Potreba stanoviť deťom hranice a vysloviť „nie“ je neoddeliteľnou súčasťou rodičovstva. Hoci svetoznáma rodičovská poradkyňa Naomi Aldort upozorňuje, že rodičia niekedy zakazujú aj vtedy, keď to nie je nevyhnutné, existujú situácie, kedy je dôležité tieto hranice stanoviť. Nikto, vrátane detí, nemá rád príkazy typu „nie, nesmieš, nebudeš“. Cieľom je, aby deti nevnímali nesúhlas ako striktný zákaz, ale ako príležitosť na pochopenie situácie a prijatie požiadaviek. Kľúčom je citlivý a rešpektujúci prístup, ktorý posilňuje dôveru a pomáha dieťaťu rozvíjať samostatnosť a zodpovednosť. Rodičia hrajú kľúčovú úlohu pri učení detí zvládať svoje emócie a orientovať sa vo svete pravidiel a spoločenských noriem.
Princípy efektívneho zakazovania a rodičovská autorita
Klinická psychologička Lýdia Adamcová zdôrazňuje, že v rodine by mala byť zachovaná hierarchia rolí, napríklad že otec bude vždy otec, ale zároveň aj rovnosť, ktorá rešpektuje dieťa ako človeka. V bežnom živote je dôležité tieto princípy citlivo kombinovať. To znamená, že aj keď rodič má autoritu a určuje pravidlá, malo by sa tak diať s úctou voči dieťaťu a jeho osobnosti. Dôvera a rešpekt sú základnými piliermi, na ktorých by mala byť postavená komunikácia o zákazoch. Tiché a pozorné počúvanie je dôkazom týchto troch pilierov, ktoré Naomi Aldort odporúča využiť v dramatických situáciách - pozornosť, rešpekt a dôvera. Rodič by sa mal opierať o svoju prirodzenú autoritu, správať sa k dieťaťu vľúdne a s úctou, lebo dieťa mu dôveruje.
Kedy povedať jednoznačné „nie“
Jednoznačné „nie“ je namieste v situáciách, ktoré ohrozujú život dieťaťa. To je z pohľadu rodiča rôzne - niekto vidí ohrozenie života už keď dieťa na nerovnej ceste začne rýchlo behať. Aj v takýchto prípadoch je však potrebné vysvetliť dôvod zákazu. Najhoršie, čo môže rodič urobiť, je povedať: „Nie, lebo som povedal!“. Fráza „Nie, lebo spadneš“ tiež nie je vhodný spôsob, pretože ňou vysielate dieťaťu signál pochybností o ňom. Vhodnejšie je hovoriť o svojich pocitoch a namiesto vyčítania dieťaťa prejaviť vlastnú obavu. Napríklad: „Cítim sa vydesená, keď ťa vidím vykláňať sa z okna. Budem spokojnejšia, ak zostaneš takto.“ Dôležité je vyhnúť sa formuláciám ako „Veľmi si ma vydesil“, pretože to už opäť nie je hovorenie o sebe, ale vyčítanie dieťaťu.
Komunikácia pri stanovovaní hraníc
Efektívne zakazovanie je úzko spojené s jasnou a rešpektujúcou komunikáciou. Keď dieťaťu niečo zakazujete, snažte sa nahradiť slovo „nie“ inou možnosťou, pretože mozog slovo „nie“ totiž nevníma.
Vysvetľovanie pomocou otázok a pravdivosti
Ak si dieťa neuvedomuje hroziace nebezpečenstvo, napríklad v prípade výletu s cudzími ľuďmi alebo vyskúšania drog, je úlohou dospelého vysvetliť mu ho pokojne, s ohľadom na jeho postoje a predstavy. To platí aj v prípade potreby vysvetliť, prečo nemôže jesť sladkosti (napríklad pre nadváhu) alebo prečo je výlet do lesa prospešnejší než hra v tablete. Hovorte pravdivo. Pokojne povedzte „nie“ aj v obchode, ak sa dieťa dožaduje zbytočností. Otvorene mu povedzte, že je to zbytočné, alebo že už má podobnú hračku. Ako vysvetľuje Lýdia Adamcová, potreba dieťaťa mať stále niečo nové býva zväčša odrazom nejakej inej nenaplnenej túžby, depresie, nedostatku lásky či záujmu. V praxi sa stretáva s tým, že deti potom v testoch často píšu: „prajem si, aby sme mali viac peňazí“, alebo „aby sme boli bohatí“, len aby si mohli kúpiť viac hračiek.
Tón hlasu a neverbálne prejavy
Kričanie na deti vedie k rovnakému výsledku. Buď ich prinútite kričať tiež, alebo zo strachu ustúpia. Namiesto toho skúste spomaliť tempo reči. Hnev a podráždenie vo vašom hlase dieťa vníma tak, že si začne myslieť, že je zlé a že ho nemáte radi. Pokojný a istý tón hlasu pri vysvetľovaní dôvodov zákazu pomôže dieťaťu realitu prijať. To, že rodič myslí zákaz vážne a že z neho neustúpi, majú dieťaťu signalizovať slová podporené neverbálnymi prejavmi (napríklad pohrozenie, pokrútenie hlavou, smutným výrazom tváre, prísnym tónom hlasu). Ak sa rodič usmieva a pritom zakazuje, dieťa si môže myslieť, že to nie je až tak naliehavé, čo môže viesť k neposlušnosti.
