Každý bude azda súhlasiť, že vychovávať deti je v podstate veda, ktorú sa učíme prirodzene sami. Všetci rodičia nadovšetko milujú svoje deti a vychovávajú ich najlepšie, ako vedia. Výchova dieťaťa ale nie je vždy jednoduchá a nedá sa povedať, ktorý štýl výchovy je najlepší, pretože každé dieťa je individuálne a má iné potreby. Napriek rozdielnosti detí existujú však určité základné psychické potreby, ktorých naplnenie alebo, naopak, nenaplnenie má vplyv na ich ďalší vývin a fungovanie v živote. Ako odborníčka vraví, málokto vie, že najzávažnejšie chyby, ktorých sa dopúšťajú rodičia vo výchove a ktoré majú primárny vplyv na duševný vývin človeka, siahajú už do obdobia samotného prenatálneho vývinu dieťaťa. Život sa nezačína v momente narodenia, ale v momente počatia, a preto je kľúčové vnímať prenatálne obdobie ako základ pre celoživotné zdravie a pohodu.
Prečo je prenatálne obdobie tak dôležité? Veda potvrdzuje to, čo ľudia cítili odpradávna
Veľa vedeckých výskumov v ostatných rokoch potvrdilo to, čomu odpradávna ľudia verili, lebo to tak cítili. Dieťa potrebuje od najútlejšieho veku žiť vo vzťahoch, ktoré mu dávajú bezpečie a istotu. Ide o to, aby mohlo naplno a všestranne rozvinúť svoju osobnosť a potenciál, ktorý v sebe nosí, aby raz mohlo byť plnohodnotným človekom a rodičom. Dieťa potrebuje cítiť, že je milované. Bolestná skúsenosť zo života opustených detí, ktoré svoje detstvo prežili bez lásky a stálych vzťahov v inštitúciách mimo svojej rodiny, tiež poukazuje na veľké ťažkosti, ktoré sprevádzajú ich život.
Vedci potvrdili, že schopnosť komunikovať, a tým tvoriť vzťahy, má dieťa už v prenatálnom období, teda ešte pred narodením. Srdce mu bije už od 21. dňa, prvé znaky mozgovej činnosti sa dajú zachytiť už v 28. dni po počatí, a v 24. - 28. týždni mu dozrievajú zmysly. Vieme, že i prenatálne dieťa cíti bolesť, má funkčnú pamäť, vie sa učiť. Je výrazne fixované na hlas matky, avšak existujú dôkazy aj o prenatálnej komunikácii s otcom a so súrodencami. Niektorí odvážni vedci, napríklad profesor G. Brekhman z Izraela, tvrdia, že emocionálna pamäť dieťaťa je funkčná už od momentu počatia. Ak by sa táto teória potvrdila, možno konštatovať, že dieťa vie od počatia vycítiť, či je prijaté alebo odmietnuté. Kontakt rodičov s dieťaťom pred jeho narodením je v tomto kontexte veľmi dôležitý - dieťa sa necíti osamotené pri svojom raste, cíti, že pri ňom sú mama, otec a všetci ostatní - príbuzní i priatelia, ktorí mu pomáhajú čeliť stavom nepohody a napätia. Dieťa už v lone svojej matky prežíva podobné pocity a práve oni sú potom základom jeho životnej sily alebo slabosti. Dieťa pre svoj rast a formáciu má potrebu lásky a emočnej blízkosti, pozornosti a prítomnosti svojich rodičov. Tieto elementy sa nedajú v jeho živote nijako nahradiť.
