Vidieť detskú bitku v škôlke či škole je pomaly každodennou súčasťou profesie učiteľov. Rovnako tomu býva medzi súrodencami bežne aj doma, kde rodičia často vidia svoje deti, ako sa navzájom hádajú, kopú, bijú a nezvládnu svoje konflikty riešiť iným spôsobom. Nejedného rodiča však zaskočí a prekvapí, ak si niečo také dieťa dovolí voči nemu samému. Kopnúť mamu do členku? Udrieť otca po ruke? Tieto situácie vyvolávajú otázky pre mnohých dospelých: Prečo sa deti takto správajú? Čo je za tým, keď deti bijú, hryzú a kopú? A ako by mali rodičia reagovať na tieto náročné prejavy, aby podporili zdravý vývoj svojich potomkov a zároveň ochránili seba aj ostatných?
Prečo sa deti správajú agresívne? Od emócií k fyzickej komunikácii
Deti prežívajú denne koktail rôznych pocitov - dobrých i zlých. Občas ale nemajú slová na to, ako vyjadriť, čo cítia. Namiesto toho, aby nazvali veci pravým menom vo chvíľach, keď sa im niečo nepáči, sú unavené, chcú viac pozornosti alebo majú niečoho práve dosť, použijú päste. Snažia sa tak dať najavo, čo chcú alebo potrebujú. Ide o istú formu komunikácie, ktorou interagujú so svetom.
Okolo troch rokov je agresívne správanie u detí obzvlášť bežné. V tomto ranom veku žijú v akomsi svete fyzickej komunikácie, kde často chýbajú slová na vyjadrenie zložitých pocitov alebo potrieb. Keď dieťa dosiahne vek 4 až 7 rokov, je tiež často viditeľné správanie s agresívnymi prvkami, hoci s pribúdajúcimi jazykovými zručnosťami by sa malo postupne zlepšovať. Prejavy agresivity u detí majú svoje príčiny, ktoré je dôležité nájsť a porozumieť im. Klinická psychologička Laura Markham hovorí, že detská agresia často pochádza zo strachu. Hoci sa nemusí zdať, že sa dieťa má čoho v daný moment báť, dieťa nám svojím správaním ukazuje svoj strach.
Ako príklad si môžeme predstaviť všednú situáciu: tri alebo štyri deti sedia v dôvernej svornosti v pieskovisku a stavajú obrovský hrad. Mladá mamička sedí na lavičke kúsok od pieskoviska a užíva si prvú voľnú chvíľku počas horúceho letného dňa. Privrie oči, keď ju zrazu vytrhne zo sna prenikavý plač. Pozrie sa smerom do pieskoviska, podíde k nemu a nájde svojho syna s previnilým výrazom, kým sa trojročné dievčatko od susedov krčí od bolesti. „On mi zobral lopatku,“ vzlyká maličká a ukazuje na chlapca, „a keď som si ju chcela zobrať, tak ma pohrýzol.“ V skutočnosti je dosť nepríjemné, ak sa naše dieťa dostane do centra pozornosti takýmto neslávnym spôsobom. Ale netreba sa znepokojovať, ak sa takáto udalosť stane sporadicky. Deti predškolského veku sa hádajú často, ale ľahko sa aj opäť udobrujú. Venujte preto svojmu dieťaťu priestor a čas, aby ste pochopili jeho spôsob komunikácie. Je ale naozaj potrebné, aby ste deti viedli k správnemu pomenovávaniu a riešeniu problémov, pretože fyzická agresia nikdy nikomu nepomohla a nevyriešila žiaden problém či konflikt.
Keď dieťa udrie rodiča: Pokojná a láskavá reakcia ako základ bezpečia
Zostať pokojný v situácii, keď vás dieťa zámerne udrie po hlave autíčkom, kopne vás do členku alebo uhryzne do ruky, nie je úplne jednoduché. Bolesť nám vysiela signál, že sa máme nahnevať, zaútočiť fyzicky alebo zvýšiť hlas a brániť sa. Akákoľvek z týchto reakcií však nie je v danom momente dobrá ani pre jedného z nás. Je takmer isté, že situácia by nabrala ešte rýchlejší spád a končila násilím. Ak odpovieme agresiou, strach dieťaťa len vystupňujeme. Preto je dôležité, aby sme sa naučili, ako v danej situácii reagovať a nechať hnev odísť. Aby sme sa aj my sami naučili vybrať si vždy lásku a láskavo, hoci rázne, aj reagovali.
