Krst je považovaný za základ celého kresťanského života, vstupnú bránu do života v Duchu, ako aj bránu, ktorá otvára prístup k ostatným sviatostiam. Je to sviatosť znovuzrodenia skrze vodu v slove. Po svojom zmŕtvychvstaní Ježiš zveril apoštolom misijné poslanie krstiť, keď povedal: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca, i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28,19-20). Táto sviatosť predstavuje začiatok duchovného života kresťana, no zároveň vyvoláva hlboké otázky, najmä v súvislosti s osudom tých, ktorí krst neprijali, obzvlášť detí, ktoré zomreli pred jeho prijatím. V dnešných podmienkach kultúrneho relativizmu a náboženského pluralizmu sa počet nepokrstených detí povážlivo zvyšuje, čo núti Cirkev k ešte naliehavejšej reflexii nad možnosťou spásy pre tieto deti.
Podmienky a príprava na krst v Katolíckej cirkvi
Prijatie sviatosti krstu v Katolíckej cirkvi je proces, ktorý sa líši v závislosti od veku krstenca. Pre každú vekovú skupinu sú stanovené špecifické podmienky a požiadavky na prípravu, ktoré majú zabezpečiť, aby krst bol prijatý s patričným pochopením a pripravenosťou.
Krst detí do 7 rokov
Ak majú rodičia ešte nepokrstené dieťa do 7 rokov a želajú si ho dať pokrstiť, je potrebné prísť na faru a priniesť kópiu rodného listu. Krsty sa zvyčajne vysluhujú každú poslednú nedeľu v mesiaci po svätej omši, ktorá sa začína o 10.30. Dôležitou súčasťou prípravy je poučenie ku krstu, ktoré sa koná v piatok pred nedeľou, kedy sa krstí, o 18.00 na farskom úrade v priestoroch farskej knižnice. Obaja rodičia sú povinní sa týchto poučení zúčastniť. Je dokonca možné poučenia absolvovať ešte pred narodením dieťatka. Účasť krstných rodičov na poučeniach je dobrovoľná. Pre dieťa je potrebné zabezpečiť bielu košieľku, na ktorú je možnosť vyšiť meno a dátum krstu. Výchova dieťaťa k nadprirodzenej viere je povinnosťou rodičov, ktorí sú pre svoje dieťa prvými učiteľmi, kňazmi a pastiermi ich duší. Sú v prvom rade zodpovední za výchovu svojho dieťaťa v prirodzenej i nadprirodzenej rovine.
Krst detí od 7 do 14 rokov
Pokiaľ majú rodičia nepokrstené dieťa vo veku od 7 do 14 rokov a chcú ho dať pokrstiť, treba to ohlásiť kňazom na fare alebo katechétom v škole. Je dôležité ohlásiť sa v priebehu septembra na fare, kvôli dohode o príprave. Sviatosť krstu a prvé sväté prijímanie sa vysluhuje deťom po ukončení prípravy v rámci svätej omše. Bližšie informácie sa dozvedia od kňaza po svätej omši. Príprava je realizovaná v rámci hodín náboženstva v škole a v rámci farskej katechézy, ktorá sa začína začiatkom školského roka.
Krst dospelých
Ak sa dospelý človek chce dať pokrstiť, treba sa prihlásiť na fare, kde sa dozvie bližšie informácie. Príprava na krst dospelých (katechumenát) začína každý rok v septembri a trvá približne 2 roky. Krst býva udelený na Veľkonočnú vigíliu (Svätú sobotu) večer v Katedrále v Banskej Bystrici diecéznym biskupom. Zároveň pri tomto obrade dospelý prijíma aj sviatosť birmovania a prvé sväté prijímanie. Pre dospelého človeka je vyžadované, aby prejavil vôľu prijať krst, bol dostatočne poučený o pravdách viery a kresťanských povinnostiach a aby sa aj katechumenálnou prípravou osvedčil v kresťanskom živote. Pred krstom by mal oľutovať svoje hriechy.
Si pripravený dať sa pokrstiť?
Výber krstných rodičov a ich úloha
Je potrebné vybrať takých krstných rodičov, ktorí budú svojmu krstnému dieťaťu dobrým príkladom, pretože medzi nimi vzniká duchovné príbuzenstvo. Podľa starého kresťanského zvyku má mať krstenec krstného rodiča, ktorý mu má pomáhať pri praktizovaní kresťanského života. Avšak táto povinnosť - mať krstného - nie je absolútna. V prípade nedostatkov v oblasti viery a náboženskej praxe rodičov dieťaťa, treba dbať na to, aby krstní rodičia boli ľuďmi živej viery. V prípade, že krstný rodič nespĺňa kánonické podmienky na krstného, a rodičia ho nechcú vymeniť, treba dieťa pokrstiť bez oficiálneho krstného. Krstní rodičia majú pomáhať dieťaťu v raste a pestovaní viery, čo je dôvod, prečo Cirkev kladie dôraz na to, aby boli sami ľuďmi viery. Viera sa totiž krstom získava, ale životom je skúšaná a človek ju vie aj stratiť.
