Vo svete, ktorý sa neustále mení a prináša nové výzvy, je príprava detí pre život a výzvy zajtrajška kľúčová. Aby to bolo možné urobiť, musíme zladiť činnosť školy s hrami založenými na učení a technológii učenia. Okrem toho existuje niečo, na čo rodičia zvyčajne zabúdajú - zahrať sa jednoducho na dieťa. Na toho, ktorý bol obyčajný pred 20-30 rokmi a robil aktivity ako behanie, skákanie, plazenie či lezenie. Hra je prirodzenou súčasťou detstva a jej vplyv na komplexný rozvoj dieťaťa je neodškriepiteľný, rozširujúc sa od základných motorických zručností až po sofistikované kognitívne a sociálno-emocionálne aspekty, ktoré sú v digitálnom veku čoraz viac formované novými technológiami. Je dôležité pochopiť rôznorodé formy hry a ich špecifické prínosy, aby sme dokázali našim deťom poskytnúť optimálne prostredie pre ich zdravý a harmonický vývoj.
Fyzický Pohyb a Základy Mozgového Rozvoja
Pohyb je pre raný vývoj dieťaťa fundamentálny. Vzpriamená chôdza je základná ľudská vlastnosť a formuje náš vývoj, predovšetkým náš mozog, ktorý bol vyvinutý cez neustále dynamické interakcie s prostredím. Všetky časti mozgu sú koordinované, spojené a pracujú v synchronizácii. Ak dieťa trávi príliš veľa času v sede alebo v ľahu, potenciálne kognitívne poruchy by sa mohli u neho prejaviť neskôr v živote. Tieto poznatky zdôrazňujú, že neadekvátne a nedostatočné fyzické aktivity majú priamy vplyv na dynamický a rýchly rozvoj mozgu dieťaťa. Tento pasívny životný štýl v tak krehkom veku môže zbaviť mozog dôležitých impulzov, čím sa spúšťa kaskáda ďalších problémov, ktoré sa prejavujú v rôznych sférach vývoja.
Názorným príkladom tohto stavu je skutočnosť, že dnes 60% detí, a v niektorých mestách viac ako 70% z nich, majú ploché nohy. Pred dvadsiatimi rokmi sa tento počet pohyboval v rozmedzí 10% až 14%. Tento dramatický nárast výskytu plochých nôh nie je izolovaný; podobným problémom sú poruchy reči, ťažkosti s čítaním a problémy s koncentráciou. Niektoré deti jednoducho stratili schopnosť učenia sa. Tieto vývojové problémy, s ktorými sa dnes stretávame, sú priamym dôsledkom pasívneho životného štýlu a nedostatočnej motorickej stimulácie, čo zase ovplyvňuje dynamický a rýchly rozvoj mozgu dieťaťa. Práve preto rodičia potrebujú povzbudiť motorické činnosti, ktoré zahŕňajú skákanie, chytanie lopty, preskakovanie povrazu a podobne. Tieto aktivity sú kľúčové pre rozvoj hrubej motoriky, ktorá zahŕňa pohyb a koordináciu rúk, nôh a všeobecne väčších končatín. Behanie, skákanie, lezenie alebo loptové hry sú typickými aktivitami, ktoré podporujú hrubú motoriku. Jemná motorika sa u dieťaťa zveľaďuje prostredníctvom kreslenia, skladania kociek alebo modelovania.
Stimulujúce Prostredie v Ranom Detstve
Niektoré z chýb robíme neúmyselne od narodenia detí. Kladieme dievčatá do ružových a chlapcov do modrých izieb. Napriek tomu, že je dobre známe, že kontrast stimuluje vývoj mozgu, takže miestnosti musia mať veľké množstvo farieb. Mäkké, pastelové farby nie sú dobrou voľbou počas prvého obdobia života. Je oveľa lepšie mať kontrastné tvary a farby, ktoré obklopujú dieťa, tak, aby sa oko naučilo rozlišovať objekty a tvary. Dieťa musí mať stimulujúce prostredie vo všetkých fázach vývoja od narodenia.
Ďalším častým omyl robíme pri učení dieťaťa chodiť. Proces učenia chôdze je komplexný a vyžaduje si prirodzené podmienky, nie zbytočné urýchľovanie či obmedzovanie. Najväčší rodičovský vplyv vzniká, keď dieťa sa naučí načúvať a rozumieť tomu, čo bolo povedané, vo veku okolo dva a pol alebo troch rokov. V tomto období sa formujú základy komunikácie a sociálnych interakcií. Národné štatistiky z väčšiny susedných krajín ukazujú zvyšujúcu sa rýchlosť vývojových porúch. Mnohým z týchto problémov by bolo možné predchádzať, ak budeme zaobchádzať s našimi deťmi normálnym spôsobom, poskytujúc im prirodzenú stimuláciu a priestor pre ich vlastné objavovanie sveta. Napríklad, jednoduchá zručnosť zaväzovania šnúrok na topánkach je dnes pre mnohé deti problém. Zistilo sa, že viac ako 70% zo šesťročných detí nevedelo, ako to urobiť. Keď sa spýtali, prečo im rodičia kúpili topánky so suchým zipsom, odpovedali, že nechceli, aby ich deti mali zbytočné problémy so zaväzovaním šnúrok. Pritom práve takéto jednoduché úkony rozvíjajú jemnú motoriku a kognitívne schopnosti.
