Krst je jednou z najstarších a najvýznamnejších sviatostí v kresťanstve, ktorá symbolizuje vstup do spoločenstva Cirkvi a začiatok duchovného života. Je zaujímavé, že aj mnohí rodičia, ktorí sami vystúpili z cirkvi, si často prajú, aby ich dieťa bolo pokrstené, čo naznačuje hlboko zakorenený kultúrny, a možno aj duchovný, význam tohto obradu. Súčasne z roka na rok rastie aj počet krstov dospelých ľudí, čo predstavuje celkom inú situáciu ako pri krste detí. Krst dospelého je veľmi osobný krok, vlastné rozhodnutie, vyjadrenie vôle stať sa prostredníctvom krstu kresťanom. Táto dynamika medzi krstom detí a dospelých vyvoláva otázky o podstate, význame a správnosti tohto obradu, ktorý sa slávi rôznymi spôsobmi, ale vždy s hlbokým duchovným posolstvom.
Historické Korene a Vývoj Obradu Krstu
Prax krstu malých detí bola v Cirkvi po stáročia samozrejmosťou. Napríklad, v Rituale Romanum z roku 1614 sa s inou možnosťou prakticky ani nerátalo, čo svedčí o dlhodobej tradícii. Krstný obrad sa vtedy začínal bez otázok na meno dieťaťa a hneď vstupoval do akéhosi „náboženského poučenia“ novorodenca, hoci dieťa, pochopiteľne, nemohlo obsahu rozumieť. Soľ mala v tomto obrade viacero významov; tak ako konzervuje pokrm, mala byť znakom upevnenia rozhodnutia pre krst, ktoré bolo kedysi osobným rozhodnutím dospelého katechumena. Obrad obsahoval aj ďalšie prvky z prípravného obdobia dospelých katechumenov: odovzdanie Vyznania viery a Otčenáša, obrad Effata - „otvorenia“ uší a úst - ako pripomienku Ježišovho uzdravenia hluchonemého, pomazanie olejom katechumenov, zrieknutie sa Zlého a Vyznanie viery.
Postupom času sa však ukázalo, že takýto obrad už nezodpovedá skutočnej situácii krstu malých detí, ktoré nemohli prejsť prípravou katechumenátu. Preto bol obrad krstu detí obnovený a získal jasnú a zrozumiteľnú štruktúru, prispôsobenú súčasným potrebám a teologickému porozumeniu. Je dôležité poznamenať, že rané kresťanstvo, ako naznačujú historické štúdie, nepoznalo krst detí v takej forme, ako ho poznáme dnes. Prax krstu detí zosilnela predovšetkým vo 4. až 5. storočí, s nástupom a postupným systematizovaním teológie dedičného hriechu, najmä prostredníctvom učenia svätého Augustína. Veriaci rodičia vtedy vnímali krst ako súčasť ich bytnosti a spôsobu i podoby rodinného života, a pre nich by bolo bývalo zvláštne nezaradiť do tejto duchovnej atmosféry aj svoje deti.
Prečo Krstiť? Základný Význam Sviatosti
Z kresťanského hľadiska je krst základnou sviatosťou, ktorá nás robí údmi Kristovho tela. Nielenže krst očisťuje od všetkých hriechov a trestov, ale robí novopokrsteného „novým stvorením“, adoptívnym Božím synom, ako to naznačuje Katechizmus Katolíckej Cirkvi (KKC 1562, 1563). Už v evanjeliu podľa Matúša sa píše: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ (Mt 28,19). Tento citát jasne ukazuje, že krst je príkazom samotného Božieho Syna.