Tehotenstvo: Sprievodca mesiac po mesiaci | 3D animácia
Koncept „prenatálneho dieťaťa“ a jeho zakladatelia
Pojem „prenatálne dieťa" uviedol v roku 1986 na svetovom kongrese prenatálnej a perinatálnej psychológie a medicíny profesor Peter G. Fedor-Freybergh, M.D., Ph.D., Dr.h.c. mult., rodák z Bratislavy a absolvent Lekárskej Fakulty Univerzity Komenského. Bol prezidentom tohto kongresu. K tomuto kroku ho inšpirovali tehotné matky, ktoré sa ho ako pôrodníka a gynekológa nikdy nepýtali „ako sa má dnes moje embryo" alebo „ako veľký je môj plod?", ale pýtali sa „ako sa darí môjmu dieťaťu?", a často už aj vo forme mena „ako sa darí mojej Aničke alebo Jankovi?". Profesor Fedor-Freybergh je zakladateľom prvého medzinárodného časopisu International Journal of Prenatal and Perinatal Psychology and Medicine v roku 1989, ktorý vychádza pravidelne dodnes. Je tiež držiteľom prvej a zatiaľ jedinej profesúry pre prenatálnu a perinatálnu psychológiu a medicínu na svete. Momentálne pôsobí ako riaditeľ Ústavu pre prenatálnu a perinatálnu psychológiu a medicínu a integrovaných neurovied na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave. Vďaka jeho práci a práci ďalších odborníkov sa prenatálna psychológia a medicína stala uznávaným odborom, ktorý zdôrazňuje, že to, čo sa deje počas týchto deviatich mesiacov, môže výrazne zasiahnuť do budúceho zdravia dieťaťa - vrátane jeho metabolizmu, imunity či dokonca psychického stavu.
Etapy prenatálneho vývinu: Od bunky k plnohodnotnému jedincovi
Ľudský život vznikne v okamihu, keď sa spojí dvadsaťtri chromozómov otca s dvadsiatimi tromi chromozómami matky, čiže v okamihu, keď mužská spermia prenikne do ženského vajíčka. Spojením jadier vznikne nová bunka. Tá obsahuje všetky informácie pre každý detail ľudského vývoja - pohlavie dieťaťa, farbu vlasov, očí, výšku, stavbu tela a iné. Nová ľudská bytosť putuje po oplodnení šesť dní vajíčkovodom do maternice a za ten čas vysiela do svojej kolísky špeciálne hormonálne látky, aby sa maternica pripravila na jeho prijatie. Druhý týždeň sa oplodnené vajíčko ponára do sliznice maternice, až sa celkom uhniezdi v stene maternice. V treťom týždni sa vytvárajú orgány, predovšetkým srdce a nervový systém. Na dvadsiaty prvý deň už bije srdiečko, začína fungovať srdcovo-cievny aparát, aby sa mohla naplno začať látková výmena.
Prenatálne obdobie trvá približne deväť mesiacov vnútromaternicového života. Je to obdobie obrovského vývinového tempa, kedy sa z oplodneného vajíčka rozmeru 0,1 až 0,3 milimetrov na začiatku obdobia vyvinie ľudský jedinec so všetkými telesnými časťami veľkosti približne 50 centimetrov. Z hľadiska telesného vývinu delíme prenatálne obdobie na tri etapy:
- Obdobie zárodku (germálne obdobie): Trvá prvé dva týždne po oplodnení a je charakterizované neustálym delením a množením buniek. Už v tomto čase sa kladú základy centrálnej nervovej sústavy.
- Obdobie embrya (embryonálne obdobie): Je to tretí až desiaty týždeň vnútromaternicového vývinu. Dochádza k opätovnému deleniu, ako aj diferenciácii buniek, ktoré kladú základy orgánov. Tvoria sa základy pre sluchový a zrakový orgán, obličky, pečeň, srdce, tráviaci trakt, začínajú sa tvoriť končatiny. Na konci obdobia má plod cca dvadsaťpäť centimetrov.
- Obdobie plodu (fetálne obdobie): Trvá od jedenásteho až po štyridsiaty druhý týždeň. Dokončuje sa stavba celého tela a jednotlivých orgánov, nervovej sústavy. Po šiestom týždni prenatálneho vývinu je plod schopný samostatného života v špecifických podmienkach.
Motorický, zmyslový a kognitívny vývin v maternici
Motorický vývin môžeme pozorovať už na konci druhého mesiaca, a to ako reakcie plodu v podobe drobných zášklbov, jemných kontrakcií. Počiatkom tretieho mesiaca plod spontánne pohybuje končatinami, otáča hlavičku, mraští čelo, otvára a zatvára ústa, objavujú sa náznaky úchopových pohybov, hoci matka ešte pohyby dieťaťa nevníma. Plod reaguje pohybom na umelé podráždenie, napríklad dotyk vlasu. V štvrtom mesiaci sa začínajú objavovať špecifické reakcie na určité podnety. Napríklad podráždenie viečka nevedie k nediferencovanému pohybu celého tela, ale k žmurknutiu. Podráždenie pier vyvoláva sacie pohyby. Od štvrtého mesiaca až do konca tehotenstva reaguje dieťa kopaním, ktoré matka registruje, a to aj na podnety prichádzajúce k nemu spolu s krvou matky, ako aj na podnety namierené na povrch brucha matky, napríklad jeho tlačenie alebo uštipnutie. Týmito pohybmi vyjadruje stav spokojnosti alebo nepohody.
