Túžba po rodine a dieťati je hlboko zakorenená v mnohých ľuďoch. Hoci sa počatie dieťaťa môže javiť ako prirodzená a bezproblémová záležitosť, pre značnú časť párov predstavuje dlhú a často strastiplnú cestu plnú nádeje, sklamaní, medicínskych zákrokov a komplexných etických otázok. Moderná medicína síce ponúka riešenia tam, kde príroda potrebuje pomoc, no s týmito možnosťami sa spájajú aj hlboké emocionálne výzvy a niekedy aj kontroverzné praktiky, ktoré vrhajú tieň na túto citlivú oblasť. V tomto článku sa pozrieme na proces oplodnenia z viacerých uhlov - od zázraku prirodzeného počatia, cez detailný priebeh asistovanej reprodukcie, až po osobné príbehy žien a etické dilemy, ktoré formujú súčasný pohľad na túto tému.
I. Prirodzený Proces Počatia: Zázrak Života
Hoci ženy uvoľnia každý mesiac iba jedno vajíčko, muži pri jednom vyvrcholení vypustia milióny spermií. Len jedna jediná však napokon dosiahne svoj cieľ, a preto sú šance na oplodnenie pomerne malé. Našťastie, vajíčko a spermia sa počas evolúcie vybavili rôznymi spôsobmi, ktoré im dávajú lepšiu šancu na úspech a umožňujú im spojiť sa. Oplodnenie nastáva, keď sa spermia muža spojí s vajíčkom ženy a vytvorí jednu bunku. Tento proces zahŕňa náročnú cestu a presné načasovanie.
Menštruačný Cyklus a Ovulácia: Príprava na Život
Pre vysvetlenie procesu uhniezdenia vajíčka je kľúčové pochopiť menštruačný cyklus, ktorý má štyri fázy. Počas folikulárnej fázy vo vaječníku dochádza k dozrievaniu vajíčok a selektovaniu toho najvhodnejšieho, ktoré vaječník vypustí - vtedy žena ovuluje. Bunky vôkol vajíčka produkujú estrogény, ktoré spôsobia, že sliznica v maternici začne rásť a hrubnúť. Dominantný folikul praská a vajíčko sa uvoľňuje. Má 12 až 24 hodín na to, aby sa stretlo so spermiou a došlo k oplodneniu. Po ovulácii nasleduje luteálna fáza, kedy sa miesto na vaječníku, kde bol predtým folikul, premieňa na žlté teliesko (corpus luteum) a začne produkovať hormón progesterón (gestagén). Gestagény spôsobujú, že sa výstelka maternice premení tak, aby mohla prijať a živiť oplodnené vajíčko. Ide o sekrečnú fázu menštruačného cyklu, ktorá je nevyhnutná pre úspešnú implantáciu.
Od Oplodnenia k Uhniezdeniu: Rané Fázy Vývoja
Tesne po oplodnení, teda splynutí spermie a vajíčka (v priebehu 10 až 30 hodín) a kombinácii genetického materiálu matky a otca, dochádza k jeho rapídnemu deleniu. Z oplodneného vajíčka sa stáva najskôr dvojbunková zygota, ďalším delením a množením buniek po približne troch dňoch morula a po približne päťdňovom putovaní vajcovodom sa dostáva ako blastocysta k maternici. Tá sa potrebuje implantovať, pretože bez kyslíka, výživy a spolupráce tela matky by vajíčko odumrelo. Uhniezdenie vajíčka je jeho implantácia do tehotenskej sliznice v dutine maternice. Vajíčko si nájde vhodné miesto na maternici, putuje a „okukáva“ ju, a keď si miesto vyberie, implantuje sa - pripevní a vniká na miesto, ktoré sa stane jeho „domovom“ na nasledujúcich deväť mesiacov. To je moment, kedy žena otehotnie. O pár dní sa bude dať na základe pozitívneho tehotenského testu potvrdiť tehotenstvo a o ďalších pár týždňov ho lekár potvrdí ultrazvukom. K uhniezdeniu dochádza približne medzi piatym až jedenástym dňom po oplodnení, čo je dva až osem dní pred očakávanou menštruáciou alebo 20 až 26 dní od prvého dňa poslednej menštruácie.
Príznaky Uhniezdenia a Potvrdenie Tehotenstva
Podľa MUDr. Ladislava Balíka „neexistujú žiadne jasné príznaky úspešného uhniezdenia oplodneného vajíčka pre rannú graviditu“. Mnohé ženy si dokonca ani neuvedomia, že sú tehotné, pretože ich tehotenstvo nesprevádzajú žiadne výrazné príznaky. Mnoho žien si však zamieňa kŕče a slabé krvácanie, ktoré sú dva najtypickejšie príznaky implantácie vajíčka, s menštruačnými kŕčmi a krvácaním. Slabé krvácanie alebo špinenie na začiatku tehotenstva je úplne bežné. „Tehotenská sliznica je bohatá na mikrocievy a pri uhniezďovaní blastocysty môže porušiť steny ciev a nastáva slabé špinenie, tzv. implantačné krvácanie. Objavuje sa približne týždeň po ovulácii a väčšinou býva prvým príznakom oplodnenia. Zažíva ho asi 25 % tehotných žien,“ vysvetlil MUDr. Balík. Niektoré ženy počas implantácie len krvácajú bez kŕčov, iné majú kŕče bez krvácania, ďalšie zažijú aj krvácanie sprevádzané kŕčmi. Medzi ďalšie príznaky tehotenstva patrí citlivosť prsníkov, citlivejší čuch, bolesti hlavy, spomalenie trávenia, podráždenosť, únava, zmenené chute, nevoľnosť, nutkanie na močenie, upchatý nos, pálenie záhy, insomnia a kovová pachuť v ústach. Najlepším a neklamným príznakom tehotenstva je však meškajúca menštruácia. Ak menštruácia mešká, je čas spraviť si tehotenský test, ktorý deteguje prítomnosť hCG hormónu. Prvá návšteva u gynekológa sa odporúča medzi šiestym a ôsmym týždňom tehotenstva, pričom sa počíta od prvého dňa poslednej menštruácie.