Krst vtláča do duše nezmazateľný znak, charakter, ktorý určuje pokrsteného na kresťanský náboženský kult (KKC 1280). Tento „Kristova pečať“ je nezrušiteľná, a preto sa človeka nedá „odkrstiť“. Je to začiatok života kresťana. Bez začiatku života, bez narodenia nič nemôže nasledovať. Preto aj krst musí byť prvý, a bez neho by ani ostatné sviatosti neboli platné. Krstom hovoríme Bohu „áno“, čo je kľúčové pre duchovnú cestu. Hoci Boh nie je viazaný svojimi sviatosťami, aby zachránil ľudí, dáva nám ich, aby sme my prostredníctvom nich dosahovali spásu. Ak však človek spozná Krista, uverí v neho ako v Božieho Syna, nemôže odmietať krst, pretože odmietať krst v takom prípade znamená odmietať Boha. Odkladať krst preto, aby si mohol človek takpovediac, robiť čo chce, je veľkou vypočítavosťou a dosť veľkým rizikom, keďže nikto nevie, kedy nastane jeho odchod do večnosti.
Pri krste Ježiša Krista, ako uvádza evanjelista, sa otvorili nebesá a on videl Božieho Ducha, ktorý zostupoval ako holubica a prichádzal na neho. To isté sa stalo i pri krste každého z nás, aby sme žili novým životom. Ako píše apoštol Pavol: „Neviete, že náš krst nás zjednotil s Kristom, a tým nás zjednotil s jeho smrťou? Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom.“ (Rim 6, 3-4). V krste sa stávame „účastnými na božskej prirodzenosti“ (2Pt 1,4) a Otec nás prijíma za svoje milované deti.
Krst Detí Verzuse Krst Dospelých: Rozhodnutie a Sloboda
Otázka, či krstiť deti alebo čakať na ich dospelé rozhodnutie, je predmetom mnohých diskusií. Niektoré kresťanské cirkvi a spoločenstvá preto odmietajú krstiť deti, argumentujúc, že malé dieťa sa predsa nemôže samo rozhodnúť pre vieru. Mnohí kresťanskí rodičia teda čakajú s krstom svojich detí s tým, že dieťa sa má samo rozhodnúť pre čas, keď je pre tento krok zrelé. Iní odporcovia kritizujú, že krst by sa nemal robiť batoľatám, ale dieťa by malo vyrásť a samo si vybrať, aké náboženstvo mu je najbližšie. Aj samotný Ježiš nebol krstený ako bábätko, čo je opakovaný argument. Dieťa si neuvedomuje ani svoje meno, nieto ešte, že vstupuje do istého spoločenstva, s ktorým v budúcnosti vôbec nemusí súhlasiť v otázkach viery a pod. Žijeme v dobe náboženskej slobody a žiaden rodič nemôže vedieť, k akej viere sa bude v dospelosti prikláňať jeho ratolesť. Na to, aby som vstúpil do cirkvi, musím mať predsa o nej a o viere, ktorú zastupuje, elementárne poznatky, aby som sa s ňou vedel duchovne stotožniť. O tom predsa nemôže rozhodovať nikto iný ako ja sám.
Ako viete, že ste pripravení na krst?
Avšak, Cirkev, najmä Katolícka, zostáva verná praxi krstiť malé deti, aj napriek odkazom na krst dospelých v prvých storočiach kresťanstva (napríklad aj veľkí svätci zo 4. storočia, svätý Augustín a svätý Ambróz, boli pokrstení ako dospelí). Najdôležitejším argumentom Cirkvi je to, že viera je v prvom rade dar, ktorý prijímame bez našich zásluh. Nie je výsledkom iba nášho hľadania a nášho rozhodnutia, je to dar Božej milosti, nezaslúžený dar Boha, ktorý sa nás bezvýhradne ujíma. Preto veriaci rodičia, ktorí si želajú to najlepšie pre dieťa, žiadajú krst, v ktorom sa dieťa oslobodzuje z vplyvu dedičného hriechu a z moci smrti. Je to dar, ktorý nás predchádza. Vieru si nevolíme, tak ako si nevolíme ani svet, ani mamu, otca, bratov a sestry. Ako novonarodeniatka prijímame svoju mamu, hoci ju nepoznáme, dostávame však od nej nielen to základné (mlieko a všetku opateru), ale aj lásku, starostlivosť, reč, kultúru a poznanie. Podobne je to aj s vierou. Narodíme sa do nej, dostávame už od raného detstva istotu - Božiu lásku a zvestujú nám pravdy viery. Tejto hodnote nič neuberá tá skutočnosť, že sme sa pre ňu nerozhodli sami.
