Výchova detí predstavuje pre rodičov jednu z najnáročnejších, no zároveň najobohacujúcejších úloh. V rámci nej sa nevyhnuteľne vynára otázka trestania - je to vôbec správne? Prečo by sme mali trestať, ak nám ide o láskyplný vzťah s našimi deťmi? Mnohí sa zhrozia pri samotnej predstave trestu, najmä fyzického, no realita ukazuje, že aj to najlepšie dieťa zaručene urobí nejaký ten prešľap. Cieľom tohto článku je preto pozrieť sa bližšie na problematiku trestov vo výchove, rozlíšiť medzi udeľovaním trestu a ponechaním pôsobenia prirodzených dôsledkov konania dieťaťa, a preskúmať, aké metódy sú skutočne účinné pri budovaní zodpovedných a sebaistých jedincov. Samozrejme, z pohľadu výchovy je vždy lepšie nechať pôsobiť prirodzené dôsledky konania, ako udeliť trest samotný.
Historický Pohľad na Výchovu a Zmeny v Prístupe k Trestom
Pohľad na výchovu a tresty prešiel v priebehu desaťročí výraznými zmenami. V nie tak dávnej minulosti bola autorita rodičov neotrasiteľná a doma často vládli pevnou rukou, nepripúšťajúc vyjednávanie. Veta „Čo som povedala, to platí!“ asi najviac vystihovala tento výchovný štýl. Dieťa sa muselo podriadiť nielen rodičom, ale aj dospelým všeobecne. V mnohých rodinách bolo zvykom, čo si dnes už len ťažko vieme predstaviť - deti svojim rodičom vykali. Medzi sebou mali tiež väčší citový odstup. Pevné miesto vo výchove mali tresty, a ak deti neposlúchli na slovo, odvrávali či niečo vyviedli, prišli dôsledky často aj v podobe fyzického trestu.
Neskôr sa pohľad na výchovu a fyzické tresty začal meniť. Viacerí veľkí odborníci svojej doby, akými boli napríklad Benjamin Spock, Thomas Gordon či T. Berry Brazelton, ukazovali, že existuje aj iný spôsob, ako vychovať dieťa. Tradičné disciplinárne opatrenia či fyzické tresty pre nich neboli riešením. Namiesto toho presadzovali efektívnu komunikáciu a vzájomné porozumenie. Postupne tak začalo ubúdať rodičov, ktorí verili v oprávnenosť „výchovnej“ facky. Dnes už spoločnosť vníma fyzické tresty ako formu násilia na deťoch. Napriek tomu sa rodičia, najmä ak nevidia iné riešenie, k nemu stále uchyľujú. Faktom zostáva, že väčšina detí sveta žije v krajinách, kde zákon fyzické tresty povoľuje.
Rozličné Výchovné Štýly a Ich Dôsledky
Podobne ako ostatné aspekty nášho života, aj výchovu a jej vplyv začali odborníci skúmať. Na základe výskumov bolo pomenovaných niekoľko základných výchovných štýlov, z ktorých sa postupne vykryštalizovali ďalšie a ďalšie.
Autoritatívny („Diktátorský“) Štýl
Štýl hojne využívaný v minulosti, niektorí ho nazývajú aj diktátorský, je charakterizovaný prísnymi pravidlami a vysokými očakávaniami. Rodičia kladú veľký dôraz na to, aby deti bezhranične poslúchali a rešpektovali autority. O svojich rozhodnutiach nemienia diskutovať a ak sa tak nestane, prichádza trest. Autoritatívni rodičia nevysvetľujú, hoci trvajú na svojom. Dieťa je potrestané, no často nechápe, čo urobilo zle. Typická pre autoritatívny štýl je tiež až príliš veľká miera kontroly a menej emocionálnej blízkosti či vrúcnosti. Hoci má tento štýl svojich zástancov, ktorí tvrdia, že tvrdá ruka je potrebná na výchovu poslušných a zdatných detí, prax ukazuje iné. Najmä v prípadoch, ak sa rodič uchyľuje k tvrdým trestom či kriku, nie je zriedkavé, že sa u detí neskôr objaví problém so správaním. Takisto viac normalizujú násilie a hrubosť.
Permisívny Štýl
Je presným opakom autoritatívneho štýlu, teda bez akýchkoľvek hraníc. Jednoducho povedané, dieťa si robí, čo chce. Rodičia sú veľmi zhovievaví, snažia sa byť skôr kamarátmi než autoritou. Vo všeobecnosti bývajú k deťom vrúcni a milujúci, no zriedkavo stanovujú nejaké pravidlá a ešte zriedkavejšie trvajú na ich dodržiavaní. Zástancovia permisívneho rodičovstva tvrdia, že formuje nezávislých dospelých, ktorí dokážu robiť vlastné rozhodnutia. Otázkou je však, do akej miery sú tieto rozhodnutia správne. V budúcnosti preto často majú problém s autoritami a ich požiadavkami. Zistia, že ako zamestnaní nemôžu len tak ostať doma, ako im to kedysi dovolili rodičia, ktorí im ešte napísali ospravedlnenie. Zažívajú preto viac stresu, čo častejšie vedie aj k výskytu problémov s duševným zdravím.