Malé deti nedokážu ovládať svoje správanie, keď sú pod vplyvom silných emócií. Táto schopnosť sa postupne rozvíja s vývinom nervovej sústavy. V zásade môžete počítať s tým, že pokiaľ dieťa do 6 rokov podľahne frustrácii, vybuchne do hnevu. To je úplne normálna reakcia. Ak sa na vás rúti rozzúrený malý tyranosaurus, nepomôže vám úplne uvažovať o emočných kartičkách. Najlepší spôsob, ako nastaviť dieťaťu v prípade útoku hranicu, je nastaviť ju fyzicky. Pretože hranica nie je niečo, čo ja poviem dieťaťu, aby urobilo (alebo nerobilo). Moju hranicu vymedzujem tým, čo ja urobím. Takže ja zachytím dieťaťu ruku, ktorá ma ide udrieť. Ak je dieťa pod nadvládou takzvaného plazieho mozgu, kde sídlia primitívne impulzy smerujúce k nášmu prežitiu, nebude vnímať vaše argumenty a vysvetľovanie. A už vôbec nebude schopné sa v tejto chvíli učiť, ako sa má správať. Ak chcete preto vyslať k nemu nejakú informáciu, urobte to čo najprimitívnejším spôsobom. To znamená, použite maximálne tri slová, ktoré jasne hovoria to úplne najdôležitejšie posolstvo: „STOP.“ Ideálne je, ak zvládnete vymedziť hranicu s kľudom, ale zároveň so sebaistotou, že situáciu máte pod kontrolou. Kdesi v hĺbke ste si vedomí toho, že dieťa to nerobí so zámerom vám ublížiť, ale preto, že jeho nervová sústava je ešte nezrelá, a preto impulz „zaútoč“ pochádzajúci z plazieho mozgu neprejde racionálnym filtrom prefrontálneho kortexu.
Šesť krokov, ako reagovať, keď vás dieťa udrie:
- Krok 1: Natiahnite ruku ako bariéru. Dieťa musí pochopiť, že úder nie je prijateľný voči žiadnemu dieťaťu, ale ani voči vám. Ak musíte zo situácie odísť, lebo ostať by bolo nebezpečné či už pre vás, alebo pre dieťa (ak hrozí, že vám rupnú nervy a na dieťa vyštartujete vy), radšej odíďte. Skúste to urobiť tak, aby bolo jasné, že neodchádzate s úmyslom dieťa ignorovať alebo odmietať. Ale že to robíte s úmyslom ochrániť seba či získať odstup a zregulovať svoje emócie. Svoj odchod môžete komentovať slovami: „Nenechám ťa, aby si do mňa kopal. Sadnem si tu vedľa a som tu pre teba, keď sa budeš potrebovať potúliť.“
- Krok 2: Pomenujte, čo vidíte. Pomenujte, čo práve vidíte. Dajte dieťaťu pri tom slovne jasne najavo, že vás to bolí a dôrazne ho upozornite, že ľudí nebijeme za žiadnych okolností. „Peťko, vidím, že si nahnevaný, no neviem, prečo ma udieraš. Bolí ma to a nepáči sa mi to.“ Pre mnohých rodičov môže byť tento krok náročný, pretože agresívne správanie dieťaťa spustí v nich reakciu hnevu. Na svoj hnev sa môžete bližšie pozrieť a naučiť sa s ním zdravo pracovať.
- Krok 3: Poskytnite dieťaťu možnosť na uvoľnenie nahromadenej zlosti. Dajte dieťaťu napríklad vankúš a povedzte mu, že pokiaľ si chce vybiť svoju zlosť, nech udrie do neho a nie do vás alebo súrodenca či iných detí naokolo. Prípadne nech poriadne dupe. Keď poskytnete dieťaťu alternatívu, vytvoríte tak bezpečie pre vás i deti naokolo. Samozrejme, dieťa by si nemalo na podobné alternatívy zvykať. Malo by sa postupne hnev naučiť regulovať konštruktívnym spôsobom.