Symbolika a znaky krstu
Obrad krstu je bohatý na symboly a znaky, ktoré najlepšie vysvetľuje samotný priebeh sviatosti. Tieto viditeľné úkony naznačujú hlboké duchovné deje, ktoré sa pri krste odohrávajú.
- Biela košieľka: Pri krste dieťaťa kňaz alebo diakon hovorí: „Stal si sa novým stvorením a obliekol si sa v Krista. Toto biele rúcho nech ti je znakom tejto hodnosti.“ Biela košieľka symbolizuje, že vďaka krstu sa človek podobá Kristovi, priam sa ho obliekol, a stal sa novým stvorením.
- Krstná svieca: Keď krstiteľ odovzdáva krstným rodičom sviecu zapálenú od veľkonočného paškála, ktorý symbolizuje Zmŕtvychvstalého, hovorí: „Prijmite svetlo Kristovo.“ Tieto slová im pripomínajú, že práve im sa zveruje toto svetlo. Pri krste dospelého sa krstiteľ prihovára priamo novopokrstenému: „Stal si sa svetlom v Kristovi. Kráčaj vždy ako dieťa svetla a vytrvaj vo viere až do konca, aby si mohol ísť so všetkými svätými v ústrety Pánovi, keď príde v nebeskej sláve.“ Krstná svieca teda symbolizuje svetlo Kristovo, ktoré pokrstený prijíma, a zároveň on sám má byť týmto svetlom v Kristovi pre tento svet.
- Voda: Je základnou matériou krstu a symbolizuje očistu a nový život. Krst je sviatosťou znovuzrodenia skrze vodu v slove.
- Oleje: Pomazanie olejami pri krste sa vykonáva dvakrát a má odlišný význam.
- Olej katechumenov: Pred krstom sa robí pomazanie olejom katechumenov. Udeľuje sa po modlitbe exorcizmu, ktorou sa prosí, aby kandidát krstu bol ochraňovaný a posilňovaný v boji so zlým duchom. V minulosti sa gladiátori pomazávali olejom, aby sa vedeli vyšmyknúť z rúk nepriateľa. V podstate to naznačuje pomazanie olejom katechumenov ako pomoc v duchovnom zápase, aby sa človek dokázal vymaniť z pazúrov duchovného nepriateľa.
- Krizma: Pomazanie olejom po krste má iný význam. Tento olej sa nazýva krizma. Krstom človek prijíma trojitý úrad Krista - kňaza, proroka a kráľa. V minulosti sa pomazávali okrem kňazov aj proroci a králi, keď boli uvádzaní do svojho úradu. Tak aj novopokrstený je pomazaný, lebo dostal účasť na tomto trojitom Kristovom úrade.
Duchovné dary a záväzky krstu
Krstná milosť v sebe zahŕňa oveľa viac ako len viditeľné úkony, najmä nadprirodzeného, duchovného a neviditeľného. V krste sa odpúšťa dedičný hriech. Pokiaľ ide o človeka, ktorý má už aj osobné hriechy, odpúšťajú sa mu aj tie, ba dokonca aj tresty za hriechy. Krstom sa človek stáva „novým stvorením“. Trojjediný Boh dáva pokrstenému účasť na svojom živote prostredníctvom posväcujúcej milosti. Pokrstený sa stáva údom Kristovho tajomného tela, ktorým je Cirkev. Do duše pokrsteného sa vtláča nezmazateľný duchovný znak - Kristova pečať. Preto sa už nedá „odkrstiť“. Krst dáva účasť pokrstenému na Kristovom kňazstve a je základom spoločenstva všetkých kresťanov. Krst udeľuje pokrstenému teologálne, čiže božské čnosti - vieru, nádej a lásku a dary Ducha Svätého.
Novopokrstený, prijatím účasti na trojitom úrade Krista, sa stáva dieťaťom Boha Kráľa. Je teda dedičom Božieho kráľovstva. Aby však mohol obsiahnuť toto dedičstvo, musí sa snažiť kraľovať nad sebou samým, nad svojimi zlými sklonmi. Ďalej je povolaný byť prorokom, čiže tým, kto svedčí životom o Bohu, Kristovi a Božom kráľovstve. Napokon má účasť na Kristovom kňazstve, ktoré vykonáva svojimi modlitbami a každodennými obetami.
