Väčšina z nás sa na dospelosť tešila a nevedela sa jej dočkať, roky dokonca predstierala, že jej prah už prekročila. Dospelosť je v očiach nedospelých často vytúženou hranicou slobody a nezávislosti. Tá však so sebou nesie aj zodpovednosť a samostatnosť, čo sa v plnej miere prejaví až s časom.
Osobná Cesta k Dospelosti: Od Túžby po Slobode k Obavám zo Zodpovednosti
Príbeh Tomáša je ilustratívnym príkladom tejto cesty. V mladosti mal Tomáš veľmi prísnu výchovu, a preto sa prekročenia hranice dospelosti nevedel dočkať. Spomína na svoje tínedžerské roky, keď jeho rodičia boli vždy príliš prísni a upätí. Kým jeho rovesníci v pätnástich rokoch chodili po diskotékach a chatách, on musel sedieť doma. Hoci si s rodičmi v mnohom rozumel, netrpezlivo očakával svoj osemnásty rok, aby získal slobodu. Keď sa tak stalo, až tak veľa sa doma nezmenilo, len rodičia uznali, že má vek na to, aby sa mohol trochu viac flákať, a pravidlá trochu uvoľnili. Samozrejme, porobil aj zopár hlúpostí, ako každý mladý človek. Naďalej však býval doma a užíval si z toho plynúce výhody pod ochranou rodičovských krídel.
V tom čase Tomáš ešte stále študoval na strednej škole. Práve s blížiacou sa maturitou si však význam dospelosti uvedomil z iného uhla. Maturitný ročník je náročný v tom, že vám na každom kroku niekto pripomína, čo vás čaká. Aj preto začal mať trochu obavy. Zrazu si uvedomil, že čochvíľa škola skončí a on nevie, čo bude ďalej. Nástup do práce si ani zďaleka nevedel predstaviť, štúdium ho zas až tak nebavilo.
Po úspešnej maturite sa jeho obavy vystupňovali. Všetci sa ho pýtali, kedy pôjde na skúšky, čo ak to nevyjde, čo bude ďalej, kedy pôjde na nejaký pohovor, akú prácu si predstavuje, kedy začne zarábať. Faktom je, že nemal žiadny plán. Cítil vtedy strašný tlak a išiel sa z toho zblázniť. Na prvý pohovor do zamestnania ani nešiel, tak si neveril. Vtedy si uvedomil, o čom vlastne dospelosť a zodpovednosť je. Dnes má Tomáš syna v takom veku a vidí, že aj on sa dospelosti obáva - a to má situáciu na trhu práce oveľa zložitejšiu, ako mal on. Tento osobný príbeh podčiarkuje, že dospelosť nie je len o dosiahnutí určitého veku, ale o celom spektre psychologických, sociálnych a ekonomických výziev.
Dospelosť - Viac Než Len Veková Hranica: Pohľad Psychológov a Spoločnosti
Vo všeobecnosti u nás dospelosť predstavuje prekročenie vekovej hranice 18 rokov. Človek sa stáva plnoletým a aj podľa zákona zodpovedným za svoje konanie. Ďalšou tradičnou hranicou je ukončenie vzdelania, po ktorom sa automaticky očakáva nástup do práce a finančná samostatnosť. Psychológovia sa však zhodujú v tom, že dospelosť nie je určená konkrétnou hranicou či vekom, ale skôr istým stavom - a to biologickým, emocionálnym, kognitívnym i sociálnym. Dospelým sa človek stáva, najmä ak je schopný osamostatniť sa, slobodne sa rozhodovať a konať a za svoje činy a rozhodnutia niesť aj zodpovednosť. Takéto dozrievanie nastáva u každého v inom čase.
PhDr. Andrea Nagyová z Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Nových Zámkoch uvádza: „Niekto je dieťaťom celý život a niekto má skôr vybudovanú zodpovednosť a zrelosť. Ale spravidla okolo veku 20 rokov by už mala byť u človeka schopnosť niesť za seba zodpovednosť.“ Tento komplexný pohľad poukazuje na variabilitu individuálneho vývoja.
