Karel Kryl, legendárny československý pesničkár, básnik a grafik, predstavuje jednu z najvýraznejších osobností druhej polovice 20. storočia, ktorej umelecký a morálny odkaz rezonuje aj dnes. Bol symbolom okupácie v auguste roku 1968 i odporu voči komunistickému režimu a stal sa jednou z najvýraznejších tvárí Nežnej revolúcie v roku 1989. Vo svojich textoch nekompromisne kritizoval totalitnú moc a neslobodu, pričom piesne „básnika s gitarou“ sa tajne spievali pri táborákoch a na študentských internátoch, nahrávali sa z magnetofónu na magnetofón, a navzdory špatné technické kvalitě tisící kopie ich ľudia poslouchali s lehkým mrazením v zádech. Jeho dielo, hlboko zakorenené v osobných skúsenostiach a historických udalostiach, pretrváva ako silné svedectvo o dobe, ale aj ako nadčasová výpoveď o ľudskej túžbe po slobode a spravodlivosti.
Korene a formatívne roky: Dedičstvo kníhtlačiarov a prvé skúsenosti s nespravodlivosťou
Karel Kryl sa narodil 12. apríla 1944 v moravskom meste Kroměříž v rodine kníhtlačiara bibliofílií Karla Kryla. Pochádzal z rodiny kníhtlačiarov, kde mali tri deti, staršiu sestru Máriu a mladšieho brata Jana. Už v útlom veku sa Karel stal očitým svedkom nespravodlivosti a príkoria, ktoré poznačili jeho životné smerovanie. Keď mal iba štyri roky, vedúci revolúcie zničili, kladivami a krompáčmi rozbili otcovu tlačiareň. Spolu s rodičmi sa pozeral na to, ako komunisti ničia rodinnú tradíciu a rozbíjajú na šrot tlačiarenské stroje. Tento traumatizujúci zážitok bol silným úderom pre celú rodinu, ktorej bolo následne nariadené vysťahovanie. Otca poslali stavať Novú huť Klementa Gottwalda a matka s troma deťmi bola vysťahovaná do zanedbaného prízemného domu, respektíve do suterénu neudržiavaného domu.
Otec sa vrátil v roku 1954, a keď mal Karel trinásť rokov, presťahovali sa do Nového Jičína, odkiaľ rodina pôvodne pochádzala, no musela ho opustiť, keď bol pričlenený k nemeckej Ríši. Tu začal „dobiehať“ stratené detstvo. Našiel si tu množstvo dobrých kamarátov, v rámci turistického krúžku prešiel celé moravsko-slovenské pomedzie a aktívne vystupoval vo folklórnom Valašskom krúžku. Tieto skúsenosti z raného detstva a dospievania v tieni komunistického útlaku formovali jeho citlivosť voči nespravodlivosti a prehlbovali jeho túžbu po slobode a vyjadrení vlastného názoru.
Študentské časy a hľadanie individuality: Umelecké začiatky a rebelská povaha
O rok po presťahovaní do Nového Jičína, v roku 1958, odišiel Karel na umeleckopriemyslovú školu v Bechyni, kde sa maturoval v roku 1962 na Strednej priemyselnej škole keramickej. Tu sa vyučil hrnčiarskemu remeslu a pôvodne chcel byť hrnčiarom po svojom pradedovi, keďže nemohol byť tlačiarom. Počas štúdia si užíval množstvo radostí, hral futbal, učil sa hrať na gitaru a písal básničky, čím sa prejavovali jeho skoré umelecké sklony. Už v tomto období sa však začali prejavovať aj problémy spojené s jeho nekonformnou povahou. Napriek malej postave (159 cm) sa pomerne často bil a stal sa vyhláseným darebákom. Výrazne si zhoršil prospech, no predovšetkým mal problémy so správaním. Dostával dvojky a trojky zo správania za neskoré návraty, návštevy mládeži neprístupných filmov a neporiadok. Raz bol dokonca podmienečne vylúčený zo školy, čo svedčilo o jeho rebélii voči autoritám a zabehnutým pravidlám, čo bol predzvesť jeho budúceho životného postoja.
