Kolujú všade a hoci by si človek myslel, že doba plná technických vymožeností, dostupného vzdelania a nezávislosti každého človeka im priať nebude, mýli sa. Povery, či „zaručené“ pravdy behajú po svete ďalej a čuduj sa svete, aj mnohé moderné mamičky im veria. Napriek tomu, že o ich pravdivosti nie je najmenší dôvod sa baviť, sú tu. Od pradávna boli narodenie a prvé roky života dieťaťa obostreté tajomstvom, nádejou i strachom, čo viedlo k vzniku nespočetných rituálov a presvedčení, ktoré mali ochrániť krehký nový život a predurčiť mu šťastný osud. Tieto povery sa týkajú všetkého, od spôsobu ochrany pred neviditeľnými silami, cez predpovede budúcnosti, až po striktné zákazy, ktoré mali zabrániť nešťastiu. Súčasne s týmito vonkajšími rituálmi existuje aj hlbšie, symbolické chápanie detstva, ktoré nás učí o našom vnútornom svete a o tom, ako naše rané zážitky formujú dospelého človeka. Rozprávka "Malý princ" od Antoine de Saint-Exupéryho je jedným z najvýraznejších príkladov, ako je dieťa vnímané ako symbol čistoty, zvedavosti a nefalšovanej múdrosti, ktorá často uniká dospelým.
Svet bábätiek v zrkadle starých povier a ochrana pred neviditeľnými silami
Odpradávna sa ľudia snažili chrániť novonarodené deti pred rôznymi hrozbami, či už skutočnými alebo domnelými. V období, keď medicína nebola tak rozvinutá a poznanie sveta bolo obmedzené, hľadali útočisko v magických rituáloch a povierách. Mnohé z nich pretrvali až do dnešných čias a stávajú sa súčasťou aj tých najmodernejších rodín, napriek tomu, že o ich pravdivosti nie je najmenší dôvod sa baviť. Svedčia o tom kočíky s červenou mašľou, ktoré nájdeme aj dnes habadej.
Trvalá prítomnosť povier v modernom svete a červená niť ako štít
Jednou z najrozšírenejších a vizuálne najnápadnejších povier je používanie červenej farby ako ochranného prvku pre bábätká. Ingimage. Prapôvod červenej mašle na kočíkoch je v červenej nitke, ktorá sa uväzovala novorodencovi na pravé zápästie, aby ho chránila pred urieknutím bosorkami. Táto praktika má korene hlboko v histórii, kedy sa verilo, že malé deti sú obzvlášť náchylné na zlé pohľady alebo prekliatia, ktoré mohli spôsobiť chorobu, nešťastie alebo dokonca smrť. Pojem „urieknutie“, čiže prenesenie akéjsi negatívnej energie na túto malú nevinnú dušičku, bol hlboko zakorenený v kolektívnom vedomí. Červená farba bola vo viacerých kultúrach považovaná za mocný amulet proti zlu a démonom. U Rómov spojili poveru s krásou, a tak malé dievčatká dostávali už ako bábätká na krk červený náhrdelník, čím sa ochranný rituál prepojil s estetickou funkciou. Červená stužka aspoň tak nesmrdí ako cesnak, ktoré malo dieťa nosiť pod šatami, čo bolo ďalšie prevenčné opatrenie pred urieknutím. Niektoré podoby tejto povery hovoria, že červená mašlička by sa po prechádzke mala z kočíka odstrihnúť (nie odviazať), pretože negatívna energia je zachytená práve v tom uzle. Následne by sa mala mašlička spáliť v ohni a mamička si má dôkladne umyť ruky. Vo väčšine prípadov sa však u nás traduje, že stačí mať na ochranu dieťatka len niečo červené v kočíku, aby to odviedlo pozornosť a pohltilo prípadnú negatívnu energiu.
Novorodenec v objatí matky a prvé kroky do sveta: Rituály pred krstom
Obdobie bezprostredne po narodení a pred krstom bolo v tradičných spoločnostiach vnímané ako mimoriadne zraniteľné. Dieťatko do krstu spávalo pri mame, ale nebola to žiadna obdoba moderného systému „babyfriendly“ spoločnosti. Bolo tam jednoducho pre poveru, že by ho uchytilo „zlé.“ Až po krste mohlo do kolísky, čo symbolizovalo jeho prijatie do spoločenstva a ochranu božskou silou. Tento zvyk zdôrazňoval nielen krehkosť novorodenca, ale aj úlohu matky ako prvej a najdôležitejšej ochrankyne. Ďalšia povera hovorí, že s dieťatkom by sa nemalo ísť von, kým nie je pokrstené. Údajne by sa mohlo niečo zlé stať a preto by bábätko do tohto času malo byť len doma. To predstavuje výzvu pre rodičov, ktorí neplánujú krstiť svoje deti, alebo krst odkladajú na neskorší vek. Pre veriaceho kresťana sú však takéto povery často v rozpore s vierou a nemôžu ho zastrašiť.