- Krok 4: Pomenujte silné stránky. Oceňte dieťa za niečo, čo robí dobre. Samozrejme, najprv mu vysvetlite, prečo sa nezachovalo pekne a prečo sa takéto správanie nemôže opakovať. No hneď potom ho skúste za niečo oceniť. Ak dieťa rozhnevalo, že sa mu zrútila veža, ktorú stavalo, spomeňte mu napríklad, ako rýchlo ju dokázalo postaviť.
- Krok 5: Budujte u detí empatiu. Empatia je laicky povedané schopnosť vidieť, cítiť a počuť to isté, čo vidí, cíti a počuje druhá osoba. Znamená to chápať pocity druhého. Keď dieťa bije iné dieťa alebo vás, povedzte mu, prečo to nie je správne. Veďte ho k tomu, aby sa zamyslelo nad tým, ako sa asi človek oproti nemu cíti a čo prežíva. „Páčilo by sa ti, ak by ťa Janko vždy uhryzol do ruky, keď si zoberieš jeho hračku?“ Empatia je vlastnosť, ktorú dieťa bohato využije aj v dospelosti. No čím skôr sa uňho začne budovať, tým lepšie. Pri deťoch so sklonmi k agresivite je práca na empatii ešte dôležitejšia.
- Krok 6: Počúvajte ich. Bitie či hryzenie druhých môže byť spôsob, akým dieťa dáva najavo svoju moc, ale aj bezmocnosť. Zároveň netreba zabúdať, že je to istá forma komunikácie, ktorou interaguje so svetom. Venujte preto svojmu dieťaťu priestor a čas. Každé dieťa komunikuje iným spôsobom. Je ale naozaj potrebné, aby ste deti viedli k správnemu pomenovávaniu a riešeniu problémov.
Pod náporom náročných emócií dieťa potrebuje predovšetkým obnoviť pocit bezpečia, aby sa zase mohlo začať správať „normálne“. Ideálna je pre to vaša prítomnosť. Očakávať, že sa dieťa samo ukľudní a ešte si bude spytovať svedomie za nevhodné správanie, je scestné. Niekto odporúča dieťa v záchvate hnevu silno objať. Môžete to skúsiť, niekomu to môže vyhovovať. Dieťa môže prežívať záchvat hnevu tak nekontrolovane, že má akoby úplne odpojené ovládanie tela a vtedy mu môže pomôcť, keď mu tým stisnutím vrátime vnímanie a nadvládu nad končatinami. Útok na vás detskými ručičkami a nožičkami v záchvate hnevu nehovorí nič o vašich rodičovských schopnostiach ani o úcte, ktorú k vám potomok prechováva. Je pravdepodobné, že cítite v takom momente silný nápor emócií - strach (o to, čo z dieťaťa vyrastie, keď už ako štvorročný je to zúrivý agresor), bezmoc (z toho, ako si s takou situáciou poradiť), hnev (to sa vo vás prebúdza inštinkt ochrany svojej integrity, keď vás niekto napáda). To všetko je v poriadku. Môže to tak byť. A vy sa vedome môžete rozhodnúť reagovať nie pod vplyvom týchto emócií. Dobré je pripomenúť si, že dieťa vám to nerobí naschvál. Že samo prežíva náročné chvíle a nevie si poradiť s emóciami, ktoré zaplavili jeho telo. Potrebuje pomoc a vedenie od vás. Tak ho za jeho správanie nezahanbujte a nekritizujte. O správaní sa porozprávate neskôr. Teraz je na prvom mieste obnoviť spojenie medzi vami a pocit bezpečia.