Ak niekto kritizuje krst malých detí, tak nepriamo kritizuje aj tú dôležitú časť svojej existencie, ktorú prežil v náručí svojej matky, ktorá mu bola daná. Toto obdobie života každého bolo predsa tak málo slobodné a racionálne, nikto však netvrdí, že potláčalo slobodu a dôstojnosť človeka. Kristus hovorí: „Nechajte deti prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo!“ (Lk 18,16). Tieto Kristove slová môžeme plne vztiahnuť aj na situáciu krstu dieťaťa. Práve cez krst prichádza duša dieťaťa do kontaktu s Božou milosťou, so spásou, ktorú nám vymohol Kristus svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Tým, že rodičia nechcú dať pokrstiť svoje dieťa, ochudobňujú ho o túto milosť.
Je prirodzené, že rodičia robia množstvo rozhodnutí za svoje deti a nečakajú, kým ich ratolesti budú mať 18 rokov a sami sa rozhodnú o tom, do akej škôlky budú chodiť, aký cudzí jazyk si zvolia alebo kam budú chodiť na základnú školu. Je to podobné ako s detským očkovaním, ktoré si dieťa nevolí samo, hoci je pre jeho dobro. Ak aj rodičia zastávajú názor, že očkovanie nie je potrebné, neznamená to automaticky, že keď ich dieťa dospeje, bude mať rovnaký názor. Každá výchova je svojím spôsobom ovplyvňovaním dieťaťa. Rodič sa pritom nepýta svojho dieťaťa, či súhlasí s takou alebo inou výchovou, či súhlasí s takými alebo inými zvykmi, formami správania, ktoré ho učí. Rovnako sa ho nepýta, akou rečou sa chce naučiť rozprávať. Netreba sa báť hovoriť dieťaťu o Bohu, o Kristovi, vychovávať ho vo viere. Neskôr ako dospelý človek sa aj tak slobodne rozhodne, či chce túto vieru žiť alebo nie. Nevychovávať dieťa vo viere, nehovoriť mu o Bohu, skôr vytvára predpoklad, že sa pre vieru ani nerozhodne. Človek sa totiž ťažko rozhodne pre niečo, čo nepozná a nevytvoril si k tomu nejaký vzťah. Nevychovávať vo viere je teda ochudobňovanie človeka o možnosť rozhodnúť sa pre vieru.
Názor, že rodičia by nemali dať pokrstiť svoje dieťa s tým, nech sa samo rozhodne, keď bude dospelé, nie je správny. V zásade, ak byť kresťanom je rodičovi vlastné a prirodzené, ak je mu osobné a blízke prežívať Vianoce a Veľkú noc v kresťanskej tradícii, bude mu rovnako blízke a prirodzené chcieť včleniť do tejto tradície a atmosféry rodiny aj svoje narodené dieťa, a nie vylučovať ho z nej. Opakovaným argumentom niektorých dospelých nedať dieťa pokrstiť po narodení je darovať mu slobodu voľby. Mnohí však vnímajú toto skôr ako signál náboženskej indiferentnosti rodičov. Bežne totiž rodičia rozhodujú za deti veľmi rázne a prísne aj v oveľa menších veciach a dieťaťu nedávajú žiaden priestor slobody. Ak sám už doma nechce pestovať kresťanskú tradíciu, je preňho jednoduchšie hovoriť o slobode dieťaťa, čím sa elegantne „vyvlečie“ z generačných napojení na kresťanské tradície.
Priebeh a Symbolika Krstného Obradu
Obnovený obrad krstu detí má jasnú a zrozumiteľnú štruktúru. Na začiatku, pri vstupe do kostola, sa kňaz stretáva s rodičmi a krstnými rodičmi. Rodičia vyslovujú svoj úmysel dať dieťa pokrstiť a vychovávať ho vo viere. Nasleduje bohoslužba slova v kostole: čítanie zo Svätého písma, krátky príhovor, spoločné prosby, vzývanie svätých - osobitne menovitých patrónov dieťaťa - a modlitba za oslobodenie od zla. Táto modlitba už nie je dramatickým „karhaním diabla“, ale pokojnou prosbou o ochranu dieťaťa v Božej moci.