II. Keď Príroda Potrebuje Pomoc: Metódy Asistovanej Reprodukcie
Mať rodinu a dieťa je, ako už bolo spomenuté, prirodzený sen mnohých ľudí. Hoci sa počatie dieťaťa môže zdať ako jednoduchá záležitosť, často to tak nie je. V súčasnosti sa s neplodnosťou stretáva až jeden zo šiestich párov a približne 17 % párov trpí vážnymi poruchami plodnosti. „Zhoršovanie prirodzenej fertility u ľudí je civilizačný problém a má tendenciu vzostupu,“ hovorí gynekologička Iveta Stenová. Ak sa páru nedarí počať potomka ani po roku snaženia, často sa obracia na centrá asistovanej reprodukcie.
Mimotelové Oplodnenie (IVF): Kľúčová Metóda
Mimotelové oplodnenie (In vitro fertilization, IVF), známe aj ako umelé oplodnenie, je jednou z metód asistovanej reprodukcie. „Táto metóda asistovanej reprodukcie sa používa najmä na liečbu sterility,“ vysvetľuje Iveta Stenová. Keďže ľudská fertilita, hlavne ženská, vekom klesá, definícia sterility sa líši v závislosti od veku ženy. U mužov k výraznejšiemu poklesu plodnosti dochádza po 50. roku života. U žien nad 35 rokov sa odporúča riešiť problém s počatím asistovanou reprodukciou už po šiestich mesiacoch neúspešného snaženia sa. U 40-ročných a starších žien je najlepšie začať s riešením hneď. Dôvody na umelé oplodnenie sú rôzne. Pri umelom oplodnení dochádza k oplodneniu vajíčka spermiou mimo tela ženy - v laboratórnych podmienkach. Tento proces zahŕňa viacero krokov a môže trvať niekoľko mesiacov.
Podrobný Priebeh IVF Cyklu: Od Stimulácie po Embryotransfer
Cesta k vytúženému dieťaťu prostredníctvom IVF začína úvodnou konzultáciou v centre asistovanej reprodukcie s odborníkom. Následne prebiehajú vyšetrenia. U žien sa štandardne vykonávajú hormonálne, imunologické a ultrazvukové vyšetrenia, zatiaľ čo u mužov sa odoberá ejakulát na analýzu spermií. Na to je potrebný odber vajíčka alebo vajíčok a ich následná izolácia v podmienkach embryologického laboratória a prirodzený odber ejakulátu, z ktorého sa izolujú spermie.
S cieľom získať väčší počet vajíčok sa pred odberom často využíva hormonálna stimulácia vaječníkov. Cieľom je vyvolať „superovuláciu“, teda počas jednej ovulácie dosiahnuť dozretie viacerých vajíčok z oboch vaječníkov naraz. Podľa druhu stimulačného protokolu ide o približne dvoj- až trojtýždňové obdobie, keď si žena aplikuje do podkožia, najčastejšie v oblasti podbrušia, hormonálne injekcie. Druh stimulačného protokolu aj denná dávka hormónov sa stanovujú individuálne.
Samotný odber vajíčok je krátky operačný výkon v celkovej anestézii. Punkčnou ihlou sa z vaginálneho prístupu vedie vpich do oboch vaječníkov a odsávaním sa postupne získava tekutý obsah folikulov. Z folikulárnej tekutiny embryológ pod mikroskopom izoluje vajíčka. Odber spermií prebieha najčastejšie v rovnaký deň ako odber vajíčok, v špeciálnej odberovej miestnosti centra asistovanej reprodukcie.
Po úspešnom odbere vajíčok a spermií dochádza k oplodneniu vajíčok v laboratóriu. Páru sú predstavené všetky techniky, ktoré embryologické laboratórium poskytuje. Odporúčajú sa individuálne s ohľadom na získaný počet vajíčok, kvalitu spermií, anamnézu a v neposlednom rade s ohľadom na želanie páru. Pri ťažších formách mužskej neplodnosti sa používa metóda ICSI (intracytoplazmatická injekcia spermie do vajíčka), pri ktorej sa spermia mechanicky vpraví do vajíčka pomocou mikroihly pod mikroskopom. Pri IVF je dôležitá dobrá pohyblivosť spermie, keďže musí sama vojsť do vajíčka.
Z oplodnených vajíčok sa delením buniek v laboratórnych podmienkach (v inkubátore) postupne vyvíjajú embryá. Kultivácia oplodnených vajíčok prebieha po dobu dvoch až troch dní, niekedy až piatich dní. O dva-tri, maximálne päť dní po odbere vajíčok sa pristupuje k poslednému kroku - prenosu embrya do maternice špeciálnym transferovým katétrom. Tento proces si nevyžaduje anestéziu, keďže je záťažou porovnateľný s bežným gynekologickým vyšetrením. Ak sa prenáša už predtým mrazené embryo, hovoríme o kryoembryotransfere. Úspešné tehotenstvo nastáva, ak sa embryo uhniezdi na sliznici maternice. Po transfere sa odporúča odpočívať a vyhýbať sa fyzickej aktivite.