Po odznení divokých prejavov hnevu dieťa najviac potrebuje naše prijatie. Prijatie môžeme vyjadriť svojou prítomnosťou, mlčaním, ponúknutím objatia, či zrkadlením jeho prežívania. Tu neexistuje univerzálny recept. Každé dieťa potrebuje iný dôkaz nášho prijímajúceho postoja. Jeden záchvat odoznel a prevencia ďalšieho záchvatu hnevu nastáva práve v tomto okamihu. Uchopte ho a porozprávajte si s dieťaťom príbeh. Príbeh o tom, čo sa práve odohralo medzi vami dvoma. Do príbehu vsuňte aj „hranicu“, ak ju považujete za nutné pripomenúť. A vsuňte doňho aj návod, ako nabudúce lepšie zvládnuť podobný hnev. Napríklad: „Ty si ešte chcel pokračovať v hre a ja som už nemohla. Bolo ti ľúto, že už končí. Až tak moc, že ťa to naštvalo, je to tak? Bol si tak strašne naštvaný, že tvoje telo chcelo búchať a kopať okolo seba. To ti ale nesmiem dovoliť. To ma bolí. Nechcem, aby si mi ubližoval. Keď cítiš tak veľký hnev, že sa ti chce okolo seba kopať, čo môžeš namiesto toho urobiť, aby si nikomu neublížil? Áno, môžeš dupať ako slon.“ Keď prechádzame týmto štvrtým krokom, telesný prežitok, teda záchvat hnevu, dostane racionálne obrysy, pomenovali sme ho slovami, udalostiam sme dali časovú a logickú štruktúru. V mozgu dieťaťa to vytvára obrovský učiaci sa proces. Tento krok bude ešte účinnejší, ak u neho využijete nejakú vizuálnu pomôcku, napríklad sadu plagátov na prácu s emóciami - Môj kľudný kútik.
Ako zvládať hnev s dieťaťom
Filozofické a Vedecké Hľadisko Fyzických Trestov: Prečo „Po Zadku“ Nepatrí do Výchovy
Diskusia o fyzických trestoch je na Slovensku, podobne ako v mnohých iných krajinách, stále živá a často kontroverzná. Koľko bitky znesie mama? Keď to deti testujú, treba mať silné nervy. Avšak, moderná psychológia a pedagogika sa čoraz viac zhodujú v tom, že fyzické tresty deťom neprospievajú a majú skôr negatívne dôsledky.
Legislatívny rámec a jeho úskalia
Fyzické tresty sú okrem Slovenska povolené napríklad aj v Taliansku a vo Veľkej Británii. Legislatíva dnes hovorí, že zakázané sú len neprimerané fyzické tresty. Nikde však nie je definované, kedy je trest ešte primeraný. Tento nedostatok definície vytvára obrovský priestor na subjektívny výklad, čo je pre Kláru Laurenčíkovú, špeciálnu pedagogičku a poradkyňu českej vlády, zásadný problém. Podľa nej je absurdné mlátiť deti len preto, že sú malé a že ich vnímame ako objekt, na ktorom si to môžeme skúšať. Ak je násilie na dospelom zásahom do jeho dôstojnosti, integrity a bezpečia, u dieťaťa to nemôže byť inak.
Argumenty proti: Pohľad špeciálnych pedagógov a psychológov
Klára Laurenčíková je zásadne proti fyzickým trestom. „Výskumy jasne potvrdzujú, že akékoľvek bitie deti vždy poškodzuje, zvyšuje ich agresivitu, náchylnosť na duševné choroby či závislosti. Preto svoje deti zásadne nebijem,“ uvádza. Priznáva, že aj ona sama raz zlyhala, keď jej syn vo štyroch rokoch vybehol na cestu. Strašne sa zľakla a capla ho po zadku. Syn sa k tomu, čo sa stalo, vracal aj neskôr, keď bol starší, a vnímal to ako zlý zážitok a nespravodlivosť. Laurenčíková mu dáva za pravdu, lebo naozaj šlo o nezvládnutie jej emócií. „Ak by ma môj muž udrel, čo len raz a v afekte, rozhodne by som si to pamätala veľmi dlho a vnímala by som to ako jeho obrovské zlyhanie,“ dodáva. Problém je, že ako rodičia často nemáme dobre vytvorené kompetencie, ako pracovať s vlastným stresom. Keby sme ich mali, aj takéto situácie riešime inak než impulzívne. V podstate opakujeme to, čo robili naši rodičia, keď sa zľakli a konali v strese.
Psychológ Mgr. Martin Šarkan, PhD., súhlasí. „Názor, že keď sa vzdáme výchovného ,po riti‘, budú z našich detí rozmaznaní nevychovanci, znie alarmujúco, ale skutočná disciplína nie je založená na sile a strachu. Dieťa nás bude dobrovoľne poslúchať len vtedy, keď si nás bude vážiť. A za mlátenie si nás rozhodne vážiť nebude. Navyše, každé dieťa príde skôr či neskôr na to, že bitku dostáva preto, lebo rodič je bezradný a nevie si poradiť. Neschopnosť rodiča, ktorý má byť múdrejší a nadhľadovejší, nie je práve hodna detského obdivu,“ hovorí.