Nezúčastnený Štýl
Pri tomto štýle dieťa nie je hladné, má strechu nad hlavou. Rodičia ho nenechajú úplne „napospas osudu“, no inak sa v jeho živote angažujú minimálne. Nezúčastnený výchovný štýl pritom nemusí byť nutne voľbou. Je mnoho prípadov, keď k nemu nútia okolnosti, napríklad ak osamelý rodič ťahá tri práce, aby vôbec vyžil, dieťaťu neostáva iné, len byť samorastom. Vedci a psychológovia na nezúčastnenej výchove veľa pozitív nevidia, jedine ak to, že deti sú húževnaté a situácia ich donúti byť samostatnými. Na druhej strane výskum ukázal, že deti nezúčastnených rodičov vo všeobecnosti prosperujú horšie takmer vo všetkých oblastiach života. Často majú problém s príliš veľkou pripútanosťou či nízkym sebavedomím, ťažšie nadväzujú a udržiavajú si vzťahy. Majú problém ovládať emócie a vyrovnávať sa s nimi.
Rešpektujúci Štýl
Niekde na polceste medzi tým, že dieťa nemôže nič a môže všetko, stojí rešpektujúca výchova. Ako už názov naznačí, je založená na vzájomnom rešpekte. Rodičia, ktorí ho preferujú, nastavia pevné hranice s cieľom, aby pravidlá a očakávania boli jasné a primerané. Deti, ktoré vychovávajú rešpektujúci rodičia, majú veľkú šancu vyrásť v nezávislých, sebestačných a úspešných dospelých. Dokážu niesť zodpovednosť za svoje činy, rešpektujú druhých a vedia si vybudovať zdravé vzťahy. Psychológovia rešpektujúce rodičovstvo uznávajú a nepripisujú mu veľa negatív. Výzvou je však pre rodičov. Aj v náročnej situácii, napríklad keď sa dieťa hádže o zem a už meškajú, či pri prirodzene rebelujúcom tínedžerovi, si musia zachovať chladnú hlavu. Musia spraviť vedomé a rešpektujúce rozhodnutie, nie v návale hnevu dieťa nezmyselne potrestať. Ťažšie sa tiež hľadá správna miera medzi disciplínou a slobodou.
Prečo Tradičné Tresty Často Neúčinkujú a K Čomu Vedú?
Mnohí rodičia na Slovensku trestajú za zlé známky každé tretie dieťa, každé siedme má väčšinou pocit, že mu rodičia nedovolia povedať vlastný názor, tretina detí tvrdí, že v ich výchove niekedy prevažujú nadávky a bezmála každé desiate priznalo, že ho mama alebo otec niekedy nútia aj k nemorálnemu konaniu. Prečo dospelí siahajú pri výchove detí tak často po trestoch? Pretože je to pohodlné? Alebo sú presvedčení, že potrestané dieťa bude lepšie? Psychológovia však upozorňujú, že autoritatívna výchova spojená s telesnými trestami vyvoláva v deťoch rad obranných mechanizmov, ktoré v žiadnom prípade nerozvíjajú dobré vlastnosti detí, skôr naopak. Podnecujú deti k vzbure, vyvolávajú agresívne správanie, nútia deti klamať a vzbudzujú u detí nezdravú poníženosť.
Kruté tresty zväčšujú u citlivých detí priepasť medzi rodičom, ktorá môže prerásť do nenávisti, apatie či depresie. Veľa detí sa proti rodičovskému násiliu vzbúri tak, že neskôr koná v úplnom rozpore s očakávaním rodičov, čoho dôkazom môže byť aj skúsenosť jednej matky: „S manželom sme boli na syna prísni v troch veciach, na ktorých nám mimoriadne záležalo. Chceli sme, aby bol náš chlapec poriadny, aby sa učil hrať na klavíri a vyhýbal sa alkoholu. Manžel býval v tých veciach nekompromisný a neraz lietali u nás facky. Dnes viem, že sme zlyhali vo všetkých troch veciach: Synov byt vyzerá ako chliev, ku klavíru si nesadne, ako je rok dlhý a alkoholu sa vôbec nevyhýba, práve naopak.“
Autoritatívna moc rodičov vedie u dieťaťa často k agresivite namierenej proti iným. Je dávno známe, že stačí pozorovať dieťa, ako sa hrá s hračkou a dá sa usúdiť, ako sa k nemu správajú rodičia. Ak dieťa často hračku trestá, rozkazuje jej alebo sa na ňu hnevá, je zrejmé, že s podobným správaním sa stretáva aj doma. Také dieťa sa správa agresívne aj k iným deťom a v kolektíve býva často panovačné a konfliktné. Deti sa rýchlo naučia, že klamstvom sa môžu vyhnúť mnohým trestom. Veľa detí, ktoré sú vychovávané formou zákazov a trestov, sa priznáva, že často klame rodičov. Vo viacdetných rodinách dochádza k ďalším špecifickým obranným postojom.
