Meno Michael Phelps je synonymom plaveckej dokonalosti a jeho neuveriteľná športová kariéra ho katapultovala medzi legendy. Avšak za týmito grandióznymi úspechmi sa skrýva príbeh detstva plného výziev a prekonávania prekážok, ktoré formovali jeho cestu k vrcholu. Táto cesta, od raných rokov poznačených hyperaktivitou až po pozíciu najúspešnejšieho olympionika všetkých čias, je príbehom o odhodlaní, disciplíne a napokon aj o priznaní si zraniteľnosti.
Rodinné korene a ranné detstvo: Základy pre budúceho šampióna
Michael Fred Phelps II sa narodil 30. júna 1985 v americkom meste Baltimore, v štáte Maryland. Bol pomenovaný po svojom otcovi, Michaelovi, ktorý slúžil v armáde, zatiaľ čo jeho matka Deborah (Debbie) bola riaditeľkou na strednej škole. Rodinné korene Phelpsovcov boli zmiešané, čiastočne anglické, čiastočne írske, čiastočne škótske a čiastočne aj waleské. Už v ranom veku prejavoval Michael nadmernú aktivitu, ktorá mu bola diagnostikovaná ako ADHD (Attention Deficit Hyperactivity Disorder), pričom s touto diagnózou sa prvýkrát stretol v šiestej triede na základnej škole. Jeho rodičia si s jeho hyperaktivitou nevedeli rady, a preto mu lekár na upokojenie predpísal liek Retalin, ktorý však nezabral.
V roku 1994, keď mal Michael sedem rokov, došlo k rozvodu jeho rodičov, čo bolo pre neho ťažkou ranou. Michael spolu so staršími sestrami Whitney a Hilary zostal v starostlivosti matky Debbie. Tá svoje deti odmalička viedla k športu a neustále ho povzbudzovala. Rozvod zanechal na Michaelovej psychike mnoho nezmazateľných stôp a jeho frustrácia sa stupňovala. „Cítil som to tak, že ma jednoducho odmieta,“ spomína Phelps. Práve v tomto období sa plávanie ukázalo ako kľúčové riešenie pre usmernenie jeho nahromadenej energie a nájdenie útočiska.
Objavovanie plávania a boj s ADHD: Od strachu po objavenú slobodu
Michael začal s plávaním v siedmich rokoch. Pôvodne to bolo čiastočne preto, aby nasledoval svoje sestry Whitney a Hilary, ktoré sa tomuto športu venovali súťažne. Zároveň to bola matkina snaha nájsť spôsob, ako usmerniť jeho nekontrolovateľnú energiu. Hoci mal spočiatku strach ponoriť hlavu pod vodu - a navyše bol alergický na chlór - prekonával ho a rýchlo sa zlepšoval. Niet divu, že prvým plaveckým štýlom, ktorý ovládol, bol znak, keďže pri ňom nemusel mať hlavu pod vodou.
„Od prvého momentu, ako som skočil do vody, som nechcel opustiť bazén. Nechcel som z neho vyliezť a nenávidel som odchody domov. V momente, ako som sa naučil plávať, cítil som sa neskutočne slobodne. Sústredil som sa len na to, kedy konečne skočím do bazéna. Bolo to aj preto, lebo v bazéne som nemusel o ničom rozmýšľať a moja myseľ bola pokojnejšia. Po prvýkrát som cítil, akoby som objavil svoju stratenú kontrolu,“ spomína si Michael Phelps.
Diagnóza ADHD priniesla Phelpsovi a jeho rodine nové výzvy aj v škole. Mal problém obsedieť na stoličke, bol nesústredený a neustále vyrušoval. Plávanie sa však ukázalo ako účinná terapia, ktorá mu poskytla priestor na uvoľnenie prebytočnej energie a sústredenie. Už v desiatich rokoch porážal svojich rovesníkov a tri roky po tom, ako začal plávať, utvoril národný rekord v disciplíne motýlik na 100 metrov vo svojej vekovej skupine. Vzorom mu boli staršie sestry, ktoré súťažne plávali, a zároveň obdivoval elitných plavcov Toma Malchowa a Toma Dolana.