Podľa Šarkana má plesnutie po zadku asi taký výchovný efekt ako čokoláda revúcemu decku v supermarkete. Ide len o dočasné riešenie. Je takmer stopercentne isté, že dieťa, ktoré sa po plesnutí upokojí, začne o chvíľu vyvádzať znovu. Rodič sa rozhodne dať mu zase na zadok, lebo prvýkrát to predsa výborne fungovalo, a vzniká kolotoč neposlúchania a trestania, do ktorého sa mnoho rodičov dá zatiahnuť. Telesný trest však poskytuje len kontrolu nad vonkajším správaním dieťaťa, vôbec ho neučí premýšľať o chybe, ktorú urobilo, a už vôbec neučí dieťa sebaovládaniu. Po bitke chápe len to, že prestať musí, až keď dostane na zadok. Navyše telesný trest trvá len pár sekúnd a väčšina detí ho uprednostní napríklad pred zákazom obľúbenej činnosti. Veľa detí si aj myslí, že keď raz na zadok dostanú, je všetko v poriadku a s rodičmi sú si „kvit“.
Argumenty „za“ a ich kritické prehodnotenie
Konzervatívec Roman Joch, exporadca českého premiéra Petra Nečasa, ktorý je teraz šéfom Inštitútu pre výskum práce a rodiny na Slovensku, uviedol vo viacerých rozhovoroch, že facka dieťaťu, ak chcete predísť katastrofe, je v poriadku. Príkladom je napríklad vybehnutie na cestu, snaha stiahnuť na seba zo sporáka vriaci hrniec a podobne.
Klára Laurenčíková s tým nesúhlasí. „Viem, kto je pán Joch, a myslím si, že to, čo považuje za logické, v skutočnosti logické nie je. Taká reakcia je len automatika, ktorá z nás vyskočí, lebo sami sme ako deti zažívali čosi podobné.“ Navrhuje paralelu: Ak ide po ulici s kolegyňou, ktorá telefonuje a vkročí na cestu, kde jej hrozí, že ju prejde auto, nikto ju neudrie. Namiesto toho ju chytí za ruku, zastaví a povie: „Pozor, ide auto.“ „Čo je pridaná hodnota bitia v takej situácii? Dieťa už je tak či tak vydesené z toho, čo sa stalo, a my mu potrebujeme ešte naložiť bitkou? Potom ho musíme upokojiť, lebo rozrušené a vydesené dieťa nevníma a racionálne argumenty ignoruje. Vtedy nemá zmysel ani nadávať mu, nieto ho udrieť. Až keď sa upokojí, môžeme s ním debatovať, prečo je dôležité pred vstupom na cestu pozrieť sa na obe strany a vykročiť, až keď žiadne auto nejde. Treba mu vysvetliť, kde urobilo chybu a že to mohlo mať také a také následky.“ Trénovať musíme tak dlho, až kým dieťa také situácie bezpečne nezvláda. Niektoré to zvládne v štyroch rokoch, iné možno až v ôsmich, nesmieme však povoliť.
Častý argument zástancov fyzických trestov znie, že „aj my sme boli doma mlátení za rôzne prehrešky, ale sme tu a sú z nás relatívne normálni ľudia.“ Mnohí tvrdia, že im facka v správnom čase pomohla. Laurenčíková reaguje extrémnou paralelou: „Mnohí prežili aj holokaust a iné príšerné situácie. To neznamená, že cítime potrebu zopakovať si ich len preto, že to niektorí prežili.“ Podľa nej existuje dosť dôkazov, že ak niekto zažíva v detstve fyzické tresty, ubližuje mu to aj v dospelom živote. Mnohí sú pre bitie v detstve limitovaní v spontánnom vyjadrovaní sa, v nadväzovaní zdravých medziľudských kontaktov. To, že niekto niečo prežil, vôbec neznamená, že mu to bolo užitočné a že je teraz v čomkoľvek schopnejší a spokojnejší. Zvláštne je vôbec riešiť, že násilie môže byť súčasťou výchovy.
