Onkologické ochorenie u dieťaťa predstavuje obrovskú výzvu pre celú rodinu. Táto náročná životná situácia si vyžaduje nielen kvalitnú lekársku starostlivosť, ale aj komplexnú podporu pre dieťa a jeho blízkych. Na Slovensku, našťastie, dosahuje úspešnosť liečby detskej rakoviny úroveň vyspelých krajín, pričom až 80 % detských pacientov sa vylieči. Avšak cesta k uzdraveniu je často dlhá a vyčerpávajúca. Tento článok poskytuje praktické rady a tipy, ako sa čo najlepšie postarať o dieťa s onkologickým ochorením a ako zvládnuť toto náročné obdobie, so zameraním na kľúčové aspekty ako sú včasná diagnostika, komunikácia, výživa a komplexná psychosociálna a finančná podpora.
Fakty o detskej rakovine na Slovensku a jej včasná diagnostika
Rakovina u detí je vážna téma, ktorá si vyžaduje zvýšenú pozornosť. Ročne ochorie na svete vyše 300 000 detí, na Slovensku je to vyše 200. Najčastejšími typmi ochorení sú leukémia, nádory mozgu, lymfómy a solídne nádory, ako je napríklad neuroblastóm a Wilmsov nádor. Úmrtnosť na tieto choroby je na druhom mieste po úrazoch. Vďaka moderným liečebným postupom a podpornej starostlivosti je dnes šanca na vyliečenie 80 % až 85 %, čo je porovnateľné s najvyspelejšími krajinami sveta. V začiatkoch úsilia o liečbu detskej rakoviny bola iba asi trojpercentná šanca. Pri niektorých diagnózach, ako je napríklad akútna lymfoblastová leukémia, úspešnosť liečby vo vyspelých krajinách stúpla v priebehu posledných desaťročí z 57 na 92 percent. Deti majú väčšiu šancu vyliečiť sa z onkologického ochorenia, než dospelí, lebo majú úplne iný typ ochorení. Rozdiel je najmä v pôvode typu nádorových buniek, ktoré sú iné ako u dospelých a u detí to znamená približne dvojnásobne vyššia úspešnosť liečby.
Pre úspešné vyliečenie je kľúčové včasné zachytenie ochorenia. Rakovine dieťaťa sa vo všeobecnosti nedá predchádzať alebo ju skríningovať, avšak dá sa zrealizovať včasná a presná diagnóza a po nej nasadiť účinnú liečbu a podporiť ju čo najkomplexnejšou starostlivosťou. Príznaky nádorových ochorení však môžu byť na začiatku nešpecifické a bežné aj u zdravých detí. Medzi takéto príznaky patria únava, bledosť, teploty, infekcie, modriny, bolesti dolných končatín, bolesti hlavy, bolesti brucha, nechutenstvo, vracanie, zápcha, hnačky, poruchy v správaní a zhoršenie prospechu. Je dôležité, aby rodičia neotálali s návštevou lekára, ak tieto príznaky pretrvávajú alebo sa zhoršujú. Príčinou oneskorenej diagnostiky môže byť aj neochota detí v puberte zdôveriť sa s problémami, alebo podceňovanie príznakov zo strany rodičov. Je nevyhnutné si uvedomiť, že aj bežné príznaky môžu signalizovať závažné ochorenie a vyžadujú si pozornosť.
Ignorovať inštinkt mamy by bolo veľkou chybou, je to cenná informácia, s ktorou treba pracovať, hovorí primár detskej onkológie v Banskej Bystrici. Ak mama povie "niečo sa mi na mojom dieťati nezdá/nepáči", tak je to tá najcennejšia informácia, s ktorou by mal lekár pracovať. Ak je čokoľvek atypické, čo nezapadá do normálu, tak by lekári mali zvážiť už aj iné možnosti, hoci je to veľmi ťažké, keďže detských chorôb a diagnóz je tak veľa, že príznaky onkologického ochorenia je niekedy ťažké rozlíšiť.
Na Slovensku sa onkologicky choré deti dočkali možnosti liečby v roku 1983, ako prvé bolo oddelenie v Banskej Bystrici. Dovtedy sa slovenské deti choré na rakovinu neliečili systematicky. Na onkológiu môže prísť každá maminka s dieťaťom bez odoslania, alebo teda môže to byť na základe vyjadrenia akéhokoľvek lekára, či už obvodného, alebo od niekoho na detskom oddelení, kde je dieťatko hospitalizované, a to bez akéhokoľvek objednávania či konzultácie vopred, pretože onkologické ochorenie dieťaťa je považované za akútny stav a je potrebného ho čo najskôr diagnostikovať, respektíve nádorové ochorenie vylúčiť.
