Ladislav Jozef Baltazár Eustach Medňanský (1852 - 1919) zostáva jednou z najfascinujúcejších a najzložitejších postáv stredoeurópskeho maliarstva prelomu 19. a 20. storočia. Jeho život, poznačený neustálym pohybom medzi aristokratickými salónmi a drsným životom na okraji spoločnosti, odráža búrlivú atmosféru zanikajúcej monarchie. Ako umelec, ktorý sa vzpieral jednoduchým kategorizáciám, sa stal symbolom nadnárodnej identity v čase, keď sa národy začali definitívne vymedzovať.
Korene a formovanie osobnosti v tieni Tatier
Ladislav Medňanský sa narodil 23. apríla 1852 v Beckove do zmiešaného manželstva katolíckeho otca, baróna Eduarda Medňanského, a evanjelickej matky Márie Anny, rodenej Szirmayovej. Jeho detstvo bolo formované nielen šľachtickým pôvodom, ale aj podlomeným zdravím, ktoré mu nedovoľovalo vykonávať fyzickú prácu. Bol pod neustálym dohľadom súkromných učiteľov, pričom sa traduje, že vedel skôr kresliť, než rozprávať.
Rodinné sídla, najmä kaštieľ v Strážkach pod štítmi Tatier, zohrávali v jeho živote rozhodujúcu úlohu. V Strážkach ho v rokoch 1854 - 1860 súkromne vyučoval viedenský maliar a grafik Thomas Ender. Toto prostredie, kde sa v rodinnom kruhu bežne komunikovalo po nemecky a francúzsky, formovalo jeho kozmopolitný rozhľad. Po maturite v Kežmarku a krátkom pokuse o štúdium v Zürichu sa jeho cesta prirodzene obrátila k umeniu.
Umelecké vzdelávanie a európske cesty
V roku 1872 sa zapísal na Akadémiu výtvarných umení v Mníchove, kde študoval u Alexandra Strähhubera a Otta Seitza. Neskôr pokračoval na École des Beaux-Arts v Paríži u Isidora Pilsa. Rok 1875 priniesol kľúčové stretnutie s barbizonskou školou, kde sa spriatelil s Lászlóom Paálom, Karlom Bodmerom a Odilonom Redonom. Tento kontakt ho ovplyvnil v zdôrazňovaní človeka na pozadí krajiny, čo sa stalo jedným z nosných pilierov jeho tvorby.
Medňanského život bol charakteristický neustálym cestovaním. Pôsobil striedavo v Strážkach, Beckove, Budapešti, Viedni a Paríži. Jeho dielo je roztrúsené po celej Európe, pričom rozsiahle zbierky vlastní Maďarská národná galéria v Budapešti a Slovenská národná galéria.
Umelecké videnie: Od krajiny k sociálnym drámam
Medňanský bol mimoriadne plodný umelec, odhaduje sa, že vytvoril vyše 6000 diel. Jeho štetec nezachytil každý detail, ale predsa zachytil to podstatné. V krajinomaľbách majstrovsky zachytával svetlo a atmosféru, často s melancholickým a snovým nádychom. Hmlisto, skoro jesenne pôsobiaci dojem je taký typický pre majstrovstvo Ladislava Medňanského.
Jeho oko bolo pozorné a láskavé. V figurálnej maľbe zobrazoval bežných ľudí, sedliakov, robotníkov, starcov a tulákov. Najviac ho priťahovali hraničné situácie, ľudia žijúci na okraji spoločnosti, ktorých mnohokrát zobrazoval ako vystavených jej surovému a krutému pôsobeniu. V jeho dielach sa často vyskytujú pracujúce postavy, ktoré zobrazujú dramatické príbehy o živote, smrti a vzťahu medzi človekom a utrpením.