Ak sa získa viacero kvalitných embryí, zvyšné možno zamraziť. Zamrazením si pár vytvorí rezervu do budúcna, pričom kvalita embryí sa už časom nemení. Takéto embryá sa môžu použiť na ďalší vklad do maternice aj o niekoľko rokov. Desiaty až štrnásty deň po embryotransfere sa vykonáva tehotenský test (odber krvi na zistenie hladiny hormónu hCG).
Úspešnosť IVF a Faktory Ovplyvňujúce Výsledok
Úspešnosť IVF je okolo 40 až 45 percent. Výsledky na Slovensku sú porovnateľné s celosvetovo publikovanými dátami. Porovnanie úspešnosti v jednotlivých krajinách a na jednotlivých pracoviskách však sťažuje nejednotné nastavenie hodnotiacich kritérií. Treba dodať, že úspešnosť IVF výrazne klesá s pribúdajúcim vekom ženy. IVF s použitím vlastných vajíčok sa robí maximálne do 45. roku života ženy.
V centrách asistovanej reprodukcie sa používajú aj doplnkové metódy, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť otehotnenia hneď počas prvého cyklu IVF, ako napríklad preimplantačné genetické vyšetrenie embryí alebo špeciálne vyšetrenia spermií, ako je EmbryoGlue.
Mrazenie Vajíčok: Ochrana Ženskej Plodnosti
Jedným z ostatných výdobytkov reprodukčnej medicíny je možnosť mrazenia vajíčok. Ak si dá žena zamraziť vajíčka v mladom veku (do 36 rokov), môže sa stať vo vyššom veku sama sebe darkyňou. Na IVF ich možno použiť do 50. roku života ženy. Tento prístup ponúka ženám flexibilitu a istotu pri plánovaní rodiny, najmä vzhľadom na moderné tendencie odkladania materstva do vyššieho veku. Gynekologička Iveta Stenová upozorňuje, že vekom klesá najmä ženská plodnosť, pričom aj v praxi registruje, že téma reprodukcie sa odsúva do čoraz vyšších vekových skupín.
III. Emocionálna Daň: Strata a Nádej na Ceste za Dieťaťom
Cesta k rodičovstvu je často sprevádzaná nielen nádejou a očakávaním, ale aj hlbokými emóciami, ktoré dokážu byť mimoriadne intenzívne. Pre mnohé páry sa táto cesta stáva skúškou fyzickej i psychickej odolnosti, najmä ak sú konfrontovaní so stratou.
Spontánny Potrat: Tichá Trauma
„Potrat je pre každú ženu traumatizujúci, no rovnako dokáže traumatizovať aj ich životných partnerov,“ hovorí 27-ročná Lenka. V jej prípade tento „medzipriestor“ trval ešte dva mesiace po spontánnom potrate. „Napokon ma to všetko dobehlo a ja som sa zložila - psychicky aj fyzicky.“ Lucia Kubíny z občianskeho združenia Tanana, ktorá pomáha rodinám vyrovnať sa so stratou, pripomína, že aj partneri či partnerky žien prežívajú po potrate rovnako široké spektrum emócií. „Vnímam však niekoľko rozdielov. Telo si tehotenstvo ,zapamätá‘ a potrebuje čas na zotavenie a načerpanie síl. Toto je rovina, ktorú jej partner či partnerka nezažíva.“
S podobnými skúsenosťami sa stotožňuje aj 26-ročná Michaela. „Prečo my? Ako pre každú ženu, nebol to dobrý zážitok.“ S už bývalým priateľom sa o bábo snažili rok, až sa im to podarilo a veľmi sa tešili. „V pondelok ma v práci začalo pobolievať v podbruší, potom prišli čudné kŕče, a keď som išla na záchod, zbadala som krv. Vedela som, že to nie je dobré, a tak som volala sestričke od gynekológa a opísala jej, čo sa mi stalo.“ Po dlhom čakaní, ako to na Slovensku býva, jej doktorka oznámila nemilú správu. „Bola som v siedmom týždni tehotenstva, čo sa vraví, že je vtedy ,bežné‘. S priateľom sme plakali.“ Doktorka jej odporučila čistenie, zákrok v nemocnici pod narkózou. „Išla som tam na druhý deň. Už len to čakanie bolo utrpením, keďže izba sa nachádzala na tej istej chodbe, ako sú čakajúce mamičky s bruškom alebo už novopečené mamičky s dieťatkami.“ Michaela má strach z ihiel a injekcií. „Sestrička mi nevedela zaviesť kanylu, lebo bola podmienka, že to musí byť na ľavej ruke, kde mám strašne malé žily. Takže prišla iná, ktorá to spravila nesprávne, a keď mi v sále začali púšťať narkózu, štípalo ma to. Bilo sa vo mne toľko emócií, že to bol jeden z najhorších zážitkov v mojom živote. Viem, že v iných krajinách to môže byť pre ženy aj horšie, čo je však malá útecha.“
Táto skúsenosť zohrala rolu aj vo vzťahu s priateľom. „Odkedy sa to stalo, nemali sme sex približne rok a už ani nie sme spolu.“ Michaela sa napokon zmierila aj s tým, že nebude mať vlastné dieťatko, lebo strach je väčší ako túžba - nechcela by znova zažiť to „čistenie“ v nemocnici. Vzťah 36-ročnej Petry však ani s odstupom času situáciu neustál a okrem toho sa už otehotnieť nechystá. Tieto príbehy ilustrujú hĺbku traumy a dlhodobé následky, ktoré môže spontánny potrat zanechať.