Oznámenie diagnózy a komunikácia s dieťaťom
Oznámenie onkologickej diagnózy je pre človeka vždy šok. Choroba ho vytrhne z každodenných aktivít, prestane myslieť na budúcnosť a zažíva veľkú psychickú záťaž. Pre rodičov je často veľmi ťažké povedať svojmu dieťaťu o rakovine. Z mnohoročných skúseností vieme, že nepovedať pravdu môže dieťaťu uškodiť. Deti rýchlo vycítia, keď sa niečo deje, a ich reakcia môže byť rôzna, napr. hnev, smútok alebo utiahnutie sa aj pocit osamelosti a odlúčenosti od rodiny a priateľov. Ak deti nemajú o situácii správne informácie, často si predstavujú veci horšie, ako naozaj sú. Mnohí rodičia chcú svoje deti chrániť tak, že im nepovedia informácie, ktoré by ich mohli vystrašiť. Deti si chýbajúce informácie dopĺňajú predstavivosťou.
Každý dobrý rodič má prirodzenú potrebu chrániť svoje dieťa, ale spôsob, ktorým to niekedy robíme, nemusí byť pre dieťa ten najvhodnejší. Spoliehať sa, že vážne ochorenie rodiča pred dieťaťom zakryjete, je riskantné a privodí vám to zbytočný stres. Deti sú veľmi dobrí pozorovatelia, veľa vycítia aj bez slov, vnímajú, že sa niečo deje, že je rodič unavený, polihuje, nechodí do práce a pod. Dieťa neochránite tým, že ho zo situácie v rodine vydelíte. Možno sa vyhýbate takémuto rozhovoru, pretože sa obávate, že situáciu emočne nezvládnete alebo že nebudete vedieť reagovať na nečakané otázky.
Výchovné tipy na sebadôveru a ako komunikovať s dieťaťom
Tipy pre komunikáciu s deťmi:
- Každé dieťa by malo dostať informáciu, že otec alebo mama je chorý, bude sa liečiť a pravdepodobne strávi nejaký čas v nemocnici.
- Je vhodné, ak sú pri rozhovore obaja rodičia. Ak toho chorý nie je schopný, môže radšej oznámenie diagnózy prenechať niekomu, komu jeho dieťa dôveruje a s kým má dobrý vzťah. Ideálne je, ak obaja rodičia pristúpia k dieťaťu relatívne zmierení, pretože dieťa bude vnímať ich emocionálne rozpoloženie a prijme túto správu lepšie, bude vyrovnanejšie a pokojnejšie.
- Nedávajte svojmu dieťaťu nepravdivé odpovede. Ak nedokážete o niektorých faktoch hovoriť, radšej odkloňte tému. Ale rozhodne dieťa neklamte v zmysle, že „o nič vážne nejde“. Ak sa neskôr stane, že bude rodič liečbu zle znášať, zvracať, bude vyčerpaný a pod., môže to napr. u menšieho dieťaťa spôsobiť, že sa samo bude báť, že keď prechladne alebo ochorie, bude mu tiež tak zle.
- Na zachovanie pocitu bezpečia a stability sú pre dieťa dôležité jeho každodenné činnosti a rituály. Spoločné jedlo, hra, čítanie pred spaním, prechádzky… to všetko dáva dieťaťu pocit istoty a stability.
- Nech sú to slzy, hnev, alebo akékoľvek iné emócie, nechajte ich dieťaťu prejaviť a nevzbudzujte v ňom pocity nepatričnosti, alebo viny. Dieťa, najmä v mladšom veku, nemusí vedieť vyjadriť to, čo sa v ňom odohráva, slovami. Prejavením emócií pomôžete dieťaťu uvoľniť zo seba napätie a vy sa dokážete lepšie zorientovať v tom, čo prežíva. Týmto spôsobom ho tiež učíte narábať s ľútosťou, smútkom či strachom a ukážete mu, že sa ich netreba báť, ani ich odsúvať.