Čo nás Michael Phelps môže naučiť o duševnom zdraví
Prvé kroky v súťažnom plávaní a prelomové okamihy
Možno aj vďaka jeho skorým úspechom si ho všimli tréneri miestneho elitného plaveckého oddielu North Baltimore Aquatic Club, ku ktorému sa Michael pripojil. Tam sa dostal pod krídla uznávaného plaveckého trénera Boba Bowmana, ktorý ho trénuje od jeho 11 rokov. Bowman okamžite rozpoznal Michaelov mimoriadny talent a obrovskú túžbu po víťazstve. „Bob veril môjmu talentu, páčili sa mu moje názory a bojovnosť spojená s malou dávkou ľahostajnosti a odhodlania,“ povedal plavec. Plánoval mu preto náročné tréningy, ktoré podporovali rozvoj jeho potenciálu. Pod odborným vedením šla Phelpsova forma rýchlo nahor a vo veku 14 rokov sa dostal do Národného B tímu Spojených štátov.
Rok 2000 bol pre Phelpsa prelomový, keďže sa stalo niečo, o čom dovtedy len sníval. Pod vlajkou Spojených štátov sa kvalifikoval na Olympijské hry v Sydney. Mal vtedy iba 15 rokov, a tak sa stal najmladším členom amerického tímu za posledných 68 rokov, pričom od roku 1932 nemala výprava USA mladšieho člena, čo bolo samo osebe pozoruhodné. Phelps tak na seba stiahol pozornosť odborníkov aj médií. Hoci sa mu na prvej olympiáde nepodarilo získať medailu, dostal sa do finále v disciplíne 200 metrov motýlik, kde skončil piaty.
Motivovaný zážitkom z prvej olympiády, Phelps na sebe ďalej pracoval. Už o rok neskôr, v marci 2001, dominoval na Majstrovstvách sveta v disciplíne 200 metrov motýlik, kde prekonal svetový rekord. Michael mal so svojou športovou kariérou veľké plány. „Chcem otestovať svoje maximum a zistiť, koľko toho dokážem.“ V roku 2003 úspešne dokončil Townson High School a mohol sa naplno venovať plávaniu, čo znamenalo začiatok jeho profesionálnej kariéry pretkanej neustálym zlepšovaním limitov a časov.
Fyzické predpoklady a vedecký prístup k tréningu
Veľký podiel na Phelpsovom fenomenálnom úspechu mala jeho jedinečná plavecká postava, ktorá je priam ideálna pre pohyb vo vode. S výškou 193 cm disponuje dlhým hrudníkom a rukami, ale k tomu má nesúmerne krátke nohy s obrovskými chodidlami s veľkosťou topánok 49,5. Jeho rozpätie paží je impozantných 203 cm, čo je o 7 cm viac ako výška jeho celej postavy, pričom bežný pomer je pritom 1:1. Dlane má ako lopaty a jeho svalová štruktúra je dokonale prispôsobená plávaniu.
Jeho biceps je ako kladivo, sval okolo ramena mu umožňuje zaberať pod vodou ako pádlom, pričom pláva ľahko, rytmicky a siaha hlboko pod seba. Triceps Michaela Phelpsa je zase ako vodné čerpadlo, ktoré mu umožňuje prechádzať vodou pri záberoch ako nôž maslom. Priemerný rekreačný plavec zdolá 50-metrový bazén na 104 záberov, zatiaľ čo Phelpsovi stačí okolo šestnásť. Trapézové svaly ho držia nad a pod vodou v extrémnych polohách a dokáže nimi vytvoriť enormnú silu, ktorú potrebuje najmä pri motýliku. Jeho najväčší prsný sval je bez tuku a má dokonalý tvar, vďaka čomu sa tep Američana na rozdiel od súperov drží počas pretekov na veľmi nízkej úrovni. To mu umožňuje plávať do nemoty. Chrbtový sval zase dostáva najviac zabrať pri motýliku, pričom Michael sa dokáže pri potápaní a záberoch ohýbať do extrémnych polôh.