Príbeh Jany: Od Opakovaných Potratov k Úspešnému IVF
Na druhej strane, 39-ročná Jana, ktorá žije vo Švédsku, je momentálne tehotná štvrtýkrát. Spolu s partnerom sa im po troch spontánnych potratoch podarilo opäť počať prostredníctvom mimotelového oplodnenia. Jana prežila tri spontánne potraty za sebou v rokoch 2019 až 2021 (v 12., 8. a 6. týždni). Väčšinou pociťovala stratu, strach, smútok, hnev, osamelosť a bolesť. „Neschopnosť spraviť čokoľvek, aby sa to zmenilo; dotieravý pocit, že nemám pod kontrolou ani vlastné telo. Asi najdlhšie mi trvalo prijať tú nemohúcnosť, že na to vôbec nemám vplyv a že situácia sa stále opakuje, nech robím a cítim čokoľvek.“ Snažila sa nevyčítať si to, vedela, že si na seba dávala pozor. S manželom podstúpili rôzne vyšetrenia, na ktorých bolo všetko v poriadku.
V roku 2019, keď mala Jana 34 rokov, a jej partner Marek 30, sa rozhodli pokúsiť sa otehotnieť. Prvýkrát sa im to podarilo na jeseň 2019, ale v 12. týždni Jana potratila. „Celý potrat prebehol pod lekárskym dozorom, v nemocnici nám s Marekom vyhradili priestor, kde sme mohli prečkať najhoršie, a asi o druhej ráno nás pustili domov.“ Po sviatkoch sa rozhodli skúsiť to znovu. Keď sa im do augusta nepodarilo otehotnieť, objednali sa na IVF kliniku. Žena nad 35 rokov, ktorej sa vyše polroka nedarí otehotnieť, má vo Švédsku nárok na vyšetrenie na zistenie dôvodov neplodnosti.
Na prekvapenie Jany a Mareka sa im ďalší december podarilo spontánne otehotnieť druhýkrát, krátko pred jej 36. narodeninami. Žiaľ, v 9. týždni Jana začala mať výtok a miernu bolesť v spodnej časti chrbta. „Po prvej skúsenosti sme sa obaja s Marekom báli, že sa situácia opakuje.“ Bola práve pandémia, takže do nemocnice musela ísť sama. Po vyšetrení ju poslali domov s tým, že má prísť o dva dni, aby zistili, či sa tehotenstvo skončilo. „Obaja sme z toho boli smutní, nahnevaní, sklamaní, prechádzali sme si rôznymi fázami, každý sme sa s tým v tom momente vyrovnávali po svojom. V určitom bode som mala pocit, že som v tom sama, a ťažko sa mi to spracovávalo.“ Po pár dňoch povedali o potrate svojim rodinám a napokon boli schopní porozprávať sa o tom aj spoločne. Okrem toho mali okolo seba skupinu priateľov, ktorí vedeli, čím si prechádzajú, takže sa mohli aj každý o tom rozprávať s ľuďmi, ktorí neboli priamo zapojení.
Na jar, pod vplyvom pandémie, sa rozhodli presťahovať a zasnúbili sa. Celé leto plánovali svadbu, takže sa zameriavali na iné veci, čo im pomohlo odpútať sa od neúspechov. V septembri mali svadbu presne podľa ich predstáv. V decembri 2020 Jana zistila, že je opäť tehotná. „Nechceli sme nič nechať na náhodu, tak som si hneď v 5. týždni dohodla prehliadku u gynekologičky na súkromnej klinike.“ Krátko po návšteve sa jej opäť objavil bledohnedý výtok, ale nemala žiadne bolesti. V 7. týždni tehotenstva mala silnú bolesť v podbruší, ale žiadne výraznejšie krvácanie. V 9. týždni mala ďalšiu kontrolu, lekárka však už nezachytila žiadny tlkot srdca a poslala ju do špecializovanej ambulancie v nemocnici. Tam jej po rôznych vyšetreniach oznámili, že embryo sa prestalo vyvíjať zhruba v 7. týždni a že bude dobré vyvolať potrat.
Vo Švédsku sa potraty v prvom trimestri veľmi neriešia, necháva sa na prírodu, aby si s tým poradila. Ale po troch potratoch za sebou pár odosielajú na špecializovanú kliniku na vyšetrenie potenciálnej príčiny. Okrem toho im ponúkli viaceré možnosti komunikácie so psychológom pre Janu i pre Mareka, ak by potrebovali pomôcť vyrovnať sa s tým. „Mali sme otázky, prečo sa to deje práve nám. Boli sme nahnevaní, zranení, ale pocítili sme aj trochu úľavu vzhľadom na to, že sme viac ako mesiac žili v konštantnom napätí a strachu, kedy sa to stane.“
Napriek tomu sa obaja rozhodli kontaktovať kliniku v nádeji, že sa lekárom podarí zodpovedať im aspoň niektoré otázky. V priebehu niekoľkých mesiacov podstúpili rôzne vyšetrenia vrátane hydrosonografie a hysteroskopie. Lekári, žiaľ, nezistili žiadnu zjavnú príčinu potratov, tak predpokladali, že boli spôsobené chromozomálnymi abnormalitami v embryu, potenciálne aj pre Janin vyšší vek. „Obaja s Marekom sme vedci, venujeme sa molekulárnej biológii, takže sme si čítali aj rôzne vedecké štúdie. V niekoľkých zistili, že práve progesterón u žien s viac ako tromi potratmi môže pomôcť udržať tehotenstvo.“ Po čase sa Jana začala zahrávať s myšlienkou, že by to mohli vyskúšať poslednýkrát, ak je teda možnosť, že sa užívaním progesterónu niečo zmení. S Marekom to preberali a od mája 2022 sa rozhodli dať tomu šancu. Okrem toho však spoločne začali rozoberať ďalšie možnosti.