Po maturite v roku 1962 chcel Karel Kryl ďalej študovať, ale kvôli jeho triednemu pôvodu mu to nebolo umožnené. To bol ďalší príklad toho, ako režim zasahoval do osobných životov občanov. Takto bol nútený odísť na umiestenku do Teplíc, kde pracoval v továrni na sanitárnu keramiku, vyrábal záchodové misy. Býval v ubytovni v Trnovanoch a vo chvíľach voľna sa naplno venoval poézii a hudbe, ktoré sa stali jeho skutočnou vášňou. S Jitkou Dlaskovou a Milošom Zapletalom robili divadlo poézie, recitoval Baudelaira a Villona, a miloval jazz, čo naznačuje široký rozsah jeho umeleckých záujmov.
Vojenská služba a prvé prejavy vzdoru
V roku 1963 nastúpil Karel Kryl na základnú vojenskú službu, ktorá bola pre neho ďalšou skúškou slobody a individuality. Čo sa týka poslušnosti a upravenosti, bol zlý vojak. Za celé dva roky mal len dvakrát dovolenku a dvakrát voľno na víkend. Sám neskôr spomínal, že si za to mohol sám, lebo všetkých, vrátane dôstojníkov, rád provokoval. Ako silný individualista mal Karel Kryl problémy so životom vo vojenskom kolektíve. Neskôr spomínal, že nikde sa necítil taký osamelý a opustený ako na vojne. Bol to pre neho premárnený čas, no aj napriek tomu hľadal možnosti úniku a spôsob, ako prejaviť svoju osobnosť.
Ujal sa knižnice a z agitačného strediska spravil „krylárnu“, kde sa potajme počúvala Slobodná Európa. S kamarátmi nacvičil malý kabaret, s ktorým postúpili do vyššieho kola armádnej súťaže tvorivosti. Potom však súdruhovia prišli na to, že to nie je program protivojnový, ale protivojenský, a okamžite ho zakázali. Táto skúsenosť len potvrdila jeho nekompromisný postoj voči autoritárstvu a posilnila jeho presvedčenie o potrebe slobodného vyjadrenia.
Pražská jar a zrod legendy: „Bratříčku, zavírej vrátka“
Po návrate do Teplíc založil Karel Kryl s priateľmi Divadélko na zámku, ktorého činnosť začala programom z veršov Francoisa Villona. V tomto období vznikli jeho prvé rozhlasové nahrávky, ktoré naznačovali jeho narastajúci umelecký potenciál. Uprednostňoval bohémsky život, ktorý označoval ako predĺženú mladosť a bezstarostnosť pred naháňaním sa za lepším zajtrajškom a zarábaním peňazí. Po krátkej zastávke v Olomouci sa v roku 1967 vrátil domov, bol nezamestnaný a stal sa mužom v domácnosti, keďže otec bol na invalidnom dôchodku, a pestoval zemiaky.
Začiatkom roku 1968 odišiel do Prahy, kde sa zamestnal v Československej televízii ako asistent scény. Jeho práca spočívala v úlohách ako „lepší tahač kabelů“. Vďaka tejto práci spoznal mnoho zaujímavých ľudí a naviazal užitočné kontakty, ktoré mu pomohli v jeho umeleckej dráhe. Naplno prežíval obdobie Pražskej jari a spomínal na to neskôr takto: „Měli jsme velmi naivní víru, že něčím takovým nakazíme i země okolo, že se komunismus zlomí…“ Táto nádej na demokratizáciu však bola brutálne potlačená.