Krstila raná cirkev deti?
Osud zapísaný dňom narodenia: Kalendár a charakter dieťaťa
V ľudových poverách sa dňu a času narodenia dieťaťa pripisovala veľká váha, predurčujúca jeho charakter a osud. Ingimage. Kedy sa narodí, také bude. Dieťa, ktoré sa narodilo o polnoci, malo byť celý život nešťastné, nedaj Bože, aby sa narodilo na Veľký piatok, deň smútku a utrpenia. Naopak, najlepší deň na narodenie bol podľa povier Štedrý večer, čo prirodzene súviselo s príchodom Ježiša Krista a celkovou atmosférou radosti a hojnosti. Šťastné a bohaté po celý život mali byť „víkendové“ deti, teda narodené v sobotu alebo v nedeľu, keďže tieto dni boli vnímané ako dni oddychu a požehnania. Tie, čo sa narodili v strede týždňa, mali byť veľmi výrečné, možno vďaka energii a dynamike pracovného týždňa, kým deti narodené v piatok nešťastné do svojej smrti. Okrem dňa sa pozornosť venovala aj mesiacu narodenia. V apríli narodené dieťa malo byť „pochabé a divoké“, čo možno odkazuje na prebudenie prírody a jej nespútanú energiu na jar. Májové malo skoro ošedivieť, lebo sa mama často dívala na bielo rozkvitnuté stromy, čo je poetické, ale iracionálne vysvetlenie. Bábätko narodené v nedeľu by malo byť šťastné a bohaté, kým opakom toho by mali byť deti narodené v piatok, tie podľa povery nečaká v živote veľa dobrého a budú smutné po celý svoj život.
Od vlasov po zuby: Predpovede budúcnosti z fyzických znakov a prvých okamihov života
Niektoré povery sa zameriavali na fyzické znaky novorodencov alebo na prvé úkony s nimi, aby predpovedali ich budúcnosť. Aký bude náš anjelik? Ak ženu páli počas tehotenstva záha, bude mať riadne vlasaté deti. Hoci ide o bežnú skúsenosť tehotných žien spôsobenú hormonálnymi zmenami a tlakom na žalúdok, ľudová múdrosť jej pripísala priamu súvislosť s bujnými vlasmi potomka. Ak sa novorodené dieťatko položí na kožuch, povera vraví, že bude kučeravé. Kožuch, symbol mäkkosti a tepla, mal takýmto spôsobom prepožičať dieťaťu vlnité vlasy. Ak rodičia chceli mať bystré dieťa, hneď po narodení ho zabalili do plienok a pogúľali po stole, veriac, že tento pohyb stimuluje jeho mentálne schopnosti. Fascinujúce sú aj predpovede spojené s prítomnosťou zubov hneď po narodení. Ak sa dieťa už narodilo zo zubom, malo mať podľa povier veštecké schopnosti. Zubaté bábätká, ktoré prišli na svet už so zúbkom či viacerými zúbkami, mali byť veľmi múdre až geniálne, prípadne sa im pripisovali aj veštecké schopnosti. Tieto deti boli v minulosti vnímané ako výnimočné, s nadprirodzenými darmi.
Prísne zákazy a temné varovania: Čo nesmie dieťa robiť alebo zažiť
Ochrana dieťaťa si v ľudových predstavách vyžadovala nielen aktívne rituály, ale aj dodržiavanie prísnych zákazov, ktoré mali zabrániť nešťastiu. Ingimage. Toto nerobte, lebo inak… Krstná mama musela byť pri krste ticho, lebo inak by sa vraj dieťa nenaučilo rozprávať. Táto povera zdôrazňovala dôležitosť pokoja a sústredenia počas krstného obradu. Jedna z najznámejších povier sa týkala zrkadla: Podľa jednej z povier by sa bábätko do jedného roka nemalo v žiadnom prípade pozerať do zrkadla. Ak sa tak stane, ukradne mu to dušu. Táto povera má aj ďalšie verzie okrem ukradnutej duše - dieťa prestane rásť, prestanú mu rásť zuby, prestane rozprávať alebo sa bude zajakávať. Väčšina mamičiek asi nevidí problém v zrkadle a detičky sa tam rady pozerajú, smejú sa na seba, sú začudované, koho to tam vidia. Jednoducho, zrkadlo je pre deti zábava a nie je nijako podložené, že by sa im z toho mohlo stať niečo zlé. Ak malo bábätko zaťaté pästičky, predpovedala mu povera, že bude naisto skúpe na groš. Zaťaté pästičky po väčšinu času boli považované za znak lakomosti.