Potom sa celé zhromaždenie presúva ku krstiteľnici. Tam sa slávi jadro sviatosti: modlitba nad vodou, zrieknutie sa zla a vyznanie viery rodičov a krstných rodičov, na základe ktorých je dieťa pokrstené. Z teologického hľadiska je ponorenie výrečnejším znakom, pretože lepšie vyjadruje to, o čom hovorí apoštol Pavol: v krste sme spolu s Kristom pochovaní a spolu s ním vstávame k novému životu (porov. Rim 6,3-5). Zväčša sa však vyleje len troška vody na hlavu kandidáta krstu, hoci pôvodná forma krstu bolo úplné trojnásobné ponorenie.
Po krste nasledujú obrady, ktoré rozvíjajú jeho význam. Pomazanie krizmou poukazuje na dôstojnosť pokrsteného ako člena Kristovho tela, ktorý má účasť na jeho kňazskej, prorockej a kráľovskej službe. Biele krstné rúcho pripomína, že človek si „obliekol Krista“ (Gal 3,27) a jeho život má byť preniknutý novým svetlom. Zapálená krstná svieca, ktorú zvyčajne zapaľuje otec dieťaťa od paškálu, zdôrazňuje úlohu rodičov viesť dieťa k živému vzťahu s Kristom. Záver slávenia sa odohráva pri oltári. Modlitba Otčenáš naznačuje, že pokrstené dieťa má už účasť na živote Cirkvi a je povolané k Eucharistii.
Pri krste treba mať košieľku, sviecu, vodu, olej. Tieto symboly a znaky najlepšie vysvetľuje samotný obrad krstu. Pri krste dieťaťa kňaz alebo diakon, ktorý krstí, hovorí dieťaťu: „Stal si sa novým stvorením a obliekol si sa v Krista. Toto biele rúcho nech ti je znakom tejto hodnosti.“ Vďaka krstu sa podobáme Kristovi, priam sme si ho obliekli. Keď krstiteľ odovzdáva krstným rodičom sviecu zapálenú od veľkonočného paškála, ktorý symbolizuje Zmŕtvychvstalého, hovorí: „Prijmite svetlo Kristovo.“ Hovorí im, že práve im sa zveruje toto svetlo. Ešte lepšie to znie pri krste dospelého, kde sa krstiteľ prihovára priamo novopokrstenému: „Stal si sa svetlom v Kristovi. Kráčaj vždy ako dieťa svetla a vytrvaj vo viere až do konca, aby si mohol ísť so všetkými svätými v ústrety Pánovi, keď príde v nebeskej sláve.“ Krstná svieca teda symbolizuje svetlo Kristovo, ktoré pokrstený prijíma a zároveň on sám má byť tým svetlom v Kristovi pre tento svet.
S olejom je to trochu komplikovanejšie, pretože pomazanie pri krste sa robí dvakrát a vždy to má iný význam. Pred krstom sa robí pomazanie olejom katechumenov. Udeľuje sa po modlitbe exorcizmu, ktorou sa prosí, aby kandidát krstu bol ochraňovaný a posilňovaný v boji so zlým duchom. V minulosti sa gladiátori pomazávali olejom, aby sa vedeli vyšmyknúť z rúk nepriateľa. V podstate to naznačuje pomazanie olejom katechumenov. Je to pomoc v duchovnom zápase, aby sa človek dokázal vymaniť z pazúrov duchovného nepriateľa. Pomazanie olejom po krste má iný význam. Tento olej sa nazýva krizma. Krstom človek prijíma trojitý úrad Krista kňaza, proroka a kráľa. V minulosti sa pomazávali okrem kňazov aj proroci a králi, keď boli uvádzaní do svojho úradu. Tak aj novopokrstený je pomazaný, lebo dostal účasť na tomto trojitom Kristovom úrade.