Svet Kníh a Rozvoj Čitateľskej Gramotnosti
V súčasnej dobe sa stretávame s alarmujúcim trendom poklesu čitateľskej gramotnosti a záujmu o knihy u detí. Podľa niektorých výskumov deti nečítajú knihy, ktoré sú vyžadované ako povinné čítanie. Namiesto toho vyhľadávajú skrátené verzie alebo výklady kníh na internete. Iba 20% detí číta skutočné knihy, čo sa líši v jednotlivých krajinách, ale vo všeobecnosti je tento problém stále väčší. Tento stav má ďalekosiahle dopady na ich kognitívny vývoj. Deti majú nedostatok koncentrácie, stáva sa, že nedokážu zopakovať, čo čítali (čítanie s porozumením) a musia si text prečítať znova.
Základom pre rozvoj mentálnej klasifikácie, sereácie a asociácie, ktorý trvá niekoľko mesiacov počas činnosti ako je zbieranie nálepiek, obrúskov či guľôčok, je pravidelná a zmysluplná interakcia s podnetmi. To je dôvod, prečo rodičia musia povzbudiť svoje deti k čítaniu, a to čo najskôr. V prvom rade, musíme naše deti zoznamovať s knihami a obrázkovými knihami čo najskôr a tak v nich vzbudiť záujem o čítanie prirodzenou cestou. Čítať im rozprávky na dobrú noc, čo v minulosti bývalo skôr samozrejmosťou, a kupovať im farebné knižky. Odporúča sa napríklad raz mesačne im kúpiť novú knižku. Zároveň je dôležité správne manažovať aj iné zberateľské aktivity, ktoré podporujú mentálny rozvoj. Pri zbieraní platí pravidlo "menej je viac", takže kupujme 4-5 samolepiek, ktoré môže dieťa zbierať 3 mesiace a nie 10-20, čo je kontraproduktívne. Ak sa rozhodneme zapojiť naše deti do užitočných hier alebo zberateľských aktivít, dosť často ju sami zničíme prehnaným množstvom. Aj v prípade, že sa nimi naďalej hrajú, nevyužívajú mentálnu klasifikáciu alebo sereáciu, pretože pri takom množstve im je jedno, či vyhrajú alebo prehrajú. Nemajú dôvod analyzovať hru či zbierku.
Ako naučiť svoje deti milovať čítanie
Tradičné Spoločenské Hry a Ich Prínosy
Hranie spoločenských hier prináša deťom mnoho benefitov, ktoré nám sú často na prvý pohľad skryté. V prvom rade ide o kvalitne strávený spoločný čas, o podporu rodinného puta a vzťahov v rodine. Už toto je samo o sebe v dnešnom digitálnom svete veľkým bonusom. Človek je tvor hravý a to máme s deťmi spoločné aj v dospelosti. Aj keď ide o hru, ktorá nie je vedomostná a máte pocit, že hra deti neobohacuje, opak je pravdou.
Pri výbere spoločenskej hry je dôležitým faktorom okrem typu hry (kooperatívna, súťaživá, postrehová, strategická atď.), počet hráčov, pre ktorých je určená. Zistite si, či ide o hru pre viac hráčov, ktorú si môže zahrať celá rodina alebo je určená len pre dvojicu. Výber by mala ovplyvniť aj téma samotnej hry. Prihliadajme na záujmy dieťaťa a zručnosti, ktoré chceme hrou podporiť. Pri malých deťoch zohráva úlohu aj materiál, z ktorého je hra vyrobená, teda, či obsahuje malé časti, či sú hrany zaoblené alebo materiál dostatočne odolný. Dôležitým aspektom výberu je vek hráčov, pre ktorých je hra určená. Sledujte najmä spodnú hranicu, teda minimálny vek, podľa ktorého by sme sa pri výbere hry mali orientovať. V súčasnosti už existujú hry vhodné aj pre 2 ročné detičky. Sú jednoduché, no zaujímavé, prispôsobené mentálnej úrovni a schopnostiam maličkých detí. Ide zväčša o kooperatívne hry založené na spolupráci. Hráči medzi sebou nesúperia, majú spoločný cieľ. Jednou z takých hier je napríklad "Ovocný sad" alebo hra "Horí, horí". Tieto hry sú vhodné ako prvé hry, na ktorých sa deti naučia princíp spoločenských hier a dodržiavania pravidiel. Sú tiež ideálnou voľbou pre deti, ktoré si ešte nevedia uvedomiť proces výhry a prehry. Deti od 3 rokov už zvládajú spoločenské hry s istými pravidlami, v období cca 5 rokov môžeme do repertoára doplniť prvé strategické hry - kartovú hru "Gorilla", "Červenú čiapočku", "Závody slimákov" alebo klasické "Človeče, nehnevaj sa".
Všetky hry vplývajú na niektorú z oblastí vývinu a rozvoja dieťaťa. V spoločenských hrách si deti prirodzene trénujú svoje zručnosti (pohybové, sociálne, poznávacie), osvojujú si sociálne roly, ventilujú emócie.