Vyjadrenie pocitov a zvládanie emócií
Dajte dieťaťu najavo, že jeho pocity sú dôležité. Ak sa cíti frustrované a vy mu poviete, že jeho pocity nie sú dôležité, bude zmätené. Vyhnite sa vetám ako: „Nekrič! Neplač! Neboj sa!“ Namiesto toho učte dieťa prijateľným spôsobom vyjadrovať hnev, strach alebo podráždenie. Smútok, hnev, aj strach vedia človeka nielen potrápiť, ale aj obohatiť. Je preto dôležité naučiť deti, ako ich zvládnuť čo najlepšie.
Emočný koučing pre deti
Každé dieťa sa ocitne v situácii, keď sa hnevá, niečo sa mu nepáči, s niečím nie je spokojné. Je to bežná emócia, s ktorou sa stretávame všetci, deti, ale aj my, dospelí. Je súčasťou bežného života a každý má na hnev právo. Otázkou je, ako dokáže dieťa túto emóciu spracovať, ako dokáže v takejto situácii reagovať. S touto schopnosťou sa dieťa nerodí, túto schopnosť sa musí naučiť. „Emočný koučing“ je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať. Mnohí rodičia deťom ukazujú, že hnev je niečo, čo sa nepatrí, čo je hodné trestu. Dieťa tak učíme hnev potláčať alebo sa zaň hanbiť. Rodič by sa mal zamyslieť nad tým, ako on sám reaguje na hnev svojho dieťaťa. Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť, ale preto, že neovládne svoje emócie.
Zvládanie hnevu a iných negatívnych emócií
Zvládať hnev sa dieťa učí od rodiča. Nie na základe toho, čo mu rodič rozpráva, ale predovšetkým na základe toho, čo vidí, ako sa rodič správa, keď je nahnevaný. Keď dieťa premôžu emócie, napríklad keď ho ovláda hnev, je dôležité ho utíšiť. V takýchto ťažkých chvíľach, namiesto neustáleho rozprávania, sa ho dotknite, pohlaďte ho, pozrite sa mu do očí a povedzte mu, že chápete, že to má ťažké, ale vaše „nie“ platí. To ho upokojí viac ako tisíc slov. Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať. Vnímate jeho pocity, jeho hnev, nesúhlas, čo ale neznamená, že mu ustupujete.
V prvom rade by som rodičovi odporučila zamyslieť sa nad tým, ako on sám reaguje na hnev svojho dieťaťa. Nie je dobré riešiť konflikt s dieťaťom v návale hnevu. Dajte mu priestor, nech sa ukľudní. Odíďte z miestnosti a skúste ho nechať chvíľu samé, prípadne ho niekde postavte alebo posaďte (nie dieťa, ktoré je mladšie ako 2 roky). Zároveň získate čas, aby ste sa aj vy ukľudnili a premysleli si, ako budete ďalej riešiť konflikt s dieťaťom. Keď sa dieťa aspoň čiastočne ukľudní, objímte ho, sadnite si k nemu a skúste sa vrátiť k tomu, čo ho nahnevalo. Jednajte s ním pokojne, bez kriku a ponižovania, môžete ho nechať, nech vám samo vysvetlí, čo ho nahnevalo, ako by ono chcelo situáciu vyriešiť. Rodič má zostať pri dieťati pokojný, čím mu pomôže cítiť sa bezpečne a rýchlejšie sa upokojiť. Takýmto správaním mu ide rodič vzorom a dáva mu najavo, že hnev je prirodzená súčasť života, ktorú akceptuje. Naopak, ak rodič pošle dieťa do izby, aby sa upokojilo samo, cíti krivdu a hnev sa naučí vnímať ako nesprávny. Ak sa dieťa snaží svojimi zlostnými prejavmi dosiahnuť niečo zakázané, zo svojich požiadaviek neustupujte. Tým by ste mu ukázali, že vďaka vzdoru dosiahne, čo chce. Vaším cieľom je naučiť ho, že vyjadriť hnev je v poriadku, ale nie všetky prejavy správania sú povolené. Zákaz hádzania vecí, ničenia predmetov alebo nerešpektovanie dospelých ľudí mu stanoví jasné hranice, ktoré budú pomocou pre neho, aj pre vás.
