príroda, kde sa odohrávajú kľúčové scény. Medzi ďalších predstaviteľov slovenského naturizmu patria napríklad Jozef Cíger-Hronský, Ľubo Ondrejov, František Švantner či Dobroslav Chrobák.
Vrcholné Dielo: Tri gaštanové kone
Vrcholom tvorby Margity Figuli je román Tri gaštanové kone, ktorý patrí k najznámejším dielam slovenskej lyrizovanej prózy a slovenského naturizmu. Už roky je súčasťou povinnej školskej dochádzky a maturitných tém, čím sa s jej dielom stretávajú žiaci na základných a stredných školách už desaťročia. Príbeh citového vzťahu dvoch mužov a ženy s výrazným sociálnym podtextom je ústrednou témou tejto novely, ktorá vyšla v roku 1940. Táto slovenská „legenda o láske“, ktorá hľadá harmóniu medzi vášňou lásky a realitou života, samostatne doteraz vyšla v trinástich vydaniach. Dielo sa dočkalo nielen prekladov do cudzích jazykov, ale aj úspešnej televíznej dramatizácie z roku 1966, v ktorej si zahrali napríklad Juraj Kukura a Michal Dočolomanský. Okrem toho zaznamenalo ohlas aj ako ebook, audiokniha a divadelná adaptácia. Divadelné centrum v Martine uvádza svoju adaptáciu, ktorá predstavuje martinskú produkciu ako silné, fyzické, surové a zároveň poetické divadlo.
Tri gaštanové kone (Margita Figuli) | Kompletný rozbor, postavy a obsah na maturitu
Na neveľkom epickom priestore sa rozvíja ľúbostná dráma so zjavným sociálnym pozadím. Román zobrazuje ľúbostnú drámu s výrazným sociálnym pozadím v malebnom prostredí Oravy. V centre príbehu stoja dve kontrastné postavy - vnútorne čistá a citovo založená Magdaléna a jej nápadník Zápotočný, bezohľadný sebec a násilník. Dej vychádza z klasického trojuholníka, kde o lásku Magdalény súperia obchodný cestujúci Peter a bohatý sedliak Zápotočný. Autorka v diele využíva nielen básnické výrazové prostriedky, ale aj dedičstvo ľudovej slovesnosti, čo sa prejavuje aj v samotnom názve. Cez kruté peripetie života týchto troch postáv autorka dospieva k princípom kresťanskej etiky, ku ktorej patrí pokora, odovzdanosť osudu a prijímanie príkorí. Osudová láska si napokon našla cestu svojho naplnenia, a to aj za cenu porušenia zákona. Dielo charakterizuje krátka dejová línia, pričom dôraz sa kladie na psychológiu. Margita Figuli sa navyše nechala ovplyvniť aj ľudovým jazykom Oravy a používa jednak básnické výrazové prostriedky, ako aj dedičstvo ľudovej slovesnosti, ktoré pretavila už do názvu novely Tri gaštanové kone.
Hoci je Tri gaštanové kone považované za klasické dielo magického realizmu a najznámejšie naturistické dielo, autorka v ňom narušila zaužívaný naturalistický úzus. V čom? Dej sa odohráva v dedine a len niektoré kľúčové scény, na rozdiel od svojich „naturistických kolegov“, umiestnila mimo dedinu a mimo ľudí. Jedinečné sú aj jej postavy, ktoré sú síce striktne rozdelené na dobré a zlé, no niektoré sú pasívne. Novelu Tri gaštanové kone charakterizuje, na rozdiel od dogmy naturizmu, aj to, že úplne všetky postavy sú pevne zakotvené vo svojom prostredí a nejedná sa o „prírodných“ ľudí. Dokonca ich rozlíšila aj majetkovo. Podľa vyjadrenia literárneho historika Petra Valčeka sú v tomto diele „normy, implikované prírodou v konflikte s normami, diktovanými civilizáciou, ambivalentná etika prírodného človečenstva, epické skúmanie významových možností prírodného či pohanského fatalizmu v kontraste s kresťanskou civilizáciou.“
Rozsiahle Diela a Experimentovanie s Formou
Okrem svojho najznámejšieho románu napísala Margita Figuli aj ďalšie významné diela, ktoré svedčia o jej literárnej všestrannosti a hĺbke. Po poviedke Tri noci a tri sny, ktorá vyšla v roku 1942 s ilustráciami Ľudovíta Fullu ako bibliofilsky kompozične uzavretý celok z nedokončeného románu Zuzana, vydala Margita Figuli o štyri roky neskôr, v roku 1946, monumentálny štvorzväzkový historický román Babylon. V tomto diele zobrazila posledné roky existencie starovekej Novobabylonskej ríše. Dej tohto románu sa síce odohráva v posledných rokoch existencie starovekej Chaldejskej ríše, ale zároveň slúži ako alegória o zániku nielen fašisticko-nacistickej totality, ale akejkoľvek totalitnej moci. Nadčasový rámec románu spočíva v umeleckej analýze absolutizácie moci, ktorá nevyhnutne vedie k jej kríze a postupnému zániku. Román vyšiel v ďalších piatich vydaniach a je svojou koncepciou skúmania, epického, významového zaťažovania otázky zániku určitého typu absolútnej moci, rekonštruovaného historiograficky mimoriadne aktuálny aj dnes. Po roku 1948 bolo celé dielo Margity Figuli podrobené kritike a jej publikačné mlčanie trvalo až do roku 1956. Fragment románu Zuzana z roku 1949 je príbehom dievčaťa, ktoré sa napriek svojmu pôvodu zapojí do sociálnych zápasov robotníkov.