V prenatálnom vývine je charakteristický aj vývin kognitívnych funkcií. Od štvrtého mesiaca dokazujú reakcie plodu, že jeho zmyslové analyzátory sú citlivé, aktivujú sa pri pôsobení príslušných podnetov a vyvolávajú pohybové reakcie plodu. Plod reaguje na dotykové podnety a je citlivý i na teplo, chlad, tlak, bolesť. Od tretieho až štvrtého mesiaca je dieťa citlivé na svetlo (vizuálne podnety). Ak osvetlíme brucho matky intenzívnym zdrojom svetla, dieťa reaguje otočením hlavy alebo kopaním.
V piatom až šiestom mesiaci reaguje na celý rad zvukových podnetov, čoskoro na to začína odlišovať ľudskú reč od iných zvukov a ku koncu tehotenstva s veľkou pravdepodobnosťou rozlišuje i hlas svojej matky a jeho rozličné emocionálne odtiene. Najhlasnejší zvuk, ktorý počuje, je škvŕkanie v bruchu matky. Najvýznamnejší zvuk je tlkot srdca matky, ktorý, ak je pravidelný, je pre dieťa symbolom bezpečia a istoty. Zistilo sa, že dieťa reaguje na rozličné hudobné žánre. Hudba Mozarta a Vivaldiho vedie k uspokojeniu, zatiaľ čo hudba Brahmsa a Beethovena vyvoláva rozrušenie a prudké kopanie. Ucho je jediný senzomotorický orgán, ktorý je plne funkčný už pred narodením - v 24. týždni tehotenstva. V prenatálnom období vníma dieťa len vysoké frekvencie, ktoré dosahuje ženský hlas. Matka by mala vnímať svoje nenarodené dieťa nielen ako súčasť seba samej, ale aj ako samostatného jedinca, čo je jeden z predpokladov zdravého pripútania.
V šiestom mesiaci zisťujeme i citlivosť na chuťové podnety. Experimenty ukázali, že pridanie sladidla do plodovej vody vyvoláva zdvojnásobenie rytmu prehĺtania. Pridaním jódového oleja zníži rýchlosť prehĺtania a vyvolá mraštenie tváre dieťaťa. Podnety, ktoré prichádzajú k dieťaťu, plod ďalej spracúva a dokáže si ich aspoň krátkodobo pamätať. Prvé znaky pamäťových stôp sa pravdepodobne utvárajú v siedmom až deviatom mesiaci. O skutočnosti, že plod disponuje pamäťou, sa ale v psychológii vedú značné spory. Extrémne názory niektorých bádateľov hovoria, že plod má schopnosť pamätať si prakticky všetky udalosti vnútromaternicového vývinu. Tvrdenia niektorých bádateľov sa opierajú o výpovede dospelých, ktorí v stave hypnózy vypovedajú o svojich zážitkoch z prenatálneho obdobia. Napríklad v hypnóze dokázal opísať svoj vnútromaternicový vývin, až sa dostal k siedmemu mesiacu, kedy začal aktuálne prežívať úzkosť, strach, horúčavu. Vysvetlenie podala jeho matka, ktorá sa priznala, že v siedmom mesiaci sa pokúšala o potrat horúcimi kúpeľmi. Uvedenú a podobné výpovede môžeme zatiaľ považovať za špekulatívne, ale za dokázanú považujeme skutočnosť, že plod si aspoň krátkodobo pamätá určité javy.
Experimentálne boli napríklad u skupiny šestnástich plodov vytvorené nové, naučené podmienené reakcie na vibrácie. V tomto experimente provokovali najskôr reakciu kopania podnetmi, ktoré túto reakciu spontánne vyvolávajú, napríklad aplikáciou silného hluku v blízkosti plodu. Silný hluk spojili neskôr s vibráciou, veľmi jemným zvukom, ktorý sám o sebe reakcie nevyvolal. Po veľkom počte opakovaní reagovali nenarodené deti kopaním, čo svedčí o vytvorení nového podmieneného spojenia v mozgovej kôre, teda o učení.