6 tipov, ako pomôcť deťom ovládať ich emócie | Tipy pre zdravý životný štýl na UCLA
Príklady správnych a nesprávnych viet
Namiesto priamych zákazov, ktoré môžu vyvolávať odpor, je efektívnejšie ponúknuť alternatívu alebo preformulovať výzvu:
| Nesprávna veta | Správna veta |
|---|---|
| Nebi ho! | Daj si ruky naspäť k telu! |
| Nehovor to! | Skús to povedať inými slovami. |
| Nerev! | Povedz mi, čo ti prekáža alebo čo ťa trápi. |
| Nerozumiem, čo hovoríš. | Povedz mi to inými slovami. |
| Toto ti fakt nekúpim. | Čo keby sme namiesto kupovania ďalšej hračky čítali spolu knihu? |
| Nehnevaj sa! | Viem, že ťa to nahnevalo, ale… |
| Neber to, nie je to tvoje! | Toto je bračekovo auto, chceš nejakú inú hračku? |
| Poriaď to, musíme ísť! | Ešte 5 minút a potom pôjdeme. |
| Okamžite s tým prestaň! | Tak, teraz to necháme a vrátime sa k tomu zajtra. |
| Pridaj! | Skúsime ísť rýchlejšie, dobre? |
Alternatívy k priamemu zákazu: „Nie“ ako „áno“
Aj „nie“ sa dá povedať s rešpektom voči dieťaťu. Prejavte mu pochopenie, aj keď sa mu aktuálna realita nepáči. Deti si totiž nie vždy uvedomujú, že robia zle. Naomi Aldort pripomína, aby ste deťom prejavili pochopenie, aj keď sa im aktuálna realita, ktorej sa musia prispôsobiť, nepáči. Rodičia môžu byť k nahnevaným deťom láskaví a zároveň si stáť za svojím. Dieťa nemôže svojvoľne rozbíjať taniere, a rovnako rodič nemôže zmeniť chod sveta tak, aby bolo dieťa vždy spokojné. Ak napríklad musíte niekam odísť, ale dieťa by radšej zostalo doma, čo však nie je možné, nechajte ho prejaviť hnev, ukážte pochopenie: "No samozrejme, kto by sa nehneval, keď musí robiť niečo proti svojej vôli…" Zároveň trvajte na tom, čo sa musí robiť.
Odvrátenie pozornosti a ponúknutie alternatívy
Časté zákazy odrádzajú deti od skúšania nových vecí. Ak často používate slová „nie“ a „nedá sa“, strácajú pre ne dôležitosť. Lepšie je odvrátiť pozornosť od zakázaných vecí a vymyslieť pre dieťa niečo lákavejšie a zaujímavejšie. Predvídajte a predchádzajte situáciám, v ktorých budete musieť povedať „nie“. Odložte nebezpečné veci, ktoré priťahujú pozornosť dieťaťa. Keď zakazujete deťom jesť sladkosti, vysvetlite im, prečo sú nezdravé. Niekedy je dobré ponúknuť inú voľbu. Napríklad: „Tento kolotoč je pre teba nebezpečný. Poď, pokúsime sa nájsť niečo iné, kde by si sa zabavil.“ Ak je to možné, ponúknite alternatívu. Ak dieťa nemôže kresliť na stenu, môže kresliť na papier nalepený na stene.
Zákazy a vývin dieťaťa: Obdobie vzdoru a negativizmu
Zákazy sú súčasťou života a vzdelávania. Ak sú stanovené pravidlá správania a činností, nie je ich mnoho. Deti ich postupne poznávajú a pod vedením dospelých aj prevažne dodržiavajú. Predsa sa však vyskytnú situácie, keď treba zákazmi výchovne zasiahnuť. Akonáhle sa dieťa začne pohybovať, rozširuje svoj okruh skúmania a začne samo prestupovať zákazy dospelých, ktorí mu stále častejšie bránia tým, že obmedzujú jeho aktívny priestor. Predškolské dieťa sa dokáže premiestňovať, uchopovať veci a tiež porušovať dané pravidlá. Chce sa presadzovať, identifikovať, začína s dospelými bojovať a dospelí sú stále viac zmätení jeho agresivitou.
Obdobie vzdoru
Ako problematické obdobie sa u detí označuje obdobie vzdoru alebo obdobie negativizmu, ktoré začína okolo 3. roku života dieťaťa. V tomto období je typická odpoveď „nie“ na všetko. Vzdorovitosť dieťaťa nie je závislá len na nesprávnej výchove a nie je ani patologická. Patrí zákonite k vývinu dieťaťa, ktoré usiluje o svoju autonómiu, ale naráža na prekážky dané jeho nevyspelosťou a hranicami, ktoré mu musia dávať ostatní ľudia. Ide vlastne o protiklad vôle dieťaťa a vôle ostatných ľudí. Dôležitý je pokojný, chápavý a tolerantný, ale dôsledný výchovný prístup. Ukázať svoje hranice - rozumný zákaz - rázne opakovanie „nie“. Pretože rozumové dôvody sú pre malé dieťa ešte nepochopiteľné a pretože príliš časté disciplinárne konflikty narúšajú vzťah dieťaťa k dospelým, je lepšie siahnuť aj k iným výchovným praktikám, napríklad odviesť pozornosť dieťaťa inam, zaujať ho niečím zaujímavým, vyžiadať si jeho pomoc pri niečom, zdôrazniť jeho dobré vlastnosti. V tomto veku - ešte viac ako inokedy - je dôležité, aby výchovné pôsobenie zúčastnených osôb bolo jednotné.
