Ježiš Kristus je jednou z najvýznamnejších osobností v dejinách ľudstva. Jeho život, učenie a posolstvo ovplyvnili miliardy ľudí po celom svete. Jeho narodenie oslavujeme na Vianoce, jeho smrť a vzkriesenie si pripomíname na Veľkú noc. O jeho učení sa dočítame v Biblii a jeho existenciu potvrdzujú aj sekulárne zdroje. Z celého bohatstva jeho životného príbehu má zvláštne a posvätné miesto Betlehem, malé mestečko v Judei, ktoré sa stalo dejiskom príchodu Spasiteľa na svet. Podľa Nového zákona sa Spasiteľ mal narodiť v meste Betlehem, vďaka čomu by sme ho mohli pokojne označiť za to pravé vianočné mesto. Toto malé mestečko v Judei má významné miesto v židovskej tradícii. Podľa proroka Micheáša malo byť miestom narodenia Mesiáša. Avšak do ľudskej histórie sa mesto zapísalo predovšetkým ako miesto narodenia Ježiša Krista.
Betlehem v Historickom a Geografickom Kontexte
Betlehem, ktorého názov v hebrejčine znamená „dom chleba“, je mesto s hlbokými koreňmi siahajúcimi do dávnej minulosti. Existujú však dva preklady tohto slova, podľa jedného znamená „dom z chleba“, podľa druhého „dom z mäsa“. Niekedy sa nazýva mestom Dávidovým, z ktorého rodokmeňa bol prorokovaný príchod Mesiáša, ako to vidíme v Jeremiášovi 23:5 a v Jánovi 7:42. Oblasť Betlehemu bola nepretržite osídlená už od obdobia paleolitu, čo svedčí o jej dlhodobom historickom význame.
Geograficky je Betlehem vzdialený asi 7 až 10 kilometrov na juh od Jeruzalema a nachádza sa na palestínskom území. V súčasnosti patrí pod správu Palestíny a je jedným z turisticky najvyhľadávanejších miest v tejto lokalite. Jeho poloha, len niečo vyše hodiny cesty od Tel Avivu, umožňuje návštevníkom spojiť jeho preskúmanie s dovolenkou v iných zaujímavých mestách. Stačí len prejsť cez hranice a už sa môžete pustiť do skúmania Betlehema, kde bohatá história silno kontrastuje s moderným duchom mesta.
Betlehem má význam aj pre židovskú vieru, pre ktorú je to tretie najsvätejšie miesto. Podľa legiend práve pri vstupe do tohto mesta nájdete hrob Ráchel, ktorá bola manželkou Jákoba a označuje sa ako pramatka izraelského národa. Tento pár mal dvanásť synov, ktorí vytvorili dvanásť izraelských kmeňov. Najčastejším miestom vstupu zo židovského na palestínske územie je prechod - „check point" neďaleko Ráchelinej hrobky, ktorá pripomína udalosť zo Starého zákona. Na tomto mieste patriarcha Jakub pochoval svoju milovanú manželku Ráchel, ktorá mu porodila najmladšieho syna Benjamína (porov. Kniha Genezis 35,16-20). Mesto má významné postavenie v židovských spisoch, keďže Samuel pomazal Dávida za kráľa práve v Betleheme (pozri 1. Samuelova 16:1 - 13).
BETLEHEM - miesto narodenia JEŽIŠA | BIBLICKÉ MIESTA - IZRAEL (E04)
Historický kontext narodenia Ježiša je neoddeliteľne spojený s dobou, keď bola Judea pod rímskou nadvládou a panoval tu Herodes Veľký. Táto doba bola plná politického napätia a neistoty, čo malo vplyv na udalosti spojené s Ježišovým narodením. Herodes bol známy svojou krutosťou a despotizmom, a to sa prejavilo aj v jeho krvavej reakcii na správy o narodení Ježiša, ako uvidíme neskôr. Najťažšie roky obyvatelia zažili počas 2. storočia, keď sa v meste udialo veľké povstanie. Vtedy bolo množstvo budov spustošených a Rimania ho museli stavať úplne odznova.
Cesta do Betlehema a Tajomstvo Narodenia
Ježišovi rodičia, Mária a Jozef, boli dobrí a spravodliví ľudia a obaja boli potomkovia Dávida. Žili v Nazarete, v severnej časti dnešného Izraela. Každého z nich navštívil anjel, aby sa pripravili na Spasiteľovo narodenie (pozri Matúš 1:18 - 25; Lukáš 1:26 - 38). Keď sa blížil Máriin pôrod, začalo v krajine sčítanie obyvateľstva. Všetci ľudia sa mali zaregistrovať tam, odkiaľ pochádzali ich predkovia. Jozef a Mária museli teda ísť do Betlehema, cestovali 100 - 140 km (60 - 90 míľ), ktorý bol od Nazareta vzdialený cca 140 km.