V máji 2023 si znovu dohodli stretnutie na špecializovanej klinike, keďže sa im nedarilo otehotnieť viac ako rok. Navrhli im podstúpiť umelé oplodnenie. V októbri 2023 začali s procesom prvýkrát. „Marek mi každý večer pichal injekcie s hormónmi, aby som bola pripravená na odobratie vajíčok. Lekárom sa podarilo odobrať dvadsať vajíčok, z ktorých sa podarilo oplodniť dvanásť.“ Väčšinou môže transfer embrya prebiehať po dvoch-troch dňoch (ak je počet embryí malý) alebo po piatich dňoch od odobratia. V ich prípade sa lekári rozhodli počkať do piateho dňa. Za ten čas mali štyri dobre sa vyvíjajúce embryá. Nanešťastie, Jana nereagovala na hormonálnu stimuláciu dobre, mala bolesti, kŕče a lekári sa obávali hyperstimulačného syndrómu, čo je prehnaná reakcia organizmu na prebytok hormónov.
Ak je naplánovaný transfer zmrazeného embrya, žena nemusí prejsť úplne celou hormonálnou stimuláciou, ale napriek tomu si dáva niekoľko injekcií na presné načasovanie ovulácie a zároveň si začne dávať progesterón tri dni pred plánovaným transferom, aby svoje telo pripravila na príjem. Skoro ráno v deň transferu embryológovia vyberú embryo z mrazničky, nechajú ho v miske aklimatizovať sa a niekoľko hodín sledujú, ako sa „prebúdza“. „Mne zrazu o jedenástej zazvonil telefón, volali mi z kliniky, že naše embryo sa po rozmrazení, žiaľ, nevyvíja správne, a preto nie je vhodné v procese pokračovať. Vraj sa to stáva zhruba v desiatich percentách prípadov a neočakávajú, že by sa to mohlo opakovať pri zvyšných embryách.“ Všetko zopakovali na konci januára, tentoraz sa telefón neozval a úspešne zvládli prenos embrya. Po šestnástich dňoch, počas ktorých si Jana stále dávala progesterón na podporu udržania embrya, bol tehotenský test nanešťastie negatívny. Bolo treba začať znovu.
V ďalšom cykle klinika postupne rozmrazila obe zostávajúce embryá, ani jedno z nich nebolo vhodné na prenos. „Tentoraz nám už nevolali.“ Od začiatku roka bola v Janinej práci komplikovaná situácia, firma sa rozhodla pobočku od prvého apríla zavrieť a po dohode o odstupnom dostala väčšina personálu výpoveď. Keďže mala pod sebou tím ľudí, okrem stresu z toho, čo bude s ňou, musela fungovať aj ako ich podpora. A k tomu musela prejsť od začiatku celým stimulačným procesom. Na druhý pokus jej upravili hladinu hormonálnej stimulácie, aby nemala silnú reakciu. Po piatich dňoch vyzerali dve embryá nádejne. S prvým embryom prebehlo všetko v poriadku, ale dva dni pred plánovaným tehotenským testom Jana začala mať výtok, ktorý neskôr prešiel do krvácania na úrovni menštruácie a tehotenský test vyšiel negatívne.
Začiatkom júna mala pred sebou transfer posledného zmrazeného embrya. S Marekom boli rozhodnutí, že to je posledný pokus. V tom čase bola už niekoľko týždňov doma, užívala si letné dni v Štokholme, chodila na prechádzky so psíkom, trávila čas v záhrade, čítala knihy a pozerala seriály, ku ktorým sa dlho nevedela dostať. „Celkovo som si uvedomila, v akom veľkom strese som v predchádzajúcich mesiacoch a rokoch bola a ako veľmi mi táto pauza pomohla.“ Po dvoch týždňoch si spravila tehotenský test a na ich prekvapenie vyšiel pozitívne. „Každý deň sme čakali, či sa niečo nepokazí. Vždy keď sme prekonali dátum z predošl…“ Tento príbeh Jany a Mareka je svedectvom o obrovskej vytrvalosti, emocionálnej sile a komplexnosti, ktorá sprevádza boj s neplodnosťou a opakovanej straty, až po úspešné počatie prostredníctvom asistovanej reprodukcie. V decembri bude mať Jana 40 rokov a spolu s manželom oslavujú každý deň, že sa im podarilo „dosiahnuť rekord“. Nakoniec sa jej teraz v lete podarilo otehotnieť pomocou IVF a je v 17. týždni.
IV. Odvrátená Strana Asistovanej Reprodukcie: Etické Dilemy a Kontroverzie
Moderná reprodukčná medicína priniesla nespočetné množstvo radosti rodinám, ktoré by inak nemohli mať deti. Avšak s rozvojom technológií sa objavili aj hlboké etické dilemy a kontroverzné praktiky, ktoré spochybňujú hranice medicíny a biznisu. Nové dokumentárne filmy a súdne prípady odhaľujú, že svet asistovanej reprodukcie nie je vždy taký priamočiary a etický, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
Anonymné Darcovstvo a Právo na Pôvod
Jeden z najpodivnejších súdnych prípadov v histórii, ktorý sa odohral v Británii, šokoval verejnosť. Starý otec chlapca totiž môže byť jeho biologickým otcom. „Znie to ako príbeh z tej najpodivnejšej a najlacnejšej telenovely, ale je to skutočne tak,“ informoval portál LadBible. Muž zmiešal svoje a otcove spermie, aby tak pomohol svojej bývalej priateľke počať ich malého chlapca. To by znamenalo, že muž, ktorý sa domnieva, že je otcom, by bol jeho nevlastným bratom. Prípad sa dostal pred súd po tom, čo bola podaná zákonná ponuka na odhalenie skutočného rodičovstva dieťaťa. Miestny úrad vyzval najvyšší súd v Sheffielde, aby nariadil vykonať testy DNA.