Pri krste by sa malo vybrať meno, ktorého nositeľom bol už nejaký svätý. Nemalo by sa dávať meno, ktoré je cudzie kresťanskému zmýšľaniu. Daný svätý sa stáva krstným patrónom pokrsteného. Rodičia, ktorí vyberajú meno svojmu dieťaťu, alebo dospelý, ktorý sa chce dať pokrstiť, by mali rozmýšľať nielen nad tým, nakoľko sa im dané meno páči a je im sympatické, ale aby aj spoznali daného svätca.
Praktické Aspekty Krstu: Podmienky a Príprava
Pre veriacich rodičov je krst jedným z dôležitých prvých krokov po narodení bábätka. Vyberajú pre svoje dieťa nielen meno, ale aj vieru, v ktorej ho budú vychovávať a spôsob formovania jeho budúcej osobnosti. Krst je začlenením sa do Cirkvi nezmazateľným znakom. Preto ak je krstené dieťa, ktoré ešte nie je schopné rozhodovať o tom, či chce byť členom Cirkvi alebo nie, je potrebné, aby rodičia a krstní rodičia garantovali kresťanskú výchovu. Nemalo by to byť len o tom, že majú krst, birmovku a dokonca rodičia sú aj zosobášení v kostole, ale či je v ich živote prítomná živá viera, ktorú dieťaťu odovzdajú.
V zásade neexistuje jedna odpoveď na všetky prípady, ale každá žiadosť o krst je individuálna a tak by sa k nej aj malo pristupovať. Ak rodičia dieťaťa sú pokrstení a majú aj ďalšie sviatosti, je tu predpoklad, že budú svoje dieťa vychovávať vo viere. Problém nastáva, ak rodičia nežijú podľa kresťanských hodnôt a žiadajú krst pre svoje dieťa iba ako súčasť folklóru. Vtedy je ťažké zabezpečiť kresťanskú výchovu dieťaťa, ktorá je podmienkou krstu u detí. Problém je aj vtedy, ak sa rodičia natoľko sústredia na vonkajšok, aby bolo dieťatko krásne oblečené, aby mal fotograf možnosť urobiť krásne zábery a aby to bolo čo najrýchlejšie, až im unikne celá duchovná podstata sviatosti. Je to niečo ako privátny klub, v ktorom platia určité pravidlá. Aby som to členstvo získal, musím si najskôr tie pravidlá naštudovať a ak aj potom chcem patriť do toho klubu, nemôžem sa hnevať na to, že sa odo mňa očakáva, že budem tie pravidlá dodržiavať.
Ako postupovať pri krste:
- Rodičia dieťaťa by mali mať všetky iniciačné sviatosti (teda krst, birmovku a prvé sväté prijímanie) a podľa možnosti katolícky sobáš.
- Vyberte krstných rodičov a zistite, či aj oni majú potrebné sviatosti.
- Zájdite do kostola, kde chcete krstiť dieťa, a dohodnite si vhodný dátum a spôsob.
- Kňazovi doložíte potrebné doklady, teda krstné listy, ktoré nájdete v tej farnosti, kde ste boli krstení.
Pokiaľ ide o dospelého človeka, vyžaduje sa, aby prejavil vôľu prijať krst, bol dostačujúco poučený o pravdách viery a kresťanských povinnostiach a aby sa aj katechumenálnou prípravou osvedčil v kresťanskom živote. Pred krstom by mal oľutovať svoje hriechy. Pokiaľ ide o dieťa, je potrebné, aby aspoň jeden rodič alebo ten, kto zákonne zastupuje dieťa, súhlasil s krstom a aby bola nádej, že dieťa bude vychovávané vo viere.
Ako viete, že ste pripravení na krst?
Krstné prípravy majú rôznu dĺžku trvania v závislosti od vnútorných predpisov v jednotlivých diecézach. Normálne na to u pokrstených rodičov postačí aj jedno stretnutie s kňazom. Ak sa dáva pokrstiť už staršie dieťa, napríklad tínedžer, alebo dospelý, je to dlhšia príprava a nazýva sa katechumenát a trvá 1 až 2 roky. Pri mladších sa požaduje pred krstom poznanie viery zodpovedajúce ich veku, takže opäť je to individuálne.