- Všímajte si svoje deti. Keď s nimi trávite čas, buďte s nimi naozaj a aktívne. V návale povinností a starostlivosti o chorého partnera niekedy nezostáva toľko priestoru na rozhovor, či hru s deťmi ako predtým. Pokiaľ je to možné, nevylúčte deti zo starostlivosti o chorého rodiča a podporujte ich kontakt s ním. Ak sa dieťa návšteve vyhýba, nenúťte ho.
- Buďte citliví na zmeny v správaní dieťaťa. Varovnými signálmi, že situáciu nezvláda, môže byť zmena správania v kolektíve, zhoršenie prospechu, nepokojný spánok, zlé sny, nočné pomočovanie, prejedanie sa, alebo naopak nechutenstvo, či akékoľvek iné zvláštnosti a zmeny v prejave dieťaťa. Upozorňujú vás na to, že niečo nie je v poriadku a máte vyhľadať odbornú pomoc.
- Keď rodič spozná svoj liečebný režim a jeho následky, je dobré, aby sa jeho stavu prispôsobil aj režim rodiny. Za pomoci príbuzných možno vypätým situáciám predchádzať. Príbuzní by mali pochopiť, že pacientka/pacient nedokáže byť istý čas plnohodnotným rodičom. Mal by to prijať aj samotný chorý. Nemôžeme byť na sto percent rodičom a na sto percent pacientom v čase aktívnej liečby.
Ako hovoriť o diagnóze v rôznom veku dieťaťa:
Množstvo informácií a najlepší spôsob ich vyjadrenia závisí od veku dieťaťa a od toho, čomu vie porozumieť. Váš odborný terapeut/liečebný pedagóg vám môže pomôcť nájsť spôsob ako diagnózu a liečbu najlepšie vysvetliť.
- Deti predškolského veku (do 6 rokov): Takéto malé deti rakovine nerozumejú. Rozumejú tomu, čo vidia a čoho sa dotýkajú. Ich najväčšou starosťou je to, čo sa s nimi odohráva práve teraz. Najviac sa obávajú odlúčenia od rodičov. Veľmi malé deti sa najviac boja lekárskych vyšetrení. Mnohé plačú, utekajú preč alebo sa krútia v snahe získať kontrolu nad tým, čo sa deje. Hovorte pravdu o návštevách nemocnice a vysvetľujte procedúry, ktoré môžu bolieť. Môžete dieťaťu povedať, že pichnutie ihlou minútku bolí a že je v poriadku plakať. Ak budete úprimný, dieťa bude vedieť, že chápete a akceptujete jeho pocity, a bude vám vedieť lepšie dôverovať. Vždy, keď môžete, dávajte dieťaťu na výber. Napríklad ak sa liek podáva cez ústa, môžete sa dieťaťa spýtať, či si ho prosí zamiešať do jablkového džúsu, pomarančového džúsu alebo jablkového pyré. Deti v tomto veku nepotrebujú veľa podrobností. Sú veľmi konkrétne a budú sa skôr sústreďovať na symptómy rakoviny alebo vedľajšie účinky, ktoré sami uvidia (napr. strata vlasov) a nie na to, čo sa skryto odohráva v ich tele. Často spájajú udalosti s jednou vecou. Napríklad ochorenie si spájajú s konkrétnou situáciou, ako je ležanie v posteli alebo nádcha. Deti v tomto veku si často myslia, že ochorenie spôsobuje konkrétne konanie. Preto sa uzdravenie jednoducho „stane“ alebo príde, ak budú dodržiavať určité pravidlá. Pripravte sa na možnosť, že vaše dieťa stratí záujem a začne sa hrať, akoby naňho tá správa nemala vplyv. Dieťa sa vás môže na svoje ochorenie a liečbu opýtať neskôr.