Ďalšie zákazy sa týkali starostlivosti o telo. Nechty sa deťom nestrihali až do jedného roka, ale nie preto, že nemali dobré nožnice. Dôvodom bola povera, že každým odstrihnutím nechtov sa skracuje dieťaťu život. To isté platilo o vlasoch. Tie sa údajne nesmeli strihať ani preto, aby dieťa nebolo hlúpe. Tieto zvyky vychádzali z presvedčenia, že časti tela obsahujú životnú silu a ich predčasné odstránenie môže mať negatívne dôsledky. Praktické aspekty, ako prevencia zranenia ostrými nechtami alebo zachovanie tepla hlavičky, boli prehliadané v prospech magického myslenia.
Povery zasahovali aj do každodenných činností. Podľa povier sa bábätku nesmie žehliť čiapočka, lebo ho bude bolievať hlava. Pri bábätku sa nesmelo ani šiť, lebo by mu vraj prišili rozum. Dovoliť dívať sa dieťatku von z okna večer vraj naisto znamenalo, že celú noc nebude spať. Aký des spôsobil fotoaparát, je jasné z povery, podľa ktorej sa dieťa nemá do roka fotiť, lebo naisto umrie. Táto povera pravdepodobne vznikla z obáv z "ukradnutia duše" prostredníctvom obrazu, alebo z neznámeho strachu z novej technológie. Podľa povier sa s malým dieťaťom do roka nesmie ísť ani na cintorín, lebo prídu zomrelí predkovia a zoberú si ho so sebou. S bábom na cintorín? Veľakrát ste možno počuli o tom, že tehotná žena by nemala ísť na cintorín či na pohreb. Jedna povera ale hovorí, že ani s dieťatkom do jedného roka nie je bezpečné ísť na cintorín. Môžu sa tu totiž zdržiavať duše mŕtvych, ktoré by dieťatku mohli ublížiť. Tieto zákazy odrážali hlboko zakorenený strach z duchov a posmrtného života, a presvedčenie, že malé dieťa je obzvlášť náchylné na ich vplyv.
Riešenie pre nevysvetliteľný plač: Keď je dieťa údajne urieknuté
Keď bábätko veľa a nevysvetliteľne plače, často si myslíme, že ho bolí bruško alebo ho trápi niečo iné. Naše mamy a staré mamy však často považovali takýto plač za prejav urieknutia a na záchranu situácie robili rôzne opatrenia a rituály. Napríklad sa odporúčalo potrieť bábätko pocikanou plienkou. Tento nekonvenčný, ale v minulosti zrejme rozšírený rituál mal symbolicky "očistiť" dieťa od zlej energie. Prípadne sa dieťa kúpalo v odvare z bylinky s názvom „čistec“, ktorá bola považovaná za rastlinu s očistnými a ochrannými vlastnosťami. Známe je aj zapaľovanie zápaliek - tri zápalky sa postupne zapaľujú jedna od druhej a zhorené sa hádžu do pohára s vodou. Do tejto vody si mamička namočí prst a mala by spraviť dieťatku krížik na čelo a prípadne aj na iné časti tela, následne dať prst namočený do tejto vody dieťatku aj do úst. Aj keď to vyzerá dosť čudne a veľa dnešných mamičiek nad tým krúti hlavou, stále sa nájde veľa tých, ktoré tomu veria a údajne to ich deťom pomáha. Tieto rituály ukazujú, ako hlboko boli ľudia presvedčení o existencii neviditeľných síl a ako sa snažili aktívne proti nim bojovať.
Prvá plienka a jej magický význam
Niekedy sa povery týkali aj predmetov, ktoré boli v úzkom kontakte s dieťaťom. Jedna povera hovorí, že ak spálite prvú použitú plienku vášho bábätka, zaistí mu to pokoj od boľavého bruška. Aj tu vidíme prepojenie s očistným rituálom, kde oheň slúži na zničenie niečoho "starého" alebo "nežiaduceho" a tým predchádza problémom v budúcnosti.