Kruté zaobchádzanie vyvoláva u mnohých detí strach a poníženosť. V puberte sa niektoré deti dramaticky zmenia, dospievajúci potomok sa odrazu cíti dostatočne silný, aby sa pokúsil o odpor, a ten odpor môže byť prekvapivo hrubý a nenávistný. Mnohé deti však ani v období puberty, ani neskôr neskoncujú s poníženosťou a strachom. Pod vplyvom zážitkov z detstva v nich zostáva strach pred ľuďmi, ktorí sú v pozícii moci. Nedokážu sa presadiť, nedokážu obhájiť vlastné presvedčenie a stávajú sa „fackovacími panákmi“. Obávajú sa konfliktov a nedokážu riešiť ani najnevinnejší z nich. Sú to dospelí, ktorí neskôr plnia ordinácie psychológov a psychiatrov.
Mnohé prieskumy ukazujú, že bité deti dosahujú v škole oveľa horšie výsledky ako deti netrestané. Na pohľad to vyzerá logicky: Keď je dieťa šikovné, netreba ho biť. Keď sa zle učí, treba ho trestať. Vedci z univerzity v americkom New Hampshire však tento problém vysvetľujú ináč: Rodičia, ktorí nesiahajú po telesných trestoch, ale svoje deti povzbudzujú, chvália a deťom viac vysvetľujú, podporujú všetky vlastnosti, ktoré napomáhajú deťom dosahovať v škole lepšie výsledky.
Čomu Tresty Skutočne Učia?
Častokrát je trest len okamžitým ventilom emócií, ktoré prečin v rodičovi vyvolal. Teda v konečnom dôsledku ani nerieši podstatu prečinu, ale len dopady problému, ktoré rodič zakúsi. Keď sa dieťa pri stole zabáva a prevráti pohár s malinovkou, ktorý sa rozleje na obrus aj dlážku, čo sa zvyčajne stane? „Spravodlivosť“ trestu sa tak stáva diskutabilná, keďže odráža len negatívnu silu reakcie rodiča. Trest v dieťati vyvoláva negatívne emócie voči rodičovi a nevedie k uvedomeniu si podstaty problému.
To, čo sa dieťa učí, je:
- Vyžadovaný poriadok platí len v prítomnosti trestajúceho. Koľkokrát sme deťom hovorili, aby napríklad neskákali po posteliach. Na chvíľku prestanú a po premiestnení sa do inej izby, aby sme ich nevideli, veselo pokračujú ďalej. Táto logika poukazuje na to, že trest nenesie nijakú logickú súvislosť s prečinom, a preto je vlastne neúčinný. Bitka nehovorí nič o možnosti zničenia postelí.
- Mocenské ovládanie. Ak dieťa na sebe zakúša účinky moci a sily, prirodzená reakcia je: aha tak takto sa to rieši. V príklade, kde si súrodenci hádzali kockami, a vinník, potrestaný rodičom, následne „naloží“ obeti, vidíme obraz toho. Obaja hádzali kockami, vzájomne do seba triafali, obaja obdržali zopár zásahov. Len vinník tak nereval a mal smolu, že jeho zásah bol na obeti príliš viditeľný. A tak použil silu, aby zjednal spravodlivosť, presne podľa modelu mamy, násilím. Aká je perspektíva správania do budúcnosti pre dieťa s takýmto postojom? Celá logika trestu vedie k uzáveru: Svoje miesto si tu udržím len ak si ho vybojujem.
- Strach z chýb a vyhýbanie sa riziku. Zazvoní telefón, dieťa ho zodvihne a povie tomu, kto s vami potrebuje hovoriť, že ste práve odišli na stretnutie, aby sa vyhlo prípadnému trestu za to, že telefonovalo. Počas odborného prieskumu sa pýtali mladších žiakov, prečo sú pri diskusiách takí pasívni? Očakávali, že povedia niečo ako: „lebo neviem odpoveď“, alebo „hanbím sa hovoriť otvorene svoje názory“. Prečo sa deti už v malom veku boja robiť chyby? Vieme si spomenúť, čo sme počúvali v detstve o chybách od dospelých? „Keď niečo robíš daj si hlavne pozor, aby si sa nepomýlil. Chyby poukazujú na tvoju lajdáckosť a hlúposť. Nenechaj sa nikým prichytiť pri chybe.“ Keď však zakrývame svoje chyby, nemôžeme sa z nich nič naučiť. Cítime sa izolovaní a neschopní ich napraviť. Ak žijeme spôsobom, ktorým sa snažíme vyhnúť každej chybe, stávame sa ustráchanými a úzkostlivými. Preto trestaním detí za chyby ich vedieme k uzáveru: Nie je dobré riskovať, treba sa držať istoty. Úspešní ľudia predsa nie sú tí, ktorí neurobili nikdy chybu, ale tí, ktorí sa nezľaknú, opäť sa postavia a idú ďalej. A k tomu, aby to dokázali spraviť, potrebujú práve pevnú sebadôveru.
Tresty deťom na úžitok nebudú. Avšak právom sa tu natíska myšlienka: „Ale predsa ich nenechám robiť čo chcú!“ Správne rodičovstvo by sa malo snažiť vychovať zodpovedného jedinca. Keď sa však pozrieme okolo seba, aký výsledok pozorujeme? Deti prirodzene nemajú záujem stať sa zodpovednými. Keď musia na seba vziať bremeno svojho života, snažia sa vzoprieť. Nedokážu sa ovládať, musia sa to učiť. Preto sa s radosťou obracajú na rodičov a iných ľudí ochotných starať sa o ich záležitosti. Aj rodičia sa často domnievajú, že milovať deti znamená prevziať za nich zodpovednosť, ktorú by spokojne mohli niesť ony samy. Prevziať zodpovednosť za deti potláča a udupáva ich schopnosť popasovať sa s vlastnými životnými problémami.