Prenatálna vzťahová väzba a jej budovanie
Už v prenatálnom období získava jedinec schopnosť sociálnej interakcie, a to, samozrejme, so svojou matkou. Medzi matkou a plodom vzniká aktívny kontakt, ktorý Verny (1993) nazýva vnútromaternicová väzba. Pomocou tejto väzby dochádza k prepojeniu a zladeniu rytmov a odpovedí, a táto väzba, ak bola dobre vybudovaná, pokračuje prirodzene i po narodení dieťaťa. Prvú definíciu prenatálnej vzťahovej väzby alebo emočného puta medzi matkou a dieťaťom pred narodením priniesla Cranleyová: „Prenatálna vzťahová väzba je miera správania ženy, ktorá reprezentuje spojenie a interakciu s jej nenarodeným dieťaťom.“ Prenatálnu vzťahovú väzbu môžeme považovať za prípravné štádium na vznik emočného puta medzi matkou a jej dieťaťom, ktoré vzniká po pôrode.
Ukazuje sa, že zmyslové a motorické schopnosti, ako aj schopnosť učenia sa nadobúda dieťa približne v piatom mesiaci tehotenstva, a práve tieto schopnosti prispievajú k nárastu prenatálnej vzťahovej väzby. Posledné 3 - 4 mesiace tehotenstva je bábätko dostatočne zrelé, preto je toto obdobie najlepším pre vytvorenie prenatálnej väzby. Vzťahová väzba v prenatálnom období nevzniká automaticky a jej budovanie nie je jednostrannou činnosťou zo strany matky. Dieťa je aktívny tvor, ktorý s matkou nadväzuje kontakt, ale najmä v začiatkoch tehotenstva má utváranie väzby na starosti najmä matka. Žena sa v prvom rade musí adaptovať na materstvo a rolu matky, v ideálnom prípade začať s prípravou na materstvo ešte pred otehotnením. Najdôležitejšie však je, aby matka bola pre dieťa stále dostupnou nielen fyzicky, ale aj psychicky, a neuzatvárala sa pred ním. Medzi životne dôležité emocionálne základy prenatálneho vzťahu patrí potreba opory, bezpečia, spojenia a priestoru. Ak matka dieťaťu poskytne predovšetkým pozitívne zážitky, pripravuje sa na láskavý a priateľský svet. Spev v tehotenstve, hudba vôbec, je výborným prostriedkom ako nadviazať vzťah s prenatálnym dieťaťom a vytvárať tak harmonický trojuholník matka - otec - dieťa.
Tehotenstvo: Sprievodca mesiac po mesiaci | 3D animácia
Známy je výskum žien a ich detí, ktoré počas tehotenstva každý deň spievali svojmu dieťaťu rovnakú pieseň. Dnes vieme tiež spoľahlivo preukázať, že dieťa veľmi skoro rozlišuje medzi vzťahom k otcovi a matke. Oba tieto kľúčové vzťahy sú nezastupiteľné a v ich vzájomnom dopĺňaní sa dieťa nachádza všetko, čo potrebuje. Narastajúca intenzita prenatálnej vzťahovej väzby sa prejaví najmä po tom, čo matka zacíti prvé pohyby nenarodeného dieťaťa, najčastejšie medzi 18. - 20. týždňom tehotenstva. Matka postupom času prichádza na viacero možností, ako komunikovať s bábätkom, a dieťa sa zároveň začína viac prejavovať.
Faktory ovplyvňujúce prenatálnu väzbu a vývoj dieťaťa
Na základný postoj k tehotenstvu má významný vplyv fakt, či tehotenstvo bolo plánované. Pri neplánovanom tehotenstve existuje väčšia pravdepodobnosť, že dieťa je nechcené. V takom prípade možno pozorovať nižší stupeň prenatálnej väzby, najmä pokiaľ k otehotneniu dôjde v zložitej životnej situácii ženy, napríklad po znásilnení alebo za iných okolností súvisiacich s pocitmi hanby, domácim násilím, finančnou krízou alebo rozvodom. V spomínaných situáciách matka často pociťuje voči dieťaťu chlad a ono vníma, že je nechcené, čo môže v budúcnosti viesť k hlbokej existenciálnej kríze.