Ešte šokujúcejší je príbeh dokumentárneho filmu „Our Father“ na Netflixe. Rodičia pred Jacobou Ballardovou nikdy netajili, že sa narodila vďaka spermiám od darcu. Keď si však urobila DNA test, aby zistila viac o svojom pôvode, čakalo ju šokujúce odhalenie. Objavila zdanlivo nekonečné množstvo nevlastných súrodencov, ktorých spájal rovnaký darca - doktor Donald Cline. Cline bol jedným z najviac renomovaných odborníkov na liečbu neplodnosti v Indiane. Ako sa však ukázalo, ženy neliečil spôsobom, aký im prisľúbil. „Kráčam po ulici a ktokoľvek z okoloidúcich môže byť mojím súrodencom,“ hovorí Jacoba. Odvtedy objavila najmenej 50 nevlastných súrodencov, no ich počet sa môže šplhať až k 90, ba aj vyššie. Donald Cline pomáhal ženám otehotnieť viac ako 40 rokov a po roku 1979 existovala vysoká šanca, že ak mala žena v Indiane problém s počatím, dostala sa do rúk práve doktorovi Clineovi. Rád sa chválil tým, že používa čerstvé spermie namiesto mrazených. Tie mali darovať muži, ktorí navštevovali miestnu lekársku fakultu. Budúcim rodičom tvrdil, že spermie od jedného muža použije vždy len na oplodnenie troch žien. Niektorým párom dokonca tvrdil, že použije ich vlastné vajíčka a spermie. Nie je možné presne zistiť, koľko detí splodil Cline tým, že počas procedúry použil vlastné semeno. Muž vo svoj prospech využil fakt, že v tom čase bolo umelé oplodnenie tabu a páry nabádal, aby o tom, že ho podstúpili, s nikým nehovorili. Rodičom prízvukoval, že o tom nikdy nesmú hovoriť ani s deťmi, ktoré vďaka umelému oplodneniu počali. S čím však Cline nerátal, bola dostupnosť DNA testovania, ktoré nebolo vynájdené až do roku 1984. Donald Cline sa napokon pred súd postavil v roku 2017. Napriek tomu, že prišiel o lekársku licenciu, dostal len pokutu vo výške 500 dolárov za to, že popieral, že by urobil čokoľvek zlé. Keď sa Cline napokon priznal, tvrdil, že takýmto spôsobom na svet priviedol nanajvýš 10 až 15 súrodencov, čo je však očividné klamstvo. Jacoba verí, že Cline si neuvedomuje dosah svojich skutkov a verí, že neurobil nič zlé. Okrem toho, niekoľko z jeho detí ochorelo a Jacoba sa pokúsila získať od Donalda anamnézu, aby lekárom uľahčila diagnostiku a liečbu.
Podobné, hoci nie tak drastické, etické otázky sa riešia aj v Českej republike, ktoré sú pre blízku legislatívu relevantné aj pre Slovensko. Česká televízia odvysielala dva dokumentárne filmy režisérky Kateřiny Hrochovej - „Darované deti“ a „Reprodukcia 2.0“ -, v ktorých odhaľuje praktiky v centrách asistovanej reprodukcie. Tieto filmy sa venujú darcovstvu, s ktorým je podľa autorky spájaných najviac morálnych pochybností. Lekárka Marta sa narodila v roku 1983. Jej matka podstúpila umelé oplodnenie od darcu. „Dozvedela som sa to, keď som mala šestnásť rokov. Bolo mi to, bohužiaľ, vmetené do tváre počas hádky s mamou. Privolala môjho otca a donútila ho potvrdiť jej verziu,“ hovorí vo filme s hlboko pohnutým hlasom. „Začala som premýšľať, že som niekto, kto na tomto svete vôbec nemal byť. Väčšina detí vznikne z aktu lásky, k tomu patrí nejaká chémia. Ako lekár tomu takto rozumiem. Ja som vznikla tak, že niekto do mojej mamy vstrekol spermie, bez citu, bez porozumenia, tí ľudia sa vôbec nepoznali.“ Podľa nej „všeobecne umelé oplodnenie pripadá ako znásilňovanie gamét (pohlavných buniek)“. Deti, ktoré sa narodili vďaka anonymnému darcovi, podľa odborníkov často prechádzajú krízou identity, môžu začať trpieť úzkostnými stavmi či depresiami. Napriek tomu sa pri darcovstve pozerá najmä na záujem rodičov a na ich túžbu mať deti, na následky na týchto deťoch sa už zabúda. V niektorých európskych krajinách už z týchto dôvodov nie je možné gaméty darovať anonymne. Pre Česko, ale ani Slovensko to neplatí, darcovstvo je tu anonymné aj preto, že panujú obavy z poklesu počtu darcov. Darcovský program pritom predstavuje pre centrá značnú časť príjmov. U nás sa dokonca dieťa ani nemusí dozvedieť, že je darované, legislatíva to nijako neupravuje, a to napriek tomu, že právo poznať svoj pôvod je zakotvené v Dohovore práv dieťaťa, ako aj v Európskom dohovore o ochrane rodinného a súkromného života. Za súčasného stavu nie je legislatívna možnosť, aby darca, dieťa alebo neplodný pár nadviazali kontakt.