- Deti školského veku (7-12 rokov): Deti vo veku od 7 do 12 rokov začínajú rozumieť prepojeniu medzi vecami a udalosťami. Dieťa v tomto veku napríklad svoje ochorenie vníma ako súbor symptómov, rozumie, že zlepšenie stavu prichádza s užívaním liekov a dodržiavaním toho, čo povie lekár, a dokáže pri liečbe spolupracovať. Dieťaťu môžete o rakovine vysvetliť viac podrobností, ale stále by ste mali používať situácie, na ktoré je vaše dieťa zvyknuté. U niektorých detí je na lepšie pochopenie potrebné použiť plyšovú hračku, bábiku alebo obrázok podobne ako u predškolských detí. Staršie deti na základnej škole už môžu mať osvojené základné poznatky o ľudskom tele, preto použite ich vedomosti ako východiskový bod pre váš rozhovor. Napríklad, ak vaše dieťa už vie niečo z biológie, môžete mu vysvetliť, že bunky sú stavebnými jednotkami tela. Každá časť tela je vytvorená z buniek (vlasy, kosti, krv, srdce, koža atď.). V zdravom tele bunky spolupracujú, vďaka čomu môžeme vyzerať tak, ako vyzeráme, a cítiť sa tak, ako sa cítime. Keď hovoríte o rakovine, vyhnite sa slovám „zlé bunky“ a „dobré bunky“, aby si dieťa nemyslelo, že má „zlé bunky“, pretože je „zlé dieťa“ alebo pretože niečo zlé vykonalo. Namiesto toho je lepšie používať výraz „nezdravé bunky“ a „zdravé bunky“. Nakoniec môžete pri deťoch v tomto veku použiť rôzne prístupy. Môžete povedať viac podrobností, napr. názov rakoviny a základy liečebného plánu. Zdôraznite, že rakovina nie je nákazlivá a že dieťa nespravilo nič, čím by si rakovinu privodilo.
- Tínedžeri (od 12 rokov a mladiství): Deti staršie ako 12 rokov často chápu zložité vzťahy medzi udalosťami. Môžu premýšľať nad vecami, ktoré sa im nestali. Tínedžeri ochorenie často vnímajú z pohľadu konkrétnych symptómov, ako je únava, a z pohľadu obmedzení alebo zmien v ich každodennom živote. Ale keďže vedia tiež porozumieť príčinám symptómov, informácie o rakovine môžu byť podrobnejšie. Dieťa v tínedžerskom veku počulo o ochorení a rakovine oveľa viac ako mladšie deti. Preto môže byť pomerne vystrašené, ale možno sa bude báť klásť otázky, aby vás alebo seba neznepokojovalo. Vždy, keď je to možné, snažte sa naladiť podľa svojho dieťaťa a podeliť sa s ním o toľko informácií, koľko chce a je pripravené spracovať. A aj keď sa môže zdať, že sa počas rozhovoru drží dobre, pripravte sa, že určitá emocionálna odozva sa môže dostaviť neskôr, keď sa bude rozhovor ďalej rozvíjať alebo niekedy inokedy. Reakcia vášho dieťaťa môže vzápätí spustiť vaše vlastné pocity, čo môže byť pre obe strany ťažké. Snažte sa však nevycúvať. Z dlhodobého hľadiska každému prospeje vybudovať si dostatočnú dôveru, aby ste sa mohli podeliť o bolestné myšlienky a pocity bez strachu, že vás bude niekto súdiť alebo spochybňovať. Mladistvých (15 rokov a viac) možno v otázke komunikácie o ochorení považovať za rovnocenných partnerov, najmä keď ochorenie nemá dobrú prognózu. Ak na dieťati vidno, že už má dosť, rozhovor uzavrite a vráťte sa k nemu neskôr. Niektoré deti chcú vedieť všetko naraz, iným stačí len zopár informácií alebo sa chcú viac dozvedať postupne, ako prechádzajú liečbou. Bez ohľadu na vek dieťaťa je dôležité ochorenie pomenovať. „Máš chorobu, ktorá sa volá rakovina“ je zvyčajne najjednoduchší spôsob ako to povedať. Nech vaše dieťa vie, kde v tele rakovinu má a ako sa bude liečiť.
Mýty o rakovine a ich vyvrátenie:
O rakovine existuje veľa mýtov, ktorým veria dokonca aj dospelí.
- Rakovinu nemožno dať nikomu za vinu. Veľa detí, bratov, sestier a rodičov verí, že rakovinu spôsobilo niečo, čo urobili, povedali alebo si mysleli. Čo robíme, hovoríme alebo si myslíme, nemôže nikomu spôsobiť rakovinu.
- Rakovina NIE JE nákazlivá.
- Rakovina nespôsobuje vypadávanie vlasov. Veľa detí verí, že od rakoviny im vypadajú vlasy. V skutočnosti spôsobuje vypadávanie vlasov chemoterapia alebo radiačná terapia. Strata vlasov je aj pre samotného pacienta, zvlášť pre ženy, ťažká. Tak ako prežíva tento dôsledok liečby chorá mama, rovnako citlivo ju budú vnímať a prežívať aj jej deti. Vždy treba deťom vysvetliť, čo sa deje - „užívam teraz lieky, ktoré mi pomáhajú a padajú mi z nich vlasy, no za niekoľko mesiacov mi dorastú nové, nebude to navždy“.