Po namáhavej ceste - zvlášť pre ženu v poslednej fáze tehotenstva - sa Ježiš narodil v Betleheme. Evanjelista Lukáš opisuje túto udalosť slovami: „I porodila svojho prvorodeného Syna, zavinula Ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci.“ Mária „uložila [Ježiška] v jasliach, lebo v nocľahárni pre nich nebolo miesto“ (Lukáš 2:7). Grécke slovo pre inn (nocľaháreň) mohlo znamenať akékoľvek dočasné ubytovanie, vrátane hosťovskej izby. V preklade Josepha Smitha sa dokonca píše „inns“ - nocľahárne. Fráza „No room“ [nebolo miesto] môže znamenať, že boli odmietnutí alebo že žiadne miesto, kde by mohli zostať, nemalo miestnosť na pôrod dieťaťa.
Narodenie v jasliach je jedným z najdojímavejších detailov tohto príbehu. Jasle sú vyvýšené boxy alebo žľaby, ktoré obsahujú potravu pre zvieratá. V starovekom Judsku boli väčšinou vyrobené z kameňa. Sv. Lukáš teda tri razy tvrdí (Lk 7, 12, 16), že narodený Ježiš bol položený do jasličiek. Grécke slovo fatné označuje válov, jasle, z čoho kŕmia sa zvieratá. Predpokladá to teda miesto určené pre dobytok, teda maštaľ, alebo aspoň miesto, kde príležitostne sa tieto pred nepohodou môžu uchýliť. Matky zavinujú novorodencov (balia ich do prikrývky alebo látky) už tisíce rokov. To ich upokojuje a utešuje po šoku z opustenia maternice. Ježiš bol zavinutý do plienok.
Podľa Nového zákona sa malý Ježiško narodil v maštali. No vedci toto tvrdenie odmietajú kvôli tomu, že v minulosti bolo iné usporiadanie domov a keď prišiel na svet v dolnej časti pri zvieratách, bola to len akási skromná obývačka, ale nie samotná maštaľ. Táto teória narúša aj samotné miesto, ktoré sa dnes popisuje ako tá časť Betlehemu, kde sa mal narodiť spasiteľ. V Betleheme najsvätejšie miesto bolo tiež zneuctené. Jaskyňu zasvätil modlám Tamúz-Adonisovi. Betlehem bol plný ľudí, čo prišli na sčítanie ľudu. Nevieme, kde sa Jozef a Mária ubytovali, ale na Máriu čoskoro prišli pôrodné bolesti. Keďže sa v jednom z evanjelií spomína, že malý Ježiš bol uložený do jasličiek (kŕmidla pre zvieratá), podľa tradície sa Ježiš narodil v maštali. Je to však len predpoklad. Mohli ich prichýliť príbuzní, čo by bolo v súlade s blízkovýchodnými zvykmi. Obchody s detským tovarom neexistovali a bábätká sa bežne ukladali do jasličiek, ktoré boli v každej domácnosti.
Prví Svedkovia a Šírenie Zvesti
Prví, ktorí sa dozvedeli o narodení Spasiteľa, boli jednoduchí pastieri. Evanjelium svätého Lukáša uvádza: „V tom istom kraji boli pastieri, ktorí v noci bdeli a strážili svoje stádo. Tu zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva. Zmocnil sa ich veľký strach, ale anjel im povedal: „Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.“ Pastieri pásli svoje stáda blízko Betlehema. Podľa niektorých učencov mohli byť v blízkosti mesta chované iba ovce určené na chrámové obete. Takže títo pastieri možno pásli ovce, ktoré predstavovali obeť Ježiša Krista za nás (pozri Mojžiš 5:6 - 7).
Keď anjeli odišli od nich do neba, pastieri si povedali: „Poďme teda do Betlehema a pozrime, čo sa stalo, ako nám hovoril Pán.“ Poponáhľali sa a našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach. Keď ich videli, vyrozprávali, čo im bolo povedané o tomto Dieťati. A všetci, ktorí to počúvali, divili sa nad tým, čo im pastieri rozprávali. Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.