„Samozrejme,“ hovorí Laurenčíková o tom, že intenzita a forma fyzických trestov zrejme ovplyvňuje výsledok. „Z toho však nijako nevyplýva, že čo len jediná facka je v pohode. Žiadny úder, akokoľvek jemný a dobre mienený, nie je v pohode. Vždy je to ponižujúci zážitok, ktorý zraňuje a zanecháva nejaké následky.“Navyše, štatistiky sú alarmujúce: až deväťdesiatštyri percent rodičov priznáva, že na svoje dieťa už zdvihlo ruku, sedemdesiat percent svoje deti pravidelne mierne telesne trestá a až strašných pätnásť percent trestá svoje deti neprimerane tvrdo. Jednoducho preto, lebo pár na zadok je silno zakorenenou, a nielen slovenskou, tradíciou.
Vedecké dôkazy o škodlivosti fyzických trestov
Faktom je, že neexistuje jediná štúdia, ktorá by preukázala, že deťom prospievajú fyzické tresty. Naopak, existuje množstvo výskumov potvrdzujúcich ich negatívny dopad. Jedna štúdia preukázala, že po zákaze fyzických trestov klesla agresivita chlapcov o 70 percent a u dievčat o 42 percent v piatich aj deviatich rokoch. Tieto a podobné štúdie jasne preukazujú, že neexistuje jediný vedecký dôkaz o tom, že bitie deťom v čomkoľvek pomáha.
Problém je aj v tom, že u každého to „trochu“ bitia vyzerá inak. „Myslím si, že aj capnutie je skôr o našej bezradnosti vedieť v tej chvíli využiť iné nástroje či zvládnuť vlastný strach a stres. Naším zážitkom je, že sa to tak robí, že je to normálne. Pridaná hodnota facky alebo capnutia sama osebe však v skutočnosti neexistuje,“ hovorí Laurenčíková.
Fyzické tresty majú aj vedľajšie účinky. Bitie dieťa sa cíti ponížené a automatická reakcia na fyzický trest je hnev a túžba po pomste. Navyše sa učí, že agresivita a násilie je prípustné riešenie konfliktov. Aby sa bitke vyhlo, začne klamať, len čo mu jeho rozum takúto možnosť ponúkne. V telesne trestanom dieťati sa zakoreňuje vedomie, že keď urobí niečo nesprávne, dostane ranu. Ak dieťa trestáme často, získa pocit, že robí všetko nesprávne. Takéto dieťa a neskôr dospelý človek sa cíti neisto a jeho sebadôvera nie je práve najvyššia.
Šarkan rozlišuje tri typy fyzického trestania:
- Impulzívny trest: Najčastejšie ho rodičia používajú u malých detí. Capnutie či výkrik je takmer reflexívny a automatický a nemá žiadny výchovný význam ani trvalý kladný vplyv. Väčšina detí si ho po krátkom čase prestane všímať a začne ho považovať za normálnu súčasť života. A ak sa mu znepáči, že mu kamarát na ihrisku berie vedierko, tresne ho automaticky tiež. Lenže mu to neprejde ako rodičovi a dieťa je absolútne zmätené. Dôvod na zmätok je aj fakt, že impulzívne trestanie je nepravidelné a závislé od nálady rodiča. Niekedy je decko bité za minimálny prehrešok a inokedy by mu prešla takmer aj bratovražda. Vážny dôsledok impulzívneho trestania je aj to, že potreba trestov vzrastá s pribúdajúcim vekom dieťaťa. Deti trestané impulzívne poslúchajú len v prítomnosti rodičov, lebo vedia, čo ich čaká. Ak je však rodič v nedohľadne, sú takmer nezvládateľné. Reagujú len na vonkajšiu kontrolu, žiadnu vnútornú nemajú.