Posolstvo Malého princa a objavovanie vnútorného dieťaťa v každom z nás
Zatiaľ čo povery sa zaoberajú vonkajšou ochranou a predpovedaním osudu detí, existuje aj hlbšie, symbolické pochopenie detstva, ktoré nám pomáha vnímať svet a seba samých z inej perspektívy. Príbeh „Malého princa“ od Antoine de Saint-Exupéryho pozná snáď úplne každý. Táto čarovná malá knižka sa prihovára nielen k tým najmenším, ale odovzdáva aj veľké posolstvo nám dospelým. Je to príbeh, ktorý popisuje kozmické dobrodružstvá malého chlapca zo vzdialeného asteroidu a poukazuje na potrebu lásky v našich životoch a v spoločnosti.
Nadčasový príbeh Malého princa: Cesta za poznaním a objavovanie lásky
Príbeh o malom princovi je rozprávaný z pohľadu pilota, ktorý uviazol v saharskej púšti so svojim lietadlom a snaží sa ho opraviť. Počas jeho uviaznutia ho navštívi chlapec menom Malý princ, ktorý pochádza z asteroidu B-612. Dozvie sa, že Malý princ opustil asteroid a svoju milovanú ružu v honbe za poznaním. Medzitým navštívil šesť rôznych planét, z ktorých každú obýva jeden „absurdný“ dospelý. Každá z týchto postáv symbolizuje rôzne aspekty dospelej nezmyselnosti alebo úzkoprsosti, ako sú posadnutosť mocou, bohatstvom, slávou alebo prázdnou formalitou. Tieto stretnutia s dospelými postávajú v ostrom kontraste s čistým a nekomplikovaným pohľadom Malého princa na svet. „Je oveľa ťažšie súdiť seba ako druhých,“ hovorí jedno z jeho múdrych postrehov, ktoré zdôrazňuje dospelú tendenciu kritizovať iných, zatiaľ čo sami si nedokážu priznať vlastné nedostatky.
Ruža ako symbol komplikovanosti vzťahov a bezpodmienečnej lásky
Na Zemi narazí Malý princ aj na záhradu plnú ruží. Toto stretnutie je pre neho významné, pretože dlho veril tomu, že jeho ruža na asteroide B-612, bola jediná v celom vesmíre. Uvedomenie si, že existujú tisíce iných ruží, ho spočiatku zarmúti, no neskôr ho líška naučí, že jeho ruža je výnimočná vďaka času a starostlivosti, ktorú jej venoval. Ruža princovi pripomenie to "nevyhnutné", ktoré možno vidieť len srdcom. Kvet ruže sa dá v tomto príbehu symbolicky prirovnať k matkám. Matky neustále poúčajú svoje deti, aby si obliekli, ustlali posteľ, vyniesli smeti a vykonali všelijaké iné povinnosti. Deťom to často lezie na nervy, aj keď sú povely ich mám často myslené dobre. Matkám záleží na tom, aby ich deťom nič nechýbalo, hoci sú vďaka svojim požiadavkám niekedy dosť otravné. Vzťah medzi Malým princom a Ružou je nežný ale aj búrlivý. Vyjadruje komplikovanosť lásky, kde sa vzájomná náklonnosť preplieta s výzvami, očakávaniami a občasnými nedorozumeniami. Ruža je napriek svojej márnivosti a povýšenému správaniu zároveň zraniteľná. Obáva sa o svoje okvetné lístky a často ju premôže aj pocit samoty. Avšak neustále požiadavky ruže a jej zdanlivá nevďačnosť vedú Malého princa k tomu, aby spochybňoval hodnotu ich vzťahu. Tento konflikt ho nakoniec vedie k odchodu, ale aj k hlbšiemu pochopeniu toho, čo láska skutočne znamená.
Zraniteľnosť detstva a sila vnútorného dieťaťa
Mnohí z nás si v živote prejdú traumami, ktoré sme si vypestovali v ranom detstve. Ako dieťa sa v určitom momente nedokážeme vyrovnať s ničím traumatickým, tak sa to snažíme potlačiť. Tieto potlačené zážitky a emócie sa často prejavujú v dospelosti, ovplyvňujú naše správanie, vzťahy a celkové vnímanie sveta. Pretože ak sa traumou nezaoberáme, v dospelosti môžeme opätovne čeliť chvíľam, v ktorých nie sme schopní pochopiť, prečo sa cítime tak, ako sa cítime. Z toho dôvodu je potrebné sa starať o naše vnútorné dieťa, pokúsiť sa ho pochopiť, a poskytovať mu lásku, či emocionálnu podporu, ktorú možno v detstve nedostalo, alebo ju potlačilo. Ide o proces sebaprijatia a liečenia starých rán, ktorý nám umožňuje plnohodnejšie žiť v prítomnosti.