K pastierom sa neskôr pridali aj múdri muži z Východu, známi ako mágovia. „Istého dňa zastaví sa pred jaskyňou veľká karavána. Z dlhého sprievodu zvedavosť upútajú tri postavy, ktoré sedia na sedlách tiav pod baldachýnmi. Do čierna opálené tváre, ich šat je drahocenný a svetlofarebný. Nik ich nevolá, nik sa im neprihovára a oni pri jaskyni zastávajú, vstupujú dnu, padajú na kolená a obetujú malému Mocnárovi, Pánovi neba a zeme zlato, tymiánové kadidlo a myrhu.“ Aké prekvapenie pre Betlehemčanov! Nepovolaní, vznešení pohania prišli sa pokloniť Dieťaťu, ktoré sa narodilo v ich mestečku. K jednoduchým hebrejským pastierom uráčili sa pohanskí vladári, mudrci. Sú tu teda zástupcovia všetkých vrstiev človečenstva, spojení pokorne v holde božskému Dieťaťu.
V čase, v ktorom sa narodil Ježiš Kristus, nik nevedel o Ňom, kto je a čím je. Nesmieme však zabudnúť na okolnosti, v akých sa narodil Ježiš Kristus. Veď ako sme už uviedli, najprv pastieri z Božej vôle poznali, kto je On a čím bude. Títo jednoduchí ľudia, nemajúci mnoho myšlienkových starostí, iste po tom zázračnom oznámení jaskyňu nespúšťali s očí. A čo viac, ako evanjelium tvrdí, keď sa vrátili po prvej poklone od jaskyne, „rozprávali vec, ktorá im bola povedaná o tom Dieťati“, rozprávali to zaiste ostatným v Betleheme a o týchto zas evanjelium pokračuje: „a všetci, ktorí to počuli, divili sa nad tým, čo im bolo povedané od pastierov“. A ústne podanie alebo novota v Palestíne sa oveľa rýchlejšie šíri ako u nás v nejakej komunite.
BETLEHEM - miesto narodenia JEŽIŠA | BIBLICKÉ MIESTA - IZRAEL (E04)
Do tejto veľkej radosti vpadne naraz zvesť o príchode Herodesových vojakov. Svätá rodina, poučená posolstvom anjelovým, uteká do neznámej krajiny. Mocní a pyšní protivia sa Ježišovi, stavajú sa proti Nemu, práve tak ako dnes! Útek do Egypta a povraždenie neviniatok sú prejavom toho ako temnoty odporujú svetlu: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1,11). Celý Kristov život bude poznačený prenasledovaním. A jeho vlastní majú na ňom podiel s ním. Jeho návrat z Egypta pripomína exodus a predstavuje Ježiša ako definitívneho osloboditeľa.
Vieme aj to, že Panna Mária od prvých, ak to tak možno povedať, svätodušných sviatkov až do svojej smrti žila v Jeruzaleme. Koľko ráz prešla tých 9 km z Jeruzalema do Betlehema, aby znova a znova videla miesto a pokľakla na ňom s duchom veriacim, tým viac, že ona bola Matkou Božieho Syna?! Ďalej vieme, že rozprávanie o detstve Ježiša Krista, zachovaná nám v prvej a druhej hlave sv. Lukáša, pochádza z úst Panny Márie. Naznačuje to slovami: „Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.“ Z uvedených slov môžeme celkom s istotou urobiť záver, že tradícia o jaskyni do roku 326 je zachovaná a jej svedectvo je pravdivé.
Bazilika Narodenia Pána - Živá Tradícia Betlehema
Po obsadení Betlehema Rimanmi bola čiastočne potlačená domáca kultúra, ale aj náboženstvo. Kvôli tomu sa v tomto období nepodarilo postaviť alebo uchovať žiadnu pamiatku, ktorá by pripomínala Ježiša Krista. Najstaršia kresťanská tradícia dotýka sa tejto vznešenej veci len veľmi náznakovite. No, po roku 135 istotu o totožnosti miesta história zaručuje, a to až po rok 326. O roku 135 píše sv. Hieronym, že v tento čas rímsky cisár Aelius Hadrián potlačil jeruzalemskú vzburu Bar-Kochbu. Z týchto údajov vidíme, že od roku 135 až po 326 je tradícia zaručená.
Zmena nastala až v roku 313, keď cisár Konštantín udelil kresťanstvu slobodu kultu. Až keď sa dostal k moci Konštantín Veľký, rozhodol sa na popud svojej matky Heleny vybudovať kostol, ktorý by oslavoval narodenie spasiteľa. Na naliehanie svojej matky Heleny nechal cisár Konštantín postaviť nad jaskyňou narodenia Ježiša Krista baziliku. Ona dala vystaviť baziliku na tom mieste, ktoré sa v jej dobe všeobecne pokladalo za miesto, kde sa narodil Spasiteľ. Prvé svedectvo o tejto stavbe pochádza z pera anonýmneho pútnika z Bordeaux, ktorý v roku 333 po Kristovi píše: „Na mieste, kde sa narodil Ježiš Kristus, bola postavená bazilika na príkaz cisára Konštantína." Pútnička Etéria pri opise svojej púte po Palestíne (okolo roku 390) hovorí o bohatej výzdobe betlehemskej baziliky. Posledné práce na Chráme narodenia pána ukončili v prvej polovici 4. storočia. Odvtedy je najstarším nepretržite používaným kostolom na svete.
