Hra je pre deti prirodzeným nástrojom na spoznávanie sveta. Rovnako je to pre dospelých kľúčový nástroj na spoznanie detí. Už Platón hovoril, že hodina spoločnej hry vám prezradí o človeku viac ako rok rozhovorov. V osemnástom storočí Rousseau vo svojej knihe Emil alebo O výchove prvýkrát písal o tom, čo všetko môžeme zistiť sledovaním dieťaťa pri hre. Tento pohľad na hru ako esenciálnu súčasť detského života a rozvoja pretrváva dodnes, no mení sa v ňom úloha a prístup rodičov. Moderná doba prináša nové výzvy pre rodičov, ktorí sa snažia nájsť správnu mieru medzi štruktúrovanými aktivitami, voľnou hrou a vlastným zapojením do sveta svojich detí.
Hra ako Kľúč k Zdravému Vývoju Dieťaťa
Hra je kľúčová pre zdravý vývoj detí. Pri hre deti opakujú aktivity odpozorované od svojho okolia, a tak sa učia novým zručnostiam. Hra rozvíja ich sociálne zručnosti, jazykové schopnosti, pri hre sa deti učia hľadať riešenia, ale aj rozvíjať svoju predstavivosť. Čo je však nemenej dôležité, deti prostredníctvom hry spracúvajú svoje nové zážitky a vyrovnávajú sa s rôznymi stresovými situáciami. Na to, aby sa tento „terapeutický účinok“ hry dostavil, potrebujú mať deti dostatok času na voľnú neštruktúrovanú hru. Takú hru, o ktorej rozhodujú ony samy a nevstupuje im do nej nikto dospelý. Voľná hra sa však v dôsledku nášho životného štýlu zo zoznamu aktivít detí vytráca. Kvôli vyťaženosti rodičov, ale aj v snahe dopriať deťom to najlepšie, majú mnohé deti čas presne rozplánovaný a každé poobedie sa presúvajú z jedného krúžku na druhý.
Prvé a najdôležitejšie prostredie, ktoré dieťa spoznáva, je domov s milujúcou najbližšou rodinou. Citové puto k rodičom/opatrovateľom mu prináša pocit istoty, stálosti a bezpečia. Z tejto základne sa čoraz viac odvažuje spoznávať svet, ľudí a život. Náš život sa opiera o zmysluplne prepojené aktivity, ktorými si zabezpečujeme uspokojenie základných potrieb, každodenné fungovanie, a tiež trávime voľný čas. Väčšinu z nich si zautomatizujeme, stávajú sa našimi rutinami. Bežné aktivity majú svoj priebeh - začiatok, koniec, nadväzujúce aktivity. Základné najdôležitejšie veci pre život sa učíme vo svojej rodine, čo potvrdzuje, že inklúzia začína doma.
Malé dieťa bez zdravotného znevýhodnenia v domácnosti všetko pozoruje, počúva, chytá, opakuje, skúma. Zapája sa a komunikuje. Osvojuje si zručnosti každodenných rutín, spája ich do celkov, ako to vidí u iných. Kým začne jesť lyžicou, učí sa ju chytiť, búcha ňou o stôl, dá ju do úst, naberá jedlo. Aktivity predstiera v hre, napríklad varenie alebo ukladanie bábiky na spánok. V hre však môže napodobovať len to, čo samo zažilo, videlo a skúsilo. Rodičia si ani neuvedomujú, koľko dieťa naučili, koľko odpozeralo a napodobilo. Na začiatku to bolo iba chytanie vecí, strkanie ich do úst, búchanie, hádzanie a nekonečné opakovanie. Nácvik jednoduchých úkonov je však základom pre získanie dôležitých sebaobslužných zručností, napríklad strkanie rúk do rukávu pri obliekaní, jedenie, pre rozvoj hry a podobne.
Dieťa cez aktivity získava zaujímavé skúsenosti, napríklad aké zvuky alebo reakcie dospelých vyvolá, keď búcha lyžičkou o tanier, či pohár plný mlieka. Nachádza vhodné spôsoby použitia predmetov, s ktorými sa stretáva. Ak nemôže použiť už zvládnutý postup, skúša nový, napríklad ak nemôže chytiť drobnú vec dlaňou, skúša iný spôsob palcom a ukazovákom a podobne. V ranom veku sa teda deti učia najmä cez priamu telesnú interakciu s okolím, spájanie pohybu s videním, počúvaním, chytaním a hmataním, ochutnávaním.