Dôslednosť a nemennosť zákazov
Keď už raz poviete „nie“, malo by to platiť a rešpektovať by to mala celá rodina. Zákazy sú slová a skutky vedúce k obmedzeniu správania a konania dieťaťa, ktoré ohrozujú morálny vývin, zdravie a život jeho aj iných. Zákazmi nemožno dieťa klamať, že raz niečo môže a inokedy nie. Treba ho nimi dôsledne upozorňovať na to, čo je nevhodné a nebezpečné. Zákaz má byť primeraný chápaniu a skúsenostiam dieťaťa. Treba mu ho trpezlivo vysvetliť na úrovni jeho slovnej zásoby a porozumenia reči.
Stanovenie jasných hraníc
Presne určiť hranice skôr, ako budeme vyžadovať ich dodržiavanie - dieťa by malo vedieť, čo je prijateľné a čo neprijateľné, skôr ako bude za plnenie týchto pravidiel zodpovedné. Včasným vymedzením podmienok predídeme u dieťaťa pocitu nespravodlivosti, ktorý má, keď je potrestané. Pokiaľ ste tieto vymedzenia nedefinovali, nemôžete ich vynucovať. Ak dieťa neposlúchne príkaz a začne viesť s dospelým boj, je potrebné, aby dospelý rozhodne a bezpodmienečne zvíťazil. Nič nie je pre rodičovskú autoritu ničivejšie, ako keď sa dospelý behom konfliktu s dieťaťom rozčúli do nepríčetnosti. Pokiaľ to dospelý vzdá alebo začne kričať či inak prejavovať svoje rozčúlenie, dieťa na neho začne pozerať inými očami.
Zákazy ako znamenia dôslednosti
Podľa Prekopovej a Schweizerovej (1993) sú zákazy „znamením dôsledného výchovného postoja“. Dieťa má vedieť, že sa môže spoľahnúť, že zákazy rodič myslí naozaj vážne, a že nikdy nerobí výnimky. Výchovné „nie“ musí byť vždy „nie“. Nemá sa meniť na áno ani vtedy, keď rodič nemôže byť dôsledný, napríklad keď príde návšteva, sú v inom prostredí a podobne. Zákazy môžu pomôcť dieťaťu poznať hranice priestoru, v ktorom sa môže voľne pohybovať, hranice jeho správania a konania. Ak dieťa nerešpektuje jasné „nie“, potrebuje ďalšie znamenia. Potrebuje dotyk. To, čo je v domácnosti zakázané, musí platiť aj pre deti, ktoré prídu iba na návštevu. Ak toto pravidlo rodič dodržiava, dáva dieťaťu príklad spravodlivého rozhodovania. Zákaz by mal podporiť dôrazným hlasom, ale nie krikom. Vhodný je vecný tón, priateľský prístup a podpora dieťaťa, aby sa správalo a rozhodovalo zodpovedne. Rodič si nemá vynucovať podriadenosť, rešpekt a poslušnosť dieťaťa. Má sa opierať o prirodzenú autoritu a lásku k dieťaťu.
Zvládanie špecifických problémov správania
Problémy sa neprejavujú len veľkými poruchami v správaní, ale už aj maličkosť nám môže napovedať, aby sme boli v strehu. Ak rodičia dokážu odhadnúť reálne možnosti dieťaťa, spokojné je dieťa aj on.
Keď si dieťa robí, čo chce
Je určite jednoduchšie dať dieťaťu to, čo chce, aj keď vy ste povedali čosi iné a nie je to pre neho najlepšie. Je jednoduché pustiť dieťaťu telku alebo DVD, aj keď si má robiť úlohy - aspoň „neotravuje“. Ale rozhodne to nie je dobrý spôsob výchovy. Deti potrebujú, aby sme ich kontrolovali, inak sa to onedlho obráti proti nám. Aj to, čo môže byť v ranom detstve roztomilé, môže spôsobiť v školskom veku problém. Napríklad, ak mu dovolíte ako malému robiť si čo chce, môžete čakať, že ako osemročný pôjde na návštevu kamarátovi bez toho, aby sa vás opýtal, a ďalej to bude nebezpečne gradovať. Takže samostatnosť áno, ale len do istej miery, vždy ich musíme mať pod kontrolou. Neexistuje iné riešenie, ako zaviesť domový poriadok, ktorý bude nevyhnutné dodržiavať. Zdôrazňujte ho deťom, pripomínajte im, že keď čokoľvek chcú, musia sa spýtať vás - aj keď ide len o cukrík, či lízanku, zapnutie televízie. Ide o princíp a uznávanie autorít. Ak to nezvládnete, dieťa môže mať aj v škole veľké problémy, takže je potrebné, čím skôr ho naučiť pýtať sa, nechať si odsúhlasiť svoje rozhodnutia a podobne. Ak si napríklad samo zapne televíziu bez povolenia - príďte k nemu a vypnite ju. Zdôraznite mu, že kým zapne televíziu, musí o povolenie požiadať vás.