Za panovania cisára Justiniána (483-565) bola bazilika prestavaná kvôli poškodeniam, ktoré utrpela počas vzbury Samaritánov. Okolo roku 550 ho opravil a vyzdobil cisár Justinián. Tento chrám stojí podnes. Hlavný oltár sa nachádza nad jaskyňou Pánovho narodenia, do ktorej po oboch stranách oltára vedú schody. Jaskyňa je nádherne ozdobená lampami.
Bazilika unikla zničeniu počas nájazdu Peržanov v roku 614. Legenda hovorí, že Peržania ušetrili baziliku z toho dôvodu, že našli na jej stenách maľby mudrcov od východu, ktorí boli vyobrazení v typických perzských odevov. Túto ušetrili preto, ako to tvrdí list z koncilu jeruzalemského z roku 836, lebo vojaci Husrava I. na fasáde videli zobrazenú poklonu mágov a spoznali na nej svojich ľudí, oblečených do drahocenných perzských šiat. Pokladali ju teda asi za svoju. Aj roku 638 Arabi znova ušetrili baziliku. Totižto bojovný kalif Omar vybral si strednú apsidu za výlučné miesto svojej modlitby. Apsida smerovala k Mekke. Toto zachránilo i v blízkej budúcnosti miesto tak pamätné a poklonyhodné od zneuctenia. Ba ešte i za zúrivého kalifa al-Hakima (1009), ktorému nič kresťanské neušlo, bazilika vyviazla z nebezpečenstva. Príhoda bola tak zriedkavá, že ju bolo treba pripísať zvláštnej ochrane Božej, zázraku.
V rokoch 1165-69 bola prevedená rekonštrukcia baziliky. Boli vymenené poškodené časti podlahy, opravená strecha a opravená jaskyňa narodenia pod bazilikou. Roku 1099, keď povstalo rímske Jeruzalemské kráľovstvo, Betlehem a s ním i bazilika je znovu v rukách kresťanských a dostáva sa jej patričnej úcty. Do tejto doby spadajú aj prvé činy Grékov. Najprv zaistili si zmluvami niektoré funkcie, potom i miesta v bazilike. Z týchto čias datuje sa i mozaika na hlavnej bráne, kde je vyobrazený strom Jišaj (Jesse), na ratolestiach jeho sú proroci a korunu stromu končí Panna Mária s Ježiškom. Aj nástenná mozaika vo vnútri baziliky je z toho istého času (1148-80).
BETLEHEM - miesto narodenia JEŽIŠA | BIBLICKÉ MIESTA - IZRAEL (E04)
Po týchto časoch Gréci začínajú sa čím viac natískať do svätyne, takže už v 13. storočí hlavná loď patrí im, ostatné čiastky baziliky sú však spoločné s rímskokatolíkmi, jaskyňa patrí františkánom. Roku 1757 s firmanom (dekrétom) od sultána Osmana III. dostanú Gréci celú baziliku i s jaskyňou. Boje potom ťahajú sa až do roku 1918 a len po tomto roku, keď anglická vláda zaručila bezpečnosť, tak osobnú ako i náboženskú, na tomto mieste pokoja je spolužitie možnejšie. Neraz sa stalo, že grécki frátri pri katolíckej bohoslužbe robili výtržnosti a nejedného z našich i dokaličili. V roku 1853 bola pod oltárom Narodenia Ježiša Krista umiestnená hviezda, ktorá nahradila inú - už časom opotrebovanú hviezdu s nápisom „Hic de Virgine Maria Jesus Christus natus est - Na tomto mieste sa narodil z Panny Márie Ježiš Kristus." V súčasnosti bazilika patrí trom cirkevným komunitám: Gréckej ortodoxnej cirkvi, Arménskej ortodoxnej cirkvi a Katolíckej cirkvi.