- Rakovina u detí sa veľmi líši od rakoviny u dospelých. Niektoré deti možno poznali dospelého, ktorý bol ťažko chorý na rakovinu alebo zomrel. V súčasnosti sa rakovinu u detí darí liečiť veľmi dobre.
Psychosociálna podpora a zvládanie emocionálnych výziev
Liečba rakoviny je náročná po všetkých stránkach: zdravotnej, psychickej, sociálnej aj finančnej. Pre deti a ich rodiny je nevyhnutná pomoc vo všetkých týchto oblastiach, aby bola liečba úspešná. Onkologický pacient sa z jedného dňa na druhý ocitá v úplne inom svete. Choroba ho vytrhne z každodenných aktivít, prestane myslieť na budúcnosť, zažíva veľkú psychickú záťaž. Jednoducho - rakovina je na jedného človeka trochu priveľa. Na život s takou náročnou diagnózou by nemal byť nikto sám. Normálnou reakciou sú zmiešané emócie: hnev, smútok, neistota, strach, vina, frustrácia, osamelosť, izolácia. Chorý človek nechce byť agresívny, depresívny ani frustrovaný. Sú to však emócie, ktoré nám pomáhajú prežiť. Snažme sa pochopiť tieto zmeny.
Reakcie detí na chorobu rodiča sú rôzne. Empatia smeruje zväčša skôr od rodiča k jeho dieťaťu. Chorý rodič by teda zrejme nemal očakávať prejavy empatie od svojho dieťaťa, ktorého život plynie veľmi prirodzene ďalej. Treba počítať s tým, že malé deti ešte nemusia naplno chápať, ako sa rodič cíti počas liečby, a pre staršie deti to môže byť až príliš zaťažujúce. Deti môžu na vypätú situáciu v rodine reagovať nepriamo - zhoršeným správaním, horším sústredením či školským prospechom. Môžu ochorenie vytesniť či dokonca reagovať negatívnym postojom k chorému rodičovi. Pochopenie toho, že sa náš život môže končiť smrťou po predchádzajúcom ochorení, akým je rakovina, prichádza niekedy v mladšom školskom veku, keď sa deti dostanú v myslení do fázy logických operácií. Školáci už rozumejú, čo znamená mať rakovinu. Vidia mamu holohlavú, je unavená, je jej zle, preto môžu vysloviť túto otázku, ktorou pomenujú to, čo vidia. Deti, a neraz aj dospelí, si automaticky spájajú rakovinu so smrťou. U detí môže prísť k veľkému strachu, že prídu o mamu.
Ako pomôcť deťom vyrovnať sa so situáciou:
- Ak dieťa nekomunikuje a zmení svoje správanie, je prospešné nenútene mu ponúknuť priestor na dodatočný rozhovor. Ak nekomunikuje v rodine, môžeme si overiť, či má niekoho, ku komu cíti dôveru a s kým sa o svoje pocity delí.
- Ak sa správanie vymyká štandardu, vidíme, že dieťa sa správa inak, a nevieme mu pomôcť sami, je vhodné vyhľadať odbornú pomoc. Pri práci s deťmi je vhodná terapia hrou, pri ktorej deti prostredníctvom hry vyjadrujú svoje pocity, ktoré nedokážu pomenovať slovami. Odporúčam rodičom nechať dieťa voľne sa hrať, tak, aby mu dospelí do jeho spôsobu hrania nevstupovali, ale nechali dieťa rozhodovať o jeho priebehu.
- Určite odporúčam komunikovať ochorenie s pedagógmi. Nemusí to byť priamo chorý rodič, ale je vhodné vysvetliť situáciu v rodine, aby učitelia dohliadali na dieťa, ktoré môže byť emočne nestabilnejšie, môže sa zhoršiť v prospechu či správaní.
- Nezabúdajte, že deti sa učia opakovaním - keď niečo robia, vidia alebo počujú znovu a znovu. Možno budete musieť svojmu dieťaťu rozprávať o rakovine viackrát.
