Ježiš Kristus, keď kráčal so svojimi učeníkmi po krajine okolo Cézarey Filipovej, položil im zásadnú otázku: „Za koho ma pokladajú ľudia?“ Ich odpovede - Ján Krstiteľ, Eliáš, jeden z prorokov - odrážali vtedajšie chápanie Božieho posla. Keď sa však obrátil na svojich najbližších s otázkou: „A za koho ma pokladáte vy?“, Peter vyriekol kľúčovú pravdu: „Ty si Mesiáš.“ Toto vyznanie však neznamenalo koniec Ježišovho poslania, ale začiatok hlbšieho pochopenia jeho utrpenia a obety. Jeho slová o nevyhnutnosti utrpenia, zavrhnutia a zmŕtvychvstania boli pre učeníkov šokujúce, najmä pre Petra, ktorý sa ho snažil odradiť od tejto cesty. Ježišova reakcia bola rázna: „Choď mi z cesty, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ Toto stretnutie s Petrovou ľudskou perspektívou slúži ako predzvesť toho, čo Ježiš ďalej vysvetlil zástupu aj svojim učeníkom: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“
Dnešné Božie slovo nás konfrontuje s témou, ktorej sa často radi vyhýbame - s krížmi v našich životoch. Je to téma nepríjemná, tak ako bola nepríjemná pre apoštolov, ktorí sa jej chceli vyhnúť. Avšak, ako nám ukazuje Ježišovo učenie, bez krížov nejestvuje autentický život. Život, ktorý sa vyhýba ťažkostiam a utrpeniu, je životom, ktorý nikam nevedie. Ježišove slová neznamenajú, že máme aktívne vyhľadávať problémy alebo si ich vytvárať, ak ich nemáme. Skôr zdôrazňujú, že utrpenie a kríže sú neoddeliteľnou súčasťou ľudskej existencie. Nikto nie je od nich oslobodený.
Identifikácia a prijatie vlastných krížov
Krížom nášho života môže byť čokoľvek: od závislostí, ktoré nedokážeme ovládať, cez deštruktívne správanie, až po rôzne formy strachov, obáv a úzkostí, ktoré ovládajú naše mysle a emócie. Niektoré kríže sú trvalé, nesieme ich roky, iné sú krátkodobé, objavia sa a zmiznú. Či už sú ťažké alebo ľahké, dlhodobé alebo prechodné, našou úlohou je ich „vziať“. Nanešťastie, mnohí ľudia svoje kríže odmietajú prijať, čo ich nakoniec zničí.
Príkladom je Juraj, muž, ktorý prežil šťastné manželstvo a vychoval tri deti. Po náhlej a tragickej smrti svojej manželky sa však Juraj úplne vzdal. Napriek tomu, že jeho zranenia po páde neboli lekársky považované za život ohrozujúce, zomrel do troch dní. Jeho smrť nebola spôsobená fyzickým zranením, ale psychickým zrútením. Juraj si vybudoval presvedčenie, že jeho život stratil zmysel. Odmietol podporu svojich detí a priateľov, odmietol spoločenské aktivity a kluby, čím si sám zvolil samotu a rezignáciu. Jeho príbeh ilustruje, ako odmietnutie prijať a niesť svoj kríž môže viesť k zničeniu.
Prvým krokom v tomto procese je identifikácia našich krížov. To znamená rozpoznať, uznať a prijať ich existenciu. Môže to byť ustarostenosť o dospelé deti, ktoré opustili vieru, nefunkčné manželstvo, nespokojnosť v práci, finančné problémy spôsobené hypotékami, neúspešným podnikaním alebo nerozumným míňaním. Krížom môže byť aj závislosť na alkohole či drogách, ohováranie, vynášanie unáhlených súdov, prokrastinácia alebo chamtivosť a sebectvo. Tento zoznam je v podstate nekonečný.
Smola: prijatie nespravodlivosti života vás oslobodí | Holly Matthews | TEDxNewcastleCollege
Nosenie kríža a hľadanie riešení
Po identifikácii nasleduje prijatie a nosenie krížov. To neznamená, že ich nebudeme riešiť. Existujú kríže, ktoré môžeme a musíme riešiť, a existujú tie, ktoré riešiť nedokážeme. Niektoré problémy môžeme vyriešiť sami, iné si vyžadujú pomoc iných. Tieto prvé si vyžadujú našu aktivitu, trpezlivosť a snahu. Je ľahké odovzdávať Bohu problémy, ktoré môžeme vyriešiť sami, namiesto toho, aby sme sa o to pokúsili. Druhé typy krížov si vyžadujú pokoru - uznanie našej bezmocnosti a ochotu prijať pomoc od iných.