Extrémna tréningová disciplína a regenerácia
Mať perfektne stavané telo na pohyb vo vode však nestačí na získanie zlatých medailí zo svetových pretekov. K skvelým výsledkom Michaela Phelpsa výrazne prispeli hodiny extrémne náročných tréningov, ktoré absolvoval pod dohľadom dlhoročného trénera Boba Bowmana. Michael súťažne plával od detstva a už odvtedy mal jasne nastavené ciele, ktoré si písal na papier, aby ich mal neustále na očiach, a robil všetko pre to, aby si ich splnil.
Denne mal 2 až 3 tréningy, ktoré celkovo zabrali 5 až 6 hodín. Svoje plavecké schopnosti si zlepšoval vo vode, ale tvrdo makal aj na súši. Minimálne 3-krát týždenne zaraďoval silový tréning. Bol extrémne disciplinovaný a nikdy nevynechal príležitosť pracovať na tom, aby bol ešte lepším plavcom. Týždenne preplával neuveriteľných 100 kilometrov.
Michael si bol zároveň vedomý toho, že po náročných tréningoch musí aj riadne odpočívať. Snažil sa každú noc spať aspoň 8 hodín a popritom si v priebehu dňa medzi tréningami doprial 2 až 3-hodinového šlofíka. Neustále hľadal vychytávky na lepšiu regeneráciu a premýšľal, ako byť ešte lepší. Domov si napríklad zaobstaral hyperbarickú komoru, v ktorej spal, aby podporil okysličenie tkanív a rýchlejšiu obnovu. Regeneráciu podporoval tiež výdatnou stravou.
Nezvyčajné stravovacie návyky olympijského šampióna
V médiách sa v období Phelpsových najväčších úspechov objavili špekulácie, že za deň zje až 12 000 kcal. Hoci Phelps túto domnienku neskôr vyvrátil, priznal, že na udržanie hmotnosti musel prijať zo stravy 8 000 až 10 000 kalórií denne. Väčšina ľudí, vrátane niektorých vrcholových športovcov, by sa s takýmto jedálničkom úspešne prejedla k morbídnej obezite.
Napriek jeho vyvráteniu špekulácií, detailný pohľad na jeho olympijské menu, ktoré kolovalo v médiách, ukazuje, ako extrémne musel jesť, aby pokryl svoje energetické nároky. Na raňajky napríklad zjedol toľko jedla, ktoré by bežnému človeku stačilo na celý deň. Jeho raňajky sa skladali z piatich chodov, medzi ktorými nechýbali tri sendviče so smaženými vajcami, syrom, smaženou cibuľkou a majonézou. K tomu si doprial omeletu z piatich vajec, misku ovsenej kaše, tri plátky francúzskeho toastu obaleného v cukre a tri palacinky s čokoládou. To všetko zapil dvoma hrnčekmi kávy.
Na obed, po prvých pretekoch, si doprial obrovský tanier pečeného mäsa s cestovinou poliatou výdatnou omáčkou, zajedený dvoma krajcami bieleho chleba so syrom a šunkou, pričom ani tu nechýbala majonéza a kečup. Obedňajšie menu zaklincoval energetickými nápojmi, ktoré mali minimálne tisíc kalórií. Večeru, už po finále a s ďalším zlatom so svetovým rekordom, si vychutnal s jedlom bohatým na uhľohydráty, pričom si zamľaskal na špagetách a následne sa pustil do pravej talianskej pizze. Svoj denný jedálny lístok opäť dorazil energetickými nápojmi. Zvyšok dňa popíjal veľké množstvo energetických nápojov a jeho žalúdok musel ešte spracovať kilo cestovín, niekoľko ďalších výdatných sendvičov a pizzu. Je dôležité zdôrazniť, že takýto jedálniček určite nie je vhodný pre bežných ľudí.