Existuje kňazstvo krstné alebo všeobecné, ktoré majú všetci pokrstení, a existuje kňazstvo služobné alebo hierarchické, ktoré sa týka biskupov a kňazov. Krstom dostáva každý pokrstený účasť na Kristovom všeobecnom kňazstve. Celé spoločenstvo všetkých pokrstených je kňazským ľudom. Toto kňazstvo žije každý kresťan cez svoju modlitbu a každodenné obety. Pri svätej omši kňaz hovorí: „Modlite sa, bratia a sestry, aby sa moja i vaša obeta zaľúbila všemohúcemu Bohu Otcovi.“ Slová „moja i vaša obeta“ poukazujú na rozdiel medzi služobným kňazstvom obetujúceho kňaza a kňazstvom všetkých pokrstených prítomných. Každý však svojím spôsobom prináša Bohu obetu a žije svoj kňazský úrad.
Krst zaväzuje človeka žiť tie milosti, ktoré krstom prijal. Predovšetkým má žiť ako „nové stvorenie“, čiže žiť v milosti posväcujúcej. Rozvíjať vzťah viery, nádeje a lásky voči trojjedinému Bohu. Rovnako aj žiť spoločenstvo s kresťanmi a pred svetom svedčiť svojím spôsobom života o Bohu a o jeho láske. Samotný fakt, že je človek pokrstený, mu nebo ešte nezabezpečí. Musí sa stávať tým, čo prijal. Ako veľmi pekne vyjadril svätý Ignác Antiochijský, ktorý v predvečer svojej mučeníckej smrti napísal, že začína byť Kristovým učeníkom, hoci už dlhé roky bol ako pokrstený a biskup Kristovým učeníkom. A predsa napísal, že sa ním ešte len mal stať. Mali by sme si uvedomovať, že hoci sme sa krstom stali Božími deťmi a Kristovými učeníkmi, každodenným životom sa nimi potrebujeme stávať.
Krst a Kristovo utrpenie
V Katechizme Katolíckej cirkvi sa píše o Kristovom umučení a kríži ako o prameni krstu. V akých súvislostiach treba chápať krst a Ježišovo utrpenie? Na kríži sa udial vrchol zjavenia Božej lásky voči ľuďom. Je to Láska, ktorá sa obetuje, ktorá sa dáva, ktorá za nás trpí. Na kríži zobral Kristus na seba naše hriechy a naše bolesti. Z jeho prebodnutého boku vyšla krv a voda, ktoré sú predobrazmi krstu a Eucharistie. Krst nás teda spája s tajomstvom Kristovej obetujúcej sa lásky na kríži. Vo sviatosti krstu je nám sprostredkovaná účasť na smrti a vzkriesení Krista, čím sa nám akoby otvára cesta k životu s Bohom v jeho kráľovstve.
Kto môže krstiť a platnosť krstu
Riadnym vysluhovateľom krstu je biskup a kňaz, v latinskej cirkvi aj diakon. V prípade nevyhnutnosti, akým je napríklad bezprostredné ohrozenie života, môže krstiť každý človek, dokonca aj ten, kto nie je pokrstený. Krst je jediná sviatosť, ktorú môže platne udeliť prakticky ktokoľvek. Cirkev vidí dôvod tejto možnosti v Božej vôli spasiť každého človeka a v nevyhnutnej potrebe krstu pre spásu. Aby však bol krst platný, je potrebné urobiť to správnym spôsobom. Musí byť použitá správna matéria (voda, nie hocijaká tekutina), forma krstu (liatie alebo ponorenie do vody s vyslovením správnej krstnej formulky: „Krstím ťa v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“) a aj úmysel, ktorý sa zhoduje s Kristovým zámerom. Samozrejme, treba pamätať na to, že tu hovoríme o výnimočných situáciách, napríklad novonarodené dieťa, ktoré je v ohrození života a kňaz sa nemá ako k nemu dostať, aby ho pokrstil. Môže to urobiť ktokoľvek, kto je pri ňom. Za normálnych okolností však majú krstiť riadni vysluhovatelia krstu, pretože krstom sa pokrstený zároveň prijíma do spoločenstva cirkvi.
Vzájomné uznávanie krstu
V roku 2001 bola podpísaná dohoda o vzájomnom uznávaní krstu medzi Evanjelickou cirkvou augsburského vyznania na Slovensku a Katolíckou cirkvou. Takéto dohody sa robia preto, aby sa zaručila istota o platnom udeľovaní krstu. Čiže aby tí, ktorí krstia v uvedených cirkvách, to robili takým spôsobom, aby udelený krst bol platný. Aj krst v iných cirkvách, s ktorými Katolícka cirkev na Slovensku nepodpísala dohodu, môže byť platný, pokiaľ bola zachovaná správna matéria, forma krstu a aj úmysel. V Obrade uvedenia dospelých do kresťanského života sa v súvislosti s prijatím už pokrsteného do plného spoločenstva Katolíckej cirkvi píše, že pokiaľ nie je rozumná pochybnosť o fakte alebo platnosti už udeleného krstu, krst sa nemá znova udeľovať podmienečne.