Úloha onkopsychológa a skupinová podpora:
Mgr. Katarína Klincová, onkopsychologička a koordinátorka projektu Sieť onkopsychológov Ligy proti rakovine, v rámci ktorej 20 psychológov v 18 slovenských mestách poskytuje bezplatnú psychologickú pomoc pre pacientov a ich blízkych, hovorí, že diagnóza rakoviny spôsobí v živote veľký otras a to nielen v živote pacienta, ale celého jeho blízkeho okolia. V náročnej situácii je neoceniteľná podpora odborníkov.
Nezabúdajte sa zoznamovať, spoznávať a priateliť s rodičmi druhých detí-pacientov. Hlavne na začiatku, ale v podstate počas celej liečby, veľmi pomáha, keď sa človek porozpráva s rodičmi druhých detí. Keďže prežívajú v podstate rovnaké „trápenie“, vedia pochopiť rozpoloženie a obavy bez zbytočného súcitu. Zároveň sa podelia so svojimi skúsenosťami z tej-ktorej fázy liečby, a to vie veľakrát pomôcť pozrieť sa na vec pozitívnejšie. Aj keď internet na jednej strane troška pomôže pochopiť podstatu ochorenia, na druhej strane poskytuje nevyčerpateľné možnosti zavádzajúcich až priam negativistických informácií, a tak podporuje akékoľvek obavy a strach. Hoci to nie vždy ide, treba sa naladiť pozitívne a vždy veriť, že to dieťa zvládne. Aj keď s prekážkami. Tiež si treba uvedomiť, že aj keď prežívame ťažké chvíle, v každej situácii je aspoň maličkosť, ktorá stojí za úsmev… Lebo smiech lieči.
Výživa ako neoddeliteľná súčasť liečby
Správna výživa môže byť to posledné, na čo myslíte, avšak mala by byť nevyhnutnou súčasťou starostlivosti o Vaše telo. Príjem zdravej a vyváženej stravy pomáha telo udržiavať silné či už pred, počas, alebo po prekonaní onkologického ochorenia. Správny výber stravy a jej skladba je dôležitá pre dosiahnutie rovnováhy v organizme a pre jeho správne fungovanie. Príjem zdravého a vyváženého jedla so všetkými živinami ovplyvňuje to, ako sa budete cítiť po fyzickej stránke a koľko budete mať energie. Nedostatočný príjem nemusí mať vplyv len na Vašu fyzickú stránku, ale aj na tu psychickú. Ak nedokážete prijímať dostatočné množstvo jedla z dôvodu nechutenstva či zníženej chuti do jedla, môže to byť pre Vás vyčerpávajúce.
Dôležitosť nutričného skríningu a konzultácie:
Všetci pacienti s onkologickým ochorením by mali podstúpiť nutričný skríning čo najskôr po diagnostikovaní ochorenia. Mali by ho absolvovať bez ohľadu na stratu telesnej hmotnosti. Nutričný skríning by mal byť opakovaný v pravidelných intervaloch. V prípade problémov s prijímaním stravy z akýchkoľvek dôvodov a neplánovanej straty telesnej hmotnosti sa obráťte na lekára. Zverte sa lekárovi včas a nečakajte až do poslednej chvíle, kým nebude Vaša strata hmotnosti výrazne veľká. Je úplne v poriadku, keď začnete konverzáciu o príjme stravy a tekutín Vy.
Po diagnostikovaní nádorového ochorenia sa človek, pochopiteľne, začne zaoberať otázkou stravy. Odporúčania v stravovaní onkologických pacientov vždy závisia od viacerých faktorov - o aký typ onkologického ochorenia ide, aký je jeho rozsah a dopady pre organizmus a rovnako, aká je plánovaná liečba ochorenia. Veľmi dôležitou je otázka, v akom výživovom stave je pacient v čase diagnostikovania ochorenia a či mu hrozí riziko chudnutia a podvýživy, napríklad aj neskôr v priebehu liečby. Niektoré onkologické ochorenia môže naopak sprevádzať riziko zvýšenia telesnej hmotnosti počas liečby. Príkladom je hormonálna liečba pri karcinóme prsníka, ktorá niekedy vedie k nadváhe. Áno, stravovanie tiež závisí od prípadných diétnych obmedzení, ktoré odporučí lekár. V prípade karcinómov gastro-intestinálneho traktu mávajú pacienti často tráviace ťažkosti, ktor
tags: #starostlivost #o #dieta #s #onkologickym #ochorenim