Cesta na olympijský vrchol a prvé úspechy
Po svojich prvých olympijských hrách v Sydney v roku 2000 a zisku svetového rekordu na 200 metrov motýlik v roku 2001, Michael začal zbierať jeden úspech za druhým. Na Pan Pacifickom šampionáte o rok neskôr štartoval v šiestich disciplínach, pričom päť z nich vyhral; nedarilo sa mu iba na 200 metrovej trati v disciplíne znak, kde skončil druhý. Jeho rozširujúca sa zbierka medailí naplno potvrdzovala jeho mimoriadny talent.
Prvým olympijským podujatím, kde Phelps dokázal získať medaily, boli hry v Aténach v roku 2004. Tam sa mu podaril nevídaný úspech a do rodného Baltimoru si odviezol celkovo 8 medailí - šesť zlatých a dve bronzové. Bronz si vybojoval v disciplínach na 4 x 100 m voľný spôsob a 200 m voľný spôsob. Športoví fanúšikovia z celého sveta si ho začínali všímať.
Čo nás Michael Phelps môže naučiť o duševnom zdraví
Fenomenálne olympijské žatvy: Atény, Peking, Londýn
O štyri roky neskôr, na Olympijských hrách v Pekingu v roku 2008, prišli „medailové žne“, ktoré doslova prepísali históriu športu. Michael Phelps prekonal sám seba a celý športový svet so zatajeným dychom sledoval, ako vyhráva jednu plaveckú disciplínu za druhou. Na tejto olympiáde štartoval v ôsmich disciplínach a vo všetkých z nich dokázal získať zlatú medailu. Išlo o nevídaný počin a jeho najlepší výsledok na olympiáde vôbec. Zlaté medaily bral na 100 aj 200 m motýlik, 200 m voľný spôsob, 200 m polohový závod, ako aj na štafetách 4 x 100 m a 4 x 200 m voľný spôsob. Týmto výkonom prekonal aj dovtedy neprekonateľný rekord slávneho Marka Spitza z roku 1972, ktorý získal v plávaní sedem zlatých medailí. Michael Phelps sa tak stal najúspešnejším olympionikom v histórii.
Po predošlej olympiáde sa Phelps predstavil aj na tej londýnskej v roku 2012. Tam získal spolu šesť medailí - štyri zlaté a dve strieborné. Prvé miesto mu tesne uniklo v 200 m motýlika a 4 x 100 m voľným spôsobom, kde si odniesol striebro. Po zlato šiel v disciplínach 100 m motýlik, 200 m polohový závod, 4 x 100 m polohový závod a 4 x 200 m voľným spôsobom. Úspech zožal aj na olympiáde v Londýne v roku 2012, kde si národnú hymnu pre víťaza vypočul celkovo štyrikrát. Po sezóne 2012 vyhlásil Michael Phelps ukončenie kariéry, podľa svojich vlastných slov už mal športu a plávania dosť a chcel skončiť.
Návrat k plávaniu a rozlúčka v Riu
Na športovom dôchodku však nevydržal veľmi dlho a o dva roky neskôr, v roku 2014, oznámil návrat k pretekárskemu plávaniu. Jeho comeback k profesionálnemu športu sa zaraďuje medzi najúspešnejšie a najvydarenejšie v histórii. Absolvoval Majstrovstvá USA, kde získal tri zlaté medaily, vrátane oboch tratí v štýle motýlika.
V roku 2016 na olympiáde v Rio de Janeiro zaujal čestnú pozíciu vlajkonosiča a kapitána tímu Spojených štátov amerických. Stal sa historicky prvým Američanom, ktorému sa podarilo získať miesto v piatich olympijských reprezentačných tímoch. V Brazílii sa rozlúčil so svojou kariérou úplne fenomenálne, keď získal do svojej zbierky posledných šesť medailí. Na 100 m motýlik získal striebornú medailu a na 200 m trati v tejto disciplíne bol najlepší. Celkovo Michael Phelps za svoju kariéru získal 28 olympijských medailí, z toho 23 zlatých, 3 strieborné a 2 bronzové medaily. Súťažné plávanie definitívne ukončil vo veku 31 rokov.