Psychologické a fyzické predpoklady na tehotenstvo sa rôznia v závislosti od veku. Adolescentná matka sa môže trápiť pri vyrovnávaní sa s emočnými a fyzickými požiadavkami tehotenstva v čase, keď sa vyvíja aj jej vlastná identita. Fyzické predpoklady sú však u mladých žien lepšie než u žien starších, najmä tých po 35. roku života. Nie je možné tvrdiť, že mladšie matky si utvárajú silnejšiu prenatálnu vzťahovú väzbu so svojím dieťaťom a sú preto „lepšími“ matkami. Ukazuje sa, že u prvorodičiek je prenatálna vzťahová väzba intenzívnejšia ako u viacrodičiek, ktoré popri starostlivosti o prvé dieťa/deti nemajú dostatok času na to, aby sa zaoberali myslením na vyvíjajúce sa bábätko.
Pri tehotenstve nasledujúcom po predošlej strate dieťaťa je vhodné využiť psychologickú pomoc. U žien s rizikovým tehotenstvom je bežný proces adaptácie na novú situáciu narušený, pretože žena musí zvládnuť neistotu, ktorú jej tehotenstvo prináša. Ak má žena diagnostikované závažné ochorenie, musí v prípade tehotenstva zásadne prispôsobiť svoj životný štýl dieťaťu. Rizikové tehotenstvo môže zapríčiniť nárast, ale aj pokles prenatálnej väzby. Blízke pozitívne citové spojenie s vyvíjajúcim sa dieťaťom môže byť narušené pocitmi úzkosti z ochorenia, najmä ak ženu zdravotné komplikácie zaskočia a nie je schopná dostatočne im odolávať.
Prenatálne programovanie a úloha matkinho tela
Počas vnútromaternicového vývinu sa tvoria všetky dôležité orgánové systémy bábätka - od mozgu až po imunitu. Ich formovanie je do veľkej miery ovplyvnené signálmi, ktoré plod dostáva z tela mamy. Tie prichádzajú nielen vo forme živín, ale aj hormónov či dokonca stresových faktorov. Tento jav nazývame prenatálne programovanie a vychádza z takzvanej Barkerovej hypotézy fetálneho programovania. Proces, pri ktorom sa gény „prepínajú“ na základe vonkajších podnetov, sa nazýva epigenetika. Ak sú podmienky v maternici priaznivé, genetické spínače podporujú zdravý vývoj.
Matka svojim prežívaním ovplyvňuje aj prežívanie dieťaťa. V tehotenstve na dieťa negatívne vplýva najmä jeho odmietanie a neželané tehotenstvo, pokiaľ pocity odmietania dieťaťa matkou trvajú dlhší čas. Negatívny vplyv na plod majú aj somatické ochorenia matky, ako sú napríklad virózy, infekcie či intoxikácie. Plod vtedy totiž „musí bojovať o prežitie”. Emócie medzi matkou a dieťaťom sa prenášajú cirkuláciou krvi cez pupočnú šnúru. Dieťa s matkou nielen pije a fajčí, ale aj miluje a nenávidí, teší sa alebo trpí s ňou, je vystrašené alebo má starosti, keď ich má matka. Tak ako nikotín, alkohol a iné drogy, aj matkine emócie prostredníctvom hormonálnych zmien priamo vplývajú na dieťa. Ak je množstvo emócií priveľké alebo primalé, dieťa vycíti ohrozenie života a reaguje typickými stratégiami prežitia: bojom, útekom alebo zmrznutím. Tieto reakcie môžeme pozorovať prostredníctvom ultrazvuku. V stresujúcej situácii sa dieťa viac pohybuje, akoby sa s ňou snažilo bojovať. Pod vplyvom dlhodobého a stupňujúceho sa stresu však môže nadobudnúť pocit, že situáciu nemôže ovplyvniť a prestane reagovať.
Dieťa nerozlišuje medzi fyzickými a emocionálnymi podnetmi, a preto aj fyzické udalosti, napríklad ak dieťa nedostáva vhodnú výživu, sa môžu prežívať ako emočné narušenie vzťahu. Dieťa reaguje aj na dotykové podnety. Hladkanie brucha sa na celom svete považuje za gesto kontaktu s bábätkom. Z vonkajšieho prostredia dieťa prijíma podnety aj prostredníctvom sluchu.