Vyjednávanie a vydieranie
Áno, deti skúšajú všetko možné. My sme však tí, ktorí určujú pravidlá a dovolia im ísť ďalej alebo nie. Takže, ak vaše dieťa používa výhražný drzí tón, snaží sa vyjednávať. Často malé deti sledujú spôsob, ako komunikujú s rodičmi adolescenti a snažia sa ho opakovať, aby otestovali naše reakcie. Niektorí rodičia to ignorujú, mysliac si, že ide o prechodné obdobie, ale ak nezasiahnete, dieťa bude neúctivé a drzé nielen voči vám, ale aj v škole a v kolektíve. Stačí jednoduchá pomôcka: vždy urobte niečo, aby si dieťa bolo vedomé svojho správania. Napríklad: „Keď takto so mnou rozprávaš, správaš sa ako keby si nechcel, aby som bola k tebe priateľská.“ Alebo: „…vidno na tebe, že sa ti nepáči, čo hovorím“. Ak sa dieťa neuvedomí a jeho správanie naďalej pretrváva, odmietnite sa s ním baviť a odíďte. Pozor, ani keď sa vzápätí rozplače, sa nevracajte, pokazili by ste to. Ak bude naďalej vyjednávať, povedzte mu: „Moje uši nepočujú, keď so mnou takto hovoríš. Keď budeš pripravený hovoriť pekne, budem ťa počúvať.“
Preháňanie a zveličovanie pravdy
Deti občas rady zveličujú, aby na seba poukázali. Možno aj to vaše sa prišlo pochváliť, že si pekne upratalo, pritom si akurát odložilo jednu vec a ostatné zostalo rozhádzané ako predtým. Potom povie, že ho spolužiak zo škôlky silno udrel, pričom on len do neho jemne štuchol alebo ani to nie. Z takýchto zdanlivo nevinných klamstiev sa môže stať veľmi nebezpečný návyk. Klamstvo sa stane automatickým a bude sa znásobovať. Vaše dieťa ho bude považovať za jednoduchý spôsob, ako vyzerať lepšie, aby nemuselo robiť to, čo sa mu nechce a čo nemá rado, alebo aby sa nedostalo do problémov za niečo, čo urobilo. Keď si všimnete, že vaše dieťa používa malé lži, sadnite si s ním a pokojne uveďte veci na správnu mieru. Napríklad: „Bolo by fajn, keby sme mohli stráviť Vianoce pri mori, ale nemôžeš hovoriť kamarátom, že si tam bol, keď to nie je pravda.“ Vysvetlite dieťaťu, že ak bude takto zveličovať a klamať, pokiaľ nebude vždy hovoriť pravdu, ľudia mu prestanú veriť aj to, čo je pravda. Dôležité je odhaliť, čo ho ku klamaniu motivuje a riešiť tento problém.
Reakcia na zlé známky - zákaz ako trest?
Aj šikovnému žiakovi sa môže stať, že občas dostane horšiu známku. Jednoducho, v škole sa to stáva. Vaše dieťa môže dostať zlú známku. Alebo aj viac horších známok.
Vyjadrite primerane svoju nespokojnosť
Samozrejme, nie je vhodné kričať, ale nemali by ste sa tiež tváriť, že vám je to úplne jedno. Svoju nespokojnosť, prekvapenie a nesúhlas so zlou známkou vyjadriť môžete. Ale mali by ste to prejaviť pokojne a s vysvetlením, že sa vám to nepáči a nemalo by sa to opakovať. Nemalo by chýbať povzbudenie a ubezpečenie, že ste tu na to, aby ste dieťaťu pomohli známku si opraviť. A že sa na vás môže s úlohami a preberanou látkou vždy obrátiť. Aj keď vás prvotné oznámenie o zlej známke môže nepríjemne prekvapiť, skúste zachovať pokoj a reagovať bez kriku a zbytočných emócií. Dieťa vaša prudká reakcia môže znechutiť a môže tiež narušiť váš spoločný dôverný vzťah.