Prirodzené Dôsledky ako Výchovný Nástroj
Zmysluplnejšou alternatívou k trestu je metóda prirodzených dôsledkov správania dieťaťa. Prirodzené dôsledky pomáhajú deťom skôr a lepšie uvedomiť si mieru svojej chyby a učiť sa z nej.
Uveďme si príklady:
- Malý Peťko (4 roky) jazdí na svojom bicykli nebezpečne blízko pri ceste. Namiesto kričania a fyzického trestu za neposlušnosť je vhodnejšie mu zobrať bicykel a vysvetliť mu, že voziť sa pri ceste je nebezpečné. Následne si dohodnete pravidlá, napríklad že keď pôjdete popri ceste, bicykel nedostane a bude sa vás musieť držať za ruku - je to prirodzený dôsledok jeho konania.
- Anička (4 roky) má k dispozícii niekoľko druhov obuvi na rôzne počasie. Vždy keď idete von a poviete jej, aby si obula konkrétne tenisky, Anička sa zatne a obuje si gumáky. Namiesto naťahovania a „nakladačky na zadok“ by bolo vhodnejšie nechať malej Aničke k dispozícii len jedny tenisky a gumáky schovať a vytiahnuť ich až v prípade dažďa. Anička by tak musela znášať prirodzené následky v podobe, že si nebude môcť vyberať medzi topánkami a bude si musieť vždy obuť len tie tenisky, ktoré má vytiahnuté.
- Juraj (14 rokov) by chcel mať rovnaký dotykový mobil ako jeho otec. Ten mu prisľúbil, že mobil dostane, avšak dostačujúci pre jeho využitie, a teda nie dotykový. Jurajovi sa to nepáči a v afekte hodí otcov mobil o zem a rozbije ho. Vhodnejšia otcova reakcia by bola taká, že by si syn musel „odpracovať“ vzniknutú škodu, napríklad formou určitej brigády alebo prác v domácnosti. Treba však vždy pri deťoch brať do úvahy aj zmiernenie dôsledkov ich konania - nemôžete Jurajovi zaraziť vreckové na najbližšie tri roky, pokiaľ splatí vzniknutú škodu. Môže však dostávať znížené vreckové po dobu pol roka.
Preneste zodpovednosť za jeho konanie na jeho plecia. Dieťa tak postupne samo pochopí, že niečo podcenilo, a preto sa TO stalo. Následne je na mieste opýtať sa aj to, čo by malo urobiť, aby sa to nabudúce nestalo, resp. ako si môže situáciu najbližšie opraviť a čo musí preto urobiť.
Stanovovanie Hraníc a Dôslednosť vo Výchove
Milujúci rodič je ten, ktorý určuje hranice, aby dieťaťu umožnil spoznať, za čo je alebo nie je zodpovedné. Hranice umožňujú chrániť dieťa pred zlými vecami. Keď napríklad poviete „nie“ osobe, ktorá sa vás snaží ovládať, stanovíte tak hranice medzi ňou a sebou. Prežívanie hraníc rozširuje schopnosť dieťaťa stať sa čestným a zodpovedným človekom.
Disciplína a správne nastavené hranice majú veľký význam. Ak neexistujú, môže dieťaťu neskôr chýbať sebakontrola a doviesť ho až k rizikovému správaniu. Rodičia by mali jasne definovať „pravidlá hry“ aj dôsledky, ktoré nastanú, ak ich dieťa poruší. Na dodržaní hraníc treba trvať stále. Nemajú efekt v prípade, že na nich trvá len jeden z rodičov alebo sa posúvajú podľa nálady. Dôslednosť je beh na dlhú trať, ale výsledky sú razantné. Posilňuje inteligenciu a nezdolnosť.
Pre dôslednosť vo výchove platí jednoduché pravidlo - hovorte deťom len to, čo ste schopní dodržať, a zákazy kontrolujte. Aký má zmysel školopovinnému dieťaťu zakázať počítač alebo televíziu, keď je celé popoludnie samo doma a rodičia prídu z práce až navečer? Týmto zákazom vlastne dieťa vystavujete ťažkej morálnej dileme, veľmi chce pozerať a veľmi dobre vie, že nemáte šancu zistiť, či zákaz dodržalo alebo nie. Tomu by odolal málokto. A ešte jedna vec, ktorá naozaj funguje: nerobte to, čo dieťaťu zakazujete. Pokiaľ sa vytrvalo hráte s mobilom, ale na dieťa sa hneváte, že ho má stále v ruke, nemáte šancu ho naučiť, aby sa s ním stále nehralo.
Aj napriek všetkým dohodám a pochopeniu je rodič rodičom, má vo vzťahu s dieťaťom väčšiu zodpovednosť, tiež väčšie skúsenosti, takže sú veci, o ktorých sa nediskutuje (prilba na bicykel, prechádzanie cez cestu za ruku…). Deti väčšinou veľmi skoro pochopia, že je pár situácií, kedy skrátka musia počúvnuť bezpodmienečne a nediskutujú. Len je zase potrebné byť dôsledný.