Tri cesty vnútromaternicovej komunikácie
Vnútromaternicová väzba, ako ju opisuje Verny (1993), prebieha tromi hlavnými cestami:
- Biologická komunikácia: Je úrovňou biologickej komunikácie medzi matkou a nenarodeným dieťaťom. Matka ho vyživuje prostredníctvom prepojeného krvného obehu, krvou prúdia k dieťaťu živiny, hormóny. Je preukázané, že ak matka prežíva stres, ktorý spontánne spôsobuje vyplavovanie príslušných hormónov do jej krvi, matka i dieťa reagujú úzkostnými prejavmi. Dlhodobé vylučovanie zvýšeného množstva hormónov do krvi matky vedie k preťažovaniu nervovej sústavy dieťaťa, čoho následkom môže byť i nízka pôrodná váha, zažívacie poruchy, i vznik dispozícií pre úzkostné reagovanie a emočné poruchy. Nežiaducou formou fyziologickej komunikácie je nesporne fajčenie, prejedanie sa, nesprávne stravovanie, konzumácia drog či nadužívanie liekov matkou. Zvýšená konzumácia alkoholu matky má priame dôsledky vo vývinovom poškodení dieťaťa.
- Komunikácia prostredníctvom správania: Je komunikáciou prostredníctvom správania. Dieťa komunikuje najčastejšie kopaním, čím signalizuje matke svoju nepohodu, úzkosť. Toto správanie môže byť vyvolané podnetmi ako hluk, silné svetlo, silné taktilné podnety, tvrdá hudba, krik či negatívne emočné správanie matky.
- Emočná komunikácia: Je cestou odovzdávania si vzájomných emócií, potrieb, postojov matky k dieťaťu. Je to cesta vzájomného porozumenia a utvárania citovej väzby, či už pozitívnej alebo negatívnej. Zo všetkých ciest vnútromaternicovej väzby je pre nás zatiaľ najtajomnejšou. Matka touto cestou oznamuje dieťaťu najmä svoj postoj k nemu, spojený s citmi voči dieťaťu, najmä v zmysle chceného či nechceného dieťaťa. Dieťa, nevieme zatiaľ ako, vycíti, či je očakávané, milované, prijímané s rozpakmi, alebo nenávidené. Ide o emócie oveľa nižšej intenzity, napriek tomu ich dieťa dokáže dešifrovať. V neskoršom veku sa u nechcených detí častejšie objavujú emočné poruchy, školské ťažkosti a poruchy správania.
O psychike dieťaťa pred narodením toho vieme s určitosťou zatiaľ málo. Predsa však je jednoznačné, že dobrý psychický stav matky a prijímanie dieťaťa je pre základy jeho psychiky veľmi významný, hoci zatiaľ dobre nepoznáme mechanizmy jeho pôsobenia.
Raný postnatálny vývin a jeho psychologické potreby
Mgr. Denisa Maderová, klinická a poradenská psychologička a body-terapeutka, ktorá pracuje v psychologickom a terapeutickom centre Sunrise a v súkromnom zdravotníckom centre Hippokrates v Bratislave, rozširuje pohľad na rané vývinové obdobia dieťaťa. Prvé vývinové obdobie dieťaťa trvá od počatia až do 1. roku života. Ide o obdobie takzvanej potreby „existencie“. Toto obdobie je psychicky a somaticky najnáročnejším obdobím pre ženu-matku, ktorej prežívanie je po pôrode ovplyvnené aj hormonálnymi zmenami. Matka sa pri dieťatku menej vyspí, môže sa cítiť slabá a unavená. Dôležité je však vedieť, aký vplyv môže mať zdravotný a psychický stav matky na dieťa, ktoré ju v tomto období najviac potrebuje. Matka svojmu dieťaťu sprostredkováva cez dotyk a zmyslové vnímanie pocit bezpečia. Dieťa vníma matkinu vôňu, hlas či očný kontakt.
Po pôrode potrebuje tak dieťa, ako aj matka pocit bezpečia a starostlivosti zo strany svojich najbližších. Dieťa tento pocit získava v náručí matky. Vďaka jeho získaniu bude aj počas odlúčenia vnímať pocit „hoci som odlúčený, nie som sám.“ Pocit bezpečia je základnou potrebou pre duševné zdravie dieťaťa, podporuje schopnosť vytvorenia si dôvery dieťaťa k matke a neskôr k cudzím osobám. V opačnom prípade, pri traumatizácii a nenaplnení bazálnych potrieb existencie, bezpečia a lásky do obdobia 1. roku života, môže dospelý človek trpieť depresívnymi a úzkostnými stavmi, môže mať strach zo samoty a z opustenia alebo môže u neho ľahšie dôjsť k závažnejším duševným ochoreniam, ako sú poruchy osobnosti, depresia či schizofrénia.