Jedným z kľúčových prínosov je, že sa deti učia prijímať výhry a prehry. Často sa s témou spoločného hrania objavuje otázka, či nechať deti vyhrávať. Pre deti je prínosné, ak sa naučia rozumieť prehre. Zbytočná súťaživosť rodičov je podobne nevhodná, ako ľahko dosiahnutá výhra. Dieťa je v prípade, že neustále vyhráva, málo motivované, hra s istým koncom nie je pre neho dostatočnou odmenou ani zadosťučinením. Mali by sme preto hľadať hru, do ktorej sa dieťa môže plne zapojiť a má šancu poraziť nás vlastnými schopnosťami a zručnosťami. Máme tak možnosť jednať s ním ako s rovnocenným partnerom a tým mu prejaviť rešpekt. Dôležitým, nielen výchovným aspektom hrania hier je možnosť zažiť si úspech a aj neúspech. V domácich podmienkach sa tak dieťa môže naučiť, ako riešiť prípadné problémy, ako sa vyrovnať s prehrou a ako zvládať emócie s tým spojené. Sú to dôležité sociálne a komunikačné zručnosti, ktoré si dieťa prostredníctvom hry môže natrénovať v bezpečnom prostredí svojej rodiny. Učí sa tiež plánovať a prijímať zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Ako deti naučiť prijímať prehry? Komunikujte s dieťaťom, vysvetlite mu, že je správne snažiť sa o výhru, ale zvládanie prehry je tiež dôležitá vec. Pomôžte mu so spracovaním jeho emócií, najmä hnevu. Prijmite ich a prejavte pochopenie. Najdôležitejšou metódou zvládania prehier a tiež výhier je však samotné správanie sa rodiča. Deti pozorujú, ako v daných situáciách reagujú rodičia a tento spôsob či vzorec podvedome preberajú. Vidia, ako reagujeme, čo robíme a čo hovoríme. Je to pre nich návod, ako sa v podobnej situácii zachovať.
Ďalším významným aspektom je tvorba a upevňovanie vzťahov. Hranie hier je aktivita, pri ktorej si deti trénujú sociálne zručnosti. Vstupuje do nej dynamika vzťahov, schopnosť reagovať na ostatných a interagovať s nimi. Hry sú najmä o zábave a komunikácii, o spoločnom čase a riešení prípadných konfliktov. Pomocou hier sa môžu všeobecne vzťahy rozvíjať, zlepšuje sa súdržnosť, upevňujú sa rodinné ale aj kamarátske putá. Takto kvalitne strávený spoločný čas je veľkou devízou aj do ich budúcnosti. Budujeme ním spoločné zážitky, na ktorých môžu neskôr stavať. Pre menšie deti je skvelá hra "Karuba", pre väčšie "Karak" alebo "Závody slimákov".
Spoločenské hry taktiež rozvíjajú rôzne zručnosti a schopnosti. Pri akejkoľvek hre, ktorú s malým dieťaťom hráte, rozvíjate aj mnoho ďalších zručností, schopností či vedomostí. Niektoré sú zjavné, napr. vedomostné hry, ktoré okrem zábavy ponúkajú aj vzdelávacie prvky a sú viditeľne zamerané na rozpoznávanie tvarov, čísel, písmen či získavanie konkrétnych informácií. Napríklad "Človeče, nehnevaj sa", v ktorom sa trénujú predmatematické predstavy, ovládanie číselného radu, odhad počtu, alebo také pexeso, ktoré rozvíja zrakovú pamäť, pozornosť a orientáciu v priestore. Dopady hrania spoločenských hier si však často neuvedomujeme. Takmer vo všetkých hrách sa na pozadí rozvíjajú ďalšie zručnosti. Zlepšuje sa vizuálne vnímanie, jemná motorika, koordinácia oko-ruka, zlepšuje sa sústredenosť, trpezlivosť či sebaovládanie. Mnohé hry rozvíjajú strategické uvažovanie, podporujú kritické, analytické, logické myslenie, deti sa pri nich učia prijímať primeranú mieru rizika, rozhodovať sa, myslieť vo viacerých krokoch dopredu, zvažovať vplyv vonkajších okolností atď. Kortex (šedá kôra) je významnou časťou ľudského mozgu, ale žiaľ, v našich vzdelávacích systémoch sa dosť často nevyužíva, čo vedie k tomu, že deti rýchlo zabudnú, čo sa naučili, alebo si jednotlivé vedomosti nevedia spojiť. Pri takomto systéme však zabúdajú, čo sa naučili, až 80% po dvoch týždňoch. Hry pomáhajú s klasifikáciou objektov podľa niektorých charakteristík, analógiou (napríklad podobnosti na írskej a talianskej zástave oproti ruskej a francúzskej) a asociáciou, ktorá pomáha v každodennom živote.
Hranie spoločenských hier rozvíja u detí komunikáciu, zlepšuje reč a rozširuje ich slovnú zásobu. Na rozvoj tejto oblasti je vhodná akákoľvek hra, no existujú hry, ktoré sú na to špecificky a konkrétne zamerané. Spôsob ich hrania vyžaduje interakciu a komunikáciu medzi hráčmi, popisovanie vecí, riešenie rôznych slovných úloh či tvorenie príbehov. Na rozvoj verbálnej komunikácie je výborná napr. hra "Kto som?", obdoba dospeláckej hry "Aktivity". Dieťa si nasadí na hlavu čelenku, do ktorej vložíme jednu z kariet. Pomocou otázok a pantomímy sa snaží od ostatných hráčov zistiť, kto alebo čo je. Na obrázkoch sú predmety, zvieratká, povolania. Hra týmto spôsobom rozvíja vyjadrovacie schopnosti, rozvíja verbálnu aj neverbálnu komunikáciu a rozširuje slovnú zásobu predškolských detí.
Ďalším skvelým poznaním, ktoré spoločenské hry do života detí prinesú, je objavenie pravidiel, a aj to, že vôbec nejaké pravidlá, v rámci ktorých treba fungovať, existujú. V predškolskom veku sa deti učia dodržiavať isté pravidlá vo svojom živote, v bežnom fungovaní, na ceste, v spoločnosti, v rôznych inštitúciách či v zariadeniach. Hry majú pre deti v každom veku iný význam, no pre deti v predškolskom veku ich môžete využiť aj na to, ako ich zábavným spôsobom zoznámiť s pravidlami a ich dodržiavaním. Pred každou hrou si pravidlá naštudujte a porozprávajte sa o nich s deťmi. Vysvetlite im ich tak, aby ich pochopili. Pravidlá hier pre deti od 3 rokov sú zväčša jednoduché a prispôsobené ich mentálnej aj rozumovej úrovni. Povedzte deťom o tom, ako sa hra hrá, čo je jej cieľom a tiež, že sa pravidlá nemôžu porušovať, pretože hra tak stráca svoj zmysel, prestáva fungovať a neprináša zábavu.