V kontexte kresťanskej tradície je kríž symbolom utrpenia, obety a vykúpenia. Ježišovo utrpenie na kríži je ústredným bodom kresťanskej viery. Sväté písmo hovorí: „A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetko pritiahnem k sebe.“ Toto vyzdvihnutie na kríži sa stalo prameňom požehnania a milostí. Kríž symbolizuje silu v slabosti, slávu v potupe a život v smrti. Bol to Kristov kríž, ktorý zničil kráľovstvo smrti a porazil satanovu moc. Apoštoli, vyzbrojení krížom, šírili vieru a získavali si národy. Mučeníci a bojovníci za vieru odrazili útoky tyranov vďaka sile kríža.
Svätý Efrém Sýrsky zdôrazňuje: „Kríž je vzkriesením mŕtvych i nádejou kresťanov.“ Opisuje ho ako oporu chromých, útechu chudobných, uzdu bohatých a porážku pyšných. Kríž je triumf nad zlými duchmi, vychovávateľ mladých, zisk kupcov, nádej pochybujúcich, kormidlo plaviacich sa a prístav pre zmietaných búrkou. Je otcom sirôt, radcom spravodlivých, potešením utrápených a vencom starcov. Jeho moc je neopísateľná, pretože skrze neho Boh preukázal svoju nekonečnú lásku k ľudstvu.
Správne nosenie kríža
Tretím aspektom je naučiť sa niesť kríže správnym spôsobom. Niektoré kríže nás majú zoceliť a vychovať. Prekážky posilňujú naše telo aj ducha, podobne ako pri športovcoch alebo disciplinovaných ľuďoch. Zbaviť sa takýchto krížov by bol hazard so životom. Potrebujeme ich na budovanie zdravých vzťahov.
Existujú však aj kríže, ktoré nie sú príjemné, no nemôžeme sa ich zbaviť. Aj tieto sa dajú využiť na dobré. Jurajov kríž, smrť manželky a následná samota, neboli príjemné. Podobne nevyliečiteľné choroby či nezmeniteľné hendikepy. Ak ich nesieme s Kristom, nájdeme v ňom pomocníka. Ak ich Bohu ponúkneme ako obetu, naše kríže sa nám budú niesť ľahšie, lebo náš život získa zmysel. Dôležité je tiež nezabúdať na požehnania v našom živote. Kríže nie sú jediným aspektom našej existencie.
Mária, matka Ježišova, je v Jánovom evanjeliu vykreslená nenápadne, no jej slová „Urobte, čo vám povie môj syn“ a Ježišove slová k nej „Hľa, tvoja matka!“ zverujú jej nielen Jána, ale symbolicky celé ľudstvo. Jej úloha Matky všetkých, prijatá s láskou a oddanosťou, formovala aj apoštola Jána, ktorý vo svojom evanjeliu zdôraznil lásku ako kľúčový prvok.
Podobne ako vianočné jasle, ktoré z jednoduchého zobrazenia narodenia Ježiša rastú do komplexných scén plných symboliky, aj naše pochopenie kríža sa môže vyvíjať. Od prvotného odmietania, cez identifikáciu a prijatie, až po naučenie sa správneho spôsobu jeho nosenia, je to cesta rastu a duchovného dozrievania.
Vianočné jasle, ako prvá jasličková scénka v Grecciu vytvorená svätým Františkom, nám pripomínajú skromnosť a pokoru Božieho Syna. Táto scéna nás pozýva „cítiť“ a „dotýkať sa“ chudoby, ktorú Kristus prijal pri vtelení, a následne nás volá k nasledovaniu jeho cesty pokory, chudoby a sebazaprenia.
Betlehemské jasle nás učia, že Boh sa stal človekom kvôli tým, ktorí najviac potrebujú jeho lásku. Učia nás, že sa nemôžeme nechať oklamať bohatstvom a prchavými sľubmi šťastia. Narodenie v jasliach je začiatkom revolúcie lásky a nežnosti, ktorá dáva nádej a dôstojnosť vydedeným a odvrhnutým.
Postavy v jasliach - Mária, Jozef, pastieri, dokonca aj žobráci a cudzinci - nám ukazujú, že v novom svete, ktorý Kristus inauguruje, je miesto pre všetko, čo je skutočne ľudské a pre všetky Božie stvorenia. Ježišovo narodenie v skromných jasliach je dôkazom Božej lásky, ktorá nám prináša spásu a večný život.
Aj keď východná tradícia zobrazuje Ježišovo narodenie v symboloch smrti, ako je jasle v tvare sarkofágu a dieťa zabalené do pohrebného plátna, zdôrazňuje to paradox narodenia pre smrť a skrze smrť pre život. Tento paradox, hoci pre mnohých ťažko pochopiteľný, je jadrom kresťanskej viery. Ježišovo učenie o strate života pre jeho nájdenie, o odumretí starému Adamovi, je cestou k zbožšteniu a k plnosti života.
Napokon, ako nám pripomínajú slová z Písma, „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ Táto cesta nie je ľahká, ale je to cesta k pravému zmyslu života a k večnému šťastiu.
tags: #on #vzal #tie #jasle #a #on