Pri druhom vývinovom období dieťaťa ide o potrebu prijímania a dostávania v zmysle potravy a kŕmenia, ale aj v psychologickom zmysle. Podobne ako prvé obdobie trvá do 1. roku života. To znamená, že ak matka nechce prispieť k traumatizácii svojho dieťaťa a vystaviť ho pocitom opustenia či samoty, mala by s ním byť v úzkom kontakte do obdobia 1 roka, alebo minimálne do obdobia 7-8 mesiaca. Samozrejme, že je v poriadku, ak matke pri starostlivosti o dieťa v tomto období pomáha partner a najbližšia rodina. No dieťa by nemalo byť do obdobia 1. roku na dlhší čas od nej odlúčené.
S tretím vývinovým obdobím sa spája potreba autenticity. Dieťa si osvojuje hygienické návyky a taktiež u neho začína obdobie 1. vzdoru. Začína zhruba od 1,5 roku života a je charakteristické vytváraním ega dieťatka. To sa potrebuje autenticky prejaviť. Obdobie je možné jednoducho spozorovať - dieťa má napríklad potrebu všetko okolo seba rozhádzať alebo niečo zbúrať a teší sa, keď sa mu to podarí. Príliš veľký tlak na dieťa v zmysle nerešpektovania jeho autenticity sa môže prejaviť napríklad zápchou alebo vzdorom osvojiť si hygienické návyky. Vtedy sa treba seba ako rodiča opýtať, či ste na dieťa nevyvíjali príliš veľký tlak, či ste ho rešpektovali v jeho prejave, alebo ste neboli príliš prísni a nehovorili mu často frázy ako „No! No!“. V druhej časti článku psychologička Denisa Maderová vysvetlí psychické potreby detí v ďalších dôležitých vývinových štádiách, ako je narcistické, oidipálne a obdobie 2. a 3. vzdoru.
Dlhodobý vplyv detstva a význam odpustenia
Fakt, že detstvo nás ovplyvní na celý život, prezentoval profesor MUDr. Jozef Mikloško, PhD., z Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave, na Detskej univerzite Komenského. Profesor Mikloško (1969) je pediater a profesor sociálnej práce. Od svojich vysokoškolských štúdií sa profesionálne venuje sociálnej práci v oblasti sociálnoprávnej ochrany a prenatálnej psychológii a medicíne. Pôsobí ako vysokoškolský profesor a je predsedom Spoločnosti Úsmev ako dar, ktorá od roku 1991 pomáha deťom v centrách pre deti a rodiny, v náhradných rodinách a v rodinách v kríze. Spolu s tímom a za pomoci dobrovoľníkov, spolupracovníkov, partnerov a podporovateľov sa venuje rozvoju a posilňovaniu biologických, náhradných i profesionálnych rodín, sprevádzaniu rodín v kríze, sanovaniu rodín, posilňovaniu príbuzenských a súrodeneckých väzieb, a pomoci mladým dospelým. Angažuje sa na systémových a koncepčných zmenách v oblasti sociálnoprávnej ochrany detí a rodinnej politiky.
Skutočnosť, ktorá môže pomôcť všetkým, ktorí mali ťažké detstvo, chcú sa posunúť a začať žiť nový život, sa nazýva odpustenie. Na blahodarné účinky, silu a moc odpustenia v živote človeka poukazujú práve tí, ktorí dlhodobo pracujú s deťmi, ktorým bolo v živote veľmi ublížené najbližšími. Najlepšie to vystihla riaditeľka istého detského domova: „Už viac ako štyridsať rokov pozorujem na deťoch v domove tú istú vec. Ak sa veľmi hnevajú na svojich rodičov a nechcú im odpustiť, po čase, najmä keď sa stanú dospelými, začnú opakovať chyby svojich rodičov. Ak napríklad rodičia pili, aj oni po čase začnú piť alkohol… Ale ak nájdu v sebe silu odpustiť, začínajú nový život.“ To podčiarkuje hlboký a trvalý vplyv raných zážitkov a vzťahov na celú životnú dráhu jedinca, a zároveň ponúka nádej na zmenu a uzdravenie prostredníctvom odpustenia.
Tehotenstvo: Sprievodca mesiac po mesiaci | 3D animácia
tags: #prenatalne #dieta #ulozto