Komunikácia a Emocionálny Koučing Namiesto Psychických Trestov
Vo všeobecnosti platí, že pokiaľ nehovoríme o veľkom fyzickom násilí, sú oveľa škodlivejšie tresty psychické, ako sú:
- zosmiešňovanie, ironizácia (Ty si ale motovidlo. Poď sem, ty buchtička.)
- vyhrážky (Takto neposlušné dievčatko už nechcem.)
- trestanie mlčaním, nevšímavosťou, urážlivosťou (Ty už za mnou ani nechoď.)
- zastrašovanie (Ak budeš takto vymýšľať, odnesie si ťa čert.)
Takéto správanie narúša morálny kompas dieťaťa a pocit sebaúcty. Keď sa dieťa cíti milované, stáva sa mu, že keď spraví niečo nesprávne, bojí sa, že keď to povie rodičom, stane sa niečo veľmi nepríjemné - príde trest. Avšak viac ako trestu sa vlastne vo svojom vnútri bojí toho, že ho nebudú mať radi. Má pocit, že je hodné lásky len vtedy, ak je poslušné. Trest teda lásku robí podmienečnou. To je stav, ktorý je z hľadiska celkového vývoja dieťaťa veľmi nebezpečný. Ak sa totiž dieťa necíti v rodine prijaté aj so svojimi chybami, začne bojovať o svoje miesto akýmikoľvek prostriedkami, aj nevhodným správaním.
Každé dieťa sa ocitne v situácii, keď sa hnevá, niečo sa mu nepáči, s niečím nie je spokojné. Je to bežná emócia, s ktorou sa stretávame všetci, deti, ale aj my, dospelí. Je súčasťou bežného života a každý má na hnev právo. Otázkou je, ako dokáže dieťa túto emóciu spracovať, ako dokáže v takejto situácii reagovať. S touto schopnosťou sa dieťa nerodí, túto schopnosť sa musí naučiť. „Emočný koučing“ je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať. Mnohí rodičia deťom ukazujú, že hnev je niečo, čo sa nepatrí, čo je hodné trestu. Dieťa tak učíme hnev potláčať alebo sa zaň hanbiť.
Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie. Bitka je jeden z príkladov správania, ktoré niektorí rodičia robia a zároveň si želajú, aby to ich deti nerobili. Aby sa súrodenci navzájom nebili, aby dieťa nebolo agresívne voči svojim kamarátom, aby neubližovalo iným deťom. Prečo dieťa nemôže ublížiť svojmu kamarátovi, ale rodič môže ublížiť svojmu dieťaťu? Zvládať hnev sa dieťa učí od rodiča. Nie na základe toho, čo mu rodič rozpráva, ale predovšetkým na základe toho, čo vidí, ako sa rodič správa, keď je nahnevaný.
Ak sa dieťa ocitne v situácii, keď mu niečo nedovolíme, keď od neho vyžadujeme niečo, čo sa mu nepáči a začne ho ovládať hnev, rodič sa snaží túto vlnu negatívnych emócií zastaviť. Buď ustúpi zo svojich požiadaviek a vyhovie dieťaťu, čím mu vlastne ukazuje - hnevaj sa, zlosti a dosiahneš čo chceš. Alebo mu nariadi zákaz plaču alebo akéhokoľvek iného prejavu hnevu.
Aké je riešenie? Neustúpiť, ale zároveň empaticky počúvať a prijať pocity dieťaťa. Vety ako „si zlý“… „reveš ako malé decko“… nie sú najšťastnejšie. Namiesto toho skôr použite slová ako „chápem, že ťa to nahnevalo“… „viem, že si z toho smutný“… „vidím, že sa ti to nepáči“… Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať. Vnímate jeho pocity, jeho hnev, nesúhlas, čo ale neznamená, že mu ustupujete.
Nie je dobré riešiť konflikt s dieťaťom v návale hnevu. Dajte mu priestor, nech sa ukľudní. Odíďte z miestnosti a skúste ho nechať chvíľu samé, prípadne ho niekde postavte alebo posaďte (nie dieťa, ktoré je mladšie ako 2 roky). Zároveň získate čas, aby ste sa aj vy ukľudnili a premysleli si, ako budete ďalej riešiť konflikt s dieťaťom. Keď sa dieťa aspoň čiastočne ukľudní, objímte ho, sadnite si k nemu a skúste sa vrátiť k tomu, čo ho nahnevalo. Jednajte s ním pokojne, bez kriku a ponižovania, môžete ho nechať, nech vám samo vysvetlí, čo ho nahnevalo, ako by ono chcelo situáciu vyriešiť. Vy určujete hranice a dôsledne, s láskou, trvajte na ich dodržiavaní - napríklad, môžeš si pozrieť TV, keď budeš mať upratanú izbu. Deti tak učíme niesť zodpovednosť za svoje správanie - ono sa rozhoduje a nesie dôsledky - pozitívne alebo negatívne.
