Waldemar Matuška, výnimočná osobnosť českej a slovenskej kultúry minulého storočia, sa narodil pred deväťdesiatimi dvoma rokmi, 2. júla 1932, v Košiciach. Jeho životná dráha bola rovnako búrlivá a nekonvenčná ako jeho pôvod, pričom v sebe spájal zvučný barytón, herecký talent a neprehliadnuteľnú charizmu. Od raného detstva v Prahe, cez hviezdne roky v divadlách Semafor a Rokoko, až po emigráciu do Spojených štátov amerických, si Waldemar Matuška udržal povesť rebela a originálneho umelca, ktorý nikdy nekompromitoval svoju integritu, napriek desaťročia trvajúcemu tlaku komunistického režimu.
Narodenie v Košiciach a záhada pôvodu
Miesto narodenia Waldemara Matušku v Košiciach bolo podľa viacerých zdrojov skôr náhodou. Jeho matka, Maria "Mia" Malinová, bola speváčkou viedenských operetných divadiel, a k pôrodu na Slovensku došlo len preto, že tu bola na umeleckom turné. Podľa dobových svedectiev sa Mia Malinová ocitla v pokročilom štádiu tehotenstva takmer na javisku. Waldemar, krstený ako Vladimír Matuška, sa teda narodil na Slovensku, v Košiciach, čo ho automaticky radilo medzi osobnosti spojené s týmto mestom. Aj keď sa k svojmu rodisku vždy hrdo hlásil, v Košiciach prežil len pár týždňov, no po celý život si k mestu udržal vrelý vzťah, hoci si z neho ako dieťa nič nepamätal. Ako sám povedal počas jednej z posledných návštev v roku 2007 pre Košický Večer: „V spomienkach nemám nič. Bol som totižto ešte veľmi maličký, keď ma rodičia vzali pod pazuchu a odtiaľto odniesli. Isteže mi o Košiciach potom hovorili…“
Pôvod Waldemara Matušku bol podobne netradičný ako okolnosti jeho narodenia a zostáva zahalený rúškom tajomstva dodnes. Oficiálne bol ako otec uvedený František Matuška, bývalý vojenský kapelník. Kolovali však rôzne mýty a dodnes sa s určitosťou nevie, kto bol jeho biologickým otcom. Podľa jednej verzie bol otcom cigánsky primáš z jednej cimbálovej kapely, ktorého búrlivý životný štýl spevák zdedil po matke. Iné zdroje zase hovoria, že otcom mohol byť väzenský dozorca menom Malina, ktorý bol legálnym manželom Mie Malinovej a služobne sa dostal až do Košíc, kde sa s Miou stretol. „Rodom som Slovák, krvou Čech a srdcom kozmopolita,“ hovorieval Waldemar Matuška, keď sa ho pýtali na jeho záhadný pôvod, čím vystihol svoju komplexnú identitu.
Detstvo a mladosť: Od sklárskeho učňa k hudobným snom
Niekoľko týždňov po narodení sa s ním rodičia presťahovali do Prahy, kde Waldemar vyrastal a prežil detstvo, najmladší zo štyroch Miiných synov. Vyrastal v Prahe v Klimentskej ulici, pričom učivu na základnej škole moc nedal. Zo začiatku sa vôbec nezdalo, že by po mame okrem sklonov k bohémskemu životu podedil aj hudobné nadanie. Na základnej škole údajne nepatril k tým najlepším a z hudobnej výchovy dostal na vysvedčení dokonca trikrát štvorku, čo bolo vtedy maximálne možné. Z tohto predmetu neprepadol len preto, že to nebolo možné. Zo spevu sa mu začalo dariť až potom, ako pochopil, že v profesii sklára, za ktorého sa chcel vyučiť, kvôli svojim slabým pľúcam veľa vody nenamúti.
Po základnej škole ho rodičia zapísali na sklárske učilište do Poděbrad. V pätnástich rokoch sa presunul do Poděbrad učiť sa sklárom. Mladého Waldemara to veľmi nebavilo, no absolvoval ho. Ako vyučený sklár nastúpil v roku 1950 do sklární Moser v Karlových Varoch, pretože sa do mesta presťahovala celá rodina. Vydržal tam však len rok. Bol príliš chudý a fyzicky slabý, a tak v tejto práci kvôli fyzickej zdatnosti dlho nevydržal. Navyše, čoraz viac ho lákala hudba a dosky, ktoré znamenajú svet.