Meniace sa Cesty k Zrelosti: Generácia Y a Z v Porovnaní s Minulosťou
Prechod do dospelosti bol v minulosti štandardizovaný a rýchly. V 60. až 80. rokoch minulého storočia sa inštitucionalizoval socialistický štandardizovaný a skoro univerzálne rozšírený model prechodu do dospelosti. Tento model zahŕňal tzv. veľkú päťku dielčích prechodov: mladý človek v 18 rokoch ukončil formálne vzdelávanie, povinne sa zamestnal v zamestnaní, v ktorom bol predpoklad, že zotrvá celý život. Pomerne skoro sa odsťahoval od rodičov, oženil sa a stal sa rodičom. Toto všetko sa udialo rýchlo, v priebehu niekoľkých rokov. Slobodní muži už po 25. roku boli pokladaní za starých mládencov, priemerný vek rodičiek bol 22 rokov. V tomto modeli s veľkou pravdepodobnosťou fungovala generácia starých rodičov a aj rodičov dnešných študentov a študentiek.
Tento model sa však ukázal ako neudržateľný v demokratických podmienkach. Po roku 1989 boli identifikované výrazné odlišnosti v dosahovaní spomínaných prechodov. Ich poradie a časovanie je oproti minulosti voľnejšie, nevytvárajú úzko prepojený zhluk. Narastá podiel mladých, ktorí stále dlhšie časové obdobie svojho života venujú vzdelávaniu, neskôr (a s ťažkosťami) vstupujú na trh práce, zostávajú v domácnosti svojich rodičov, odkladajú vstup do manželstva či založenie rodiny v porovnaní s predchádzajúcimi generáciami mladých ľudí. Prechod do dospelosti vo všeobecnosti zástupcovia Generácie Y aj Generácie Z posúvajú hlboko do štvrtej dekády svojich životov, teda po tridsiatke.
Kľúčovým krokom dospievania je postupné odpútanie sa od rodičov. Dnešní mladí ľudia sa sťahujú z rodičovskej domácnosti v neskoršom veku. Údaje Eurostatu v roku 2020 uvádzajú, že až 91,7 % mladých ľudí vo veku 18 - 24 rokov ešte žije v detských izbách u svojich rodičov. K tomuto stavu prispieva nárast dĺžky štúdia a zotrvania vo vzdelávacom procese, a tým trvanie určitej miery ekonomickej závislosti od rodičov. Hoci v prípade tých, ktorí bývajú v študentských domovoch, na privátoch a pod., sa dá hovoriť o tzv. semiautonómii. Ale aj u kategórie 25- až 29-ročných, teda u tých, ktorí už ukončili (alebo končia) svoje vysokoškolské štúdium, až 67,4 % z nich v roku 2020 žilo s rodičmi. Muži dnes opúšťajú rodičovské hniezdo v priemere ako 32,2-roční, ženy ako 29,4-ročné. Slovensko tak patrí dlhodobo medzi štáty Európy s najvyšším priemerným vekom odchodu z rodičovského domu. Vyšší podiel mladých ľudí zostáva dlhšie žiť s rodičmi v Európe už iba v Albánsku, Čiernej Hore, Grécku, Chorvátsku, Portugalsku, Srbsku a Španielsku.
Tento stav spôsobuje kombinácia viacerých faktorov. Patria sem odlišné nastavenie medzigeneračnej solidarity ako v iných krajinách, s dôrazom na medzigeneračnú výpomoc, nastavenie systému sociálneho zabezpečenia a významné ekonomické faktory. Medzi ekonomické faktory patrí neistota zamestnania, relatívne nízka úroveň miezd či nízka kúpna sila, výrazný nárast cien nehnuteľností a pretrvávajúca nedostupnosť finančne prístupného bývania. Zotrvávanie v rodičovskej domácnosti však nemusí byť vnímané len negatívne. Hoci 53 % tých, ktorí žijú v domácnosti s rodičmi, vo výskumoch uviedli, že by sa osamostatnili, ak by im to dovoľovala finančná situácia, až vyše štvrtina mladých ľudí (28 %) reflektuje život s rodičmi ako komfortné a najjednoduchšie riešenie v ich súčasnej situácii.