Osud nepokrstených detí: Historický pohľad
Mnohých rodičov sa bolestne dotýka smrť detí, ktoré nestihli dať pokrstiť. Mnohí sa pýtajú, ako je to s ich osudom vzhľadom na večný život? A čo tisícky nevinných usmrtených nenarodených životov? Patrí im miesto v nebi? Historicky sa táto otázka riešila rôznymi teologickými hypotézami.
Grécki cirkevní otcovia často zdôrazňovali, že objasnenie tejto skutočnosti prekračuje hranice ľudského rozumu a je pre nás tajomstvom. Svätý Gregor Naziansky zhrnul túto pozíciu takto: „Tí, ktorí zomrú týmto spôsobom (nepokrstené deti), nebudú prijatí do neba, ale budú ochránení aj od pekla, pretože nezomreli ako duše skazených ľudí. Len preto, že niekto je uchránený od trestu, neznamená, že mu bude udelená koruna víťazstva. Naopak, len preto, že tieto duše nie sú takto uctené, neznamená, že by mali byť potrestané.“
Na západe svätý Augustín zase učil, že duše takýchto detí sú určené do pekla, aj keď zároveň zdôrazňoval, že trest pre ich duše nebude rovnaký ako pre hriešnikov, ktorí si slobodne volili svoje činy. Deti mali tak dostať iba „najmiernejší trest“ (mitissima poena). Svätý Augustín preto svoj pohľad na nepokrstené deti videl skôr negatívne a z titulu svojej autority jeho názor začali zdieľať aj ostatní cirkevní otcovia. V čase svätého Augustína sa rozmáhal pelagianizmus, teda hnutie, ktoré tvrdilo, že aj nepokrstené deti sa dostanú po smrti do neba. Svätý Augustín preto dôkladnejšie rozpracoval teologickú argumentáciu, prečo je krst nevyhnutný pre to, aby sa duša mohla dostať do neba. Problémom nepokrsteného dieťaťa nie je totiž ním nenadobudnutá hriešnosť počas pozemského života, ale to, že každý človek má na sebe dedičný hriech, ktorý vie byť zmytý iba krstom.
Začiatkom stredoveku sa interpretoval tento najľahší trest ako pozbavenie videnia Boha (carentia visionis Dei). Postupne sa však profilovala špecifická teória tzv. limbu (limbus infantium - lat. limbus - okraj; miesto, kde nepokrstené deti síce netrpia, ale sú pozbavené blaženého videnia Boha), ktorá mala objasniť postavenie týchto detí po smrti. Nepokrstené deti, ktoré zomreli s dedičným hriechom, ale zároveň bez vlastných, osobných hriechov, mali mať po smrti svoje ʻmiestoʼ v limbe, v ktorom síce netrpeli ako zatratené duše v pekle, ale ani neboli v osobnom spoločenstve s Bohom a nedosiahli tak nebeskú blaženosť. Tomáš Akvinský zároveň predpokladal, že takéto deti dosahujú prirodzené šťastie, ktoré je primerané ich schopnostiam, ale nie je povznesené Božou milosťou do nadprirodzeného, ako je tomu u spasených v Božom kráľovstve. Svätý Tomáš Akvinský za „trest“ považuje nemožnosť vzhliadnuť Boha z tváre do tváre. Nepokrstené dieťa však po smrti vníma Božiu lásku a má prirodzené poznanie Boha. Z toho vyplýva, že aj nepokrstené dieťa je schopné prebývať v prirodzenom šťastí. Duša nepokrsteného však nebude nikdy môcť vidieť Boha nakoľko jej duša nie je krstom na to uspôsobená. Táto duša ani nebude po tejto túžbe priahnuť, nakoľko táto vlastnosť je daná len pokrsteným dušiam. Katolícki teológovia z Medzinárodnej teologickej komisie sa však k takýmto teóriám postavili značne rezervovane. Vo svojom texte týmto teóriám vyčítajú, že v nich nie je objasnené, aký vzťah majú duše týchto detí ku Kristovi.
Osud nepokrstených detí: Súčasný teologický vývoj a nádej na spásu
V roku 2007 vyšiel vatikánsky dokument s názvom „Nádej na spásu pre deti, ktoré zomreli bez krstu“. Tento dokument, vypracovaný Medzinárodnou teologickou komisiou, ktorá je pápežovým poradným teologickým orgánom, zhromaždil a zanalyzoval náuku Svätého písma, učenie Cirkvi a teologické poznatky. Dokument vysvetľuje, že žiadna z doterajších teologických mienok, vrátane v stredoveku populárneho limba, sa nestala oficiálnou a definitívnou náukou Cirkvi. Celú svoju reflexiu končí prakticky otvoreným vyjadrením, ktoré neprináša žiadne jednoznačné a definitívne vysvetlenie otázky, ako je to s nepokrstenými deťmi. Odmieta síce kategorické tvrdenie, že nepokrstené deti po smrti zostupujú do pekla, no nepopisuje jasný spôsob, ako by mohli byť spasené. Zostáva len pri vyjadrení nádeje, že Boh má spôsob, ako a za akých okolností tieto deti zachráni.