Digitálna Doba a Vplyv Videohier: Komplexný Pohľad
Vývoj komunikačných technológií rastie nezadržateľným tempom. Okrem klasických stolových počítačov sme obklopení notebookmi, smartfónmi, tabletmi a inými multifunkčnými zariadeniami. Sú ľahko dostupné a v mnohých rodinách sa začínajú doslova hromadiť. Ruka v ruke s technologickým pokrokom prichádza obava z toho, aký vplyv majú tieto vymoženosti na zdravie našich detí. Počítače sú pre nich zdrojom informácií, ale aj neobmedzenej zábavy. Aj prežívanie života detí sa zrýchľuje. Za hodinu počas hrania videohry dieťa prežije mnoho pocitov v skrátenom čase - úzkosť, vzrušenie, napätie, strach i šťastie a radosť. Táto intenzita zážitkov formuje ich vnímanie sveta.
Vplyv hier na psychiku a správanie detí bol predmetom množstva výskumov. V priebehu 80-tych a 90-tych rokov sa tieto štúdie jednostranne zameriavali na ich negatívne účinky. Až začiatkom 21. storočia sa objavil nezávislý a nezaujatý pohľad na prínos videohier. Dr. Michal Božík, psychológ venujúci sa výskumu videohier a ich využitiu vo svete vzdelávania, potvrdzuje, že kvalitné videohry môžu byť pri rozvoji detí nápomocné. Vyžaduje si to však viac, ako len deťom povoliť hrať sa na počítači či mobile. Hry môžu pomôcť v rozvoji poznania a intelektuálnom rozvoji, v emocionálnom či sociálnom rozvoji a dokonca aj v morálnom rozvoji.
Existuje veľa hier, ktoré vedia byť silným emocionálnym zážitkom. Napríklad hra "That Dragon, Cancer", ktorú vytvorili rodičia, ktorým zomrelo dieťa na rakovinu. Popisuje, ako ich dieťa prežilo boj s rakovinou a ako tento boj prežívali oni sami. Veľmi náročná téma je v tejto hre spracovaná mimoriadne citlivo a empatia, ktorú zažije hráč v tejto hre, sa nedá iným spôsobom takto výrazne zvýšiť. V týchto hrách hrajú deti za postavu v ťažkej situácii, s ktorou sa stotožňujú. Nepovedia, že „moja postava robí niečo v hre“, ale „ja robím niečo v hre“. Emocionálne zážitky si vzťahujú na seba a tým pádom sa učia zvládať svoje emócie a pracovať s nimi. Keď prehrá alebo jeho postava v hre zomrie, učí sa zvládať hnev a prehru.
Po sociálnej stránke existuje veľa hier, ktoré sú založené na tom, že ich musia hrať dvaja hráči, lebo sa bez spolupráce v hre nevedia dostať ďalej. Príkladom je séria Lego hier, kde je spolupráca nevyhnutná pre postup do ďalšej úrovne. Pre Michala Božíka ide o prototyp dobrej sociálnej hry, ktorá učí spolupráci. Hry so sociálnou interakciou zároveň pomáhajú plachým ľuďom komunikovať. Výskumy dokonca dokázali, že šikovnosť pri hraní hier súvisí s intelektuálnym potenciálom dieťaťa - precvičujú totiž koncentráciu, priestorovú orientáciu, logické myslenie a chápanie zložitých systémov. Deti, ktoré sa nehrajú hry vôbec, podávajú často priemerné akademické výkony a majú v priemere menej kamarátov.
Hry s morálnym presahom, ako napríklad "Valiant Hearts: The Great War", kde hráč hrá za ľudí vtiahnutých do prvej svetovej vojny, zobrazujú vojnu ako niečo hnusné, čomu sa chceme za každú cenu ako spoločnosť vyhnúť. Takáto hra má silný emocionálny aj morálny rozmer, ktorý pohne s každým človekom, ktorý si hru prejde.
Ako naučiť svoje deti milovať čítanie
Navigácia Digitálnym Svetom: Výber a Nastavenie Hraníc
Základom pre prínosné využívanie videohier je, samozrejme, vyberať z hier vhodných pre danú vekovú kategóriu. Nedáme komplikovanú hru dieťaťu, ktoré sa ledva naučilo čítať. To je logické. Treba si však zadefinovať nielen to, čo zvládne dieťa, ale aj to, čo zvládne rodič. Ideálne totiž je, ak si rodič danú hru sám vyskúša a vie s dieťaťom viesť interakciu okolo danej hry. Najlepší prípad je, ak si hru spolu s dieťaťom rodič aj zahrá, hoci to nie je nevyhnutné. Rodič by mal mať zadefinovanú vekovú kategóriu a vyberať z hier, ktoré ako rodič zvládne. Druhým krokom je porozprávať sa s dieťaťom o tom, čo by ho mohlo baviť. Tak ako knihy či filmy, aj hry majú svoje žánre. Je dobré zistiť, ktorý žáner by sa dieťaťu mohol páčiť, lebo ako dospelých často nebavia akčné hry, niekoho nemusia baviť strategické hry, nad ktorými by iný strávil stovky hodín. S výberom žánrov by však Michal Božík nebol úplne striktný, lebo aj zmena žánru môže byť obohacujúca.
