Narodenie dieťaťa je pre väčšinu rodičov najkrajšou udalosťou v živote. Hlboko v nás je zakorenené silné očakávanie, že naše dieťa bude zdravé. „Len nech je to zdravé!“ túžia mnohí pri prejave radosti z tehotenstva blízkej osoby. No čo ak sa dieťa narodí s postihnutím? Ako sa s touto situáciou vyrovnať a ako k dieťaťu a jeho rodine pristupovať? Tento článok sa zaoberá problematikou narodenia postihnutého dieťaťa, s dôrazom na reakcie spoločnosti, výzvy, ktorým čelia rodiny, a možnosti, ako im pomôcť. Zameriame sa aj na prípady, kedy lekárske prognózy nevyšli a priniesli nielen smútok, ale aj nečakanú nádej, a na prípady, kde lekárske pochybenia viedli k tragédii.
Neviditeľní „iní“ a ich prítomnosť v spoločnosti
Prešlo tridsať rokov a my sme si na prítomnosť ľudí s postihnutím zatiaľ o nič viac nezvykli. Ani v zákonoch, ani v ľudskom prijatí. Stále nás ich prítomnosť uvádza do rozpakov a odstupu, hodnotenia a strachu. Počas socializmu boli títo „iní“ oficiálne dosť neviditeľní. Do istej miery boli títo blízki aj hanbou mnohých rodín: čo je úžasné na človeku, ktorý nie je schopný vzdelávania a vo vnímaní ľudí ani požadovaného výkonu v živote? Spolu s tým sa skrývalo (a často aj ešte stále skrýva) kvôli hrdosti či rozpakom ich utrpenie a náročnosť života. Oficiálne bolo všetko O. K.: my, väčšina, sme vedeli, že existujú ľudia, ktorí sú takí postihnutí, že nemôžu žiť medzi ostatnými. Lebo to, čo je skryté, nepoznáme. Čo nepoznáme, to nevieme posúdiť, iba si niečo domyslieť. Čo nevieme posúdiť, tomu nevieme pomôcť a prijať - a to napriek tomu, že táto pomoc a prijatie by boli potrebné a vítané. No najhoršie je, že o „iných“, teda tých, ktorým telesne či duševne čosi chýba, sa hovorilo len z pohľadu trápenia, akoby ich prítomnosť v životoch ich rodín a okolia nebola žiadnym darom, mostíkom k osobnému rastu a motiváciou na prehodnotenie postojov - nehovoriac o nekonečnej škole milosrdnej a obetujúcej sa lásky.
Strach a očakávania: „Len nech je zdravé!“
„Nechcel by som to zažiť!“ To je prvá reakcia ľudí bez ohľadu na vyznanie, ak sa stretnú s rodinou, kde pred sebou tlačia na vozíčku ťažko postihnuté dieťa. Totiž kdesi hlboko v nás je automaticky zakorenené očakávanie, že ak dieťatko príde, musí byť (!!!) v poriadku. „Len nech je to zdravé!“ hovorievali mnohí dodnes pri prejave radosti z tehotenstva niektorej z blízkych či priateliek. Hoci toto želanie má svoje láskavé a dobré opodstatnenie, niekedy sa žiada provokatívne opýtať: „A čo keď sa nenarodí zdravé? Bude menej milované? Menej úžasné? Menej Božie a chcené?“ Kdesi v pozadí onoho želania zdravia bábätku v brušku sa skrýva hlboký ľudský strach prijať utrpenie do svojho života - a o to viac v podobe nevinného dieťaťa. Aj preto sa nám Boh vtedy zdá často krutý a bezcitný. Ako to môže urobiť? Vari nevidí, že toto dieťa trpí? Zaujímavé je, že podľa odborníkov toto dieťa netrpí v tom zmysle, ako to dospelí pociťujú. Žije vo svojom svete a prijíma ho ako prirodzený stav. Čo teraz urobiť? Ako sa k nemu správať? Čo to pre nás znamená? Čoho všetkého sa budem musieť vzdať? Zvládnem to? Nebolo by lepšie, ak by umrelo?