V roku 1956 vydala svoj autobiografický román Mladosť, v ktorom zachytila svoje detstvo i život ľudí na chudobnej Orave počas prvej svetovej vojny. V tomto období boli muži na frontoch a všetku ťarchu a zodpovednosť za prežitie a výchovu detí museli niesť ženy. Románová kronika Mladosť je určená najmä mladým čitateľom. Akoby jej dopovedaním alebo úvodom k ďalšiemu rozsiahlejšiemu dielu spomienkového charakteru je poetická rozprávka pre deti Môj prvý list z roku 1963. Autobiografický charakter má aj memoárovo-esejistická próza Ariadnina niť z roku 1964. Autorka sa v nej na základe zážitkov z detstva a mladosti usilovala hľadať východiská pri výchove a vzdelaní nových generácií. Príbeh sa odohráva v školskom a rodinnom prostredí. Autobiografickým je aj bibliofilsky vydané dielo Životopisné legendy z roku 1969, ktoré obsahuje šesť legiend a povestí zo života autorkiných predkov, tak ako sa tradovali v rodinnom prostredí. V samostatnom bibliofilskom vydaní vyšla aj novela Rebeka z roku 1973, pôvodne zo zbierky Pokušenie. Posledným prozaickým, knižne vydaným dielom Margity Figuli bol román Víchor v nás z roku 1974. Je situovaný do prostredia ženského kolektívu fabriky na Orave a zobrazila v ňom život a problémy výrobného podniku, v ktorom pracujú prevažne ženy, v nemalej miere poplatný dobe. K svojmu záujmu z rokov mladosti o veršovaný prejav, ako aj k témam z ľudovej slovesnosti sa vrátila v lyricko-epickej skladbe pre deti Balada o Jurovi Jánošíkovi z roku 1980. Jej knihy pre mládež majú kronikársko-dokumentárny ráz na pomedzí publicistiky, esejí a beletrie.
Manželstvo a Odkaz
V roku 1939 sa Margita Figuli vydala za MUDr. Jozefa Šustra, očného lekára a neskoršieho univerzitného profesora, ktorý pochádzal z vojvodinskej obce Pivnica. S manželom Jozefom sa zoznámila pod viechou po skončení prednášky o M. Kukučínovi. Tento šarmantný muž si všimol peknú čiernovlasú ženu, jemnej porcelánovej tváre, striedmu v pohyboch i oblečení. Margita Figuli našla v manželstve popri láske porozumenie i podporu. Manžel čítal jej poviedky a romány ako prvý, a ona opačne, manželove populárno-vedecké články. V manželstve sa im narodil jediný syn Borislav. Od roku 1946 žila Margita Figuli so svojou rodinou v Bratislave, kde aj 27. marca 1995 vo veku 85 rokov zomrela. Je pochovaná na najväčšom cintoríne Bratislavy, v Slávičom údolí.
Okrem rozsiahlej prozaickej tvorby sa Margita Figuli venovala aj iným formám umeleckého prejavu. Pre rozhlas napísala hru Sen o živote a je tiež autorkou libreta k baletu Šimona Jurovského Rytierska balada z roku 1959. Sporadicky sa venovala aj publicistike a prekladala z češtiny, pričom na svojom konte má preklady diel Fraňa Šrámka, Karla Čapka či Karola Jaromíra Erbena. Za celoživotnú tvorbu bola Margita Figuli ocenená významnými titulmi: zaslúžilej umelkyne v roku 1964 a národnej umelkyne v roku 1974, čím sa potvrdilo jej výnimočné postavenie v slovenskej literatúre. Jej dielo, rovnako ako ona sama, je hlboko prepojené s Oravou, odkiaľ čerpala inšpiráciu pre mnohé svoje príbehy a kde jej rodný dom dodnes stojí ako svedectvo o jej živote a tvorbe. Jej pamätná izba vo Vyšnom Kubíne pripomína nielen jej odkaz, ale aj hlboké korene, ktoré s ňou Orava zdieľala. Ako povedala sama, "…láska je prvopočiatok všetkého, čo tu na zemi dostáva tvár," a práve túto lásku, k životu, k ľuďom a k slovu, Margita Figuli zanechala vo svojom bohatom a nadčasovom diele.
tags: #je #narodeny #na #orave #margita #figuli