Úloha Krstných Rodičov a Komunity
Podstatnú úlohu pri krste zohrávajú aj krstní rodičia, ktorí sa majú priamo spolupodieľať na duchovnom raste dieťaťa. Bez odovzdanej viery zo strany rodičov a krstných rodičov vzniká priestor na sťažnosti pre porušenie ľudských práv. Krst dieťaťa je totiž možný iba preto, že dieťa je „nesené“ vierou rodičov a krstných rodičov. Krstní rodičia, no najmä rodičia dieťaťa, sa zaväzujú vychovávať svoje dieťa vo viere. Je samozrejmé, že ak bolo pokrstené dieťa, je potrebná katechéza po krste, aby dieťa mohlo plnohodnotne prežívať svoju vieru.
Musia mať obaja krstní rodičia rímskokatolícke vierovyznanie? Katolícka cirkev pripúšťa aj krst dieťaťa, kde iba jeden z rodičov je katolík, ak sa ten zaručí za jeho výchovu a bude ho vovádzať do právd viery. Takže druhý rodič, či už evanjelik, moslim, hinduista alebo iného vierovyznania, musí s katolíckym krstom a výchovou súhlasiť. Katolícka cirkev je rímskokatolícka cirkev plus 23 východných katolíckych cirkví, ktoré sú zjednotené s pápežom. Východné Cirkvi majú svoje Kanonické právo, ktorým sa riadia, ale súčasne, čo sa týka sviatostného života, majú rovnaký počet sviatostí a navzájom si ich uznávajú. Takže s gréckokatolíkmi nie je žiadny problém, lebo je to to isté vierovyznanie, ale odlišný rítus. Na Slovensku je aj dohoda s evanjelikmi o vzájomnom uznávaní krstov, keďže je v oboch prípadoch krst považovaný za sviatosť.
Neviditeľné Milosti a Záväzky Krstu
Krstná milosť zahŕňa oveľa viac než len viditeľné úkony, najmä to nadprirodzené, duchovné, neviditeľné. Samotné viditeľné úkony už naznačujú, čo sa deje duchovne. V krste sa odpúšťa dedičný hriech. Pokiaľ ide o človeka, ktorý má už aj osobné hriechy, odpúšťajú sa mu aj tie, ba dokonca aj tresty za hriechy. Krstom sa človek stáva „novým stvorením“. Trojjediný Boh dáva pokrstenému účasť na svojom živote prostredníctvom posväcujúcej milosti. Pokrstený sa stáva údom Kristovho tajomného tela, ktorým je cirkev. Do duše pokrsteného sa vtláča nezmazateľný duchovný znak - Kristova pečať. Preto sa už nedá „odkrstiť“. Krst dáva účasť pokrstenému na Kristovom kňazstve a je základom spoločenstva všetkých kresťanov. Krst udeľuje pokrstenému teologálne, čiže božské čnosti - vieru, nádej a lásku a dary Ducha Svätého.
Krst zaväzuje človeka žiť tie milosti, ktoré krstom prijal. Predovšetkým má žiť ako „nové stvorenie“, čiže žiť v milosti posväcujúcej. Rozvíjať vzťah viery, nádeje a lásky voči trojjedinému Bohu. Rovnako aj žiť spoločenstvo s kresťanmi a pred svetom svedčiť svojím spôsobom života o Bohu a o jeho láske. Pokrstený je povolaný slúžiť iným v spoločenstve Cirkvi, vážiť si ich a mať ich v láske. Znovuzrodení krstom ako Božie deti, sme povinní vyznávať pred ľuďmi vieru, ktorú sme dostali od Boha prostredníctvom Cirkvi, a zúčastňovať sa na apoštolskej a misijnej činnosti Božieho ľudu. Tak ako z krstu vyplývajú zodpovednosti a povinnosti, pokrstení majú v Cirkvi aj práva: prijímať sviatosti, živiť sa Božím slovom a dostávať aj iné druhy duchovnej pomoci Cirkvi (KKC 1269,1270).