Po vyučení sa vrátil do Prahy, kde - hoci bol barytonista - spieval basy vo Státním souboru písní a tanců. Matuškova láska k hudbe sa nakoniec prejavila naplno: rýchlo sa naučil hrať na niekoľko hudobných nástrojov, ako sú mandolína, gitara, banjo a kontrabas. Spev začal precvičovať v Husovom zbore v Jungmannovej ulici. Okrem toho s partiou kamarátov z Petrského námestia hrával aj divadlo, pričom bol nielen hercom, ale aj režisérom - sám sebe vždy pridelil rolu Ježibaby. V rokoch 1952 - 1954 strávil Matuška na vojne. Po návrate do civilu robil tajomníka Domu osvety v Chebe. Potom sa opäť presunul do Varov, kde hral po kaviarňach a začal sa živiť hudbou.
Vstup na umeleckú scénu a raketový vzostup v Semafore
V sezóne 1957 - 1958 sa mladík s čiernymi kučeravými vlasmi a fúzikmi objavil na doskách pražskej Reduty. Tam sa zoznámil s Jiřím Suchým a Jiřím Šlitrom, kľúčovými postavami českej kultúrnej scény. V kaviarňach Vltava sa zas zoznámil s Miroslavom Horníčkom a Ivanom Vyskočilom. V Redute však viac-menej iba zaskakoval, o nejakej stálej práci sa nedalo hovoriť. Vrátil sa teda do Karlových Varov, kde v roku 1959 stál pri vzniku Mambo Kvintetu, s ktorým jazdil na zájazdy po celej republike. Stále však túžil vrátiť sa do Prahy.
Nakoniec Matušku angažovali práve Suchý so Šlitrom. Vo februári 1960 nastúpil do divadla Semafor. Na divadelných doskách sa prvýkrát objavil v satiére „Člověk z půdy“, kde plnil funkciu sboristu a tanečníka. Tri mesiace nato, v pásme „Zuzana je sama doma“, odspieval svoj prvý známejší song „To všechno vodnes čas“, ktorý bol duetom s Karlom Štědrým. Nahral aj debutný singel, splitko s pesničkou „Souvenir“. V novembri 1960 nahral s orchestrom Karla Vlacha svoju prvú skladbu. Matuškova hviezdna kariéra naplno odštartovala.
Prvou významnejšou Matuškovou rolou bol chuligán Harry Bedrna v komediálnej „detektivke s hudbou“ „Taková ztráta krve“. Spevák v tej dobe žil veľmi skromne: nemajúc bytu a túžiac po ňom, oficiálne bol v divadle zamestnaný ako technik, kulisár a rekvizitár. Traduje sa, že v Semafore dokonca prespával priamo na javisku na vyradenej opone, alebo na lehátku.
To sa ale rýchlo zmenilo. Počas pôsobenia v Semafore sa z Matušku stala hviezda. Vládol zvučným barytónom, avšak jeho rozsah bol podstatne väčší - od basov mohol ísť až do vysokého tenoru. Odlišoval sa aj vizážou: začal nosiť plnovous, čo u nás v tej dobe nebolo obvyklé, mal čierne kučeravé vlasy a jeho uhrančivý pohľad pôsobil najmä na nežné pohlavie ako magnet. Bol „čertom z pohádky“, tajomným cudzincom. Tým, ako vyzeral a ako sa obliekal (roláky, džínsy, retiazka na ruke), získal povesť rebela, takže ho bralo aj mužské publikum. K obrovskému talentu pridával aj neskutočné charisma, bol plný energie, elánu a temperamentu, vtipný a očarujúci. Zároveň bol veľkým bohémom, často a rád popíjal, väčšinou s partiou ľudí z umeleckých kruhov, napríklad s básnikom Janom Schneiderom, ktorý mu neskôr otextoval niektoré piesne. Bolo tiež o ňom známe, že je poverčivý. V Semafore sa zoznámil s Evou Pilarovou a spieval s ňou duety. Ich pieseň „Ach, tá láska nebeská“ bola v roku 1962 vyhlásená za pieseň roka. V rámci Semaforu vznikol aj druhý duet s Evou Pilarovou „Tam za vodou v rákosí“, mimo Semafor je známy hit „Mám malý stan“ (duet s Karlom Štědrým). Počas dvoch rokov v Semafore naspieval od autorskej dvojice Šlitr-Suchý aj ďalšie veľké hity, ako „Písnička pro Zuzanu“, „Árie Měsíce“ a „Kočka na okně“. Nie je divu, že sa v roku 1962 stal Matuška prvým československým Zlatým slávikom. Jeho popularita ako speváka aj ako herca v Československu prudko rástla.