Cez leto odišiel domov k rodičom na dovolenku. Večer 20. augusta bol s kamarátmi na chate, sedeli pri táboráku a spievali trampské pesničky. V noci sa išli prejsť do lesa a Kryl ako kreslič z protivzdušnej obrany štátu spoznal na oblohe skupinový cieľ. O pol hodiny neskôr sa z rakúskych správ dozvedel o okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Ráno sa vracal domov do Nového Jičína a krajina už bola obsadená. Cestou napísal najskôr pesničku Bratři (Tak vás tu máme bratři / z krve Kainovy / Poslové noci která / do zad bodá dýku…) a potom slávneho Bratříčka. Pieseň "Bratříčku, zavírej vrátka" údajne vznikla spontánne ešte v noci na 21. augusta 1968, ako okamžitá reakcia na vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Túto hymnu pre mnohých, zložil 22. augusta 1968, so slovami: „Bratríčku nevzlykej, to nejsou bubáci. Nadávky polykej, to jsou jen vojáci.“
Karel Kryl - Bratříčku Zavírej Vrátka
V Kopřivnici obe pesničky nahral v závodnom rozhlase a nahrávku odviezol do ostravského rozhlasu. Nasledoval úspech v rozhlasovej hitparáde Houpačka a potom aj sólová platňa. Prvá LP platňa s názvom Bratříčku, zavírej vrátka vyšla Krylovi v marci 1969, teda sedem mesiacov po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Jej rovnomenná titulná pieseň sa stala symbolom vtedajšej doby, ale čoskoro ju však komunisti zakázali. Až po tom všetkom sa „dostavila“ aj sláva. Kryl začal účinkovať v televízii a rozhlase, v divadle Semafor a v Lucerne. Koncerty, autogramiády, zájazdy boli na dennom poriadku. Bol prijatý na FAMU, odbor dramaturgia. Jeho prvou autorskou vydanou piesňou bola Nevidomá dívka, ktorú v roku 1968 nahrala skupina Bluesmen a naspievala Hana Ulrychová. V domovine vydal debutovú LP platňu už o rok na to s ikonickým názvom Bratříčku, zavírej vrátka, ale platňa bola pre protirežimový obsah likvidovaná. Za niekoľko týždňov sa z nej stihlo predať 50 tisíc kusov. Kto ju mal, sa stal obeťou prenasledovania štátnou mocou.
Exil a hlas zo Slobodnej Európy
V lete 1969 navštívil Karel Kryl Škandináviu. Keď sa vrátil, hovoril, že Československo už okupantov nepotrebuje, domáci ľudia vedeli okupantov pekne zastúpiť. Nastával obrat, eufória sa vytrácala a nastupoval strach. Organizátori rušili koncerty, platňa mizla z pultov predajní a z rozhlasu bolo možné počuť Kryla čoraz menej. Vo svojich dvadsiatich piatich rokoch, 9. septembra 1969, odišiel opäť do zahraničia, na tri týždne na festival západonemeckých pesničkárov, ktorý sa konal na hrade Waldeck. Po festivale navštívil svojho nemeckého priateľa, s ktorým sa rozprával o politike a o Československu. Na druhý deň sa rozhodol, že sa nevráti a požiadal o azyl.Do svojej vlasti sa už však nevrátil. Trpel depresiami, keďže ťažko niesol odlúčenie od rodiny a okupáciu domoviny. Usadil sa v Mníchove, kde začal spolupracovať s rozhlasovou stanicou Slobodná Európa, odkiaľ sa prihováral rodákom do železnej opony zabaleného Československa, kde zúrila normalizácia. Postihované bolo aj počúvanie Slobodnej Európy, ktorej signál sa snažili rušiť.
Onedlho vydal vlastným nákladom platňu Rakovina (1969) a o rok neskôr Maškary (1970). Tá sa potom pašovala vo falošných obaloch do Československa, napríklad v obale platne pod názvom Viedenské valčíky. V exile mu vychádzali ďalšie LP platne ako Karavána mraků (1979), Plaváček (1983) či Ocelárna (1984) a Vůně. Aby sa uživil, písal týždenne tri až štyri poviedky. Bol platený len za to, čo bolo odvysielané. Nebolo to mnoho, ale dalo sa s tým žiť. A ako hovorí: „Kromě stipendia, které jsem posléze splatil, jsem nikdy nedostal nic zadarmo. Nedlužím německému státu ani marku. A to je moje pýcha.“ Zaujímal sa o dianie v Československu, ale informácie prichádzajúce z domova boli neveselé. Navyše mu v roku 1971 zomrel otec, ale Karel sa nemohol zúčastniť pohrebu kvôli zákazu návratu, čo pre neho znamenalo obrovskú osobnú tragédiu.