Súčasní mladí dospelí tiež stále častejšie odkladajú vstup do manželstva na neskoršie obdobie. Kým v roku 1990 bol priemerný vek prvosobášiacich sa žien 22,2 a mužov 24,5 rokov, v roku 2020 hodnota tohto ukazovateľa u žien narástla na 28,9 rokov a u mužov na 31,5 rokov. Až vyše jedna tretina (35 %) opýtaných 18- až 26-ročných a jedna tretina (33 %) 27- až 35-ročných nepociťuje normatívny tlak manželskej inštitúcie. Zvyšuje sa tolerancia voči iným ako manželským formám partnerstva. Ľudia žijúci v netradičných typoch rodín a vzťahov teda nemusia prekonávať silné negatívne dôsledky spoločenských konvencií. Sobáš sa stáva u zväčšujúcej sa kategórie mladých dospelých ich slobodnou voľbou.
Rodičovstvo a aj materstvo sa stáva jednou z mnohých, aj keď určite dôležitých súčastí dospelej identity, nie však nevyhnutnou pre vnímanie svojho statusu ako dospelého. Dnešní mladí ho odkladajú stále na neskôr. Priemerný vek prvorodičky sa zvýšil z 22,7 rokov v roku 1990 na 28,2 rokov v roku 2020. Legitímnou voľbou sa stáva plánovaná (celoživotná alebo len na určité obdobie) bezdetnosť - výskum z roku 2021 medzi mladými ľuďmi vo veku 15 - 29 rokov ukázal, že až 19 % opýtaných neplánuje mať deti.
Prechody do dospelosti sa tiež v porovnaní s predchádzajúcou generáciou dnes považujú za menej trvalé a podliehajú reverzibilite. Dochádza k tzv. „bumerangovému efektu", čo znamená pravdepodobnosť alebo reálnu možnosť vrátiť sa zo stavu nadobudnutej samostatnosti opätovne do závislého statusu, najčastejšie ekonomickej či rezidenčnej závislosti od rodičov. Dôvod spätného návratu z vlastnej domácnosti k rodičom býva najčastejšie rozpad partnerského vzťahu a zlá finančná a bytová situácia. Celkovo môžeme zhrnúť, že v dôsledku výraznej individualizácie životných štýlov a odďaľovania jednotlivých dielčích prechodov od seba narastá variabilita v organizácii životnej dráhy mladých dospelých. Vzniká niekoľko flexibilných modelov prechodu do dospelosti a stráca sa univerzalita pomerne jednotného a predvídateľného generačného dizajnu, typického pre povojnovú generáciu dospievajúcu v období socializmu.
Stratégie pre Prekonanie Výziev: Nástup do Zamestnania a Význam Správnej Motivácie
Škola pre mnohých predstavuje čas bezstarostnosti a užívania, hoci aj oni majú svoje problémy. Aj keď sa cítia a tvária ako dospelí, vo väčšine prípadov majú doma hlavné slovo rodičia - na ich pleciach leží chod aj financovanie domácnosti, oni nesú zodpovednosť, organizujú život rodiny. Aj tieto povinnosti by ako dospelí mali prevziať na seba ich ratolesti. Jedným z prvých krokov k samostatnosti je nástup do zamestnania. A práve ten je neraz strašiakom v očiach mnohých mladých. Nepociťujú len strach z neznámeho, ale aj obavy z neúspechu, odmietnutia, neschopnosti uplatniť sa a naplniť svoje sny, strach zo zlyhania. To často vedie k stresovým situáciám, úzkosti aj negatívnemu mysleniu.
PhDr. Andrea Nagyová odporúča, že v stresových situáciách naše konanie a správanie ovplyvňujú tzv. automatické myšlienky. Sú to myšlienky, ktoré nám napadajú automaticky, bez reálneho základu. Môžu mať depresívny, vzťahovačný, agresívny i úzkostný charakter. Pod ich vplyvom potom máme tendenciu reagovať skratovo a iracionálne. Preto je dôležité vedieť sa najskôr upokojiť a následne konať, uvažovať reálne a uvedomiť si, že na každé „čo ak nie“ existuje aj „čo ak áno“.