Dátum Narodenia a Jeho Hlboká Symbolika
Presný dátum, kedy sa Ježiš narodil, nepoznáme. V Biblii nie je uvedený konkrétny rok Ježišovho narodenia. 25. december bol zvolený v 4. storočí po jeho narodení. V ten deň tradične prebiehal pohanský festival na počesť boha slnka Sol Invictis (v preklade Neporaziteľné slnko) a súvisel so zimným slnovratom. V tomto období sa koná aj židovský sviatok Chanuka. Dátum bol v podstate zvolený ako náhrada týchto osláv, aby upriamil pozornosť na Ježiša - pravé svetlo prichádzajúce do sveta. Jednou z interpretácií stanovenia dátumu Vianoc je dejinne - náboženská hypotéza, ktorá hovorí o christianizácii a novej kresťanskej interpretácii rímskeho sviatku narodenia Slnka. Podľa nej kresťania pôvodne pohanský sviatok Natalis Solis invicti použili a nanovo ho interpretovali v kresťanskom duchu. Rímski kresťania tento štátny sviatok Slnka začali sláviť ako vlastný sviatok narodenia Krista - Slnka na základe biblických citátov. Tento dátum bol všeobecne prijatý a veľmi rýchlo sa ujal. Sv. Ján Zlatoústy (347 - 407) vo svojej kázni prednesenej v r. 386 v Antiochii argumentuje, že rozhodnutie sláviť Božie narodenie 25. marca sa všeobecne slávil sviatok Zvestovania Pána, keď archanjel Gabriel zvestoval Márii, že bude Kristovou matkou, o 9 mesiacov (čas vývinu dieťaťa v tele matky) podľa tohto datovania pripadol symbolický deň narodenia Pána práve na 25. december.
Presný rok sa pokúsili kresťania vypočítať až dodatočne, no zdá sa, že sa pritom trochu zmýlili. Na základe historických záznamov o Herodesovej vláde a astronomických úkazoch, ako je betlehemská hviezda, sa predpokladá, že Ježiš sa narodil nie v roku 0, ale o 4 - 6 rokov skôr. Presný dátum však zostáva neznámy. V niektorých východných cirkvách sa narodenie Ježiša slávi o 13 dní neskôr, 6. januára. Na základe odlišných tradícií slávia kresťania rôznych cirkví Vianoce v rôznych termínoch. Katolíci, protestanti a časť pravoslávnych slávia Vianoce 25. decembra podľa gregoriánskeho kalendára. Niektoré skupiny veriacich oslavujú vianočné sviatky podľa juliánskeho kalendára v januári (Štedrý deň 6. januára a samotná slávnosť Narodenia Pána 7. januára). Slávenie 25. decembra ako dňa narodenia Ježiša Krista je doložené po prvý raz z roku 336 v Ríme.
Deň aj rok Ježišovho narodenia sú len symbolické. Oveľa dôležitejšie je jeho posolstvo a to, čo s ním urobíš ty. Ježišov príchod je znakom nového začiatku, preto si jeho narodenie na Vianoce dodnes pripomíname. Jeho narodenie v skromných podmienkach symbolizuje nádej, pokoru a Božiu lásku k ľudstvu. Boh nám chce byť blízko, a práve preto prišiel medzi nás vo fyzickej podobe: v osobe Ježiša, aby sme ho mohli vidieť, počuť, pozorovať ho, inšpirovať sa ním. Je to teda deň, kedy si veriaci kresťania pripomínajú historický okamih narodenia vteleného večného Slova, Božieho vtelenia, sviatky vykúpenia, pokoja a lásky. Spočiatku narodenie Pána nemalo svoj osobitný sviatok a od polovice 3. storočia sa pripomínalo na Východe spolu s inými „zjaveniami Pána“. Sviatok sa slávil 6. januára. Na Západe sa však v polovici 4. storočia začína objavovať osobitná spomienka Božieho narodenia - prvý záznam je z Ríma z r. 336 a tam sa podľa tohto záznamu deň Narodenia Pána slávil už 25. decembra.
Liturgické Pripomienky Narodenia Pána
Slávnosť Narodenia Pána je popri Veľkej noci a Turícach najväčším cirkevným sviatkom. Od 6. storočia na slávnosť Narodenia Pána kňaz celebruje tri sväté omše: omšu v noci (tzv. polnočná); omšu na úsvite (tzv. pastiersku) a omšu vo dne. V Ríme pápež zvykol slúžiť polnočnú omšu v Bazilike Panny Márie Snežnej (Santa Maria Maggiore) pri jasličkách, rannú v gréckom Chráme sv. Anastázie a slávnostnú dennú v Bazilike sv. Petra. Dvadsiateho piateho decembra, po uplynutí nespočetných vekov od stvorenia sveta, keď na počiatku stvoril Boh nebo i zem a človeka utvoril na svoj obraz; po premnohých stáročiach, keď po potope sveta Najvyšší položil oblúk v oblakoch ako znamenie zmluvy a pokoja; dvadsaťjeden storočí po tom, ako Abrahám, náš otec vo viere, odišiel z chaldejského Uru; po uplynutí trinástich storočí, ako Izrael pod vedením Mojžiša vyšiel z Egypta; po asi tisícich rokoch od pomazania Dávida za kráľa; v šesťdesiatom piatom týždni podľa proroctva Daniela; v stodeväťdesiatom štvrtom roku olympijských hier; v sedemstopäťdesiatom druhom roku od založenia mesta Ríma; v štyridsiatom druhom roku vlády cisára Oktaviána Augusta; keď bol pokoj po celom zemskom okruhu, Ježiš Kristus, večný Boh a Syn večného Otca, chcel svojím láskyplným príchodom posvätiť svet, počatý z Ducha Svätého, po deviatich mesiacoch od počatia: narodil sa z Márie Panny v judskom Betleheme a stal sa človekom.