Vrchol slávy v Rokoku a filmová kariéra
„Walda bol živel a tiež dosť nezodpovedný,“ opisovali ho. Zmeškával odjazdy a občas (mimo Semaforu) podpísal zmluvy na dve predstavenia na rôzne miesta v rovnakom čase. Navyše mu v tom období zomrela matka Mia, takže sa utápal v depresiách. Nakoniec v roku 1962 zo Semaforu odišiel, a spolu s Evou Pilarovou nastúpil k Darkovi Vostřelovi do divadla Rokoko. Tam jeho sláva kulminovala. Prišiel tam ako spevák, hrať divadlo vôbec nechcel, napriek tomu za sedem rokov pôsobenia dostal jedenásť hlavných rolí. S obrovským priestorom v českom rozhlase, televízii a divadle sa Waldemar Matuška stal fenoménom českej kultúry 60. rokov minulého storočia.
Čo sa týka pesničiek, v Rokoku sa jeho častým textárom stal Ivo Fischer. Prvým songom, ktorý mu otextoval, bol americký traditional „Jó, třešně zrály“ (1964). Z ďalších Waldových hitov tejto jeho rokokovej éry možno uviesť piesne „Ó, Zuzano“, „Jezabel“, filmovú „Buď pořád se mnou“, ďalej „Růže z Texasu“, „Víc nechtěl by snad ani D´Artagnan“ (duet s Martou Kubišovou), „Nebeskej kovboj“, „Mrholí“, „Sedm dostavníků“, „Po starých zámeckých schodech“, „Tuhle rundu platím já“, „San Francisco“, „Čtyři koňský kopyta“, „Volám déšť“, „Pojď se mnou lásko má“, „Sbohem lásko“, „Don Diri Don“, „Píseň pro Kristýnku“, „To se nikdo nedoví“ (duet s Helenou Vondráčkovou), „Slavíci z Madridu“ a „Vítr to ví“. V tom čase Matušku doprevádzali napríklad Vobrubův TOČR, Karel Vlach s orchestrom, skupina Mefisto alebo Orchestr Václava Hybše. V roku 1965 vydal prvú LP platňu „Zpívá Waldemar Matuška“. So stúpajúcou popularitou prichádzali aj filmové ponuky.
V Rokoku spieval s Martou Kubišovou aj Helenou Vondráčkovou, s ktorou si neskôr zaspieval aj legendárny duet „Tisíc mil“ (1967). Naspieval duety s Hanou Hegerovou a Karlom Gottom. Objavil sa v legendárnych českých muzikáloch „Kdyby tisíc klarinetů“ (1964), „Noc na Karlštejně“, v kultovej komédii „Limonádový Joe“ a v mnohých iných filmoch a seriáloch. Účinkoval v zábavných reláciách, televíznych kabaretoch a silvestrovských estrádach. V roku 1967 získal svojho druhého Zlatého slávika. Z Rokoka odišiel v roku 1969. V tomtéž roku vyšla kniha „To všechno vodnes čas…“ - akési Waldovo „poviedanie o živote“, ktoré zaznamenal Ivan Foustka.
Éra KTO a posun ku country hudbe
Následne začal Matuška spolupracovať hlavne s Orchestrom Václava Hybše, čo malo - až na výnimky - dosť estrádny charakter. Spieval však aj s inými telesami. Z tohto obdobia potom pochádzajú piesne ako napríklad „Tiše a lehce“, „Vracím se rád“, „Čas chvátá“, „Hříšník a fláma“, „Ráno“, „My jsme ti kluci akorát“, „Harfa“, „Děti z Pirea“, „Tvá země“, a „A tak dál nosíš po kapsách sny mládí“. Hoci bol Waldemar vždy tak trochu kovboj a tramp a páčili sa mu chlapské piesne country & western, stále viac ho to ťahalo týmto smerom. V 70. rokoch, zatiaľ čo v 60. rokoch bol Waldemar Matuška originálnou tvárou českej kultúry, viedol bohémsky život a mal dokonca niekoľko konfliktov so štátnou komunistickou mocou, v priebehu 70. rokov minulého storočia sa stáva štandardnou súčasťou českého šoubiznisu.