Za zlé známky nedávajte tresty
Každé, aj to najšikovnejšie dieťa, môže dostať horšiu známku, môže si zabudnúť domácu úlohu alebo sa niečo nenaučí. Nemôže za to učiteľka ani rodičia. Je to zodpovednosť dieťaťa, ktoré sa však tejto zodpovednosti a jej následkom v určitom období života iba učí. Dovoľte mu robiť chyby či zabúdať a aj horšia známka a poznámka budú pre neho skúsenosťou. Netrestajte dieťa za známky. Ani vtedy, keď to trvá dlhšiu dobu. Zamyslite sa hlavne nad tým, ako mu môžete pomôcť. Tak, ako nič nevyriešite krikom, nič nevyriešite ani trestami. Môže napríklad povedať toto: „Pomôžem ti. Spolu to dokážeme. Môžem niekoho poprosiť, aby ti učivo vysvetlil.“ Dieťa, ktoré z času na čas prinesie zlú známku, je zvyčajne z tejto situácie sklamané. Ak ešte k tomu priložíte svoj trest, napríklad v podobe zákazu aktivít, krúžkov či kamarátov, celú situáciu iba zhoršíte. Dieťa bude smutné, sklamané, atmosféra doma bude ťaživá a nikomu neprospeje. Čo teda robiť? Motivujte, povzbudzujte, prejavujte pochopenie a podporujte snahu o nápravu. Dieťa musí cítiť, že jeho snaženie má zmysel. Oceňujte preto snahu a nie známky. Všímajte si aj maličkosti a malé zlepšenia. Dieťa neporovnávajte so súrodencami alebo spolužiakmi. A komunikujte nielen s dieťaťom, ale aj s učiteľom.
Učte sa s dieťaťom a hľadajte príčiny
Dôležité je dieťa podporiť a pomôcť mu. Kontrolujte jeho každodennú prípravu do školy, pomôžte mu pri písaní domácich úloh či s pochopením novej látky. Nemali by ste však robiť úlohy za neho. Tým môžete celú situáciu iba zhoršiť. Na výsledky, odpovede by malo dieťa prísť samo. Vy máte iba funkciu kontrolóra. Ak sa horšie známky stanú akýmsi pravidlom, pokúste sa zistiť príčinu. Je dôležité mať s dieťaťom dôverný vzťah, v ktorom sa bude cítiť bezpečne a bude s vami úprimne komunikovať. V prípade problémov či ťažkostí sa vám potom ľahšie zdôverí. Môže ísť o problémy s učiteľom, so spolužiakmi, o šikanu, nejakú nespravodlivosť alebo iný problém.
Realistické očakávania a motivácia
Rodič najlepšie vie a cíti, či sa dieťa snaží v rámci svojich možností a predpokladov, kedy sa ulieva a kedy to už lepšie nemôže byť. Pri výchove detí je najideálnejšie držať sa realistických očakávaní. Predídete tak zbytočnému sklamaniu, smútku alebo hnevu. Nie sú dobré priveľmi vysoké nároky, ale ani zase nízke očakávania. Najideálnejšie je snažiť sa dokonale spoznať svoje dieťa a výchovu a proces učenia prispôsobovať jeho reálnym možnostiam. Deťom dospelí niekedy zabudnú povedať, na čo je vlastne učenie dobré, no a deti, ktoré nevidia zmysel učenia, tak nemajú dôvod sa učiť. Vyzdvihnite také schopnosti, ako je vytrvalosť, schopnosť koncentrovať sa, vypracovať detaily, dokončovať veci, učiť sa z chýb a podobne. Presvedčte dieťa, že je kompetentné a má moc rozhodovať o svojom osude.
Právne aspekty obmedzenia a zákazu styku s dieťaťom
V mimoriadnych situáciách, keď je ohrozený najlepší záujem dieťaťa, môže byť potrebné siahnuť po právnych prostriedkoch na obmedzenie alebo úplný zákaz styku jedného z rodičov s dieťaťom. Tieto prípady sú zložité a vyžadujú si dôsledný prístup súdu.
Kedy súd obmedzí alebo zakáže styk?
Zákaz styku rodiča s maloletým dieťaťom, resp. obmedzenie styku rodiča s maloletým dieťaťom upravuje zákon č. 36/2005 Z.z. o rodine. Podľa ustanovenia § 25 ods. 3 tohto zákona, ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa, súd môže styk dieťaťa s rodičom obmedziť alebo zakázať. Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia možno skonštatovať, že obmedzenie prípadne úplný zákaz styku rodiča s maloletým dieťaťom prichádza do úvahy jedine v takých prípadoch, kedy súd zistí, že takéto opatrenie je v záujme dieťaťa nevyhnutné. Z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že zákaz styku s dieťaťom predstavuje jeden z najzávažnejších zásahov do rodičovských práv a povinností. Preto súdy majú pomerne široké možnosti obmedziť alebo zakázať styk maloletého dieťaťa s rodičom, keď je to v záujme dieťaťa. Pri zohľadňovaní záujmu dieťaťa sa pritom prihliada nielen na ohrozenie jeho fyzického alebo psychického zdravia, ale aj na ohrozenie jeho mravného vývoja. Napríklad v prípade, keď otec dieťaťa psychicky týra a dieťa sa s ním odmieta stretávať, návrh na obmedzenie alebo zákaz styku môže byť úspešný. Táto skutočnosť sama o sebe nemá vplyv na ďalšie rodičovské práva a povinnosti. Zákaz styku s dieťaťom možno vysloviť na neurčitú dobu, bez časového obmedzenia, alebo aj na dobu určitú, ak bude možné bezpečne ustáliť dobu, počas ktorej má obmedzenie alebo zákaz tohto styku trvať. Uvedené však neznamená, že zákaz, prípadne obmedzenie styku má trvať navždy.