Odporúčanie ohlásiť narodenie Ježiša práve spevom kalendy na začiatku slávenia vianočnej svätej omše má za cieľ vyjadriť kozmickú a teologickú dimenziu Narodenia Pána a jej zakorenenie v histórii. Text sa začína stvorením sveta, pokračuje významnými udalosťami a osobnosťami náboženských i svetských dejín a ústi do udalosti narodenia Ježiša Krista. Ide o nádhernú rekapituláciu všeobecného očakávania dňa, ktorý už prišiel a ktorý je naplnením Adventu. Veľkonočný chválospev ospevuje radosť sveta z vykúpenia uskutočneného Kristovou smrťou a zmŕtvychvstaním, zatiaľ čo kalenda ospevuje dovŕšenie očakávania Starého zákona a celej histórie sveta. Toto oznámenie sa koná pred slávením svätej omše v noci.
BETLEHEM - miesto narodenia JEŽIŠA | BIBLICKÉ MIESTA - IZRAEL (E04)
Slávnosť Narodenia Pána má svoju osobitnú oktávu. Všeobecné smernice o liturgickom roku a o kalendári Pavla VI. určujú, že: „Na nedeľu nemožno natrvalo určiť nijakú inú slávnosť. Avšak: v nedeľu v oktáve Narodenia Pána je sviatok Svätej rodiny; v nedeľu po 6. januári je sviatok Krstu Krista Pána; v nedeľu po slávnosti Zoslania Ducha Svätého je slávnosť Najsvätejšej Trojice; v poslednú nedeľu cezročného obdobia je slávnosť nášho Pána Ježiša Krista, Kráľa vesmíru.“ Prednosť v liturgickom slávení má teda nedeľa ako deň Pána. Výnimka je, ak na nedeľu pripadne slávnosť svätca: Slávnosť Narodenia sv. Jána Krstiteľa, sv. Petra a Pavla, apoštolov a slávnosť Nanebovzatia preblahoslavenej Panny Márie a Všetkých svätých. Výnimočné postavenie má deň spomienky na všetkých verných zosnulých 2. novembra. Takisto výnimočné postavenie má aj sviatok Výročia posviacky lateránskej baziliky. V Adventnom a v Pôstnom období však žiadny sviatok ani žiadna slávnosť nemôže vytlačiť nedele tohto obdobia, ani slávnosť Nepoškvrneného počatia preblahoslavenej Panny Márie ani slávnosť Zvestovania Pána.
Ôsmy deň po Vianociach bol až donedávna známy ako sviatok Obrezania Pána. Pôvodne to však bol mariánsky sviatok, ako o tom svedčili vlastné modlitby (propria) pri sv. omši a pri liturgii hodín, v ktorých Cirkev vyzdvihovala a odvolávala sa na zásluhy Panny Márie. V Ríme sa tento sviatok slávil od 7. storočia a hlavné bohoslužby sa odbavovali v chráme Santa Maria Antica, ktorý dal postaviť pápež Ján VII. (701 - 707), pôvodom Grék a vyznaním „služobník Panny Márie“. Pri reforme cirkevného kalendára v r. 1969 sa tieto dva sviatky nahradili Slávnosťou Panny Márie Bohorodičky, ktorou si Cirkev pripomína dôležitú úlohu Márie v ekonómii spásy ako Matky Syna Božieho a jej vyhlásenie za Bohorodičku (Theotokos) na Treťom ekumenickom koncile v Efeze (r. 431). Je oslavou materstva Panny Márie a téma bohoslužby dňa je vyjadrená slovami sv. Pavla „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy…“ (Gal 4,4). Bohorodička (gr. Theotokos, lat. Deipara) - titul, ktorým prvotná Cirkev poctila Pannu Máriu na konci 3. storočia. Vyjadruje sa ním skutočnosť, že Mária bola matkou Božieho Syna nielen ako človeka, ale aj ako pravého Boha.