Frontový umelec a svedok konca epochy
Po vypuknutí prvej svetovej vojny prejavil Medňanský prekvapivú radikálnosť. Hoci mal 62 rokov, dobrovoľne sa prihlásil do armády ako frontový výtvarník. Z tohto obdobia pochádzajú jeho mimoriadne silné diela, ktoré zobrazujú padlých, zranených, zajatých alebo bojujúcich, čakajúcich či trpiacich vojakov. Tieto maľby sú surovým svedectvom o rozpade monarchie a nezmyselnosti vojnového násilia.
MÔJ ŽIVOT, od Jona Danziga | Štvorcové vydanie
Národná identita a debaty o príslušnosti
Desiatky rokov prebiehali bezvýsledné debaty o národno-kultúrnej príslušnosti tohto veľkého výtvarníka. Český literárny historik Martin C. Putna o ňom píše: Medňanský patril k elite aj k rozličným menšinám, keďže bol predstaviteľom upadajúcej šľachty, no priťahoval ho svet „obyčajných ľudí“; bol Maďarom medzi Slovákmi, homosexuál, ktorý sa ponoril do mystických učení nábožensko-filozofického smeru zvaného teozofia.
Na Slovensku sa dostal prvýkrát do širšieho verejného povedomia až v roku 1951 vďaka Karolovi Vaculíkovi. Odvtedy sa začal oddelený „slovenský“ a „maďarský“ život Medňanského - jeho životné dielo sa rozpadlo rovnako ako monarchia. Slovenskí a maďarskí odborníci celé desaťročia v podstate pred tými druhými skrývali „vlastného Medňanského“. Katarína Bajcurová sa domnieva, že Medňanský ani nemal pevne stanovenú národnú identitu; podľa iných reprezentoval práve nadnárodnú identitu.
Kaštieľ v Strážkach ako azyl umenia
Kaštieľ v Strážkach zohrával v živote maliara kľúčovú úlohu. Po roku 1945 rodinná zbierka stratila dovtedajšiu celistvosť, no v máji 1991 bola v kaštieli sprístupnená stála expozícia diel Ladislava Medňanského. V rámci svojej akvizičnej činnosti získala SNG v roku 2000 rozsiahly súbor malieb a kresieb, ktorý pravdepodobne pochádzal zo Strážok. Tieto diela sa stali súčasťou reinštalovanej stálej expozície, ktorá je dnes jediným miestom, kde možno komplexne vnímať jeho tvorbu v kontexte rodinného prostredia.
Osobný život a stravovanie v kontexte doby
Medňanský bol známy svojím samotárskym spôsobom života a komplikovanými vzťahmi. Nikdy sa neoženil a nezaložil rodinu. Bol samotár, ktorý žil mimo spoločenských konvencií so svojimi osobnými démonmi. Jeho priateľmi boli ľudia z rôznych vrstiev, vrátane jeho modelov a pomocníkov, ako boli Bálint Kurdi či Jani Dinda.
Pokiaľ ide o jeho životný štýl, ako šľachtic mal prístup k pestrejšej a kvalitnejšej strave, než akú mali bežní ľudia. Strava v 19. storočí bola vo všeobecnosti založená na sezónnych a lokálnych surovinách. Je pravdepodobné, že Medňanský, ktorý trávil veľa času cestovaním, sa stretával s rôznymi kuchyňami a stravovacími zvyklosťami. Vzhľadom na jeho podlomené zdravie je možné, že musel dodržiavať špeciálnu diétu, prípadne vyhľadával kúpeľné liečby, ktoré zahŕňali aj úpravu stravy.
Ladislav Medňanský zomrel 17. apríla 1919 vo Viedni vo veku nedožitých 67 rokov. Podľa svojho priania bol pochovaný na budapeštianskom cintoríne Kerepes vedľa svojho priateľa a milenca Bálinta. Jeho odkaz však zostáva živý - nie ako majetok jedného národa, ale ako svedectvo o človeku, ktorý dokázal prekročiť hranice svojej triedy, svojej doby i svojho národa.
tags: #ladislav #mednansky #dieta