Láska a prijatie: Príklad Chiary a Enrica Petrillovcov
Presne túto lásku prejavili Chiara a Enrico Petrillovci svojim prvým dvom deťom, o ktorých veľmi skoro vedeli, že majú výnimočnú vývojovú anomáliu, každé inú. Keď sa ich pýtali, či neuvažovali o potrate z dôvodu nezlučiteľnosti ich postihu so životom (obe z nich žili len veľmi krátko po pôrode), Chiara trpela a plakala z bezcitnosti týchto ľudí a ich nedostatočnej dôvery v dobrotu Boha. „Je úžasný!“ hovorila o svojom synčekovi a rovnako aj o svojej dcérke Marii Gracii. Prežívali ako výsadu, že im Boh dovolil, síce na chvíľu, ale predsa len milovať niekoho takou osobitou láskou, akú si ich stav vyžadoval. Strach z toho, čo nám Boh nadelil, v nás často vyvoláva odpor prijať jeho plán ako dobrý, aj keď mu nerozumieme, aj keď sa týka dieťatka, ktoré si ničím nezapríčinilo a nezaslúžilo takýto zdravotný stav - a v konečnom dôsledku nám všetky tieto dôvody bránia milovať Boha a dôverovať mu… milovať seba a dôverovať, že Boh nám dá silu, že neopustí… a nakoniec milovať to dieťa od okamihu, ako príde, nech je akékoľvek, nech jeho stav akokoľvek škrtá naše plány a predstavy.
Odlišnosť rodiny a životná kríza
Prijať túto skutočnosť nie je však jednoduché pre nikoho. „Narodením dieťaťa so zdravotným postihnutím sa rodina stáva odlišnou od iných rodín. Táto odlišnosť sa týka všetkých jej členov. Nadobúda inú sociálnu identitu, životný štýl rodiny sa zmení, zmení sa jej chovanie v rámci rodiny, ale aj navonok, voči širšej spoločnosti. Rodina prežíva životnú krízu, spojenú s bolestivým pocitom nenaplneného očakávania narodenia zdravého dieťaťa. Pre rodičov je to jedna z najťažších životných kríz, pretože sa bezprostredne dotýka ich dieťaťa, tej najzraniteľnejšej oblasti ich života.
Osamotenosť a boj s úradmi
Ak by sme mali šancu robiť prieskum u rodín, ktoré prijali postihnuté dieťatko či majú hendikepovaného iného člena rodiny, veľmi skoro by sme narazili na ten istý problém: títo odvážlivci majú len skalných priateľov. Tých, ktorí skutočne milujú a prijímajú iných pre to, že sú - nie pre to, akí sú. Osamotenosť je bežnou „daňou z obratu“ tých, ktorí sa rozhodli bojovať a prijať výzvu v podobe postihnutia člena rodiny. Ich život je totiž tiež „iný“ - často zameraný na jednoduché a čisté veci a radosti.
Prenatálna diagnostika a realita psychického vydierania
Hrdo sa dnes bije do pŕs, ako vyrieši všetky problémy tehotnej ženy a jej dieťaťa - veď skorá prenatálna diagnostika odhalí pri najnovších zisteniach poruchy tak presne ako nikdy predtým. Skúsenosti a reálne zážitky z prvých kontrol v začiatku tehotenstva nie sú príliš lichotivé; sú gynekológovia, ktorí sú už špecialistami na psychické vydieranie tehotnej mamy s emotívnymi pasážami o tom, ako jej budúce dieťa bude celý život slintať, nikdy jej nebude oporou, pomocou, nebude rozprávať, chodiť, normálne sa učiť, fungovať. Hoci oficiálne stránky prenatálnej diagnostiky hovoria o pomoci a liečbe v prenatálnom období, realita je iná. Pritom dnes lekári dokážu cez maternicu operovať choré srdiečko či rázštep chrbtice ešte pred narodením, mnohé postihy čerstvo po narodení sa chirurgicky alebo cvičením a dôslednou starostlivosťou dajú minimalizovať, aj keď to stojí množstvo času a trpezlivosti. Najmenšie zachránené dieťatko, narodené predčasne, vážilo 227 gramov a nebolo väčšie ako paprika. Nie je teda výzvou medicíny okrem zlepšovania prenatálnej diagnostiky hľadať aj riešenia, ako týmto deťom pomôcť? Na druhej strane, stále existujú diagnózy, ktoré sa napriek pokroku vedy ani v čase tehotenstva nijako predvídať nedajú a sú náročné na prijatie. Autizmus či Aspergerov syndróm, poruchy sluchu či zraku, celiakia, alergie či astma, cukrovka. A mnoho iných. Čo potom s týmito deťmi?