Mladí ľudia by sa nemali vopred vzdávať a o svojich možnostiach by mali uvažovať triezvo. Napriek tomu, že situácia na trhu práce nie je práve najpriaznivejšia, je dobré pripraviť si viacero alternatív. Existuje niekoľko nástrojov na podporu mladých absolventov, ktoré ponúkajú aj úrady práce, otvárajú sa možnosti práce v zahraničí. Je dobré vedieť, že ak sa mi niečo nepodarí, mám aj inú alternatívu, môžem získať novú skúsenosť. Netreba zaspať na vavrínoch, treba byť pripravený na to, že budem musieť osloviť viacerých zamestnávateľov a mať na pamäti, že keď ma nezoberie prvý, skúsim ďalšieho. Netreba sa nechať odradiť, ale byť aktívny na trhu práce.
7 TIPOV NA PRVÝ PRACOVNÝ POHOVOR! (Ako zvládnuť pracovný pohovor BEZ PRAXE!)
Čas a dostatočnú prípravu treba venovať aj vstupnému pohovoru. Prvý dojem a príjemné vystupovanie sú veľmi dôležité a môžu pozitívne ovplyvniť potenciálneho zamestnávateľa. Prvá skúsenosť nemusí byť pozitívna, preto je dobré mať nadhľad, nevzdávať sa. Čím viac pracovných pohovorov mladý človek absolvuje, tým je v sebaprezentácii sebavedomejší. A to nemáme na mysli namyslenosť, ale schopnosť byť si vedomý toho, čo ponúkam, uvádza odborníčka. Mladí ľudia by mali najmä reálne poznať svoje kvality a snažiť sa ich aj prezentovať. Musia si uvedomiť, že hoci sú absolventmi, majú zamestnávateľovi čo ponúknuť - či už tvorivosť, zodpovednosť, výkonnosť. Avšak pozor na druhý extrém, a to príliš veľké očakávania mladých ľudí. Stavať sa do pozície, že všetko viem a nič sa nemusím učiť, takpovediac svet je pre mňa gombička. Ochota prijímať nové veci a s pokorou spolupracovať s kolegami dáva značnú šancu na úspech v zamestnaní, dodáva PhDr. Andrea Nagyová.
Práve strach z nástupu do práce a prevzatia zodpovednosti za seba je často kameňom úrazu mnohých „vekovo dospelých“. Neraz býva aj dôvodom, prečo mladí ľudia dospelosť odsúvajú na neskôr. Magickou hranicou býva obdobie ukončenia školy, keď sa rozhoduje, čo bude ďalej - nástup do práce alebo ďalšie štúdium. Pri profesijnom poradenstve sa študentov pýtame, či majú záujem pokračovať v štúdiu na VŠ. Ich odpoveď býva vo väčšine prípadov kladná, ale dôvod je často podľa ich vyjadrení snaha vyhnúť sa práci. Prax neraz dokazuje, že takáto motivácia nie je správna ani dostatočná. Štúdium má rozvíjať naše záujmy, schopnosti, a nie byť „zašivárňou“ pred zamestnaním. Problém je aj v tom, že dnes sa na vysokú školu dostane takmer každý. Nie každý ju však i dokončí a jedným z dôvodov môže byť aj neadekvátna motivácia, upozorňuje psychologička. Podľa nej by mladí ľudia mali v prvom rade hľadať najmä oblasť, ktorá rozvíja ich záujmy, vedomosti a zručnosti. Navyše si treba uvedomiť, že práca na každého počká. Ak sa študenti celú strednú školu neučili, nemali dobré známky či prepadali, tak nejde o študijné typy. Ak niekomu nejde štúdium a je skôr manuálneho a praktického zamerania, je vhodné túto oblasť rozvíjať. Dobré je mať prehľad na trhu práce a vieme, že dnes na ňom chýbajú manuálne profesie. Úspešnosť zamestnať sa v tejto oblasti je pomerne vysoká.