Základné princípy nádeje
Môžu teda rodičia a blízki dúfať v spásu svojich nepokrstených detí? Môžu, ba aj majú. Veď nádej je aj božská čnosť, ktorá presahuje ľudské nádeje. Základom tejto nádeje je predovšetkým to, čo môžeme s istotou povedať:
- Boh miluje ľudí, aj všetko, čo stvoril.
- Boh nikomu neupiera prostriedky potrebné na spásu (porov. Lumen gentium 16).
- Boh od nás nežiada nemožné (sv. Augustín).
- V každom okamihu a za každých okolností Boh poskytuje ľudstvu prostriedok spásy (sv. Tomáš Akvinský).
Ďalej je to tzv. sensus fidei, alebo sensus fidelium, čiže nadprirodzený zmysel veriacich pre vieru (KKC 785; dokument 78 a 96), podľa ktorého nikdy nebolo vierou Božieho ľudu, že by nepokrstené deti boli definitívne zbavené videnia Boha. V Katechizme Katolíckej cirkvi (1992) sa už teória limbu nespomína, ale učí, že pokiaľ ide o deti zosnulé bez krstu, Cirkev ich môže iba zveriť Božiemu milosrdenstvu, a to aj robí prostredníctvom osobitného pohrebného obradu za ne. Princíp, že Boh chce spásu všetkých ľudí (porov. KKC 1261), umožňuje dúfať, že jestvuje cesta spásy aj pre deti zosnulé bez krstu.
Štúdiá Medzinárodnej teologickej komisie dospeli k záveru, že existujú teologické a liturgické dôvody odôvodňujúce nádej, že deti zosnulé bez krstu môžu byť spasené a uvedené do večnej blaženosti, hoci ohľadne tejto otázky nejestvuje explicitné učenie v Zjavení.
Biblické princípy a solidarita v Kristovi
Pri hľadaní odpovede je nevyhnutné zastaviť sa pri texte Božieho slova, ktoré sa síce nevyjadruje k danej téme explicitne, predsa však prináša niekoľko princípov, ktoré nám pomôžu nájsť odpoveď. V Prvom liste Timotejovi nachádzame túžbu Boha spasiť všetkých ľudí: „Toto je dobré a milé pred Bohom, naším Spasiteľom, ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu.“ (1 Tim 2, 3-4). Komplikácia tejto Božej túžby sa nachádza v univerzálnej hriešnosti ľudí, keďže do sveta vstúpil hriech: „Preto ako skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili.“ (Rim 5,12). Prvotný hriech prešiel na človeka každej generácie a stal sa tak hriechom dedičným, ktorý spočíva na človeku bez ohľadu jeho osobného zavinenia. Liekom na hriech sa však stáva viera, ktorú prijímame z Božej milosti, a v krste sa stávame Božími deťmi: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený.“ (Mk 16,16).
Zasahuje však viera aj deti, ktoré ešte nie sú pokrstené? Náznak pozitívnej odpovede by sme mohli nájsť hneď na začiatku Markovho evanjelia. Ježiš tu totiž odpúšťa hriechy ochrnutému človeku, na základe viery štyroch ľudí, ktorí ho k nemu priniesli cez strechu domu, lebo sa pre zástupy nemohli dostať k Ježišovi: „Keď Ježiš videl ich vieru, povedal ochrnutému: „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy“ (Mk 2,5). Viera rodičov, či blízkych by tak mohla byť nástrojom, ktorý môže milosrdný Boh využiť v prospech spásy jednotlivého človeka. Fakt viery blízkych dieťaťa však nie je jedinou skutočnosťou, ktorá nám umožňuje dúfať v spásu týchto detí.
V prvom liste Timotejovi, len krátko pred pasážou, v ktorej je opísaná túžba Boha zachrániť všetkých ľudí, je požadované, aby boli prinášané modlitby a orodovania za všetkých ľudí (1 Tim 2,1-2), čo teda znamená aj za deti, ktoré zomreli bez krstu. Dôležitú úlohu tak môže zohrávať aj spoločenstvo veriacich - Cirkev.