Diagnostika: Ultrazvuk, odber choriových klkov, amniocentéza - Ošetrovateľstvo v materstve | @LevelUpRN
Historické a náboženské pohľady
Pre Židov bolo akékoľvek postihnutie dieťaťa nielen hanbou, ale vedomím trestu Boha za hriech ich rodičov. Mať takýto „kus“ znamenalo stratu spoločenskej prestíže a prijatia, vyčlenenie a pohŕdanie. Tento zvyk vidieť aj z postoja Ježišových učeníkov, keď stretli slepého od narodenia: „Rabbi, kto zhrešil - on, alebo jeho rodičia -, že sa narodil slepý?“ (Jn 9, 2) Ježiš v tom okamihu vracia ľudskú dôstojnosť späť tam, kam podľa Božieho plánu patrí, a nenarúša ju žiadny telesný či psychický hendikep: nie je to trest za hriech, ale majú sa zjaviť Božie skutky. Ak by sme mali menovať sociálne a ľudskoprávne encykliky a dokumenty Cirkvi, ktoré jasne vnímajú hodnotu človeka od počatia inak, ako sa presadzuje v dnešnom trende eugeniky a falošného humanizmu, zabrali by sme ďalších desať strán textu. Rovnako to vníma Svätý Otec František, ktorý pri stretnutí s chorými 11. júna 2016 označil rozdielnosť za výzvu, ktorá nás všetkých posúva ďalej: „Predstavme si, že by sme boli všetci rovnakí: to by bolo nudné. Nudný svet! Je pravda, že existujú rozdielnosti, ktoré sú bolestné, všetci poznáme tie, ktoré sú zakorenené v niektorých chorobách… ale aj tie rozdielnosti nám pomáhajú, posúvajú nás vpred a obohacujú nás. Jasne však pomenoval úlohu farností a Cirkvi v pomoci a blízkosti tým, ktorí dostali „inú výbavu“ ako my ostatní: všetci majú mať rovnaký prístup k sviatostiam, majú mať možnosť rozumieť prostriedkami, aké sú pre nich prijateľné, čo sa počas svätej omše deje, majú byť evanjelizovaní napríklad cez posunkovú reč, a tiež im treba ponúknuť akýkoľvek možný spôsob živej a aktívnej účasti na liturgii Cirkvi - trebárs prostredníctvom spevu. Celé si to však vyžaduje iniciatívnu lásku od nás, čo sme dostali viac - a citlivosť s prijatím.
Výzvy pre rodiny a nedostatky v systéme
Kým tieto deti si mnohé veci neuvedomujú a žijú vo svojom jednoduchom svete, ich rodina a rodičia sa majú čo obracať. Zápasia nielen o financie, ale aj o priznanie pomôcok, začlenenie do bežnej školy formou integrácie je často len zbožným prianím. A ani cirkevné školy nie sú ústretovejšie; jedna z tých lepších v Bratislave oznámila mamičke dcérky s ADHD, že napriek tomu, že jej staršia zdravá sestra do tejto školy chodí, túto mladšiu neprijmú. Oni nie sú zberateľmi postihnutých detí. Svoje o tomto boji vie aj Jana Žitňanská, europoslankyňa, ktorá sa dlhodobo venuje pomoci ľuďom so zdravotným postihnutím. Hovorí, že mnohé problémy sa začínajú už pri diagnostikovaní a skorej zdravotníckej pomoci dieťatku. „Hoci máme špičkových lekárov, nie vždy je jednoduché dostať sa k nim. Čakacie doby na niektoré vyšetrenia sú dlhé a taký vzácny čas, keď je šanca podchytiť dieťatko a účinnejšie mu pomôcť, je niekedy nenávratne stratený. Keď je aj správna diagnóza, nastáva problém, ako ďalej. Oveľa ťažšie mnohí rodičia podľa Jany Žitňanskej znášajú nekonečný súboj s úradmi práce; síce majú nárok na rôzne kompenzácie - no zistiť, na ktoré majú nárok a za akých podmienok, nie je jednoduché. Odpovede sa nedozvedajú na mieste, kde by to podľa názvu očakávali, ale prostredníctvom rodín žijúcich podobný osud či rôznych mimovládnych organizácií. Jedna vec je, ak odborný lekár niečo dieťaťu odporučí, druhá realita na ÚPSVaR. A tak sa kolotoč točí ďalej: odvolania, ďalšie žiadosti a čoraz častejšie aj žaloby. Príbeh pokračuje ďalej nedostatkom asistentov učiteľov, zlým nastavením financovania ich platov, nedostatočnou prípravou budúcich učiteľov na deti so zdravotnými či inými poruchami, plnými domovmi sociálnych služieb, chýbajúcou odľahčujúcou pomocou, nedostatkom denných stacionárov. A tak dieťa nemá vzdelanie, aké by mohlo mať, čo ho diskvalifikuje na trhu práce, hoci je možno šikovné, komunikatívne a zručné.