Nekontrolované Darcovstvo: Riziká pre Darcov aj Deti
Počet darovaní, či už spermií, alebo vajíčok, nie je v Česku zatiaľ a na Slovensku vôbec nijako regulovaný. Autorka dokumentu Kateřina Hrochová poukázala, k akým absurdným situáciám tým v realite dochádza. Dnes riaditeľ základnej školy je manžel a otec štyroch detí. Okrem toho má možno až desiatky ďalších detí, o ktorých nič nevie. „Prvýkrát som daroval spermie v prvom ročníku na vysokej, mal som vtedy niečo vyše osemnásť rokov. Chodil som na rovnakú kliniku šesť rokov každý týždeň. Nedokážem spočítať, koľkokrát to bolo, ale myslím, že to bolo zhruba 180- až 200-krát,“ rozpráva do kamery s tým, že nemá problém odhaliť nič zo svojej identity. Netuší, koľko detí prišlo „vďaka“ nemu na svet. „Dvadsať, tridsať, sto?“ háda. Jeho manželka nepôsobí, že by bola s touto informáciou stotožnená, naopak, vyzerá rozčarovane. „Pre mňa je zarážajúce, že v Česku nie je počet darovania nijako regulovaný,“ hovorí. V čase vzniku filmu nebol počet darovaní regulovaný ani u žien. To sa však má v Česku čoskoro zmeniť, po novom bude môcť žena darovať pohlavné bunky najviac šesťkrát za život. Tamojšie ministerstvo zdravotníctva tak chce urobiť pre ochranu zdravia týchto žien. Tento zámer podporuje aj gynekologická spoločnosť, pričom upozorňuje, že všeobecne sa odporúča darovať vajíčka tri- až päťkrát za život, obmedzenie odberov na šesť odporučila aj Americká spoločnosť pre reprodukčnú medicínu. Na Slovensku sa napriek tomu s akýmkoľvek obmedzením počtu darovania vajíčok momentálne vôbec nepočíta.
Autorka dokumentu Kateřina Hrochová predstavila v druhom filme „Reprodukcia 2.0“ aj príbehy dvoch žien, ktoré dokazujú, akým ťažkým komplikáciám môžu ženy počas tohto procesu čeliť. Prvý príbeh hovorí o žene, ktorú na darovanie nahovorila kamarátka, motiváciou boli najmä peniaze. Po hormonálnej stimulácii lekári získali dvanásť vajíčok, pričom jej kamarátka ich mala tridsať. Nemala z toho dobrý pocit, ale lekári ju neupozornili, že by to mohlo znamenať niečo zlé. Keď sa však neskôr sama pokúšala o bábätko, nešlo to, až sama skončila v centre, pričom potrebovala darované vajíčka. Priznala, že niektorí lekári jej naznačovali, že príčina môže byť v tom, že pred rokmi prešla hormonálnou stimuláciou a darovaním vajíčok. Na centrum, v ktorom vajíčka darovala, má ťažké srdce. „Nič mi po odbere nepovedali, že by som mohla mať problém s otehotnením,“ hovorí s tým, že mala pocit, akoby tam k nej pristupovali ako k veci. „Bola som pre nich len kus.“
V druhom príbehu šlo mladej darkyni dokonca o život. Pri prvom odbere mala až 36 vajíčok, napriek tomu jej z centra zavolali, aby prišla darovať aj druhýkrát. Vtedy však mala už 43 vajíčok. „Pri odbere si na ultrazvuku nevšimli, že mám v bruchu tekutinu. Prišlo mi veľmi zle, tak zavolali sanitku. Mala som vnútorné krvácanie do brucha s tým, že mi odtiaľ vybrali dva litre krvi. Potrebovala som transfúziu. Keby neboli zavolali sanitku, už tu nie som,“ opisuje pred kamerami svoju hroznú skúsenosť. Podľa predsedu sekcie asistovanej reprodukcie Českej gynekologicko-pôrodníckej spoločnosti Štěpána Macháča v tomto prípade jednoznačne pochybilo centrum. „Pre mňa to znamená jedno. Dvadsaťročné dievča by druhýkrát nemalo darovať vajíčka, keď malo taký počet, pretože ten vaječník takto reaguje. To je to, prečo chceme počet darovania limitovať,“ reaguje vo filme lekár, ktorý sám roky pôsobí ako špecialista vo viacerých centrách.
Komercializácia a Etické Zlyhania Kliník
Neplodné páry, ktoré sa predsa len rozhodnú pokúsiť sa o dieťa vďaka vajíčku anonymnej darkyne, sa na webových stránkach centra dozvedia, že darkyne sú starostlivo vyberané nielen zo zdravotného hľadiska, ale aj tak, aby darkyňa čo najviac zodpovedala fenotypu príjemkyne. Všetko však môže byť v realite inak. „Mojou úlohou bolo vykresliť darkyňu v čo možno najlepšom svetle, ale pritom som o nej vedela len to, akú má farbu vlasov, očí, jej rok narodenia a krvnú skupinu. To bolo všetko,“ svedčí vo filme Jana, bývalá koordinátorka jedného českého centra. Tá však radšej volí možnosť rozmazania tváre a zmenu hlasu. Jana tvrdí, že z väčšej časti na ňu darkyne pôsobili ako ženy zo sociálne slabších vrstiev, ktoré darovali vajíčka kvôli kompenzácii a brali to ako privyrobenie si. Podľa cenníka na webových stránkach sa výška kompenzácie pohybuje okolo tisíc eur, pričom zdravej žene po hormonálnej stimulácii dokážu odobrať aj viac ako dvadsať či tridsať vajíčok. Jana dosvedčuje, že príjemkyne za darované vajíčka platili zhruba 6-tisíc eur za jeden cyklus.