Text Svätého písma z Listu Rimanom zdôrazňuje, že existuje určitá solidarita v Adamovi, ktorá spočíva v skutočnosti jeho prvotného hriechu. Tento hriech sa rozšíril ako dedičný hriech na každého človeka. Zároveň však existuje solidarita v Kristovi, keďže Kristus sa svojím vtelením do ľudskej prirodzenosti spojil určitým spôsobom s každým človekom. Týmto vtelením bolo ľudstvo objektívne spasené. Zároveň sa však od človeka ako slobodného tvora vyžaduje, aby si túto spásu prisvojil aj subjektívne, teda prijatím milosti viery a krstom. Môžno však z tohto subjektívneho prisvojenia si vylúčiť všetky nepokrstené deti? V Pavlovom liste je však skrytá aj opačná odpoveď: „Teda ako previnenie jedného prinieslo odsúdenie všetkým ľuďom, tak spravodlivosť jedného priniesla všetkým ľuďom ospravedlnenie a život“; „kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (Rim 5, 15.18.20). „Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi“ (1 Kor 15, 22). Podľa Medzinárodnej teologickej komisie je učenie o dedičnom hriechu len pozadím pre učenie o našej spásnej solidarite v Kristovi. Pričom rozličné teologické teórie, zvlášť teória limbu, brala viac do úvahy našu solidaritu s Adamom ako solidaritu s Kristom.
Keďže Cirkev je Kristovým telom, každý človek je tým v nejakom vzťahu s Cirkvou. Cirkev je zároveň „univerzálnou sviatosťou spásy“ (Druhý vatikánsky koncil, LG, 48). Vo svojich modlitbách sa Cirkev prihovára za každého človeka, najmä pri slávení Eucharistie, čo teda znamená, že Cirkev sa prihovára aj za deti, ktoré zomreli bez krstu. Tak ako v Markovom evanjeliu bola viera ľudí, čo prinášali ochrnutého dôvodom odpustenia hriechov pre tohto človeka, podobne zdôrazňuje aj apoštol Pavol, že neveriaci manželský partner sa posväcuje vo veriacom manželovi a okrem toho sú sväté aj jeho deti (1 Kor 7,14). Nielen hriech má spoločenský rozmer a rozširuje sa na každého človeka, ale aj viera a posvätenie v Cirkvi majú moc šíriť sa, dokonca aj za jej explicitné hranice.
Si pripravený dať sa pokrstiť?
Krst krvi a krst túžby
Človek môže slobodným rozhodnutím toto posvätenie odmietať, a tak na seba privodiť vinu. Od nepamäti pritom Cirkev uznávala, že krst vodou môže byť nahradený krstom krvi, ak mučeníckou smrťou za Krista zomrie ešte nepokrstený. Rovnako však Cirkev uznávala, že môže byť krst vodou nahradený krstom túžby, čím rozumieme skutočnosť, ak zomrie katechumen, či ten, čo sa túži dať pokrstiť ešte pred tým, ako je tento obrad fakticky nad ním vykonaný. Keďže dieťa nedokáže prejaviť túžbu po krste vzhľadom na svoje kognitívne a vôľové kapacity, prináša práve Cirkev vo svojim modlitbách túto túžbu po krste aj na tieto deti. Dieťa tak zomiera síce bez explicitného vykonania obradu krstu, ale vďaka solidarite v rámci Kristovho tela, ktorá je silnejšia ako solidarita v hriechu s Adamom, je nám umožnené dúfať, že túžba Cirkvi nahrádza nevyhnutnú podmienku pre spásu dieťaťa, teda sviatostný krst vodou. Kľúčom k pochopeniu je práve vedomie dôležitosti spoločenstva veriacich v Kristovi, ktoré je v teológii čoraz aktuálnejšie. Ak pozeráme na dieťa ako na izolované indivíduum, len ťažko môžeme uvažovať o prostriedkoch spásy, ktoré by mu mohli byť prístupné. Naopak, Cirkev ako spoločenstvo, v ktorom prúdi Božia milosť a posvätenie, ponúka cestu každému človeku, dokonca aj tým, ktorí k nej explicitne nepatria.
Apoštol Pavol v Liste Rimanom píše, že kresťanská nádej prevyšuje akúkoľvek ľudskú nádej (Rim 4,18-21). Božie milosrdenstvo je nekonečné, čo však neznamená, že Božia spravodlivosť by bola len ilúziou, v ktorej sa stráca každá ľudská zodpovednosť a sloboda. Skôr naopak, ako naznačuje Kristus v podobenstve o talentoch, od každého sa bude vyžadovať primerane tomu, čo dostal (Mt 25,14-30). Práve preto však môžeme dúfať, že deti, ktoré neprijali sviatostný krst, môžu byť spasené. Vtelenie Božieho Syna do ľudskej prirodzenosti, čím Kristus nadviazal vzťah s každým človekom, vytvára solidaritu, v ktorej sa zračí pevnosť Božieho milosrdenstva a láska ku každému človeku, zvlášť deťom. Ježišove slová sú toho jedinečným svedectvom: „Nechajte deti a nebráňte im prichádzať ku mne, lebo takým patrí nebeské kráľovstvo“ (Mt 19, 14).