Dôležité je tiež pochopiť, že ani jedna z Michalom Božíkom spomenutých hier nebola vyslovene edukačná. Nebola vytvorená za účelom vzdelávania. Ide skôr o komerčné hry, do ktorých niekto dokázal vložiť edukačný rozmer. Autori hier, ktoré sú dizajnované so zámerom vzdelávať, často zabúdajú na to, že by mali byť v prvom rade dobrými hrami. Vo finále sú často nudné a nezaujímavé. Okolo 90% hier, ktoré odporúča aj portál Vĺčatá.sk, sú komerčné hry, v ktorých sa našiel edukačný presah. Preto môže nastať situácia, že si rodič vygoogli perfektnú edukačnú hru, ale bude ho nudiť už len to, ako tá hra vyzerá. Ideálne je vyberať dobré hry, ktoré majú edukačný rozmer ako pridanú hodnotu. Môže to byť aj menšia súčasť tej hry, pretože to, že dieťa hra baví, je katalyzátorom toho, že sa z nej vie niečo naučiť. Kde takéto hry hľadať? Na Slovensku je to ťažké. Inšpiráciou môže byť zahraničná stránka CommonSenseMedia.org, americká stránka, ktorá združuje všetky médiá, nielen videohry, a snaží sa robiť osvetu a vyberať vhodný obsah. Určitú selekciu robia aj najväčší distribútori hier, ako napríklad Steam, ktorí majú svojich kurátorov, ktorí vyberajú aj edukačné hry. Ďalšou praktickou vecou je vyhľadávanie podobných hier. Pri konzolách to môže byť komplikovanejšie, ale príkladom je hra "Journey" na PlayStation, ktorá má edukačný presah. Na mobilných platformách je takmer pravidlom, že tam vznikajú brakové hry. To isté platí o tzv. free-to-play hrách. Preto by sa malo zamerať na platené hry, pokiaľ v nich chceme mať aj nejakú pridanú hodnotu. Všetky oficiálne obchody majú nejaké odporúčania a predselekcie. Dobré je aj vyhnúť sa trendovým hrám, ktoré najviac letia, a skôr sa pozrieť na artové hry alebo zavítať do alternatívneho sveta hier.
Čo sa týka vekových ratingov, v niektorých veciach sme až príliš prísni. Napríklad hry ako "GTA V" a "Zaklínač" patria k hrám s ratingom 18+ alebo pre dospelých, ale reálne sa už štrnásťročné dieťa nenechá ovplyvniť svojimi rodičmi. Veľa výskumov hovorí, že intelektuálny a morálny vývin detí je v tomto veku už ukončený, takže tie veci by ho nemali negatívne ovplyvniť. Tak isto, ako keď uvidí v televízii nejaký triler, nepôjde so samopalom na ulicu. Buďme realisti. Áno, dieťa môže v "GTA V" autom zrážať ľudí na ulici, ale keďže si to vyskúša v hre, nemá dôvod to skúšať v reálnom živote. Navyše, si bude môcť zažiť aj dôsledky svojich krokov, keďže ho v hre začnú naháňať policajti. Aj keď hrá za negatívnu postavu, dozvie sa, ako to funguje aj v reálnom svete. Samozrejme, takéto hry by nemali hrať deti, ktoré si ešte nevedia vysvetliť kontext a nechápu ho. Platí pravidlo: čím menšie dieťa, tým menej času. Ako dieťa rastie, môže mu rodič čas postupne upravovať. Určite by sa rodič mal vyhnúť škodlivým návykom pri časových zónach. Napríklad hranie hier pred spaním je škodlivé pre každého, či malé alebo veľké dieťa, rovnako tak aj pre dospelého. Spôsobuje to väčšinou to, že človek nevie zaspať, pretože hranie stimuluje tvorbu hormónov a človek je po ňom väčšinou nabudený. To platí nielen o hraní, ale aj o pozeraní televízie. Ak máme s dieťaťom interakciu, nemalo by sa v tom istom momente hrať. Ak máme čas na rozprávanie, tak sa máme rozprávať medzi sebou. To platí aj pre rodiča - pri rozhovore s dieťaťom sa nemá pozerať do mobilu. To isté platí pri jedle. Je to čas, kedy sa má jesť a nie sa hrať alebo odpisovať na správy na mobile. Čo sa týka času, životný štýl by mal byť vyvážený, ale nebol by som proti hrám príliš reštriktívny. Viacero výskumov ukazuje, že neštruktúrované aktivity vytláčajú jedna druhú. To znamená, že ak sa dieťa hrá viac hry, menej pozerá televíziu a naopak. Nejde teda ani tak o to, koľko času dieťa strávi hraním hier, ale o to, ako má štruktúrovaný svoj čas. Ak to má nastavené dobre a má rôzne aktivity, vtedy neštruktúrované aktivity nemajú tendenciu vytláčať štruktúrované aktivity. Ak sa hrá dieťa tri hodiny denne, nemusí to byť nutne deštruktívne. Ak má nejaké dieťa iný koníček, tiež sa mu maximálne venuje. Je to aj určitá fáza, ktorá sa s vekom môže meniť. Je podstatné, aby malo dieťa vyvážený životný štýl a teda by malo mať aj iné aktivity okrem hrania hier. Dôležité je aj to, o aký typ hry ide. Pri niektorých hrách môže byť hranie podružné a pre dieťa môže ísť o sociálnu interakciu s kamarátmi, keďže sa hrajú spolu. Vtedy aj relatívne dlhší čas môže byť pre dieťa hodnotný. Je to teda ťažká otázka a nemá jednoznačnú odpoveď. Treba sa tej téme venovať, rozmýšľať nad ňou a veľa sa s deťmi rozprávať.