Napriek tomu, že centrá pacientke garantujú, že vajíčka od jednej darkyne sú len pre ňu, v skutočnosti boli rozdelené medzi viac pacientok, dosvedčila Jana. Nikto totiž kliniky nenúti regulovať, ako s darovanými vajíčkami naložia. Aj preto klinikám reprodukčnej medicíny nič nebráni v tom, aby získané vajíčka dokonca vyvážali do zahraničia, zisťuje autorka filmu Kateřina Hrochová. Psychologička Hana Konečná z českej Komisie pre reprodukčnú medicínu ministerstva zdravotníctva tvrdí, že darcovský program sa momentálne posunul do takej podoby, že považuje za prijateľnejšie riešenie jeho zákaz, ako je to vo viacerých západných krajinách. „Dnes kšeftujeme s vajíčkami, pričom každý to vníma, že veď si dievča zarobí. A zajtra vďaka anonymným náhradným matkám, anonymnému vajíčku a anonymnej spermii vytvoríme úplne anonymné dieťa, na ktorom nebude nikomu záležať. Bude to nejaký produkt, ktorý budú využívať napríklad na výrobu plazmy na omladenie starnúcej pleti,“ hovorí vo filme Hana Konečná. „Keby mi bol niekto pred tridsiatimi rokmi povedal to, čo sa deje teraz, tak by som mu tiež nebola verila,“ reaguje na pohľady za kamerami, že až takto ďaleko to nemôže zájsť.
Zdravotné Riziká pre Ženy a Nedostatočné Informovanie
Manželské páry, ktoré sa rozhodli pred kamerami vyrozprávať svoje príbehy na strastiplnej ceste za dieťaťom, majú na centrá ťažké srdce. Nezávisle od seba hovoria, ako na začiatku neprešli všetkými potrebnými vyšetreniami, a keby tak boli urobili, mohol celý proces dopadnúť inak a hlavne úspešnejšie. Na obrazovke vidíme mladý manželský pár, ktorý podstúpil viackrát insemináciu s odôvodnením, veď poisťovňa to uhrádza, aj keď neskôr po vyšetrení fragmentácie DNA spermií zistili, že to nemalo žiadny zmysel a zrejme aj to bolo za neúspechom viacerých následných pokusov IVF, čo obaja ťažko znášali. Toto vyšetrenie im pritom neponúkol lekár, ale museli si ho doslova vydupať. „Zrazu prežívate pocit straty, veľmi hlbokej straty, nechcem povedať, že akoby bol zomrel niekto, kto tu už normálne žil, ale je to pocit straty nejakého očakávaného života a je to potom veľmi tvrdý náraz,“ opisuje mladý muž, ako doma prežívali neúspešné pokusy.
Iná žena v strednom veku dosvedčuje, že ju lekári nechali podstupovať jednu hormonálnu stimuláciu za druhou celých sedemnásť rokov. „Tých cyklov bolo nespočetné množstvo, fakt ich už ani nedokážem spočítať, či ich bolo tridsať alebo štyridsať. Aby sme si mohli dovoliť dve deti, museli sme vynaložiť sedemnásť rokov a 850-tisíc korún (cca 34-tisíc eur),“ zaznie vo filme šokujúce svedectvo. Po stanovení diagnózy, v tomto prípade upchané vajcovody, protilátky proti spermiám a proti trofoblastu (obal, v ktorom je embryo), sa už lekári sústredili len na ženu a manžela podrobnejšie nevyšetrili. „Až po viacerých rokoch som si vygúglila o fragmentácii DNA spermií a navrhla som lekárovi, aby sa pozrel aj na manžela. Pán doktor bol fakt nahnevaný, že čo ja vôbec chcem, keď je manžel v poriadku a ja som tá chybná. Ale vydupala som si to a nakoniec zistili, že manžel má fragmentáciu DNA spermií 94 percent, takže sa mohlo stať, že k oplodneniu došlo tou zlou spermiou, embryo sa vyvíjalo do určitého štádia, ktoré potom zaniklo,“ vysvetľuje vo filme. Tento manželský pár sa dočkal nakoniec troch detí. Prvé dve sú z IVF a napriek diagnóze ženy, podľa ktorej nikdy nemohla mať dieťa bez pomoci centra, najmladšiu päťročnú dcérku počali prirodzene. Tento príbeh sa skončil nielen radosťou z detí, ale aj ťažkými komplikáciami. „Po sedemnástich rokoch tejto liečby som skončila na dialýze. Čím viac injekcií, čím viac hormónov, tým viac to pôsobí na obličky, ktoré mi zlyhali. Za tie roky ma nikto na toto nebezpečenstvo neupozornil,“ dodáva dnes trojnásobná mama.
Zneužívanie Túžby po Dieťati
„Žena urobí pre to, aby mala dieťa, v podstate čokoľvek. Pretože chce dieťa, je to jej biologická potreba a celý systém asistovanej reprodukcie túto prirodzenú túžbu po dieťati využíva,“ odpovedá režisérke Kateřine Hrochovej na otázku o zneužívaní túžby po dieťati český andrológ Vladimír Kubíček. V Českej republike je aktuálne 41 kliník asistovanej reprodukcie, ktorých ročný obrat dosahuje miliardové hodnoty. Otázka „Ide ešte o medicínu alebo o biznis bez etických pravidiel?“ je preto viac než namieste. Finančná dostupnosť IVF sa zlepšila a svoj postoj k úhrade IVF zmenili zdravotné aj komerčné poisťovne. Na Slovensku existuje komerčné poistné krytie neplodnosti a zdravotné poisťovne hradia tri cykly mimotelového oplodnenia ženám do dovŕšenia 39 rokov. Pokiaľ ide o lieky potrebné na stimuláciu, poisťovňa obvykle prispieva dve tretiny ich ceny, zatiaľ čo zvyšok financuje pacient. Napriek tomu, ako ukázali prípady, komercializácia a slabá regulácia môžu viesť k zneužívaniu tejto zraniteľnej situácie, kedy páry, a najmä ženy, podstupujú neprimerané riziká a finančné bremená v honbe za splnením svojho najväčšieho sna.
tags: #oplodnenie #zien #skutocne #filmy