Úloha liturgie a modlitby
V roku 1970 boli do Rímskeho misála zavedené pohrebné obrady za nepokrstené deti. Za zatratených sa však Cirkev nemodlí, a tak bola vzbudená nádej na ich spásu, ocenená mnohými rodičmi, ktorí ju hľadali v neľahkých okolnostiach pri smrti svojho malého dieťaťa. Dôležitý posun v liturgii nastal aj zavedením pohrebných obradov za deti, ktoré zomreli bez krstu. Cirkev zveruje deti, ktoré zomreli bez krstu, Božiemu milosrdenstvu. V inštrukcii o krste detí z roku 1980 Kongregácia pre náuku viery zdôrazňuje, že „pokiaľ ide o deti, ktoré zomreli bez krstu, Cirkev ich môže iba zveriť Božiemu milosrdenstvu, ako to robí v pohrebnom obrade za ne“. Katolícka cirkev sa tiež nemôže nepovzbudzovať k nádeji, pokiaľ ide o spásu detí, ktoré zomreli bez krstu, a to pre samotný fakt, že „sa modlí, aby sa nik nezatratil“ a modlí sa v nádeji, aby „boli všetci ľudia spasení“.
Krst v kontexte súčasných spoločenských výziev
V súčasnosti sa mnohí starí rodičia trápia, keď vidia svoje vnúčatá nepokrstené, a to napriek ich snahe vychovávať vlastné deti vo viere. Tento jav je čoraz bežnejší aj na Slovensku a vyvoláva medzigeneračné napätie, keďže starí rodičia neradi sledujú, ako sú ich vnúčatá vychovávané mimo Cirkvi. Ich znepokojenie je o to silnejšie, ak pomáhajú pri výchove a starostlivosti o novonarodené deti.
"Vlastná réžia" krstu a jej riziká
Pre veriaceho človeka, ktorý si uvedomuje, že byť súčasťou Kristovej Cirkvi prináša prístup k mnohým milostiam a duchovnej pomoci, môže byť lákavé vykonať krst "vo vlastnej réžii". Cirkev totiž umožňuje a považuje za platný aj krst vykonaný laikom, ak je vykonaný predpísanou formou, predovšetkým v stave bezprostredného ohrozenia života. V opačných prípadoch sa však tento postup neodporúča.
Paradoxne, táto rezervovanosť má pôvod vo vlastnej skúsenosti. V roku 1851 bol židovskému chlapcovi Edgarovi Mortarovi udelený krst jedným z rodinných služobníkov. Na základe vtedy platných zákonov v Taliansku, katolík mohol byť vychovávaný len katolíkom. Pápež Pius IX. sa rozhodol chlapca vychovávať sám, čo spôsobilo množstvo právnych problémov a sporov v krajine. Edgardo sa nakoniec stal kňazom, čo len prispelo k rozporu so židovskými autoritami. Tento prípad poznačil politickú atmosféru a zákonodarcovia urobili zmeny, aby sa podobné prípady už nemohli opakovať. V podobnej situácii ako v prípade židovských rodičov sa dnes môžu ocitnúť aj vnúčatá, ktorých krst uskutočnili starí rodičia v tajnosti. Katolícka cirkev sa preto snaží katechetickým spôsobom viesť veriacich k poznaniu, že samotný krst je začiatkom cesty v raste a pestovaní viery, a preto kladie dôraz na to, aby krstnými rodičmi boli tí, čo majú vieru.
Názory rodičov a vplyv kultúrneho relativizmu
Mnohí rodičia svoje deti pokrstiť nedajú, pretože chcú, aby sa sami v dospelosti rozhodli, či sa dajú alebo nedajú pokrstiť. Takýto názor nie je správny, ak rodičia nechcú dať pokrstiť svoje dieťa s tým, nech sa samo rozhodne, keď bude dospelé. Kristus hovorí: „Nechajte deti prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo!“ (Lk 18,16) Tieto Kristove slová môžeme plne vztiahnuť aj na situáciu krstu dieťaťa. Práve cez krst prichádza duša dieťaťa do kontaktu s Božou milosťou, so spásou, ktorú nám vymohol Kristus svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Tým, že rodičia nechcú dať pokrstiť svoje dieťa, ochudobňujú ho o túto milosť.