Rozdiel Medzi Chválením a Povzbudzovaním
V dnešnom svete je trendom vychovávať sebavedomé a priebojné dieťa, ktoré sa neskôr dokáže v tomto svete uplatniť. V súčasnosti je známe, že negatívne hodnotenie do výchovy nepatrí. Napriek tomu si však mnohí rodičia neuvedomujú, že ani chválenie nie je vždy najvhodnejší spôsob výchovy. Môže sa to zdať ako špekulácia, veď každé dieťa to očakáva - niečo sa mu podarí, pochválime ho a za zlé ho potrestáme.
Chválenie ako Závislosť na Vonkajšom Zdroji
Hoci sa pochvala sústreďuje na pozitívne správanie, patrí do hodnotenia, ktoré vychádza zvonku a nie zvnútra dieťaťa. Ide teda o iniciatívu zo strany rodiča, ktorý popisuje správanie dieťaťa. Jednoduchšie povedané, pochvala podporuje závislosť dieťaťa tým, že ho učí spoliehať sa na vonkajší zdroj kontroly a motivácie, nie na sebakontrolu a vnútornú motiváciu. Je to istá forma odmeny. Vo veľkej miere však popisuje len konečný stav (napríklad krásny obrázok, pekne uprataná izba…) a neodzrkadľuje proces a hlavne snahu, čo sú v tomto prípade najdôležitejšie. Dieťa môže začať veriť tomu, že má hodnotu len vtedy, ak má úspechy. Koniec koncov, motiváciou jeho činov sa stane uspokojenie potrieb iných, spočiatku hlavne rodičov.
Povzbudenie ako Budovanie Sebadôvery a Sebaúcty
Povzbudenie je proces, ktorý sa sústreďuje na úspechy a schopnosti dieťaťa s cieľom vybudovať u neho sebadôveru a sebaúctu. Táto forma hodnotenia sa zameriava na vnútorné hodnotenie a účasť dieťaťa, tým podporuje rozvoj vlastnej motivácie a sebakontrolu. Povzbudzujúci rodič učí svoje dieťa prijať aj nedostatky, učiť sa z vlastných chýb, učia ho dôverovať si a cítiť sa užitočné v tom, čo robia. Pochvala, ocenenie alebo trest môžu byť teda dobrým motivátorom pre dieťa. Podstatné je ich motivovať múdro, tak aby sme ich povzbudzovali konať lepšie ako doteraz.
Rodič ako Vzor a Dôležitosť Sebareflexie
Mnoho výchovných problémov je vlastne prejavom nevyriešených problémov rodičov samotných. Možno by nebolo zlé občas si položiť otázku: Ako vyzerá naše manželstvo? Máme spoločné záujmy, vážime si jeden druhého? Je náš vzťah harmonický, alebo plný napätia, žiarlivosti a nedôvery? Robí si každý čo chce, bez ohľadu na druhého, bez ohľadu na deti, alebo sa dokážeme o veciach dohodnúť a hľadáme spoločné riešenia? Dokážeme vypočuť jeden druhého? Máme na výchovu spoločný názor? Sme sústredení len na vlastné problémy, alebo chápeme aj problémy iných - napr. vlastných detí? Ako vyzerá naša rodina? Chápeme svoje deti? Rozprávame s nimi? Nachádzame si pre ne čas?
Výchovné štýly sa zvyknú prenášať z generácie na generáciu. Ak mali otec či mama veľmi prísnych a autoritatívnych rodičov, je pravdepodobné, že budú vychovávať rovnako. Ak zažili násilie, zrejme budú tiež násilnícki. Vidieť to aj z výsledkov rôznych štúdií. Nie je namieste hľadať vinníka či ukazovať prstom na rodičov. Nevolia si mať dieťa s cieľom traumatizovať ho na celý život. Sami si nesú traumy aj spôsob výchovy, ktorý bol v ich rodine a v tej dobe považovaný za správny. Stáva sa tiež, že rodičia si chcú prostredníctvom dieťa splniť svoje nesplnené sny a ambície. V oboch prípadoch nezahojené emocionálne rany rodiča vytvoria nové rany v dieťati. Preto ak si myslíte, že si nesiete náklad, ktorý nechcete odovzdať, či už je v podobe nesplnených ambícií, alebo iných tráum z detstva, vyhľadajte pomoc odborníka.
Úspešný rodič postupne zistí, že vychovávať sa dá aj bez trestov. Iba tí najbezradnejší vyskúšajú všetky druhy trestov, vrátane telesných. Psychológovia radia: Skúste to bez trestov. Hovorte s dieťaťom, snažte sa odhaliť príčiny jeho zlého správania sa. Motivujte dieťa pochvalou, láskou a pochopením. Hľadajte spolu s ním kompromisy, ktoré vyhovujú obom. Tresty majú iba jedinú výhodu - sú lepšie ako nezáujem.