Zoznámil sa s dcérou českých emigrantov Evou Sedlářovou a bláznivo sa do nej zamiloval. Do manželského zväzku ich uviedol opát Anastáz Opasek. Kryl prežíval tento vzťah veľmi intenzívne, manželka mu bola inšpiráciou. Chvíle šťastia netrvali dlho, Eva si našla iného a nasledoval bolestný rozchod. „To nebyl obyčejný milostný vztah, ale stav duše. Odhodlání a rozhodnutí s někým zestárnout. Proto to pro mě bylo tak bolestné, když to nevyšlo. Na duši mi zůstala jizva jež se nezacelí,“ spomínal Kryl na túto životnú etapu. Do toho prišla kríza v Slobodnej Európe, prepúšťanie zamestnancov a obmedzovanie externých spolupracovníkov. Kryl zostal bez práce a sám. Snažil sa zabudnúť. V Toronte mu vyšiel u Škvoreckého poetický scenár Slovíčka. Medzitým sa stal študentom - ako tridsaťdvaročný bol prijatý na univerzitu v Mníchove, kde študoval dejiny umenia a žurnalistiku.
V Slobodnej Európe sa situácia neskôr zlepšila. Moderoval vlastný program - pásmo pesničiek a komentárov, ktoré sa pod názvom Krylogie vysielalo od roku 1975 až do roku 1989. Vydával knihy a stal sa ilustrátorom edície Poezie mimo domov. V druhej polovici sedemdesiatych rokov sa okrem práce v rozhlase venoval aj verejným vystúpeniam. Spieval na mnohých stretnutiach emigrantov, prešiel takmer celé Nemecko, koncertoval v USA a Kanade a podnikol turné po Austrálii, vystupoval aj vo Francúzsku. Novú platňu Karavana mraků vydal vo vydavateľstve Šafrán vo Švédsku na začiatku roku 1980. Okrem iného písal poetickú skladbu, monológ-dialóg s francúzskym básnikom Arthurom Rimbaudom. Toto dielo dokončil počas svojho trojmesačného pobytu v USA (Peterborough, New Hampshire), kam získal koncom roku 1980 literárne štipendium. Nazval ho Zbraně pro Erato.
Po štrnástich rokoch externej spolupráce dostal ponuku na trvalé zamestnanie - 1. januára 1983 nastúpil ako stály redaktor Slobodnej Európy, čo znamenalo množstvo povinností. V lete odišiel na päť týždňov do Austrálie, kde nahral EP platňu Dopisy. Pred koncom roka vydal piate LP Plaváček.
Medzi blízkych priateľov Karla Kryla patril popredný slovenský folkový pesničkár, ale aj maliar, grafik a ilustrátor Igor Cvacho. Cvacho sa s Krylovou hudbou zoznámil už dávno pred ich prvým osobným stretnutím v roku 1991. Pre TASR uviedol: „S Karlom Krylom, teda s jeho pesničkami, ma zoznámili starší kamaráti už v sedemdesiatych rokoch, kedy som aj ja začínal hrať na gitaru. Postupne vo mne rástol záujem o neho, hlavne o jeho pesničky. Tie som všelijako ‚pokútne‘ zháňal, najčastejšie na páskach nahraných z rádia Slobodná Európa. V rodine sme mali jasné kresťansko-konzervatívne názory, za čo mal otec v práci zastavený postup, takže mi Krylove texty boli veľmi blízke. Keď sa k nim pridali parádne melódie a bravúrny hlasový prejav, stal som sa Krylovym obdivovateľom. Učil som sa hrať a spievať jeho ďalšie piesne až nakoniec, kade som chodil, tade som ich s gitarou interpretoval. Našťastie ma nikto z mojich mnohých poslucháčov neudal.“
Návrat do oslobodenej vlasti: Euforia a prvé pochybnosti
V druhej polovici osemdesiatych rokov nastali vo svete výrazné politické zmeny, ktoré predznamenávali pád komunistických režimov. Kryl sa na jeseň 1989 zúčastnil slávneho stretnutia pesničkárov v poľskom meste Vratislav. Tam sa prvýkrát po dvadsiatich rokoch stretol s publikom z vlasti. Keď vykríkol v eufórii z pódia: „Tak o mesiac v Prahe!“, neveril tomu nikto, ani on sám. Bol piatok 3. novembra 1989. 17. novembra bol v Mníchove a zbieral informácie o udalostiach v Československu. Páčila sa mu originalita revolúcie a sympatizoval so študentmi. Z vlasti však neprichádzali len dobré správy - 26. novembra zomrela v ostravskej nemocnici Krylova mama.