Riziká Nadmerného Hrania Videohier a Závislosť
Videohry deti priťahujú. Sú interaktívne, vizuálne atraktívne a ponúkajú hodiny zábavy. Mnohí rodičia sa však obávajú negatívnych dôsledkov prehnaného hrania, a majú na to plné právo. Podobne ako hracie automaty v kasínach aj hranie videohier je založené na motivácii spojenej s určitou odmenou. Čím intenzívnejšia bude hra, tým väčšie sú šance na jej získanie. Odmena však môže, ale nemusí prísť. Dieťa postupne vymýšľa spôsoby, ako sa čo najskôr vrátiť k hre, opúšťa pôvodné záľuby, klesá jeho záujem o skutočných priateľov.
Riziká počítačových a mobilných hier sú významné. Nevinná hra môže prerásť až do závislosti, ktorú sprevádzajú poruchy správania, agresivita a úzkosti. Rovnako, ako existujú dva druhy hier, existujú aj dva druhy závislostí. Dieťa môže hrať hry pre jedného hráča, prekonávať úlohy a užiť si pocit naplnenia z výhry. Alebo môže hrať tzv. multiplayer hry, kedy sa v rovnakom čase hrá online niekoľko ľudí, ktorí tvoria akúsi komunitu. Takéto hry nemajú presne určený koniec a poskytujú únik z reálneho sveta do toho virtuálneho. Oba druhy hier sú nadizajnované tak, aby si hráča udržali čo najdlhšie a vytvorili preňho dostatok výziev, ktoré musí neustále zvládať. Najväčší boom v závislosti na hrách však neprišiel s nástupom „single player“ hier, ale s online hrami v 90. rokoch a po roku 2000. K najnávykovejším hrám súčasnosti patrí napríklad Fortnite, ktorú hráč reálne nedokáže opustiť, ak nechce automaticky prehrať. Deti v USA vďaka tejto hre končia na odvykačke.
Závislosť na hrách ešte donedávna nebola oficiálne klasifikovaná ako psychická porucha. Dnes je oficiálne zaznamenaná v zozname WHO (Svetová zdravotnícka organizácia) a označuje stav, kedy človek stráca kontrolu nad časom stráveným hrami, vyhýba sa svojim povinnostiam alebo obmedzuje aktivity, ktoré ho zvyčajne zaujímajú. Ak sa teda vaše dieťa vyhýba svojim povinnostiam, nezaujíma sa o školu, nebavia ho predtým obľúbené aktivity, hnevá sa, ak nedostane prístup k hrám, môže to indikovať aj možnú závislosť. Deti, ktoré nespia kvôli hrám, vynechávajú jedlo, myslia neustále na hry a nedokážu bez hier vydržať ani niekoľko dní, patria tiež do kategórie závislosti. Častým znakom je aj iritácia, frustrácia, úzkosti, hnev. Mozog reaguje na akútnu stresovú situáciu dieťaťa postupne narastajúcou nenávisťou ku škole.
Okrem závislosti je problémom aj vplyv násilných hier. Násilie je nepríjemnou súčasťou drvivej väčšiny počítačových hier a aplikácií. Znepokojujúci je najmä fakt, že v hre sú deti za násilie, pomstu a agresiu odmeňované. Čím väčšia agresia, tým lepšie skóre. Naopak, vyjednávanie a nenásilné riešenia k ničomu nevedú. Tieto skutočnosti sa netýkajú len videohier alebo akčných filmov. Pravdupovediac, stačí si pozorne pozrieť aj niektoré kreslené filmy. Bývajú často plné násilia, hoci v humornej podobe. Ak dieťa pozerá priveľa simulovaného násilia, môže sa stať voči nemu imúnne. Pravdepodobnosť, že bude mať agresívne myšlienky a postupne klesne aj úroveň jeho prosociálneho správania, sa zvyšuje. Štúdie však ukázali, že násilie vo videohrách nemá takmer žiadny vplyv na násilné správanie v skutočnom svete. To, čo sa ukázalo byť pri vzniku agresívneho správania omnoho kľúčovejšie, boli depresie, povahové vlastnosti, tlak zo strany kamarátov a najmä domáce násilie. Na mieru negatívneho vplyvu tohto typu hier má aj kvalita rodinného prostredia a akú úlohu majú hry v procese výchovy. Násilné hry môžu mať negatívne vplyvy na detské správanie, ako podráždenie, vnútorné napätie alebo vplyv na neprimerané správanie (napr. častejšie hádky s učiteľmi) u detí aj dospelých, poruchy spánku po hre, môžu ovplyvniť aj dýchanie a srdcový rytmus. Hráči násilných hier môžu byť menej ochotní pomáhať druhým či spolupracovať, menej prispievajú na charitu. Naopak, prosociálne hry (hry, v ktorých sa hráč venuje budovaniu vzťahov, záchrane ľudí či iným pozitívnym činnostiam) propagujú pozitívne správanie a motivujú k spoločensky prospešnému konaniu. Deti, ktoré sa hrajú takéto hry, využijú častejšie a rýchlejšie príležitosť niekomu pomôcť alebo spraviť prospešný čin. Efekt je dlhodobého charakteru.