Nová štúdia naznačuje, že čas strávený hraním je kľúčovou súčasťou vývoja dieťaťa
Rodič a Spoločná Hra: Prečo je Dôležitá a Ako na ňu?
Ďalším fenoménom našej doby je hra s rodičom. Dnešní rodičia sú medzi dvoma mlynskými kameňmi - v západnej civilizácii sa považuje za samozrejmé a dôležité, aby sa rodičia s deťmi hrali. Rodičia však často nevedia, ako sa s deťmi hrať, nemajú na hranie čas a hra s deťmi ich nebaví, obzvlášť keď si spomenú na množstvo vecí, ktoré ešte potrebujú urobiť. Pri hľadaní návodov ako sa s deťmi hrať sa navyše dočítajú, že pre deti je dôležitá samostatná „voľná“ hra.
S vysvetlením nám môže pomôcť pohľad do minulosti. V minulosti sa rodičia s deťmi nehrávali, trávili však oveľa viac času pri spoločných aktivitách. Práca rodičov bola viac fyzická a deti sa do nej mohli jednoduchšie zapojiť. Pozornosť rodičov a spoločne strávený čas sú kľúčové slová. V dnešnej dobe elektronických médií je pre deti pozornosť rodiča vzácnou komoditou. Čoraz viac detí sa v prieskumoch sťažuje, že ich rodičia trávia príliš veľa času pozeraním do mobilov a nevenujú im pozornosť, ani keď sú spolu. Aj preto je čas strávený spoločným čítaním taký liečivý. Keď rodič číta, musí sa stopercentne sústrediť na čítaný text. Vďaka tomu sa plne sústredí aj na svoje dieťa, s ktorým si číta a venuje mu celú svoju pozornosť.
Keď dáme tieto tri veci dokopy - spoločne strávený čas, pozornosť rodiča a voľná neštrukturovaná hra - získame čarovný nástroj na budovanie vzájomného vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. Takáto hra má doslova liečivý účinok a pomáha dieťaťu aj rodičovi vyrovnávať sa s frustráciami každodenného života. Aby bola spoločná hra skutočne príjemným a prospešným zážitkom, je potrebné mať na pamäti niekoľko pravidiel, ktoré sa využívajú aj pri tzv. efektívnom rodičovstve.
Ako má taká hra s dieťaťom vyzerať?
Rodič sa sústredí výlučne na dieťa, bez akýchkoľvek vyrušení.Čas na spoločnú hru je dobré vopred si naplánovať tak, aby sme boli skutočne schopní sústrediť sa na dieťa. Dĺžku si môžete nastaviť podľa svojich možností, dobrým odporúčaním je vyhradiť si aspoň 30 minút. V tomto čase sa rodič venuje výlučne jednému dieťaťu. Plánovanie je zároveň skvelý spôsob, ako si spoločné hranie čo najviac užiť.
Hru vedie dieťa, nie rodič.Počas celého spoločného hrania je iniciátorom aktivít dieťa. Dieťa rozhoduje, s čím sa bude hrať a ako sa bude hrať. Rodič môže nejakú aktivitu navrhnúť, ale je na dieťati, ako sa rozhodne. Dieťa takisto rozhoduje o tom, ako bude do hry zapojený rodič.
Rodič stanovuje počas hry hranice.Pokiaľ je niečo, čo je počas spoločného hrania skutočne neprijateľné, napríklad z dôvodu bezpečnosti, je potrebné to jasne pomenovať, ak to dieťa urobí. Môže to vyzerať napríklad takto: „Janko, kým sa spolu hráme, nechcem, aby si hádzal loptu do okna, je to nebezpečné.“ Toto je prvý krok stanovovania hraníc. Keďže neobsahuje slová „nie“ a „nerob“, deti majú tendenciu poslúchnuť. Pokiaľ dieťa napriek upozorneniu hranicu opäť prekročí, je potrebné ho upozorniť na dôsledky. „Janko, nezabudni, nechcem, aby si hádzal loptu do okna, kým sa spolu hráme. Ak to ešte raz urobíš, prestaneme sa hrať.“ Ak to napriek upozorneniu zopakuje tretí raz, je potrebné hranie ukončiť. Toto je veľmi efektívny spôsob, ako deti naučiť zodpovednosti za svoje konanie. Väčšina detí si spoločnú hru s rodičom užíva a nechce, aby sa skončila.
Rodič popisuje - bez poúčania, ale aj chválenia.Tento krok je pre väčšinu rodičov zo začiatku prekvapivý. Väčšina z nás
tags: #dieta #s #rodicom #pri #hre