Karel si vybavil jednodňové humanitárne vízum, aby sa mohol zúčastniť pohrebu. Od mnohých ďalších exulantov a emigrantov mal Kryl stále československé štátne občianstvo, no nebolo možné odhadnúť, ako sa zachovajú celníci, až sa pokúsia prekročiť hranice. Požiadal preto o pomoc svojho priateľa, opáta Anastáza Opaska, ktorý mu cez bavorskú vládu zohnal tzv. humanitárne vízum. 30. novembra ho na letisku v Prahe privítalo pár priateľov, fanúšikov a novinárov. Neskôr mu bolo vízum predĺžené o ďalší týždeň. Počas týchto dní vystúpil na takmer tridsiatich koncertoch, vždy boli vypredané a poslucháči väčšinou spievali s ním. Vystúpil na demonštrácii na Václavskom námestí a už 4. decembra 1989 spieval spolu s Karlom Gottom československú hymnu na preplnenom Václavskom námestí v Prahe.
Stal sa symbolom revolúcie. Zaskočilo ho, že i napriek dvadsaťročnému exilu je populárny. Neskôr bez váhania označil tieto dni za najkrajší týždeň svojho života. Bol okúzlený vlastnou popularitou i nadšením, ktoré vládlo v krajine. Avšak, napriek tomu, že pádom komunistického režimu sa mu splnil veľký sen, nebol spokojný s ponovembrovým vývojom, ktorý otvorene kritizoval.
Neskôr si však uvedomil, že ho ľudia berú ako žijúceho klasika. Malo to aj negatívne stránky. Mnoho ľudí si Karla predstavovalo inak. On sám to raz charakterizoval tak, že keď ľudia zistili, že i on je človek, ktorý má hlad, je unavený a má svoje chyby, cítili sa podvedení. Tvrdil, že nie je nič trápnejšie ako žijúci klasik, dostane sa do situácie mŕtvoly a chce sa od neho, aby hovoril len to, čo nenarušuje pomník. Bolo mu to nepohodlné a zväzovalo ho to. Rozhodol sa rozbiť pomník, ktorým sa stal - zrúcať svoju vlastnú legendu. Reagovať na dobu a komentovať ju.
Rozčarovanie z ponovembrového vývoja a nekompromisná kritika
Zdanlivý triumf a zadosťučinenie už krátko po Novembri začínali dostávať horkú pachuť. Jednak to bola byrokratická mašinéria, ktorá mu odmietala vrátiť občianstvo, a jednak demontáž vlastného mýtu, na ktorej sa aktívne podpísal predovšetkým Kryl sám. Jeho vyjadrenia boli príkre a častokrát nepochopiteľné. Veľmi tvrdo kritizoval novú vládu, o sebe vyhlásil, že bude prvým politickým väzňom Václava Havla. Nepáčilo sa mu, že sa ľudia prikláňajú len k jednej politickej strane a odsudzujú akýkoľvek iný názor. Svoje rozčarovanie dával najavo v poézii i v piesňach. Vari najvýstižnejšie ho vyjadril v roku 1993 v piesni Demokracie.
Karel Kryl - Bratříčku Zavírej Vrátka
Karel Kryl sa vyjadril jasne: „On si každý, kto sa dostane k vláde, myslí, že to bez neho nejde. Tu sa to opäť vyvíja známym smerom: jedna partaj získa prevahu nad druhou a začína prejavovať totalitné sklony. Je treba tým hore naznačiť, že to môže ísť aj bez nich. To je totiž demokracia.“ Vývojom po revolúcii bol sklamaný. Vadilo mu, že na významných postoch sú ľudia poznačení minulosťou. Nebol všeobecný záujem o vysporiadanie sa s konkrétnymi vinníkmi dlhodobej devastácie krajiny, ani o označovanie prisluhovačov komunizmu. „Keď to všetko začalo, tak tí hoši, ktorých sa to týka, sedeli doma a báli sa o krk. V tú chvíľu by radi vrátili - aspoň časť toho, čo nakradli. Ale pak zistili, že stačí připíchnout trikolorku, zanotovat s Krylem hymnu - a všechno bude dobré. … Co to udělalo s duší národa? S jeho myšlením? Tím, že se jeden zločin nepotrestá, se pouze vytváří půda pro další zločiny,“ reflektoval Kryl na stav spoločnosti.