Niektorí rodičia nechcú dať pokrstiť svoje dieťa, lebo ho nechcú „ovplyvňovať“ kresťanskou výchovou. Každá výchova je svojím spôsobom ovplyvňovaním dieťaťa. Rodič sa pritom nepýta svojho dieťaťa, či súhlasí s takou alebo inou výchovou, či súhlasí s takými alebo inými zvykmi, formami správania, ktoré ho učí. Rovnako sa ho nepýta, akou rečou sa chce naučiť rozprávať. Netreba sa báť hovoriť dieťaťu o Bohu, o Kristovi, vychovávať ho vo viere. Neskôr ako dospelý človek sa aj tak slobodne rozhodne, či chce túto vieru žiť alebo nie. Nevychovávať dieťa vo viere, nehovoriť mu o Bohu skôr vytvára predpoklad, že sa pre vieru ani nerozhodne. Človek sa totiž ťažko rozhodne pre niečo, čo nepozná a nevytvoril si k tomu nejaký vzťah. Nevychovávať vo viere je teda ochudobňovanie človeka o možnosť rozhodnúť sa pre vieru.
Odkladať krst pre rôzne dôvody, hoci Boha priamo neodmietajú, môže byť riskantné. Aj v minulosti za čias svätého Augustína sa niektorí ľudia, zvlášť muži, dávali krstiť, až keď boli starí. Robili to preto, aby sa nemuseli snažiť žiť podľa kresťanskej morálky. Pretože ak človek chce byť pokrstený, vyžaduje si to nasledovať Krista svojím spôsobom života. Odkladať krst preto, aby si mohol človek robiť takpovediac, čo chce, je veľkou vypočítavosťou a dosť veľkým rizikom. Nikto totiž nevie, kedy nastane jeho odchod do večnosti.
Krstné meno a jeho význam
Viacerí považujú za „cool“ dávať deťom rôzne, aj vymyslené mená. Má krstné meno nejaký hlbší význam? Pri krste by sa malo vybrať meno, ktorého nositeľom bol už nejaký svätý. Nemalo by sa dávať meno, ktoré je cudzie kresťanskému zmýšľaniu. Daný svätý sa stáva krstným patrónom pokrsteného. Rodičia, ktorí vyberajú meno svojmu dieťaťu, alebo dospelý, ktorý sa chce dať pokrstiť, by mali rozmýšľať nielen nad tým, nakoľko sa im dané meno páči a je im sympatické, ale aby aj spoznali daného svätca.
Hierarchia právd a teologické princípy
Medzinárodná teologická komisia pri svojom skúmaní otázky osudu detí, ktoré zomreli bez krstu, rešpektuje hierarchiu právd, a preto začína tým, že jasne potvrdzuje primát Krista a jeho milosti, ktorý má prednosť pred Adamom a hriechom. Kristus - svojím bytím pre nás a spásnou mocou svojej obety - zomrel a vstal z mŕtvych za všetkých. Celým svojím životom a učením zjavoval Božie otcovstvo a jeho univerzálnu lásku. Ak nutnosť krstu je de fide (z viery), potom treba vysvetliť tradíciu a dokumenty magistéria, ktoré potvrdili túto nutnosť. Je pravda, že Božia univerzálna spásna vôľa neprotirečí nutnosti krstu, ale je tiež pravda, že deti zo svojej strany nekladú pôsobeniu spásnej milosti žiadnu osobnú prekážku. Na druhej strane deti, ktoré nemajú osobný hriech, sa krstia nielen kvôli ich oslobodeniu spod dedičného hriechu, ale aj preto, aby boli začlenené do spoločenstva spásy, ktorým je vďaka účasti na Kristovej smrti Cirkev.
Žiadna z úvah, ktoré text dokumentu predkladá na odôvodnenie nového prístupu k tejto otázke, nemôže byť použitá na popretie nutnosti krstu, alebo na odďaľovanie jeho vyslúženia. Iba vo svetle stáročného dejinného a teologického vývoja - až po Druhý vatikánsky koncil - si bolo možné uvedomiť, že si táto špecifická otázka zasluhuje, aby sa o nej uvažovalo v čoraz širšom horizonte doktrín viery. A zároveň, že tento problém možno nanovo premyslieť len po jeho explicitnom zaradení do celkového kontextu katolíckej viery a za dodržania princípu hierarchie právd, ktorý sa spomína v dekréte Druhého vatikánskeho koncilu Unitatis redintegratio (11).
V konečnom dôsledku, dokument „Nádej na spásu pre deti, ktoré zomreli bez krstu“ hovorí o nádeji, ktorou môžu byť kresťania naplnení, pokiaľ ide o spásu detí, ktoré zomreli bez krstu. Objasňuje, ako sa v posledných desaťročiach táto nádej rozvinula a na akých základoch spočíva, aby ju bolo možné zdôvodniť. Božie milosrdenstvo a láska sú kľúčové v chápaní osudu tých najzraniteľnejších, a Cirkev ako matka a učiteľka neprestáva premýšľať o osude všetkých ľudských bytostí stvorených na Boží obraz, najmä tých najslabších.
tags: #nepokrstit #dieta #hriech