Právny Kontext Trestania Detí na Slovensku
Slovensko sa v medzinárodných porovnaniach (napr. podľa Globálnej iniciatívy za ukončenie všetkých telesných trestov alebo Európskeho výboru pre sociálne práva) radí medzi štáty s tzv. mierne zakázanými telesnými trestami. Zákaz telesných trestov zaviedlo ako prvé v Európe Švédsko, a to v roku 1979. Postupne sa pridali všetky škandinávske štáty, potom Rakúsko, Dánsko, Cyprus, Litva, Chorvátsko a Nemecko. Slovensko patrí ku krajinám, v ktorých nie sú telesné tresty zákonom zakázané explicitne, ale sú upravené rôznymi právnymi predpismi. V príslušnom zákone sa píše, že „dieťa nesmie byť neprimerane alebo neodôvodnene trestané“. Primeraným trestom či dôvodom na bitku však môže byť pre každého niečo iné. Niekto trestá aj za trojku v žiackej knižke, iný len výnimočne, ale silnejšie. Keďže zákon presne nestanovuje, kedy, ako často a akou silou môže rodič svoje dieťa potrestať, mnohí odborníci tvrdia, že telesné tresty by sa mali radšej zakázať. V spoločnosti, žiaľ, prevláda všeobecný názor, že rodič si môže robiť s dieťaťom to, čo uzná za vhodné.
Relevantné slovenské zákony zahŕňajú:
- Zákon o rodine (č. 36/2005 Z. z. § 28 ods. 2.): Tento zákon stanovuje, že rodičia sú povinní chrániť záujmy dieťaťa, zabezpečovať jeho všestranný rozvoj a riadne ho vychovávať. Nesmú dieťa vystavovať telesnému ani duševnému násiliu.
- Zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele (č. 305/2005 Z. z. § 3 ods. 3 písm. d) a § 47): V definícii dieťaťa v § 3 sa hovorí o práve na ochranu pred násilím. Zákon považuje za ohrozené dieťa aj také, ktoré je fyzicky alebo psychicky týrané alebo zneužívané.
- Trestný zákon (č. 300/2005 Z. z. § 193 (Týranie blízkej osoby a zverenej osoby) a § 155 a nasl. (Trestné činy proti životu a zdraviu)): Trestný čin spácha ten, kto týra osobu, ktorá je v jeho starostlivosti alebo výchove, a to fyzicky alebo psychicky. Tento zákon špecifikuje závažné formy násilia.
- Ústava Slovenskej republiky (Ústavný zákon č. 460/1992 Z. z. Čl. 15 ods. 1 a Čl. 16 ods. 1): Každý má právo na život. Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Tieto základné práva platia aj pre deti a obmedzujú možnosti rodičov v oblasti fyzického trestania.
Praktické Tipy pre Výchovu Bez Trestov
Ak sa už ako rodič uchýlite k trestu, mal by byť vždy primeraný a dieťa by hlavne malo vždy vedieť, za čo je potrestané. Ak by tomu tak nebolo, nikdy by sa neodnaučilo robiť chybu, za ktorú ho vy potrestáte. Tiež by ste sa mali vyhýbať psychickým trestom, napríklad že sa nebudete s dieťaťom rozprávať alebo ho budete strašiť nejakými zlými rozprávkovými bytosťami. Rovnako nie sú na mieste ani formy trestu, kedy deťom zakazujete fyzický pohyb alebo stretanie sa s priateľmi. To, že dieťa nebude pozerať týždeň alebo dva televíziu - na ňom nezanechá v zásade žiadne následky. Naopak, ak by ste dieťaťu zakázali napríklad športovanie alebo bicyklovanie, prípadne kontakt s priateľmi, bude to mať ďaleko horšie následky na rozvoj dieťaťa - začne sa nudiť a bude hľadať alternatívny program - časté pozeranie televízie, mobilovanie… Okrem toho, aby bolo dieťa spokojné a kľudné, potrebuje pohyb ideálne na čerstvom vzduchu - preto nechať ho týždeň doma nie je dobrý nápad.
Nemeckí psychológovia zostavili podľa odpovedí detí vo veku 6-12 rokov tabuľku najnezmyselnejších trestov. Dieťa by sa nikdy nemalo potrestať za vec, za ktorú nemôže. Nikdy by sme nemali deti trestať vtedy, keď máme zlú náladu a tiež za veci, ktoré inokedy, keď sme dobre naladení, odpúšťame. Nikdy by sme nemali trestať, kým sme nevyčerpali všetky ostatné možnosti. Trest býva mnohokrát odrazom pohodlnosti rodiča zaoberať sa hlbšie problémom, často je výsledkom sklamania, nervozity, únavy, netrpezlivosti, žiaľ, veľakrát aj výrazom hrubej sily a zneužívaním moci.
Tu sú odporúčania, ako zvládať náročné situácie a viesť dieťa k zodpovednosti bez tradičných trestov:
- Hľadajte príčiny nevhodného správania: Namiesto okamžitého trestania sa snažte pochopiť, prečo sa dieťa správa určitým spôsobom. Deti nie sú z podstaty zákerné, len myslia inak ako my dospelí. Napríklad hra je pre nich rovnako dôležitá ako pre nás pracovné úlohy. Malé deti väčšinou nehnevajú. Skôr reagujú (krikom, rozčuľovaním, nepočúvaním) na situáciu, ktorá je im nepríjemná. Je na nás, na rodičoch, aby sme ich predvídali a nenechali dieťa dospieť až ku konfliktu, s ktorým si nevie rady.
- Buďte proaktívni a strategickí: Ak napríklad viete, že dieťa je počas nákupov neposlušné, naplánujte veci tak, aby ste odvrátili jeho pozornosť.