Deti, ktoré trávia príliš veľa času pri počítači, prichádzajú o svoj spoločenský život. Obmedzujú iné aktivity na úkor videohry. Obrazovka ich zbavuje záujmu o čokoľvek iné. Čítanie, šport, kontakty s rodinou a priateľmi sú na druhej koľaji. K tomu vo veľkej miere prispievajú aj rodičia. Ak majú deti dovolené hrať sa na tablete počas dlhej cesty autom, určite to bude pokojná a bezproblémová jazda. Ale deti potrebujú čas aj na snívanie, na vysporiadanie sa so svojimi pocitmi a myšlienkami. Potrebujú zdieľať svoje emócie s rodičmi. Navyše, približne do veku 12 rokov deti nie sú dostatočne schopné odlíšiť reálnu a symbolickú rovinu zobrazeného obsahu. Majú tendenciu vnímať dianie v počítačovej hre ako niečo skutočné. Grafické spracovanie počítačových hier sa rýchlym tempom približuje dokonalosti a jeho podobnosť s realitou je skutočne ohromujúca. Vzniká umelo vytvorený svet, virtuálna realita. Dieťa sa častokrát s hrdinom počítačovej hry doslova identifikuje. Skutočnosti a informácie, s ktorými sa v hre stretáva, prijíma tak, ako sú ponúknuté a považuje ich za rovnocenné svojim praktickým skúsenostiam. Stávajú sa pre neho realitou.
Nie je žiadnou novinkou, že dlhodobé sedenie pri počítači negatívne ovplyvňuje zdravie. Bolesti hlavy, rúk a chrbtice z dôvodu nedostatku pohybu, stuhnutosti a nesprávnej polohy pri vytrvalom sedení sú časté. Zlé držanie tela zväčša vedie k deformáciám chrbtice. Médiá zobrazujúce rýchly pohyb vyvolávajú nedostatok pozornosti a znižujú koncentráciu. Deti, ktoré nedokážu koncentrovať svoju pozornosť, sa nedokážu ani učiť, sú impulzívnejšie a majú problémy s pamäťou. Nadmerné vysedávanie pri počítači spôsobuje aj poruchy spánku.
Vyvážený Rodičovský Prístup v Digitálnom Veku
Dnešné rodičovstvo je ťažšie ako v minulosti a digitálne rodičovstvo je stokrát ťažšie ako obyčajné rodičovstvo. Rodičia by sa mali vo výchove vyhnúť obom extrémom. Extrémnej reštrikcii a zákazom, na ktoré niektoré deti, a najmä tínedžeri, reagujú zle a vo finále to zhoršuje situáciu, čo potvrdzujú aj výskumy. Na druhej strane sa treba vyhnúť aj druhému extrému, kedy rodičia deťom dovoľujú hrať sa čo chcú, kedy chcú, koľko chcú a ako chcú. Vyplýva to aj z teórie všeobecného rodičovstva. Ukazuje sa, že najlepší efekt majú výchovné prístupy, ktoré sú takpovediac „uprostred“. Volá sa to demokratický výchovný štýl a v digitálnej sfére sa používa pojem vyvážený výchovný štýl. To neznamená, že hry zakážeme. V spoločnej debate si s dieťaťom nastavíme pravidlá, ktoré budú platiť pre neho aj pre rodičov. A dieťa nám v debate možno odargumentuje aj "GTA V". Podstatné je, aby tam bola diskusia. Bez nej človek nevie, či je na to dieťa pripravené, aj keď si rodič myslí, že ho pozná. Zároveň otvára priestor na to, aby sa rodič dozvedel niečo o živote dieťaťa a aby dieťa pochopilo, prečo má rodič určité obavy. Jednoducho, aby si vyjasnili svoje postoje a aby sa k sebe dostali bližšie. Prevencia je na prvom mieste a rodičia by mali byť pozorní k tomu, koľko času dieťa trávi hraním sa online hier. Treba si všímať aj o aké hry ide. Odborníci z Americkej akadémie pediatrov rodičom odporúčajú určiť si s deťmi jasné pravidlá, vrátane času, počas ktorého sa deti môžu hrať online. Rodičia by si s deťmi mali zároveň stanoviť jasné pravidlá, kedy majú dovolené hrať sa, nedovoliť rozptyľovanie hrami počas jedla či určiť zóny v byte, kde sú technológie zakázané. Je určite vhodné, aby ste mali prehľad o hrách a aktivitách online.
Ako naučiť svoje deti milovať čítanie
Ani s hraním hier to nie je úplne čiernobiele. Podľa psychológov online hry prinášajú okrem negatív, ktoré väčšina dospelých vníma intenzívnejšie, aj množstvo benefitov pre rozvoj detí. Podľa výskumu Cheryl K. Olson z Harvard Medical School by mali byť technológie a online hry súčasťou zdravého vývoja súčasných detí. Deti sa vďaka nim učia kreativite, hľadaniu riešení na rôzne problémy, začnú sa zaujímať o históriu alebo kultúru, nájdu si vďaka nim nových kamarátov a niektoré hry ich dokonca motivujú k pohybu. Podľa psychológa Michala Božíka, ktorý sa venoval výskumu skupinových hier, samotní hráči vnímajú množstvo pozitív: „Hráči, ktorí sú introvertní, majú v hre možnosť vyskúšať si extrovertnejšie správanie, ktoré im v bežnom živote nie je blízke, a to bez toho, aby boli ohrození ako v reálnom živote. Vyskúšať si sociálne situácie bez rizika, ktoré im v reálnom živote hrozí.“ Dôležité je tiež, že iná štúdia (2010) odhalila veľkú úlohu rodičov. Ak sa majú s kým deti o zážitky podeliť, v omnoho väčšej miere sa zapájajú do spoločenského života na úrovni komunity, mesta či štátu. V najvyššej miere, ak hrajú akčné hry spolu s rodičmi a rozprávajú sa o svojich zážitkoch a témach nastolených hrou.