Prípad z Bratislavskej Univerzitnej nemocnice: Sarkazmus osudu alebo lekárske pochybenie?
Bratislavská Univerzitná nemocnica nepotrestala lekárov, ktorí podľa súdu v roku 1995 spôsobili invaliditu v súčasnosti 15-ročného chlapca z Bratislavy. Rodičom chlapca však poslala vysúdené odškodné 11 miliónov korún (asi 365.133 eur). „Nemocnica sa rozhodla nevyvodzovať disciplinárny postih voči spomínaným zamestnancom,“ povedala hovorkyňa nemocnice Rút Geržová. Primár, lekárka i zdravotná sestra, ktorí poškodenie zdravia podľa súdov zapríčinili a boli aj podmienečne trestaní, sú naďalej zamestnancami nemocnice. Konečný verdikt v procese, ktorý trval desať rokov, Krajský súd v Bratislave vyriekol vlani v apríli. Podľa neho chlapec z bratislavskej časti Petržalka zostal s ťažkým poškodením mozgu, tela, zraku a sluchu odkázaný na prístroje, lebo mu ako šesťtýždňovému neskoro poskytli prvú pomoc. Odškodného sa rodina dočkala tento rok. „Nemocnica zaplatila v šiestich mesačných splátkach splatných vždy v zmysle dohody o splátkovom kalendári,“ uviedla Geržová.
Ďalšia rodina z Bratislavy, ktorá vysúdila odškodné od detskej nemocnice, však na peniaze čaká. Po viac ako 22 rokoch vysúdila odškodné za nesprávnu liečbu ich dcérky, no na peniaze čaká dodnes. Detská fakultná nemocnica sa totiž obrátila na Najvyšší súd. „Skutočnosť, že podali mimoriadny opravný prostriedok, ich neoprávňuje k tomu, aby nám nepoukázali Krajským súdom priznané peniaze,“ kritizoval otec dievčatka Ivan Dvořáček. Detská nemocnica nemá ďalšie súdne spory pre poskytovanie lekárskej starostlivosti ani exekúcie. „Naša lekárka postupovala lege artis (v súlade s poznatkami-pozn.), čo konštatovali odborné znalecké posudky,“ uviedla hovorkyňa nemocnica Dana Kamenická. „Základné vrodené vady určili nesprávne, z toho pramenil nesprávny postup v diagnostickom procese s následkom, že pre poškodenie pľúc a srdca neskoro zistené skutočné vrodené vady sa srdiečko dcéry nedalo už operovať,“ tvrdil Dvořáček. Jeho dcéra sa verdiktu vo svojom prípade ani nedožila. Zomrela v roku 2004 ako 23-ročná na problém so srdcovou komorou, pričom podľa jej otca ju liečili pre defekt predsiene.
Zázrak alebo omyl? Príbeh malého Charlieho
Predstavte si, že posledné mesiace ste so ženou žili v neustálom strachu, pretože vám lekári oznámili, že budete mať ťažko choré dieťa. Váš syn mal mať vážny nádor na hlave. Lekári tvrdili, že dieťa pravdepodobne umrie hneď po pôrode a ak nie, budete mať veľmi komplikovanú a náročnú starostlivosť. V deň pôrodu prišla do nemocnice celá rodina, ktorá bola o nepriaznivom osude oboznámená a čakala čokoľvek. Z pôrodnice sa ale ozval plač bábätka, ktoré nielenže prežilo, ale nemalo žiaden nádor! Chlapec dostal meno Charlie a je pomerne zdravý. Má akurát hypertrofiu srdcových komôr (zmohutnenie svaloviny), čo ale nie je životu nebezpečné. Tento príbeh, ktorý sa stal skutočnosťou, môže znieť neuveriteľne, priam ako zázrak. Nick si myslí, že chlapčekovo zdravie privolala láska. Tento prípad poukazuje na limity medicínskej diagnostiky a na to, že aj v tých najtemnejších chvíľach môže prísť nečakané svetlo.