Dominancia na Majstrovstvách sveta
Celá kariéra Michaela Phelpsa je doslova pretkaná medailovými ziskami na vrcholných podujatiach. Okrem olympijských hier sa Michael predstavil na všetkých Majstrovstvách sveta od roku 2001 až po rok 2011, kde taktiež preukázal svoju nevídanú dominanciu. Víťazstvá získaval Phelps prakticky vo všetkých disciplínach bez ohľadu na štýl a dĺžku trate.
Na Majstrovstvách sveta v Barcelone v roku 2003, len dva roky po svojom debute na MS, kedy bolo jeho maximom „iba“ bronz, si prišiel po zlato. V Španielsku dokázal získať štyri zlaté medaily, ku ktorým pridal dve striebra - tie získal v disciplínach 100 m motýlik a 4 x 200 m voľný spôsob. Najlepší bol na 200 metrov trati v štýle motýlika a v polohových pretekoch.
Ako stúpala Phelpsova forma a výkonnosť, rozširovala sa aj jeho zbierka medailí. K tomu výrazne prispeli Majstrovstvá sveta v Montreali v roku 2005. V kategórii 100 m motýlik síce znova nezískal zlato, ale iba striebro, inak bol všade najlepší. Zlaté medaily si tak odniesol v disciplínach 200 m voľným spôsobom a 200 m polohového závodu.
Z pohľadu medailí bol jeho najlepším podujatím ročník 2007, keď sa Majstrovstvá sveta v plávaní konali v austrálskom Melbourne. Phelps tu získal sedem zlatých medailí, čo znamenalo absolútny vrchol jeho kariéry v rámci MS. Zvíťazil vo všetkých svojich obľúbených disciplínach.
Veľmi úspešný bol aj na podujatí Majstrovstiev sveta v Ríme, ktoré sa konali v roku 2009. V tomto prípade pridal do zbierky päť zlatých medailí a jedno striebro, to získal na 200 metrovej trati voľným spôsobom. Prvé miesto a titul majstra získal na 100 m aj 200 m motýlik, 4 x 100 m aj 4 x 200 m voľný spôsob plávania. Pridal tiež zlato v polohovom závode na 4 x 100 m.
Posledným podujatím tohto typu, na ktorom sa Phelps zúčastnil, boli Majstrovstvá sveta konané v Šanghaji v roku 2011. Aj v tomto prípade štartoval vo svojich obľúbených disciplínach. Zlato získal v motýliku na 100 až 200 m, 4 x 200 m voľným spôsobom a 4 x 100 m v polohovom závode. Odniesol si aj dve striebra, a to z 200 m voľným spôsobom a 200 m v polohovom závode.
Tieň pochybností: Dopingové špekulácie a odpoveď Phelpsa
Spolu s medailami a superlatívmi pribúdali na adresu plaveckého kráľa Michaela Phelpsa aj špekulácie, že je namočený v dopingovom škandále. Špekulácie sa stupňovali najmä po jeho fenomenálnych výkonoch na olympiáde v Pekingu 2008, kde získal osem zlatých medailí. Jeho nadľudské výkony a najmä rýchly nárast svalov vyvolávali okrem obdivu aj obavy, že by sa mohla opakovať história iných amerických športovcov - šprintérov Marion Jonesovej a Justina Gatlina či cyklistu Floyda Landisa, ktorí tiež privádzali svet do úžasu, ale napokon na nich po odhalení dopingového podvodu všetci pľuli.
Phelps bol borec z Baltimoru pred piatimi rokmi samá kosť a koža, a zrazu z neho bol chlap ako hora. "Získal osem zlatých, dosiahol sedem svetových rekordov, a to všetko za dva týždne. Je to vôbec v ľudských silách?" pýtali sa mnohí. „Verte, dá sa to. Nech si hovorí každý, čo chce,“ povedal Phelps po pretekoch, v ktorých prekonal aj neprekonateľný rekord svojho krajana Spitza.