Kryl začal byť nepohodlný, veľa jeho skorších obdivovateľov sa od neho odvracalo. Hovorili, že sa zbláznil. Ale Kryl sa nezmenil. Bol rovnako radikálny ako v šesťdesiatych rokoch. Nechcel stáť v jednotnom šíku s jedinou víťaznou stranou. Svoju kritiku dokázal presne formulovať, názory mal premyslené a ujasnené. Mnoho problémov pomenoval skôr ako ostatní. Cítil napätie medzi Čechmi a Slovákmi, varoval pred nesvornosťou a všimol si skrytý český rasizmus. S odstupom času môžeme vidieť, že Krylove kritické výroky mali vnútornú logiku a zdá sa, že dokázal popísať skutočnosť lepšie a možno i pravdivejšie, ako sa vtedy javila. Mnohí jeho postoj pripisovali zatrpknutosti z toho, že nedostal žiadnu funkciu. Je pravda, že Kryl si predstavoval svoj podiel na budovaní novej spoločnosti trochu inak. Spočiatku sa cítil byť súčasťou zmien, chcel za ne niesť spoluzodpovednosť. Keď sa hlásil u Václava Havla „do služby“ očakával, že bude pozvaný na konzultácie a porady. Cítil sa byť novinárom a politikom. Havel (ktorý v tom období malo okolo štyristo poradcov) mu povedal len: „Karle, jdi a zpívej!“ Ale Karel Kryl čakal viac…
Matkinou smrťou akoby zmizlo posledné Krylovo puto k rodine. Rozhodovanie o trvalom návrate do vlasti bolo ťažké. V Nemecku mal priateľov, zamestnanie i zázemie, v Československu nadšené publikum. Vyriešil to tak, že v Nemecku býval a do Československa dochádzal. Táto paralelná existencia mu umožňovala pozorovať udalosti vo vlasti s odstupom. Vo februári 1991 sa oženil so svojou dlhoročnou nemeckou priateľkou Marlene Brosertovou, ale ani po svadbe sa nevyhýbal vzťahom s inými ženami. Údajne mal desiatky mileniek, ale trvalejších vzťahov si vytvoril len niekoľko. Niektoré z nich sa neskôr dostali na verejnosť. Marlene Kryl je držiteľkou autorských práv jeho diel. Po revolúcii žil striedavo v Prahe a Mníchove, neskôr sa v Nemecku presťahovali bližšie k Čechám - do Pasova.
V júli 1991 opustil Slobodnú Európu, pretože jeho práca sa nedala zladiť s koncertami. Ako však priznal, ďalším dôvodom bolo, že sa rozchádzal s „vysielacou líniou svojich nadriadených“. V roku 1992 vydal platňu Monology, ktorá pre neho znamenala pomerne veľké sklamanie - zle sa predávala. Kritika ho prijala vlažne, distribúcia bola zlá. Výrazný úbytok záujmu bol cítiť i na koncertoch. Začali mu chodiť listy o trápeniach a starostiach, ubúdalo listov od fanyniek. Rozdelenie Československa sa ho veľmi dotklo, vnímal ho emocionálne a osobne. Vyrastal na Morave, kde mali k sebe Česi a Slováci blízko, medzi Slovákmi mal množstvo priateľov, veľké a vďačné publikum. Krylove kontroverzné názory a jeho otvorenú kritiku populárnych politikov veľa ľudí odsudzovalo. V tlači sa objavovali protikrylovské články. Do toho prišli problémy so získaním platných dokladov a Kryl pomaly dospieval k rozhodnutiu, že druhýkrát opustí krajinu. V januári 1994 však dostal občiansky preukaz a rozhodol sa, že zostane.
Náhle ukončenie cesty a posmrtný odkaz
Vyčerpávajúci spôsob života, neustále koncerty, cestovanie medzi Nemeckom a Československom, rozdávanie sa a pomoc častokrát neznámym ľuďom sa podpísala na Krylovom zdraví. Večer 2. marca 1994 omdlel Karel Kryl na ulici v Mníchove, keď sa s manželkou Marlene vracal z reštaurácie. Sanitka ho odviezla do nemocnice, kde na druhý deň o pol jedenástej dopoludnia zomrel. Karel Kryl zomrel náhle 3. marca 1994 v Mníchove na srdcovú príhodu vo veku nedožitých 50 rokov. Pochovaný je na Břevnovskom cintoríne sv. Vojtecha v Prahe. Nádych mystiky mala správa, že v deň Krylovej smrti sa z priečelia Vinohradského divadla odlomilo krídlo anjela.