- Používajte krátke oddychové časy (time-outy): Zlatým pravidlom je jedna minúta za každý rok veku dieťaťa - napríklad 3-ročné dieťa dostane 3 minúty ako oddychový čas. Cieľom je dať dieťaťu priestor na upokojenie a reflexiu, nie trest v zmysle izolácie.
- Nastavte pravidlá spolu: Keď sa nabudúce budete dohadovať o domácich prácach, na ktoré dieťa opäť zabudlo, nemusíte sa správať ako autoritatívny rodič, ale nechajte deti, nech stanovia pravidlá. To buduje zodpovednosť.
- Ukážte dieťaťu svoju lásku: Niekedy, keď dieťa dostane záchvat hnevu, všetko, čo musíte urobiť, je povedať: „Mohol/la by si ma objať?“ Dieťa s veľkou pravdepodobnosťou zabudne na dôvod hnevu a bude sa ponáhľať ukázať, ako vás miluje. Láska rodiča k dieťaťu nemá byť podmienená jeho správaním či poslušnosťou.
- Naučte sa ospravedlniť sa: Keď je dieťa drzé, veľmi ľahko z vás vyjdú aj nepekné či tvrdé slová. Ak máte pocit, že ste zašli príliš ďaleko, zhlboka sa nadýchnite a povedzte, že ste urobili chybu a je vám to ľúto. Vyspelý rodič neskrýva svoje chyby, ale otvorene sa k nim priznáva, tým dieťaťu umožní priznať aj jeho chyby. Nemá problém s tým sa dieťaťu ospravedlniť.
- Sústreďte sa na správanie, nie na osobnosť: Ak dieťa pri hre udrie súrodenca, rodič ho hneď napomenie, no nemal by mu hovoriť, že je zlé a že sa s ním určite nikto nebude kamarátiť. Áno, násilie nemôžeme ignorovať. Je však nutné zamerať sa na správanie, ktoré chceme zmeniť, nie „zaútočiť“ na osobnosť dieťaťa a vyvolať v ňom zlý pocit. K zahanbovaniu dochádza, aj keď sa dieťa niečo učí, napríklad chodenie na nočník. Hanba má tendenciu pretrvávať dlhé obdobie a postupne môže zničiť sebaúctu dieťaťa, ktoré nadobudne pocit, že nie je dosť dobré.
- Pohodlie rodiča nie je ospravedlnením: Rodičia pripomínajú, že trest prináša iba dočasné výsledky. Zakázať dieťaťu obľúbenú činnosť, zobrať mu hračku, poslať ho do izby alebo mu dať výchovnú je pre rodiča tou najpohodlnejšou cestou ako dosiahnuť disciplínu. Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že sme dosiahli svoj cieľ, psychológovia to vidia inak.
- Dôvera nad strachom: Trest vždy vytvára vzťah založený na strachu. Deti sa obávajú, čo urobia rodičia, keď prídu na nevhodné správanie a uchyľujú sa ku klamstvám, výhovorkám a dôvera v rodičov je omnoho nižšia. Keď ste nablízku, deti sa, samozrejme, môžu správať ako anjeli, ale je to zo strachu a nie preto, že by pochopili svoje predchádzajúce chyby.
Hranice a ich Testovanie deťmi
Deti rady porušujú hranice a budú ich testovať stále, je to totiž ich úloha. Rodič však musí mať v hlave množstvo rodičovských nástrojov, ako tieto hranice udržať. Často je potrebné predvídať. Ak dieťa opakovane nedokáže dodržať pravidlo, treba premyslieť, ako mu dopomôcť, aby to chcelo urobiť samo od seba. Napríklad, ak dieťa neustále liezlo na stôl, kde bola kvetina. Najskôr sme sa porozprávali, čo sa môže a čo nie. Niekedy pomôže aj odlákať pozornosť, keď príde silný pohnútok, napríklad umiestniť rádio. To zabralo na dlhú dobu. Ak to začalo znova a dieťa začalo zatvárať dvere, aby ho nebolo vidieť, bitka by tu nepomohla. Iba by to posilnilo pocit, že moc a ovládanie je riešenie.
Keď dieťa začne plakať potom, čo ste ho z nebezpečnej situácie zložili, alebo mu zabránili v nevhodnom správaní, je dôležité túto emóciu prijať. Ak mu pomôžete prekonať plač a hnev, urobíte preňho maximum. Tým budujete jeho odolnosť a učíte ho prekonávať frustráciu. Následné objatie povedie k vášmu spojeniu.
Mnohé z toho, čo sa dieťaťu v detstve stane, pamätáme si ešte aj v dospelosti. Pocit hanby, poníženia a hnevu často krát cítime ešte aj teraz. Trest bol súčasťou života. Naši rodičia ho používali spolu s odmenou zväčša ako jediný výchovný nástroj. Ale ruku na srdce - viedlo trestanie k náprave? Viedlo k zmene a k zodpovednosti za prečiny? Jednou z najťažších úloh rodičovstva je dokázať previesť dieťa zo závislosti na rodičovi k samostatnému a zodpovednému konaniu, k základnému pocitu: „Môj život je moja starosť!“