Potenciál a dary „iných“
Lenže nech to otočíme akokoľvek z ktoréhokoľvek uhla pohľadu, stále je to o ochote ľudí a schopnosti vidieť aj v týchto ľuďoch potenciál, schopnosti, dary. Veľkonočná nedeľa v našej farnosti mala tento rok svojho hrdinu: po ukončení svätého prijímania bol oltár už uprataný, keď si Rudko na ňom všimol položené okuliare pána farára. Pohotovo ich vzal, s úsmevom od ucha k uchu prišiel k sedesu, potľapkal pána farára po pleci a podal okuliare. Jeho gesto a radosť zo služby sa nedali prehliadnuť. Rovnako ani fakt, že Rudko je iný - má Downov syndróm, načúvacie aparáty a okuliare. Rudko však nie je žiadny chudáčik. Ani jeden z miništrantov nemôže mať ruky halabala zložené či pokrčené počas omše. Rudko štuchne do boku a jasne pozdvihne zopnuté ruky v dokonalom tvare rovno previnilcovi pred nos. Baviť sa pri ňom? Neprípustné! Pomaly pohliadne k smeru zábavy, a tá okamžite zmrzne. Už len z hanby, že musí napomínať práve on. To, že môže stáť pred oltárom, je zásluha ochotných a ľudsky vnímavých kňazov pred týmto terajším, a Rudko ešte túto šancu nikdy nepremárnil a nesklamal. Keď vchádzam do domu na Východnej ulici, už ma čaká spolu s mamou Heňou. „To je Janko!“ usmieva sa nad fotografiou s pánom farárom zo sakristie kostola, kde veľmi rád miništruje. Vysvetľujeme, že pán farár šiel len na dovolenku a skoro sa vráti. Mama Heňa sa pri ňom spokojne usmieva. Rudko je podľa jej slov veľmi šikovný, poriadkumilovný, umyje po sebe riady a je dôsledný v tom, čo kam patrí. Pýtam sa, či mala niekedy obavy, necítila beznádej, že Rudko prišiel práve taký. Hovorí, že počas tehotenstva síce čítala o takýchto deťoch - ale pred dvadsiatimi štyrmi rokmi sa o nich veľa nehovorilo a ani nevedelo. Iba si pomyslela: Hádam také nebudeme mať. Robila a robí spolu s manželom všetko pre to, aby bol šťastný a prosperoval. Očividne im Rudko túto námahu a obetu vracia. Kým sa doširoka usmeje, mama už beží po trofeje a predo mnou stoja na drevených podstavcoch štyri podkovy. Najviac si však cení tú, na ktorej je napísané Najúspešnejší jazdec.
Skúsenosti mamičiek a rady, ako sa vyrovnať so situáciou
Tento text nemôže mať bodku, iba dvojbodku. Máme malého chlapčeka, ktorý sa narodil s vrodenou vývojovou chybou - hydrocefalom a podľa predbežných diagnóz asi bude mentálne postihnutý ☹ Bol to pre nás hrozný šok a stále sme to nespracovali, nezmierili sa… akurát dnes sa kamarátovi narodilo dieťatko, zdravý syn, a ja tu už pol hodiny revem, prečo práve my musíme mať postihnuté dieťatko, mám pocit, že situáciu vôbec nezvládam. Maminy s chorými deťmi, prosím, pomôžte mi radami, ako sa s tou situáciou vyrovnať a brať malého takého, aký je. Niektoré dni sú úplne v pohode, ale práve také správy ako dnes ma vedia doraziť… týždni, čo sa neskôr potvrdilo aj Tripple testom. Napriek tomu, že ma lekári nahovárali na potrat, rozhodla som sa ponechať si dieťa. Dnes by som spravila to isté. Môj syn má síce Downov syndróm, ľahkú formu, rehabilitujeme, ale je to najúžasnejší človiečik v mojom živote. Neviem, akým problémom sa pasuješ Ty, ale je to veľmi individuálne. Snaž sa zistiť nejaké informácie o ochorení dieťatka, príp. konzultuj s iným odborníkom na vyššom pracovisku. Určite treba ísť za viacerými lekármi. No konečné rozhodnutie a zodpovednosť je len na Tebe a Tvojom partnerovi. Mám postihnuté dieťa a som šťastná, že som o tom v tehotenstve nevedela (ani lekári, nedá sa to totiž zistiť). Naše dieťa je v našej rodine veľmi "ľúbené". Riešime len najbližšie mesiace a roky a nie ďalekú budúcnosť, pretože to nemá zmysel a odoberá to len energiu. Krásny a citlivo urobený je nemecký film "24 týždňov". Boli sme z neho doma s mužom hotoví. Dá sa stiahnuť na webe. Rozhodne ho odporúčam vidieť. Len škoda, že u nás takto veci nefungujú. Prajem Ti veľa síl. 