Základy Zodpovednosti: Výchova a jej Kľúčová Úloha
Aj v tomto prípade hrá veľkú úlohu výchova. Práve tá totiž môže ovplyvniť to, ako dieťa dokáže k zodpovednosti pristupovať. Budovať ju možno už od detstva. Psychologička uvádza, že zodpovednosť u detí treba pestovať, netreba im všetky prekážky z cesty odhadzovať. Deti sa učia napodobňovaním. Robia to, čo vidia. Preto ak je prístup rodičov zodpovedný, dieťa bude mať zrejme tendenciu pokračovať v ich šľapajach, aj keď to nie je pravidlo. Dobrý vzor v rodine však dáva vyššie šance, že ho dieťa bude nasledovať. Deti možno k zodpovednosti viesť aj podieľaním sa na rozhodovaní a nesením zodpovednosti za svoje chyby. Na mieste sú aj občasné brigády a hospodárenie s vlastnými peniazmi.
Tiež treba rešpektovať názor a potreby dieťaťa pri výbere budúceho povolania. Často sa stáva, že rodičia si cez dieťa plnia svoje ambície - zväčša chcú, aby ich deti predbehli, aby sa mali lepšie, čo je, samozrejme, z pohľadu rodiča pozitívne. Otázka však znie, čo je to mať sa lepšie? Ak sa mladý človek zamestná v povolaní, pre ktoré nemá reálne predpoklady, bude sa trápiť, zlyhávať, a napokon aj tak radšej pôjde pracovať inam. Alebo bude od začiatku pracovať v povolaní, ktoré ho naozaj baví a rozvíja jeho skutočný potenciál. Rodič by si mal položiť otázku: Je to moja predstava o budúcom povolaní dieťaťa, alebo je to predstava môjho potomka? Pokiaľ citlivo vníma, že jeho dieťa má predpoklady na určitú prácu, môže ho usmerňovať, ale tak, aby to bolo v línii toho, v čom je dieťa schopné uspieť. Deti nemajú plniť predstavu rodičov, ale sledovať svoje ciele a rozvíjať oblasti, ktoré ich bavia. Ak chceme, aby boli naše deti šťastné a úspešné, podporme ich v silných stránkach, ktorými disponujú a tie u nich rozvíjajme. Vtedy je šanca na úspech a uplatnenie sa v živote omnoho väčšia, uzatvára PhDr. Andrea Nagyová.
Nezahoja sa Samy: Bolestivé Spomienky a Čo by Rodičia Nemali Robiť
Internetová diskusia na stránke Reddit.com otvorila tému, ktorá rezonuje v mnohých dospelých - „Čo kričí - som zlý rodič?“ Táto otázka spustila reťazovú reakciu, keď dospelé deti zdieľali najbolestivejšie spomienky, za ktorými stoja ich rodičia a ich neopatrné, necitlivé, náhlivé, niekedy veľmi kruté vyhlásenia, správanie a činy. Cieľom bolo navzájom sa podporiť a odkázať súčasným aj budúcim rodičom, čomu sa treba vyhnúť, čo nerobiť, čo nehovoriť, ale si radšej zahryznúť do jazyka - pretože toto sa deťom nehovorí. Nech tieto a ďalšie generácie detí nevyrastajú s toľkými ranami na duši - áno, niektoré sa zahoja, iné s nimi ostanú celý život - dlhšie ako ich rodičia. Mimochodom - tých spomienok, komentárov, zdieľaní a skúseností, rád a uznania bolo sprostredkovaných vo vyše 22-tisíc komentároch a stále pribúdajú. Tieto postrehy poukazujú na správanie, ktoré naznačuje problém vo vzťahu medzi rodičom a dieťaťom.
Jedným z najvýraznejších signálov je, keď vaše dospelé deti s vami odmietajú hovoriť. Ako poznamenal jeden komentujúci, trvalo mu „chvíľu“, kým si uvedomil, že nechce byť v kontakte so svojimi rodičmi, a že to je nie jeho
tags: #uz #davno #nie #som #dieta