Krstila raná cirkev deti?
Malý princ: Zrkadlo čistoty, úprimnosti a spochybňovania dospelého sveta
Malý princ je symbolom čistoty a úprimnosti. Zároveň poukazuje na zvedavosť a hravosť detstva. V detstve sa totiž nebojíme spochybňovať veci, ktoré nedávajú zmysel, kladieme otázky, ktoré dospelí už dávno prestali vnímať ako relevantné alebo jednoducho prijali ako fakt. Ako dospelí túto pravdu často potláčame, stávame sa zajatcami konvencií, očakávaní a logiky, ktorá nás často odvádza od podstaty vecí. Malý chlapček ľúbi svoju ružu bezpodmienečne napriek jej nedokonalosti, čo je lekcia o skutočnej láske, ktorá vidí za povrchnosť a prijíma druhých takých, akí sú, s ich chybami a slabosťami.
Dedičstvo detstva: Ako formuje naše vzťahy a hľadanie naplnenia
Naše vzťahy s okolím preto veľmi závisia od zážitkov z detstva! Skúsenosti, ktoré si odnášame z raných rokov, formujú naše vzorce správania, očakávania od druhých a schopnosť nadväzovať hlboké spojenia. "Ľudia, tam, kde žijú," povedal malý princ, "pestujú päťtisíc ruží v jednej záhrade… No nenachádzajú to, čo hľadajú…" Toto hlboké pozorovanie naznačuje, že často hľadáme šťastie a naplnenie vo vonkajšom svete, v množstve vecí alebo vzťahov, namiesto toho, aby sme sa pozreli dovnútra. Hľadáme to, čo nám chýbalo v detstve. Hľadáme to všade a celú dobu to máme tak blízko. Len to treba objaviť. Buďme sami sebe teda tými, ktorých sme potrebovali ako deti. Je to výzva prijať zodpovednosť za vlastné emocionálne potreby a stať sa pre seba oporou, ktorú sme možno kedysi hľadali u iných. Ochraňujme to malé dievčatko či chlapčeka, ktoré žije v každom z nás, poskytujme mu porozumenie a lásku.
Vnútorné dieťa v dospelosti: Prejavy v radosti a bolesti
V každom dospelom sa vždy bude skrývať kúsok dieťaťa. Prejaví sa nie len v tých smutných chvíľach, keď sa cítime zraniteľní alebo stratení, ale i v tých, keď sami seba obdarujeme nejakou radosťou, sme spontánni, hraví, alebo sa vidíme vo veselom, nevinnom smiechu iných detí. Vždy, keď sa snažíme potešiť a objať iné dieťa, je to akoby sa to dialo nám. Táto empatia a súcit s deťmi odráža našu vlastnú potrebu starostlivosti a uznania. Naopak, vždy, keď sa neovládneme a zdvihneme ruku na dieťa, ublížime tým aj sebe. Tento bolestný paradox potvrdzuje aj osobná skúsenosť. Pretože mi to potvrdil aj môj otec. Až teraz, keď som dospela, sa mi priznal s tým, že zakaždým ako ma spráskal, to cítil tak, akoby to robil sebe. Každým úderom zasiahol aj seba. V očiach mu vidím ako ho to mrzí, len mi to nevie povedať. Nedokáže vyjadriť svoje pocity, pretože ich v detstve sám potlačil. Toto je silný príklad toho, ako potlačené traumy a emócie ovplyvňujú nielen nás, ale aj naše okolie, a ako sa bolesť prenáša z generácie na generáciu.
Poznanie a starostlivosť o vnútorné dieťa ako kľúč k porozumeniu sebe a druhým
Ak teda dokážeme vidieť a postarať sa o naše vnútorné dieťa, budeme ho schopní vnímať i v iných. Tento pohľad nám otvára cestu k hlbšiemu súcitu, empatii a porozumeniu ľudského správania, nielen vo vzťahu k deťom, ale aj k dospelým. Umožňuje nám uvedomiť si, že za mnohými dospelými prejavmi sa skrývajú rany a potreby malého dieťaťa, ktoré hľadá lásku a prijatie. Poznanie vnútorného dieťaťa je teda kľúčom nielen k osobnému rastu a uzdraveniu, ale aj k budovaniu zmysluplnejších a láskavejších vzťahov v spoločnosti. GALÉRIA Zdroj: iStockphoto.
tags: #preco #kuandu #udajne #pripomina #male #dieta