Počas vianočného obdobia Cirkev spomína aj na ďalších svätcov úzko spätých s narodením Pána. Piatok 26. decembra je spomienka na Sv. Štefana. Meno Štefan znamená koruna. Štefan bol prvým Ježišovým učeníkom, ktorý podstúpil mučenícku smrť. Bol diakonom prvej Cirkvi - ustanovený, aby sa staral o vdovy a o chudobných. O jeho živote sa v krátkosti píše v Skutkoch apoštolov. Štefan neohrozene vyznával svoju vieru, hovoril vo veľkej múdrosti a mnohí sa na jeho kázanie obrátili. Pri jeho múdrosti strácali argumenty, a tak našli mužov, ktorí krivo svedčili, že hovoril proti Bohu. Štefan však neohrozene stál pred svojimi nepriateľmi. Biblia hovorí, že jeho tvár bola ako tvár anjela. Hovoril o Ježišovi ako o prisľúbenom Mesiášovi. Vyčítal svojim nepriateľom, že mu neuverili. Štefan sa však uprene díval do neba a povedal: „Vidím nebo otvorené a Ježiša stáť po pravici Boha“. Vtedy si nepriatelia zapchávali uši, schytili ho, vyviedli von z Jeruzalema a tam ho kameňovali až na smrť. Kým ho kameňovali, on sa modlil: „Pane Ježišu, nezapočítaj im tento hriech.“ Po týchto slovách zomrel. Sobota 27. decembra je venovaná Sv. Jánovi, apoštolovi. Svätý Ján, apoštol, Pánov miláčik, tvorca štvrtého evanjelia a troch listov (ako aj Apokalypsy) zomrel vo vysokom veku v Efeze. Aj jeho meno sa spomína v tento deň v sýrskom breviári z 5. storočia. Nedeľa 28. decembra je v liturgickom kalendári vyhradená sviatku SV. NEVINIATOK, MUČENÍKOV, ktorý je v úzkom spojení s Vianocami. Sviatok Svätých neviniatok je už v Hieronymovom martyrológiu: Betlehem natale sanctorum infantium et lactantium qui sub Herode pro Christo passi sunt. Sviatok sa mohol sláviť už koncom 4. storočia.
Pondelok 29. decembra si Cirkev pripomína sv. Tomáša Becketa, biskupa a mučeníka. Svätý Tomáš Becket sa narodil v Londýne 21. 12. 1118. V Canterbury vstúpil do duchovného stavu, stal sa kancelárom kráľa Henricha II. (roku 1155) a roku 1162 bol vyvolený za biskupa. Odvážne bránil práva proti kráľovi Henrichovi II., lebo vernosť viere mu bola viac ako úrad a hodnosť. Arcibiskup v Canterbury, Tomáš Becket, musel za to šesť rokov stráviť vo vyhnanstve vo Francúzsku. Keď sa vrátil do vlasti, ešte si veľa vytrpel, napokon ho v katedrále počas vešpier zavraždili kráľovskí prisluhovači. Stal sa mučeníkom za slobodu a nezávislosť Cirkvi. Streda 31. decembra je spomienka sv. Silvestra I., pápeža. Svätý Silvester, rodený Riman, bol pápežom v rokoch 314 až 335. Spravoval Cirkev po Milánskom edikte (roku 313), ktorým kresťanstvo dostalo slobodu a plnoprávnosť. Za 21 rokov jeho pôsobenia vznikli v Ríme chrámy: Bazilika sv. Spasiteľa v Lateráne, Bazilika sv. Petra vo Vatikáne, sv. Pavla za hradbami a sv. Vavrinca za hradbami. Za pápeža Silvestra I. sa roku 325 konal Nicejský všeobecný koncil, ktorý odsúdil Áriovo učenie. Zomrel 31. decembra 335. Pochovali ho na Priscilinom cintoríne pri Salarijskej ceste.
Betlehem Dnes: Mesto Koexistencie a Nádeje
V súčasnosti žije v Betleheme vyše 27 000 obyvateľov. Kresťanská tradícia je tam stále silná, ale už nie tak dominantná. Väčšiu časť obyvateľstva tvoria moslimovia a kresťania sú tam už len v menšine. Mesto patrí pod správu Palestíny. V tejto lokalite je jedným z turisticky najvyhľadávanejších miest. Nachádza sa len 10 kilometrov od Jeruzalemu a niečo vyše hodiny cesty od Tel Avivu. Vďaka tomu môžete jeho návštevu spojiť s dovolenkou v iných zaujímavých mestách. Stačí len prejsť cez hranice a už sa môžete pustiť do skúmania Betlehema. Bohatá história silno kontrastuje s moderným duchom mesta.