Michael Phelps však vždy dôrazne odmietal akékoľvek obvinenia z dopingu. „Som čistý. Aby som vyvrátil všetky reči okolo dopingu, sám žiadam, aby ma častejšie testovali. Nech si ľudia hovoria, čo chcú, ja mám v rukách dôkazy. Fakty neklamú,“ odkázal pochybovačom Phelps. Tieto vyhlásenia podporovala skutočnosť, že bol pod prísnym a častým antidopingovým dohľadom.
Okrem toho, v roku 2008 sa na svetlo sveta dostali fotografie, ako fajčí marihuanu, čo utrpelo jeho povesť dokonalého športovca a viedlo k pozastaveniu jeho účasti v súťažiach na určitý čas.
Boj s vnútornými démonmi a cesta k duševnému zdraviu
Hoci sa Michaelov príbeh naoko zdal ako dokonalý, za všetkými úspechmi bola aj vysoká daň. Sám priznal, že najhoršie na tom bol v roku 2012 po tom, ako prvýkrát ohlásil koniec kariéry. Vstúpil do sveta, ktorý nikdy nepoznal, do "dôchodku", ktorý mu priniesol slobodu a voľný čas, no zároveň ho uvrhol do hlbokých depresií, a dokonca mal samovražedné myšlienky. „Pribral som 15 kg, zabával som sa, pravdepodobne až príliš. Robil som čokoľvek, čo som chcel.“ Jeho tréner Bob Bowman spomína: „V tom čase mal jednoducho všetko. Dosť peňazí a dosť kamarátov mimo plávania, že sa vďaka tomu od nás mohol úplne izolovať a jednoducho sa s nami nebaviť. Videl som, že sa vydal smerom, kde sa môže stať skutočne niečo zlé.“
Hádky s trénerom sa stupňovali, najmä v časoch, keď veci nešli podľa jeho predstáv alebo sa cítil unavený. Michael sa viackrát nechal počuť, že nenávidí imidž perfekcionizmu, ktorý ľudia okolo neho vytvorili vďaka jeho úspechom v bazéne. „Skončil som. Konečne. Čaute,“ hovoril. Trpel aj problémami s alkoholom a bol dvakrát zatknutý za šoférovanie pod vplyvom alkoholu, čo neskôr veľmi oľutoval.
Po čase sa začal nudiť a kontaktoval svojho trénera s požiadavkou, že sa chce naplánovať návrat na Olympiádu v Riu 2016. Tréner jeho požiadavku odmietol slovami: „Nie, nemôžeme ísť cez to celé znova.“ Phelps ho nakoniec presvedčil a musel sľúbiť, že bude veci robiť správne. Fenomenálny atlét však svoj sľub nedodržal. V noci sa objavil v Baltimore v jednom z kasín v podnapitom stave. Na ceste domov ho zatkla polícia, keď v tuneli, kde bola maximálna rýchlosť 55, išiel 81 a predbiehal cez dve plné čiary. „Keď som sa to dozvedel, myslel som, že je koniec,“ spomína Bowman.