Len samotný fakt, že je človek pokrstený, mu nebo ešte nezabezpečí. Musí sa stávať tým, čo prijal. Veľmi pekne to vyjadruje svätý Ignác Antiochijský, ktorý v predvečer svojej mučeníckej smrti píše, že začína byť Kristovým učeníkom. Pritom už dlhé roky ako pokrstený a rovnako aj ako biskup bol Kristovým učeníkom. A predsa napísal, že sa ním ešte len mal stať. Mali by sme si uvedomovať, že hoci sme sa krstom stali Božími deťmi a Kristovými učeníkmi, každodenným životom sa nimi potrebujeme stávať.
Kňazstvo Pokrstených a Prameň Spásy
Čo z toho pre novopokrstenca vyplýva, keď krstom dostáva účasť na trojitom úrade Krista? Novopokrstený sa stáva dieťaťom Boha Kráľa. Je teda dedičom Božieho kráľovstva. Aby však mohol obsiahnuť toto dedičstvo, musí sa snažiť kraľovať nad sebou samým, nad svojimi zlými sklonmi. Ďalej je povolaný byť prorokom, čiže tým, kto svedčí životom o Bohu, Kristovi, Božom kráľovstve. Napokon má účasť na Kristovom kňazstve, ktoré vykonáva svojimi modlitbami a každodennými obetami.
Existuje kňazstvo krstné alebo všeobecné, ktoré majú všetci pokrstení, a existuje kňazstvo služobné alebo hierarchické, ktoré sa týka biskupov a kňazov. Krstom dostáva každý pokrstený účasť na Kristovom všeobecnom kňazstve. Celé spoločenstvo všetkých pokrstených je kňazským ľudom. Toto kňazstvo žije každý kresťan cez svoju modlitbu a každodenné obety. Pri svätej omši kňaz hovorí: „Modlite sa, bratia a sestry, aby sa moja i vaša obeta zaľúbila všemohúcemu Bohu Otcovi.“ Slová „moja i vaša obeta“ poukazujú na rozdiel medzi služobným kňazstvom obetujúceho kňaza a kňazstvom všetkých pokrstených prítomných. Každý však svojím spôsobom prináša Bohu obetu, žije svoj kňazský úrad.
V Katechizme Katolíckej Cirkvi sa píše o Kristovom umučení a kríži ako o prameni krstu. Na kríži sa udial vrchol zjavenia Božej lásky voči ľuďom. Je to Láska, ktorá sa obetuje, ktorá sa dáva, ktorá za nás trpí. Na kríži zobral Kristus na seba naše hriechy a naše bolesti. Z jeho prebodnutého boku vyšla krv a voda, ktoré sú predobrazmi krstu a Eucharistie. Krst nás teda spája s tajomstvom Kristovej obetujúcej sa lásky na kríži. Boží Syn Ježiš Kristus sa dal pokrstiť, „nie však pre svoje, ale pre naše posvätenie“, ako píše východný cirkevný Otec svätý Gregor Naziánsky (329-390). Ježiš svojim krstom posvätil vody a dal im novú, ich vlastnú prirodzenosť prevyšujúcu silu, v sviatosti krstu vyslobodiť človeka z vplyvu dedičného hriechu a duši udeliť nadprirodzený život.
Kto Môže Krstiť a Platnosť Krstu
Riadnym vysluhovateľom krstu je biskup a kňaz, v latinskej cirkvi aj diakon. V prípade nevyhnutnosti môže krstiť každý človek, dokonca aj ten, kto nie je pokrstený. Krst je jediná sviatosť, ktorú môže platne udeliť prakticky ktokoľvek. Cirkev vidí dôvod tejto možnosti v Božej vôli spasiť každého človeka a v nevyhnutnej potrebe krstu pre spásu. Aby však bol krst platný, je potrebné urobiť to správnym spôsobom. Musí byť použitá správna matéria (voda, nie hocijaká tekutina), forma krstu (liatie alebo ponorenie do vody s vyslovením správnej krstnej formulky: „Krstím ťa v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“) a aj úmysel, ktorý sa zhoduje s Kristovým zámerom. Samozrejme, treba pamätať na to, že tu hovoríme o výnimočných situáciách, napríklad novonarodené dieťa, ktoré je v ohrození života a kňaz sa nemá ako k nemu dostať, aby ho pokrstil. Môže to urobiť ktokoľvek, kto je pri ňom. Za normálnych okolností však majú krstiť riadni vysluhovatelia krstu, pretože krstom sa pokrstený zároveň prijíma do spoločenstva cirkvi.