A tak začala jeho spolupráca s kapelou KTO (Kamarádi táborových ohňů), v ktorej od roku 1973 spieval aj so svojou vtedajšou priateľkou Olgou Blechovou, zvanou „Bleška“. Samozrejme, že ďalej robil s Hybšom (napríklad songy „To bejval nádhernej čas“, „Já si vsadil na pár tónů“, „Loutna“, „Holky, já mám vás všechny rád“, „Den bičem prásk“, „Když máš v chalupě orchestrion“), ale gro hrania a koncertovania preniesol na KTO. V roku 1974 vyšiel prvý singel „Bylo nám pět a půl / Uragán“. V roku 1975 odcestovali KTO s Waldou a Olgou na koncerty do USA, kde prvýkrát vystúpili aj v Mekke country, Nashvillu. Neskôr tam hrali ešte trikrát. Z piesní s KTO možno uviesť ešte napríklad „Dým nad střechami“, „Kluci do nepohody“, „Zhoupni se v sedle“, „Jen se přiznej, že ti scházím“ či „Eldorádo“. Na začiatku 80. rokov potom vyšla ďalšia kniha Matušky a Ivana Foustky: „Svět má 24 hodiny“ (1982). Stal sa dlhodobo druhým najobľúbenejším spevákom v Československu, hneď po Karlovi Gottovi. V roku 1980 mu udelili titul zaslúžilý umelec.
Osobný život a rodinné zázemie
Matuška mal rád ženy a ženy mali rady jeho. Prvýkrát sa oženil ešte v Karlových Varoch ako osemnásťročný s Jiřinou Šťástkovou. Manželstvo trvalo päť rokov a narodil sa im syn Miroslav, ktorý žije v Hamburgu a je knihovníkom a muzikantom. Waldemar s Jiřinou spolu mali ešte dvojčatá - dievčatká, ktoré však bohužiaľ kvôli chybnému očkovaniu na klinike zomreli. Druhé Waldovo manželstvo s Hanou „Dulinou“ Svobodovou bolo epizódne.
Počas natáčania filmu „Kdyby tisíc klarinetů“ (1964) sa zoznámil s herečkou Jitkou Zelenohorskou a začali spolu žiť. Stali sa populárnou dvojicou, „najkrajším párom v našom šoubiznise“. Vzťah navonok trval zhruba päť rokov, ale medzitým do Matuškova života vstúpila tajná láska, ktorá sa od roku 1969 stala jeho vyvolenou už navždy - speváčka Olga Blechová. S Olgou sa v roku 1976 oženil a o rok neskôr sa im narodil syn Waldemar George, ktorý sa neskôr stal prekladateľom a tlmočníkom. Olga Blechová-Matušková, ktorá dlhodobo žije na Floride, ho opisovala ako fantastického a skromného otca. „Za najšťastnejšie obdobie pokladal narodenie syna Waldíka. Bol to fantastický otec. V súkromí bol nenáročný a skromný človek,“ vyznala sa pre TASR. O svojich vzoroch rád hovoril nasledovne: "Môj vzor bola vždy Ella Fitzgerald. Teda nie hlasom, ale pohybmi. Jednoducho som prišiel k mikrofónu, postavil som sa a zaspieval."
Konflikty s režimom a rozhodnutie emigrovať
Hneď na začiatku umeleckej dráhy sa jeho cesty skrížili s komunistickou tajnou bezpečnosťou. Keď ho v roku 1956 vylúčili z karlovarského Súboru piesní a tancov, Štátna bezpečnosť (ŠTB) si do spisov zapísala: „Celkovou výchovu souboru vedl západním směrem a nechtěl nacvičovat pokrokové a socialistické písně. Je obdivovatelem západního způsobu života a snažil se tomuto žití sám přizpůsobit.“ Eštébáci odvtedy Matušku neustále sledovali a kvôli jeho „nesocialistickému spôsobu života“ mu zakázali vycestovať na festival ešte aj do socialistickej časti Nemecka. Podľa jedného z udavačov sa Matuška vraj na Karlovarskom festivale vyspal aj s Ginou Lollobrigidou, ale „nerád o tom hovorí“.
Sledovanie Matušku neprestalo ani v časoch jeho vrcholnej slávy v pražských divadlách Semafor a Rokoko. Nevôľa eštébákov sa vtedy miesila takmer až so závisťou, keď sa často zameriavali na jeho osobný život a vzťahy so ženami. Nazbierané kompromitujúce informácie chcela ŠTB využiť k naverbovaniu známeho speváka do svojich radov. Waldemara Matušku však tajní na spoluprácu nikdy nezískali. Bol známy tým, že boľševikov neznášal a často si, ako sa hovorilo, „púšťal hubu na špacír“, provokoval.