Po tomto incidente Michael ležal päť dní schúlený vo svojej posteli. „Nejaký čas som si skutočne myslel, že to je koniec môjho života, doslova. Pýtal som sa sám seba: Koľkokrát to chceš ešte posrať? Svet by bol lepší bezo mňa, moja rodina a blízki by sa za mňa nemuseli hanbiť. Svojou hlúposťou som im spôsobil veľa bolesti. Nevychádzal som z izby, nejedol som, nespal som.“ Vtedy mu zavolal blízky človek s podpornými slovami: „Kamarát, počúvaj ma. Toto je čas, kedy bojujeme. Teraz sa ukazuje náš pravý charakter. Nezabaľ to, lebo inak všetci prehráme.“
Michael Phelps si našťastie uvedomil, že potrebuje pomoc, a začal chodiť na terapie. „Sadol som do auta, celý som sa triasol. Keď som vystúpil, podlamovali sa mi kolená. Napísal som mame SMSku, že toto je prvýkrát v živote, kedy sa skutočne bojím. Bol som na míle vzdialený od svojej komfortnej zóny. Keď sa dostaneš vo svojom živote na dno, tak sa nejakým spôsobom veľa veciam otvoríš, chceš niečo zmeniť a túžiš sa vrátiť späť na správnu cestu.“ Počas 45 dní svojho pobytu na klinike Michael Phelps prvýkrát vo svojom živote pomenoval svojich vnútorných démonov. Medzi terapiami často plával v bazéne so snahou nájsť 18-násobného olympijského šampióna. „Bazén bol veľmi malý, nevedel som, čo tu vlastne robím. Na dva-tri zábery som dal dĺžku. Trénoval som obraty a rôzne triky. Uvedomil som si, že moja existencia musí mať nejaký dôvod.“ Po štyroch dňoch zavolal svojmu priateľovi Rayovi a veľmi mu ďakoval za to, že mu v podstate zachránil život. „Porozprával som mu o tom, čo sa mi odohráva v hlave. Mal som pocit, že sa konečne po dlhom čase pomaly, ale isto odrážam z dna.“
Psychické problémy, žiaľ, nie sú u vrcholových športovcov výnimkou, a Phelps sa stal silným hlasom v boji proti stigme duševného zdravia. Jeho úprimné priznania o depresiách a samovražedných myšlienkach ukázali svetu, že aj tí najúspešnejší potrebujú pomoc a je normálne byť niekedy na dne, pretože nie sme stroje, ale ľudia. Najťažšie je však to priznať a povedať nahlas.
Nový začiatok: Rodina a odkaz pre budúce generácie
V rámci procesu nového začiatku sa Michael Phelps začal snažiť vybudovať nanovo vzťah s otcom, s ktorým sa aj napriek všetkým okolnostiam mali radi, no v detstve im chýbala zdieľaná emocionalita. Michael pozval otca na rodinné stretnutie, aj keď si bol istý, že nepríde. On však prišiel a nasledovalo veľké objatie. „Už som si nechcel dávať otázky typu čo ak? Nechcel som prejsť životom a nemať šancu zdieľať emócie so svojim otcom. Chýbalo mi to od čias, keď som bol dieťa.“
Šampión opustil kliniku a opäť sa vrátil k plávaniu. Tri mesiace na to požiadal priateľku Nicole o ruku. Michael Phelps prežíva veľké úspechy aj v osobnom živote. Je šťastne ženatý a v roku 2021 má tri synov. Michael sa prvýkrát stal otcom. „Emócie, ktoré išli celým mojím telom, boli neopísateľné.“
Po ukončení profesionálnej športovej kariéry sa Michael Phelps v rámci nadácie, ktorú založil po veľmi úspešných olympijských hrách v Pekingu, venuje okrem témy duševného zdravia tiež podpore mladých športovcov a propagácii zdravého životného štýlu. Prostredníctvom svojej nadácie sa snaží pomáhať deťom s ADHD. Jeho nadácia doteraz priviedla do plaveckých klubov viac ako 15 000 detí. Má svoju značku plaveckých potrieb a rovnako sa podieľal aj na vývoji emoji aplikácie s plaveckými motívmi.
Michael Phelps je žijúcou legendou plaveckého športu a fenoménom našej doby. Mnoho jeho rekordov alebo časov je až doteraz neprekonaných, čo svedčí o jeho mimoriadnom talente. Okrem toho získal aj niekoľko prestížnych národných a medzinárodných ocenení, napríklad cenu Jamesa E. Sullivana v roku 2003. Počas kariéry zarobil priemerne okolo 9 miliónov dolárov za jednu sezónu, najmä sponzorskými zmluvami. Michael Phelps nie je len plavec; je symbolom ľudských možností - ich výšok aj pádov, a vzorom nielen pre plavcov, ale aj pre tých, ktorí bojujú so svojimi vnútornými démonmi. Jeho odkaz spočíva v tom, že vonkajší úspech má len veľmi málo spoločné s pocitom šťastia a že každý, bez ohľadu na postavenie, občas potrebuje pomoc.
tags: #michael #phelps #ako #dieta