- Trestanie v hneve: „Je najškodlivejšie a najrozšírenejšie. Vytvára veľmi silné negatívne emócie vo vás aj v deťoch. Dieťa vami opovrhuje, lebo vidí, ako strácate nadhľad a sebakontrolu, bojí sa vás a stráca vo vás dôveru. Učí sa, že v hneve sa môže konať hrubou silou a netreba sa ovládať, lebo sa neovládate ani vy. Často býva výrazom rodičovskej pomstychtivosti. Dlho sa ovládate, až vybuchnete. Vtedy existuje reálne nebezpečenstvo, že dieťa zraníte alebo ponížite. Hrozné zistenie s možnými ďalekosiahlymi následkami pre dieťa je, že je pre vás zdrojom frustrácie,“ varuje psychológ.
- Premyslené trestanie: Niektorí rodičia trestajú premyslene a plánovite. Upozornia svoje dieťa, že za také a také správanie príde fyzický trest a svoj sľub dodržia. Takýto spôsob fyzického trestania spôsobuje najmenšie škody, má však aj mnohé úskalia. Je to fyzický trest a sám osebe je vzor negatívneho správania. Dôležité je potrestať dieťa v pokoji. Nesmiete sa nahnevať, že aj napriek vášmu varovaniu napríklad nadávalo, lebo už trestáte v hneve. Ďalšia slabina je, že nie vždy budete mať chuť a náladu avizovaný trest uskutočniť a nedôslednosť sa nevypláca. Jednoduchšie je naplánovať si aj pochvaly a odmeny, oboznámiť s nimi dieťa a k výchovnému „po riti“ sa uchyľovať čo najmenej.
Ako zvládať hnev s dieťaťom
Dlhodobé dôsledky telesných trestov na vývin dieťaťa a jeho budúcnosť
Fyzické tresty detí v nich zanechávajú komplexy. Ich výsledkom je to, že minulá agresia, teda fyzické tresty dieťaťa, vyvoláva stálu agresiu v dospelom veku. Myšlienka dospelého človeka, ktorého v detstve bili, podvedome znie asi tak:
- Narušenie osobných hraníc a „ja“. Akýkoľvek fyzický náraz, ako je napríklad jedno vyťahanie za ucho, sotenie, facka, séria úderov, použitie opasku atď., to všetko je porušením osobnostných hraníc dieťaťa. Vnútorné „ja“ takého dieťaťa je narušené, ponižované a dokonca pošliapané. Kto z neho vyrastie? Človek závislý na názoroch druhých, ktorý si berie cudzie slová príliš blízko k srdcu.
- Deštrukcia „základnej dôvery vo svet“. Dôvera v rodine sa môže vybudovať, ale rovnakým spôsobom sa môže zničiť tvrdými výchovnými metódami. To všetko negatívne ovplyvňuje socializáciu dieťaťa a jeho budúcu sociálnu rolu, jeho akékoľvek myslenie. Dieťa sa stáva neistým, agresívnym.
- Absencia rešpektu, len strach. O akomkoľvek rešpekte a porozumení nemôže byť ani reči. Strach je jediná vec, ktorá sa dosahuje násilím. Navyše strach nepomáha deťom učiť sa a rozvíjať sa. Dieťa, ktoré má strach, nemôže normálne absorbovať informácie, pretože je zamerané na očakávanie trestu od rodičov. Dokonca je pre takéto dieťa ťažké hrať sa s inými deťmi. Strach plodí strach. Deti vyrastajú skryté a s rodičmi nič nezdieľajú. Za čo? Zrazu im vylepia. Opýtajú sa sami seba: Aj za „toto“?
- Učenie sa zo strachu, nie z vôle. Dieťa sa môže po facke prestať hrať na tablete a sadnúť si na hodiny, no neurobí to z vlastnej vôle, ale len zo strachu z fyzického násilia. Nevzbudzuje to v dieťati túžbu učiť sa, nevysvetľuje mu, prečo je také dôležité získavať vedomosti, ale naopak, pestujete v ňom nenávisť k matematike či hre na klavíri.
- Výchova agresora. Fyzickými tresty vychovávajú agresora. Príklad je jeho budúcim modelom komunikácie so všetkým okolím. Dieťa, ktoré čelí agresii rodičov, dospeje k záveru, že všetky zložité situácie treba riešiť silou, agresiou a zastrašovaním. Pretože iným spôsobom nevie nič iné robiť.