Legendou sa opäť stal až po svojej smrti. V deň pohrebu, 11. marca 1994, sa pred kostolom sv. Markéty v Břevnove tlačil mnohotisícový dav. Bol to silný dôkaz jeho pretrvávajúceho vplyvu a rešpektu, ktorý si získal. Igor Cvacho pre TASR zaspomínal na jeden dojímavý moment krátko pred Krylovou smrťou: „Tesne pred smrťou bol v Bratislave, z ktorej keď odchádzal, mu jeden zo študentov, ktorým hrával v Slobodnej Európe pred nastúpením do auta povedal: „Ďakujeme ti, Karle, že si vysielal pre nás v tej ťažkej dobe a že si. Na to Karlovi vyhrkli slzy od dojatia, nasadol do auta a o dva týždne prišla z Nemecka tá strašná správa, že zomrel.“
Po smrti dostal rad ocenení in memoriam - v októbri 1994 to bola strieborná medaila rektora Karlovej univerzity za prínos pre duchovný rozvoj a morálnu podporu národa. V marci 1995 bol spevák pri udeľovaní cien Grammy oficiálne uvedený do Siene slávy. V októbri 1995 získal od prezidenta republiky Medailu za zásluhy II. stupňa, spoločne napríklad s Werichem, Voskovcem či Kubišovou, a od Nadácie Charty 77 dostal Cenu Františka Kriegla. V júni 1995 mu bola v Novom Jičíne odhalená pamätná doska s citátom „Už jsme tu osaměli, z kříže se nesnímá“, v apríli 1996 zase v Kroměříži jeho busta.
Človeka v tejto súvislosti napadne, či by o takéto pocty Karel Kryl vôbec stál. Ten istý Kryl, ktorý v Písni neznámého vojína hovorí: „Pomníky stavíte. Prosím vás, komu?“. To potvrdzuje jeho neustály boj proti akémukoľvek zbožšteniu a dogmatizmu, ktorým sa vyhýbal počas celého svojho života. Odkaz Karla Kryla premietol Igor Cvacho aj do svojej pesničkovej tvorby, ktorá má okrem iného aj „krylovský“ - spoločensko-kritický rozmer. Najbližší koncert venovaný českému pesničkárovi pod názvom Krylov odkaz odohrá na budúci týždeň v stredu v Trnave, ale hlavný - týždňový festival sa uskutoční na jeseň v pražskom Břevnovskom kláštore. Mnohí jeho obdivovatelia svedčia: „Karel Kryl - nadčlovek, ktorý svými básněmi a zejména písněmi neustále ovlivňuje mou duši i mé srdce. Karla Kryla poslouchám denně v zaměstnání. Jeho texty mají takovou hloubku a naléhavosť, až mám 'zimomriavky'.“ Bol to najväčší československý básnik 20. storočia, lebo jeho tvorba pomáhala tisícom ľuďom prežiť ťažké časy totality.
Rozsah a charakter umeleckej tvorby
Karel Kryl je jedným z najuznávanejších zástupcov protikomunistického protestsongu i angažovanej piesne po roku 1989. Mal veľký rozsah tvorby a schopnosť tvořit radikálně odlišné skladby, počínaje zpívanými veršovanými pamflety (Tak hle jak se perou, Bakterie, Král a klaun, Dívka havířka) a konče zpívanými básněmi (Lilie, Rakovina, Plaváček, Divný kníže, Blátivá stráň, Dvacet, Smečka, Ignác, Habet, Atlantis, Monology), ktoré pracujú s hlubokými alegoriami a složitými jazykovými a významovými konstrukcemi. Významnú rolu hrá aj jeho tvorba inšpirovaná biblickými textami (Žalm 71, Žalm 120, Zapření Petrovo, Jidáš, Děkuji), ktorá sa ovšem obrací aj do modernej doby. Okrem spievaných básní vydal aj niekoľko zbierok poézie i dlhších básnických skladieb knižne, väčšinou ich doprovodil vlastnými grafickými dielami. Jeho texty i nespievaná poézia vynikajú hlbokou obraznosťou a metaforikou a veľkou formálnou dokonalosťou. Krylova tvorba vychádza rovnako z jeho rozsiahlych znalostí politiky, umenia, histórie a ďalších oblastí.