Slávnostné obdobie v Betleheme odštartuje postavenie vianočného stromčeka, ktorý sa nachádza na námestí oproti kostolu Chrámu narodenia pána. Hlavná svätá omša sa usporadúva 25. decembra o polnoci, aby tak priamo oslávili príchod spasiteľa na svet. V tento sviatok viaceré rodiny organizujú malú púť ku kostolu. Veľmi milou udalosťou je spojenie rôznych náboženstiev a kultúr. Na pochod sa pridávajú domáce moslimské rodiny, ale aj turisti z celého sveta, ktorí majú niekedy iné vierovyznanie. Po celodennom štúdiu v bazilike, v jaskyni a v okolí sa mnohí pútnici odoberú do františkánskeho kláštora, aby tu dočkali polnočnú svätú omšu. Hoci sú unavení, spať sa nedá. A už hodne pred polnocou odchádzajú do jaskyne, pretože katolíci majú vyhradené len niektoré hodiny k bohoslužbe, musia ešte čakať. Tým lepšie. Tichá jaskyňa akoby sa bola k nim rozhovorila. Pútnici čakajú na sväté omše - a dávno, dávno kedysi tu očakávala svätá dvojica prvú vianočnú noc.
Kto by tu nedal zapôsobiť na seba kúzlom najradostnejšieho mystéria? Na tomto posvätnom mieste, povedalo by sa v strede sveta, sa skláňajú v duchu hlboko nad jasľami, do ktorých sa znížila nekonečná božská Láska. Kto by tu nezaplesal radosťou s prorokom Izaiášom - starozákonným evanjelistom - nad tým, že priblížilo sa naše spasenie a že „ľud, čo chodil v tme, uzrel veľké svetlo“. Nech raduje sa hriešnik, lebo z tône smrti pozýva sa k odpusteniu. Nech dúfa pohan, lebo povolaný je k životu večnému! Otvorili sa nebesá a narodil sa z Márie dávno očakávaný Mesiáš. Boh nebol nikdy bližšie svetu a všetkému stvoreniu vôbec, keď to smieme tak čisto ľudsky povedať, ako práve v tejto posvätnej chvíli. Tu na dosah ruky, Pane, v tejto tmavej a chudobnej jaskyni, ktorú kresťanská zbožnosť zmenila na nepoznanie, postavil si svoj prvý trón Ty, ktorý si mal tak nesmierny program! Prišiel si detronizovať ducha sveta, čo zbožňuje len bohatstvo, hmotu. Ty si si vyvolil úplnú chudobu. Prišiel si detronizovať ducha sveta, ktorý holduje svojim náruživostiam, pôžitkárstvu a nečistote. Ty sám si volil najvyššiu čistotu: Tvoja Matka je Panna. Tvoj pestún Panic. Detronizoval si ducha sveta, ktorý holduje svojej prekrútenej vôli a pýche. Pri Tvojom príchode zem hlboko mlčí - nijaké vzrušenie, nijaké privítanie, nijaké slávobrány! Tu pred Tebou, vtelené Slovo, v hlbokej pokore kľačala sklonená Tvoja Matka Mária i Tvoj pestún Jozef a prežívali uprostred časných starostí nevýslovné slasti. Neponáhľali sa s tohto miesta, ostávali v jaskyni akoby ukrytí pred zvedavým zrakom ľudí, kým ich len nevyrušia z nadzemskej radosti prví klaňajúci sa. Najprv prišli sa pokloniť jednoduchí pastieri, prvotiny viery, aby sa stali hlásateľmi tajuplnej blahozvesti.
Pokiaľ si chcete z Betlehemu doniesť pekný suvenír, kúpte si nejaký výrobok z olivového dreva. Domáci majstri sú vynikajúci drevorezbári, ktorí sa špecializujú najmä na malé sošky a pomôcky do domácnosti z tohto dreva. Veľmi obľúbené sú malé betlehemy, ktoré zachytávajú príchod Ježiška na svet. Milé dni sa veľmi rýchle míňajú. Ako radi by tu pútnici ešte ostali, koľko vecí treba ešte vidieť, znova obzrieť, premyslieť! No, lúčia sa s týmito svätými miestami, s jaskyňou. Lúčia sa s bozkom na mramore pri striebornej hviezde a tým lúčia sa so všetkým. A keď z františkánskeho hospica odchádzajú smutní; skromný, ale pritom usmievavý brat im privoláva: Au revoir en Betlehem! Veru, s veľkou radosťou by sa vrátili - sem, kde po celý rok zaznieva vianočná melódia, kde pred nimi už milióny pútnikov zohlo svoje ustaté kolená odvtedy, keď zázračná hviezda prvý raz priviedla sem kráľovských pútnikov, do toho z najšťastnejších miest judských.
tags: #miesto #narodenie #jezisa