V roku 2001 bola podpísaná dohoda o vzájomnom uznávaní krstu medzi Evanjelickou cirkvou augsburského vyznania na Slovensku a Katolíckou cirkvou. Táto dohoda nebola urobená preto, lebo pred jej uzatvorením krst v evanjelickej cirkvi by nemohol byť v žiadnom prípade platný z toho titulu, že ide o inú cirkev. Takéto dohody sa robia preto, aby sa zaručila istota o platnom udeľovaní krstu. Čiže aby tí, ktorí krstia v uvedených cirkvách, to robili takým spôsobom, aby udelený krst bol platný. Aj krst v iných cirkvách, s ktorými Katolícka cirkev na Slovensku nepodpísala dohodu, môže byť platný, pokiaľ bola zachovaná správna matéria, forma krstu a aj úmysel. V Obrade uvedenia dospelých do kresťanského života sa v súvislosti s prijatím už pokrsteného do plného spoločenstva Katolíckej Cirkvi píše, že pokiaľ nie je rozumná pochybnosť o fakte alebo platnosti už udeleného krstu, krst sa nemá znova udeľovať podmienečne.
Spása Bez Krstu a Osud Nepokrstených
V Katechizme sa píše, že „krst je nevyhnutne potrebný na spásu tým, ktorým sa ohlasovalo evanjelium a mali možnosť požiadať o túto sviatosť. Boh zviazal spásu so sviatosťou krstu, ale on sám nie je viazaný svojimi sviatosťami“ (KKC 1257). Z uvedeného vyplýva, že spasený môže byť aj človek, ktorý nebol pokrstený. Boh je všemohúci, dokáže zachrániť aj bez krstu. Otázka je však na strane človeka, nakoľko naozaj nevedel, nemal tú možnosť alebo len jednoducho nechcel.
V tejto súvislosti je dobré spomenúť aj niektoré špeciálne situácie, keď človek síce neprijal sviatosť krstu, predsa však bol „pokrstený“. Ide o krst krvi a krst túžby. Tí, ktorí podstúpia mučenícku smrť pre vieru, aj keď neprijali krst, sú pokrstení skrze svoju smrť pre Krista. Takisto tí, ktorí túžili po krste, napríklad katechumeni, a zomreli skôr, ako boli pokrstení, ich túžba prijať krst spojená s ľútosťou svojich hriechov im zabezpečuje spásu, akoby boli pokrstení.
Ako viete, že ste pripravení na krst?
Čo čaká ľudí, ktorí zomreli bez krstu? To je otázka na Pána Boha. On vidí do hĺbky ľudského srdca, on najlepšie vie, do akej večnosti človek smeruje svojimi rozhodnutiami, ktoré robí počas svojho života. Pokiaľ ide o deti, ktoré zomreli nepokrstené, ide o ťažkú teologickú otázku. Na deti sa totiž nevzťahuje krst túžby. Ten sa týka len ľudí, ktorí sú už schopní túžiť po krste. Hoci je malé dieťa nevinné, čiže nemá žiadne osobné hriechy, stále však platí, že je v stave dedičného hriechu. A ten sa zmýva krstom. Pre toto v minulosti vládlo dokonca presvedčenie, že tieto deti sa nemôžu dostať do neba. Uvedomujeme si však, že máme vieru a nádej v Božie milosrdenstvo a takisto myslíme na osobitnú lásku Krista voči deťom, ktorá dáva nádej na ich spásu.