Z pozitívneho záväzku štátu na poli ústavnej garancie a ochrany rodičovstva a rodiny vyplýva, že súdy sú povinné vytvárať predpoklady pre narovnanie narušených vzťahov medzi rodičmi a deťmi, vrátane prostriedkov donútenia, ak môže takéto opatrenie viesť k sledovanému cieľu a ak je primerané. Jediným kritériom pre vyslovenie zákazu styku rodiča s dieťaťom je aktuálna nevyhnutnosť takéhoto opatrenia a záujem dieťaťa, z ktorého táto nevyhnutnosť vyplýva.
Úloha dieťaťa v súdnom konaní
Úvodom spomenuté právo dieťaťa vyjadriť svoj názor v konaniach, ktoré sa ho priamo dotýkajú, zakotvujú na vnútroštátnej úrovni viaceré právne predpisy. Z hmotnoprávneho hľadiska možno napríklad spomenúť § 43 ods. 1 zákona o rodine, v zmysle ktorého má maloleté dieťa právo byť vypočuté v konaniach, v ktorých sa rozhoduje o jeho veciach. Z procesného hľadiska je relevantné ustanovenie § 38 Civilného mimosporového poriadku (CMP), ktoré zakotvuje maloletému (ak je účastníkom) nie len právo byť vypočuté, ale aj právo na to, aby bolo na jeho názor prihliadnuté.
Dôležitejšie ako vnútroštátne právne akty sú dokumenty vydávané medzinárodnými medzivládnymi organizáciami, vzhľadom na čl. 154c ods. 1 Ústavy SR. Dohovor o právach dieťaťa v čl. 12 zakotvuje právo dieťaťa byť vypočuté v každom súdnom alebo administratívnom konaní, ktoré sa ho týka. Výbor OSN pre práva dieťaťa zdôraznil, že toto ustanovenie sa uplatňuje na všetky príslušné súdne konania týkajúce sa dieťaťa a to bez obmedzenia. Právo byť vypočutý sa uplatňuje tak na konania, ktoré iniciuje dieťa, ako aj na tie, ktoré sú začaté inými osobami, a ktoré majú na dieťa vplyv. Výbor zároveň predmetný článok vníma ako jednu zo štyroch základných zásad dohovoru.
Z uvedeného vyplýva, že aj napriek špecifickosti neodkladného opatrenia (dočasného nariadenia súdu, ktoré je rýchle a nemusí zahŕňať úplné dokazovanie) sa článok 12 na dané konanie musí aplikovať a maloletému by malo byť umožnené vyjadriť sa k návrhu na jeho nariadenie. Dohovor zabezpečuje väčší rozsah práv než vnútroštátne právne akty, platí preto režim jeho prednosti pred zákonom. Je zrejmé, že povinnosť súdu zisťovať názor maloletého v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia nemôže platiť absolútne. Pochopiteľne tomu tak bude v prípadoch, kedy z objektívnych dôvodov nebude možné dieťa vypočuť, napr. z dôvodu okamžitej ochrany maloletého, kedy je potrebné rozhodnúť o nariadení neodkladného opatrenia do 24 hodín, alebo z dôvodu príliš nízkeho veku. Dohovor o právach dieťaťa však nezakotvuje žiaden minimálny vekový limit, odkedy je dieťa schopné vyjadriť svoj názor. Podľa Výboru pre práva dieťaťa, štáty nesmú vychádzať z predpokladu, že dieťa nie je schopné vyjadriť svoje vlastné názory; naopak, štáty by mali vždy najprv predpokladať, že dieťa tú schopnosť má a až následne potom tento predpoklad vyvrátiť.
Výbor zároveň poukazuje na výskumy, v zmysle ktorých je dieťa schopné utvárať názory už od najmladšieho veku, dokonca aj vtedy, keď ich nedokáže ústne vyjadriť. Úplná implementácia článku 12 Dohovoru si preto vyžaduje uznanie a rešpektovanie neverbálnych foriem komunikácie vrátane hier, reči tela, výrazov tváre, kresieb či malieb, prostredníctvom ktorých aj veľmi malé deti preukazujú porozumenie, výber či preferencie.
Pokiaľ sa navrhovateľ domáha dočasnej úpravy styku s maloletým, právny režim sa bude riadiť všeobecnou úpravou v Civilnom sporovom poriadku (CSP), v rámci ktorej platí všeobecná 30-dňová lehota na rozhodnutie. Táto lehota je dostatočná na to, aby súd dieťa vypočul či už priamo alebo sprostredkovane. Navyše, pokiaľ by sa návrhom rodič domáhal zákazu styku maloletého s druhým rodičom, vypočuť si názor dieťaťa je dá sa povedať až nevyhnutnosťou, keďže sa tým výrazným spôsobom zasiahne do práv dieťaťa, hoci len dočasne. Zároveň, ak bol súčasne s návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia podaný návrh vo veci samej, t.j. o úprave styku rodiča s maloletým, súd musí v konaní vo veci samej zisťovať skutočný stav veci a za týmto účelom vykonať rozsiahle dokazovanie, čo samozrejme nie je otázkou krátkej doby, teda predpokladá sa aj dlhodobosť trvania neodkladného opatrenia. Čas je maloletým vnímaný inak, než dospelým.