Z prieskumu psychologičky a detskej terapeutky Tanye Byron vyplýva, že až jeden rodič z piatich zabúda, ako sa má s deťmi hrať. Približne jeden rodič z troch navrhuje deťom, aby sa spoločne hrali na počítači. Napriek tomu, deti nechcú, aby ste sa s nimi hrali na počítači. Uprednostňujú spoločenské hry a vonkajšie aktivity. Tento prístup rodičov však dieťa o veľa oberá. Deti by mali byť skutočnou súčasťou hry. Tým, že hra spĺňa tieto podmienky, si dieťa precvičuje konverzáciu a učí sa, ako si vybudovať vzťahy. Preukážte dieťaťu podporu tak, že ho občas usmerníte, prevezmete nad hrou kontrolu a že mu niektoré veci názorne predvediete. Rovnako sa vyhýbajte hre pri zapnutej televízii. Naopak, počas hry by ste nemali zabúdať na úsmev, entuziazmus a očný kontakt. Ak uvidíte, že dieťa jedna hračka nebaví, ukážte mu nejakú ďalšiu. Taktiež dohliadajte na to, aby sa príliš nerozbláznilo - vaša ratolesť by sa počas hry nemala nudiť, ale ani prílišne vzrušovať. Zábave sa však vôbec nebráňte - veď napokon to je podstata spoločných hier.
Prínos Hry pre Celostný Rozvoj Dieťaťa: Sumarizácia
Deti sa hrajú prirodzene. Nemusíme ich ani učiť, ako sa hrať, ani ich do toho nútiť. Deti prirodzene siahajú po veciach, s ktorými sa môžu hrať, a hra im prináša radosť. Hra rozvíja myslenie, pamäť, pozornosť, reč, psychomotorickú koordináciu, kreativitu a predstavivosť. Už tie najmenšie deti dokážu svoj vnútorný život vyjadriť hrou, ktorá zvyšuje ich sebadôveru a sebavedomie. Pomocou hračiek a manipulácie s hračkami sa bábätká učia ovládať a cielene používať svoje telo. Doslova experimentujú s pohybmi. Bábätká cez hračky postupne objavujú prostredie, v ktorom žijú, a stále viac rozumejú ľuďom a veciam, ktoré ich obklopujú. Ako bábätko rastie, jeho hra je stále rôznorodejšia a komplexnejšia.
Malé dievčatá a malí chlapci radi napodobňujú to, čo vidia u dospelých. Veľmi skoro, už okolo roku a pol, sa u nich objaví takzvaná symbolická hra - teda hra, v ktorej jedna osoba alebo vec zastupuje inú. Fantázia im umožňuje premeniť sa na čokoľvek, čo si želajú, alebo premeniť predmety. To je dôvodom toho, prečo im nemusíme kúpiť všetky hračky sveta. Napríklad domček pre bábiky môže poslúžiť ako parkovací dom. Občas si sadnite bokom a nenápadne sledujte, ako sa vaše deti hrajú. Nazriete tak do ich čarovného sveta. Keď sa deti hrajú samé, a to dokážu už aj niekoľkomesačné bábätká, nezasahujme do ich hry a nevyrušujme ich. Nehovorme vtedy na ne a neodpútavajme ich pozornosť. Voľná hra je hra, do ktorej si dieťa samé vybralo hračky a samé si vymýšľa a určuje priebeh hry. Vystačí si samé a vyzerá sústredene a spokojne. Bábätko môže byť zahĺbené do pozerania sa na kolotoč nad postieľkou. Snažme sa o to, aby sme našim deťom v každom veku dopriali priestor, keď môžu byť na chvíľu samé so sebou, so svojimi hračkami. Dovoľme im utiahnuť sa do úzadia, či už do detského stanu v obývačke, na rozložené vankúše za gaučom, či do skrýše v skrini. Malé deti sú zväčša spokojné v blízkosti iných detí rôzneho veku. Keď sa stretnú rovnako staré deti, tak sa niekedy hrajú vedľa seba s rôznymi hračkami, či s rovnakými hračkami. Niekedy len pozorujú, čo robia ostatné deti. Postupne, okolo 2 rokov sa dokážu dohodnúť na tom, ako sa budú hrať. Nosme svojich synov a svoje dcéry na miesta, kde sa môžu stretávať so svojimi rovesníkmi.
V zápale našich povinností pri rýchlom životnom štýle môže byť pre nás rodičov náročné nájsť čas, ktorý venujeme spoločnej hre so svojimi deťmi. Niekedy sa s nimi síce hráme, ale mysľou sme niekde inde. Nemusí nám byť po vôli sadnúť si na koberec a aspoň 15 minút denne byť naozaj na 100% prítomný v hre so svojím dieťaťom. Máme sa ale snažiť, nakoľko spoločná hra utužuje a prehlbuje vzťahy. Spoločná hra je pre deti jedným z jednoducho čitateľných dôkazov lásky a prejavom záujmu. Zažijeme s nimi veľa zábavy, radosti, smiechu, vytvárame spoločné príbehy. Samozrejme, môžeme sa spolu hrať s deťmi aj vtedy, keď chceme rozvíjať ich pamäť, myslenie a iné schopnosti. Vtedy sme však v úplne inej pozícii, ako pri vyššie spomenutej hre, ktorá je skôr o nezištnom prepojení. Vďaka hre sa vaša ratolesť naučí zvládať emócie, eliminovať stres a celkovo si navodiť psychickú pohodu. V súvislosti s emóciami je hra taktiež skvelým pomocníkom, vďaka ktorému sa môžete dozvedieť, ako sa vaše dieťa cíti.