Snažil sa zostať vo vlasti a pokračovať vo svojej speváckej dráhe. Pre emigráciu do USA sa rozhodol až v roku 1986, o 54 rokov neskôr po jeho narodení, po tom, keď mu komunisti chceli určovať texty jeho vystúpení. Už nezvládal tlak cenzorov a eštébákov, ktorí si na neho viedli spisy vyše tri desaťročia. Poslednou kvapkou bolo, keď v roku 1986 kdesi povedal, že vláda tají skutočné informácie o výbuchu v Černobyli, a niekto ho udal. Hrozilo, že si v tuzemsku už nezazpívá ani notu. A tak spevák so ženou a synom premenili cestu na dovolenku do USA na emigráciu.
Režim Matušku nakoniec z krajiny vyštval, ale nikdy ho nezničil ani ako človeka. Dohasínajúci komunistický režim správa o jeho emigrácii prekvapila. Ihneď ale začali pracovať. Ešte v deň jeho emigrácie zrušili vysielanie všetkých Matuškových pesničiek v rádiu a televízii. Komunistické úrady potom zakázali hrať jeho skladby, zlikvidovali jeho platňu „Jsem svým pánem“, ktorá ešte mala vyjsť, v seriáli „Chalupáři“ bol zmazaný jeho hlas, zostala len hudba, v „Rozpacích kuchaře Svatopluka“ bolo odstránené jeho meno z titulkov, a bol mu odňatý titul zaslúžilý umelec, ktorý mu bol predtým udelený v roku 1980.
Život v USA a návraty do vlasti
V Amerike sa Matuškovi usadili na Floride, v St. Petersburgu. Waldemar Matuška zatiaľ v USA usporadúval koncerty pre krajanov a vydával tu ďalšie platne. Bolo to ťažká drina, najazdili tisíce míľ a odohrali množstvo koncertov. Natočili platňu národných piesní, z čoho si kúpili dodávku a začali jazdiť po USA po krajanských spolkoch. Nakoniec si na Floride kúpili dom, ktorý neustále prestavovali. Waldemar mal okrem speváckej vášne ešte jednu - staval rôzne druhy harf.
Po páde komunistického režimu v roku 1989, kedy nastala renesancia ním spievaných skladieb, sa do Československa opäť pravidelne vracal. Svoj hlavný stan mal však na Floride. O svojom americkom dobrodružstve napísal cestopis „Tisíc mil, těch tisíc mil…“ (1999). O tri roky neskôr o Matuškovi natočil dokument „To je Waldemar“ režisér Filip Menzel (2002). V tej dobe sa ale spevákovi stále zhoršovalo zdravie. Po roku 2003 kvôli neustále sa zhoršujúcemu zdraviu už takmer nekoncertoval.
Odkaz a úmrtie nezabudnuteľnej legendy
V čase, keď bol na vrchole svojej slávy v 60. a 70. rokoch minulého storočia, bol Waldemar Matuška ako zjavenie. S čiernymi uhrančivými očami, podmanivým temperamentom, pestovanou bradou a charizmatickým hlbokým hlasom. „Má hlas, ktorému veríte,“ písali o ňom československí hudobní publicisti.
Waldemar Matuška zomrel 30. mája 2009 vo veku 77 rokov v meste St. Petersburg na Floride, na zápal pľúc a následné zlyhanie srdca. Domov sa však napokon predsa len vrátil. Jeho pohreb sa konal 18. júna 2009 a prišlo naň okolo 12 000 ľudí. Pochovaný je na Vyšehradskom cintoríne v Prahe.
Úspešnú spevácku dráhu Matušku dnes dokumentujú tri desiatky vydaných albumov a kompilácií. V roku 2007 vyšla dvojkompilácia „Slavík z Madridu/To nejlepší“. Z roku 2009 je trojkompilácia jeho piesní pod názvom „Sbohem lásko/Zlatá kolekce“. Vo februári 2012 vyšla Zlatá albumová kolekcia „Nebeskej kovboj“, ktorá obsahuje 18 CD s jeho piesňami. V roku 2010 o ňom Česká televízia natočila z cyklu Príbehy slávnych dokument „Walda“ (réžia Václav Kučera). V roku 2012 o spevákovi vyšla kniha Marie Formáčkové a Michala Herzána „Waldemar Matuška - a tak dál nosíš po kapsách sny mládí“. O rok neskôr Olga Matušková-Blechová vydala kontroverznú knihu „Waldemar a Olga - Zákulisí našeho života“ (2013). Aj keď mu komunistický režim po emigrácii odňal titul zaslúžilého umelca, jeho odkaz zostáva neotrasiteľný a jeho piesne sú dodnes súčasťou zlatého fondu českej a slovenskej populárnej hudby. Waldemar Matuška zostáva nezabudnuteľnou postavou, ktorej hlas a osobnosť pretrvávajú v kolektívnej pamäti.
tags: #waldemar #matuska #narodenie