6 tipov, ako pomôcť deťom ovládať ich emócie | Tipy pre zdravý životný štýl na UCLA
Dôsledky porušenia súdnych rozhodnutí
Ak jeden z rodičov nerešpektuje súdne rozhodnutie o úprave styku, napríklad prenáša dieťa z jedného miesta na druhé a nedodržiava víkendy, druhý rodič môže podať návrh na súd na výkon rozhodnutia. Ak máte dôkazy o tom, že otec rozhodnutie nerešpektuje, je potrebné ich k návrhu pripojiť.
Riešenie konfliktných situácií s bývalým partnerom
V situáciách, keď bývalý partner nerešpektuje dohodu alebo súdne rozhodnutie a jeho správanie má negatívny vplyv na dieťa (napr. psychické týranie, ignorovanie, prenášanie dieťaťa po návštevách, kde sa necíti dobre, ohováranie matky pred dieťaťom), je nevyhnutné hľadať právne riešenia. Neplatenie výživného, aj keď je riešené platbami „na ruku“, je zákonná povinnosť. Ideálne je plniť výživné prevodom na účet, aby o tom existovali dôkazy. Platby "na ruku" môžu byť problémom, pretože sú ťažko preukázateľné. Neplatenie výživného môže byť trestným činom podľa § 207 Trestného zákona, ak nie je zaplatené tri mesiace v rámci dvoch rokov. Ak matka bráni otcovi v kontakte s deťmi, je dôležité riešiť to súdnou cestou. Priateľ môže spolu s návrhom na úpravu styku podať návrh na nariadenie neodkladného opatrenia dokým súd nerozhodne vo veci samej. V návrhu na nariadenie nedokladného opatrenia je nutné odôvodniť, že tu existuje potreba bezodkladne upraviť pomery, nakoľko bránenie v styku s deťmi môže viesť k úplnému odcudzeniu.
Ak bývalý partner ignoruje matku aj dieťa a nezaujíma sa o neho, je možné podať návrh na určenie práv a povinností dieťaťa. Súd môže rozhodnúť o tom, že dieťa bude zverené matke a určí aj výživné na dieťa. V prípade, že má otec súdnu minulosť (napr. za vraždu alebo napadnutie verejného činiteľa), tieto informácie sú pre súd relevantné pri rozhodovaní o styku, najmä ak sa správanie dieťaťa po stretnutiach s otcom zhoršuje. Súd musí posúdiť, či záujem dieťaťa nie je možné zabezpečiť obmedzením styku (§ 25 ods. 3 ZR). Ak dieťa prejavuje nezáujem o stretávanie sa s otcom osamote a matka sa obáva o jeho psychický stav, je vhodné vyhľadať odbornú pomoc a konzultovať s advokátom. Súdne rozhodnutia o zákaze alebo obmedzení styku nie sú prejavom zlyhania rodiča alebo nezvládnutia výchovy, práve naopak. Môžu mať kľúčový vplyv na to, ako sa dieťa vyrovná s nástrahami a nájde správnu cestu. Práve pri ňom, a aj v najťažších chvíľach máte možnosť zmeniť smer jeho budúcnosti.
Ak dieťaťu chýba dostatočná podpora a opora najmä vo svojich rodičoch a rodine, je ohrozené. Pocit, že je milované, dôležité a počúvané, mu pomáha uvedomiť si vlastnú hodnotu. Motivujte ho k aktivitám, v ktorých vie vyniknúť a ktoré ho bavia. Rozvíjajte jeho záujmy, motivujte ho k novým výzvam a budujte jeho sebadôveru. Ponúknite iné možnosti na sebarealizáciu. Vytvorte pre neho prostredie, ktoré je pre neho zdravé a prospešné. Ak má dieťa už vytvorenú „zlú partiu“ a dostáva sa do nebezpečných aktivít, je dôležité, aby ste si stanovili jasné pravidlá. Dôverné a vážne konverzácie si nechajte na chvíle, kedy je atmosféra uvoľnená, napríklad pri obyčajnej ceste autom. Vyjadrite svoje obavy citlivo a bez odsudzovania.Preto je dôležité, aby rodičia vytvorili pocit bezpečia a dôvery v sebe samých. Ak sa dieťa cíti bezpečne a nebude sa odsudzovať za svoje rozhodnutia, či činy okamžite kritizovaní alebo trestaní, bude mať väčšiu tendenciu zveriť sa vám aj v budúcnosti. Môžete s ním hovoriť o jeho rozhodnutiach a potenciálnych rizikách, ktoré mu hrozia. Odhaľte prípadné pochybnosti. Vyhnite sa akýmkoľvek príkazom či zákazom, ktoré majú väčšinou opačný efekt.
tags: #vyjadrenie #zakazu #pre #dieta