😒 Robíš si názor na niekoho, koho poriadne nepoznáš na základe toho, čo povedia susedia? Pomohli jej tí susedia niekedy, či ju len ohovárajú? Mať postihnuté dieťa je zaťažkujúcou skúškou pre celú rodinu a sú dobré obdobia ako aj horšie obdobia. Ale má to aj výhodu, človek sa teší aj z maličkostí a dokáže si vychutnať každý pekný okamih a žije hlavne pre prítomnosť. a ake prispevky su odveci? ja som vedla tej pani zila 20 rokov ,vzdy bola usmiata,misko sem misko tam ,venovala sa mu kolko len vladala a ja chapem, ze ked niekto 30 rokov nespi je aj podrazdeny,ma na pomoc pomocnikov,suseda pod nou ju neohovarala len sa postazovala ze zopar rokov nemoze tiez spat, chlapec ma asi aj nejake bolesti a v noci rici,mamka to neriesi a ked tak iba krikom..niekedy sa nič nezistí počas celého tehotenstva. Ja som mala… ahoj holky, jsem na zacatku 14tt a jsou to 3 dny, co nam oznamili, ze nase dite bude s nejvetsi pravdepodobnosti postizene. bohuzel musime cekat na začatek 16tt abychom mohli jit na amniocintezu a pak jeste dalsich nekolik dni cekat na vysledky z genetiky. moc sanci nam nedavaji, NT mame 5.1mm. nejak tu informaci nemuzu zpracovat, to cekani je strasne. prosim piste svoje zkusenosti, jak vam dopadly geneticke testy pri vysokem NT, zda jste se rozhodovaly pro ukonceni tehotenstvi nebo jste se rozhodly zit s postizenym ditetem. sama v tom nemam vubec jasno, nevim zda zvladnu jit na potrat, take nevim zda zvladnu se postarat o postizene dite. jake mate nazory, jake jsou vase zkusenosti, apod?
Zvolenská tragédia: Zlyhanie lekárov s fatálnymi následkami
Polícia obvinila štyroch lekárov zo zvolenskej nemocnice za smrť dieťaťa, ktoré vlani zomrelo po hospitalizácii v zariadení. Obvinení lekári zostanú pracovať v nemocnici. „Pokiaľ nerozhodne súd, pre nás sú lekári nevinní,“ uviedla hovorkyňa nemocnice. Dvojročné dievčatko z Hriňovej zomrelo niekoľko dní po hospitalizácii na hnisavý zápal, otravu krvi a opuch mozgu. Zvolenskí lekári však po vyšetrení rodičom tvrdili, že dieťa bolo iba zahlienené. Televízia TA3 uviedla, že polícia ešte vyšetrovanie neukončila. Mohlo by sa to podľa nej stať do dvoch mesiacov. Denník Sme poznamenal, že v tomto roku čelili obžalobám na súdoch ďalší piati lekári. Úrad pre dohľad nemocnici vlani udelil za nesprávnu diagnózu a neprimeranú liečbu pokutu 1 000 000 korún.
Mylná diagnóza a stratené životy
Len Pán Boh vie, koľko detí bolo zbytočne zabitých pre mylnú diagnózu lekára. Niekto tomu hovorí „pokrok“ len niekedy je to prevrátený zmysel slovného spojenia „krok späť“. Neviem či je tento príbeh v článku pravdivý alebo vymyslený, každopádne je to realita miliónov prípadov na svete. Podobne aj u nás. Podľa testov sme mali mať Downov syndróm. Posledné vyšetrenia sme odmietli, aj tak by som nemala silu ísť na potrat a nakoniec sa už viac ako 19 mesiacov tešíme zo zdravého a krásneho chlapčeka. <3 No je to tvrdé,ale aspoň má Salma zdravé deti. Mojej sestre tiež tvrdili, že bude mať postihnuté dieťa, dnes jej doma pobehuje zdravý štvorročný synček. Tieto príbehy poukazujú na vážnu zodpovednosť lekárov a na dôležitosť kritického myslenia a overovania informácií.
tags: #malo #sa #mi #narodit #postihnute #dieta