Príležitostne sa Karel Kryl zabýval aj výtvarnou tvorbou. V mladosti to boli predovšetkým práce z keramiky a šamotu, ďalšími technikami potom linoryty, grafiky, kresby (napr. kreslené vtipy, karikatury), oleje a koláže. Osobné svedectvo Igora Cvacha to potvrdzuje: „K priateľstvu mi pomohlo to, že som mu venoval malú originálnu grafiku, nakoľko mal veľmi blízko k výtvarnému umeniu, špeciálne ku grafickým technikám.“ Igor Cvacho a Karel Kryl jeden a pol roka pripravovali spoločnú knihu nazvanú Pod grafiku. Myšlienka vznikla po ich prvom stretnutí po jeho koncerte v Žiline. Nápad bol jednoduchý - jeho básne a Cvachove ilustrácie. Kniha Pod grafiku vyšla v novembri 1993, ako Krylovo posledné autorské dielo. Vyšla vo forme bibliofílie v limitovanom náklade 100 kusov. Krstili ju v klube žilinského Bábkového divadla aj s koncertom, na ktorom si spolu dvojhlasne zaspievali pesničku Morituri te Salutant.
Jeho umeleckú piesňovú tvorbu dnes dokumentujú viaceré vydané albumy, kompilácie a reedície, ktoré svedčia o jeho trvalom vplyve a obľúbenosti. Prvá LP platňa "Bratříčku, zavírej vrátka" bola označená za najvýznamnejšiu platňu v histórii československej populárnej hudby. V novembri 2005 vyšla kompilácia Šuplíky/Mé nejmilejší písně a v novembri 2006 reedícia jeho prvého albumu Bratříčku, zavírej vrátka. V marci 2009 vyšla kompilácia Karel Kryl/To nejlepší a mesiac nato koncertný album Živě v Československu 1969, na ktorom je unikátny záznam vystúpenia Karla Kryla pred jeho emigráciou. V novembri 2009 vyšiel album Ostrava 1967 - 1969, na ktorom sú Krylove predexilové nahrávky. V novembri 2012 vydal Supraphon CD a DVD s názvom Karel Kryl - Kdo jsem? Tento komplet ponúka na DVD hudobno-poetický film režiséra Dušana Rapoša z roku 1993, čo je 86 minút pesničiek, veršov a rozprávania. Je to pohľad za oponu duše skvelého československého pesničkára, básnika a človeka. Rapoš bol posledným, kto stihol nakrútiť filmový dokument o Karlovi Krylovi. V marci 2014 vydal Supraphon ďalší zvukový dokument, album s názvom Karel Kryl: Solidarita - Mnichov 1982, čo je záznam mníchovského koncertu z roku 1982. Solidarita je prienikom Krylovho repertoáru zo 60. a 70. rokov, doplnená o novinky zo začiatku 80. rokov. Okrem známych hitov Bratříčku či Anděl sa Kryl na tomto zázname predstavuje vo viacerých pesničkárskych podobách. V októbri 2014 vyšlo CD a DVD s názvom Karel Kryl 70.
Krylova polistopadová kritická tvorba však zostáva pred poslucháčmi pečlivě utajena. Poslední řadové LP Monology obsahuje pouze některé náznaky jeho vtedajších pocitov a postojov. Jeho piesne, ako „Veličenstvo kat“ či „Píseň neznámého vojína“, sú dodnes silným mementom. Kryl v nich vyjadril univerzálne pocity zrady, sklamania a bolesti, vyvolané okupáciou vlasti, a neváhal pranierovať zpupnosť okupantov a bezectnost ich prisluhovačov. V Písni neznámého vojína hovorí: „Nejlíp je mi, když kočky na hrobě v noci se mrouskají, ježto s těmi, co střílej' po sobě vůbec nic nemají, mňoukaj' tence a nikdy neprosí, neslouží hrdinům, žádné věnce pak na hrob nenosí Neznámým vojínům.“ Toto je svedectvom jeho nadčasovosti a schopnosti hlboko preniknúť k podstate ľudskej skúsenosti. V pesničkovej tvorbe pokračuje aj jeho mladší brat Jan Kryl, ktorý v auguste 2008 vydal album Není bratr jako bratr.