- Ponižovanie a iskrivanie viny. Fyzické týranie je ponižovanie. Vo všeobecnosti sa dieťa učí kontaktovať svet cez rodičov. Ak je rodina agresívna voči dieťaťu, a akýkoľvek výprask je agresia, čo potom potom môže očakávať od vonkajšieho sveta? Je jasné, že to tak má byť. Svet je zlý a ja si zaslúžim tento hnev, pretože som taký zlý.
- Strata zmyslu pre realitu a začarovaný kruh. Dieťa, ktoré rodičia vychovávajú s použitím fyzickej sily, stráca zmysel pre realitu, keďže žije v hneve, strachu a túžbe po pomste. Často sa takéto deti mstia svojim rodičom na vlastných deťoch. To znamená, že rodičia svojim konaním kazia život nielen svojmu dieťaťu, ale aj budúcim vnúčatám. Tu môže vzniknúť začarovaný kruh. Zúfalí ľudia robia zúfalé veci a násilie plodí ďalšie násilie. Nik nemá kapacitu ukladať si tie napätia v sebe až do konca života, každý potrebuje občas vybuchnúť a vyventilovať sa. Keď zjete pokazené jedlo, dostanete hnačku, lebo to musí ísť von. V dôsledku toho si potom dieťa kazí svoj obraz v očiach susedov, v škôlke s učiteľmi aj deťmi, staršie deti to bežne kompenzujú toxickým obsahom na internete a sociálnych sieťach, drogami, útekmi z domu. Jednoducho hľadajú únik, za čo často nasledujú ďalšie tresty. Mizerné detstvo človeka prenasleduje.
Najhoršie sú na tom deti z rodín, kde hlavným komunikačným prostriedkom je práve násilie. Vyrastajú z nich ťažko traumatizovaní jedinci s veľmi komplikovaným životom. Trápenie a citová deprivácia v detstve zároveň významne zvyšujú riziko rozvoja duševných chorôb a sú aj dôvodom mnohých somatických ochorení. Dieťa, ktoré zažíva ponižovanie, bitie a permanentnú nestabilitu, nemá šancu vyrásť vo vyrovnaného a funkčného človeka s dobrým postojom k sebe samému, k druhým a k životu celkovo. Jeho mozog sa vyvíja odlišne od mozgov zdravých detí. Pre také deti je extrémne dôležité, ako sa tvári učiteľ v škole, aké používa gestá, tón a silu hlasu. Množstvo pre nás bežných podnetov môže byť pre ne ohrozujúcich. Môže spúšťať poplašný systém, ktorý velí „zaútoč alebo uteč“. Poznáme konkrétny prípad chlapca, ktorý zažíval veľkú úzkosť a paniku cez prestávky v škole, keď si ostatné deti prinášali do triedy plechovky s nápojmi z automatu. Môže sa zdať, že ide o extrémny príklad, máme však dáta o tom, že každé desiate dieťa v triede má skúsenosť s násilím v rodine. V Česku vyrastá viac ako osemtisíc detí v ústavných zariadeniach, 100-tisíc detí v nestabilnom bývaní či v sociálne vylúčených komunitách. Na prvý pohľad zvláštne reakcie detí - ako v prípade chlapca, ktorý mal paniku z otvárania plechoviek spolužiakmi - môže spúšťať množstvo podnetov. Deti, ktoré nevyrastajú v bezpečí a nemajú naplnené svoje vývojové potreby, sa často prejavujú neštandardne. Môžu byť výrazne tiché, apatické, odpojené. Reagujú pre nás nepochopiteľne, často rušivo a nepríjemne. Pracovať s nimi môže byť náročné, lebo najskôr treba porozumieť príčinám ich reakcií. Z kontrol českej školskej inšpekcie vieme, že školy sa často uchyľujú len k mechanizmu odmien a trestov. Žiakov s problémovým správaním majú tendenciu vnímať ako homogénnu skupinu neposlušných detí. Dieťa, ktoré doma trpí, potrebuje stabilitu, podporu a pochopenie - zrozumiteľné hranice, predvídateľný rytmus dňa, štruktúru a najmä bezpečný vzťah. Potrebujeme vzdelávanie učiteľov, ale i ďalších pomáhajúcich profesií zamerať na tematiku detského duševného zdravia a vývojových tráum a zároveň podporovať multidisciplinárnu spoluprácu. Ukazovať konkrétne overené metódy práce, zlepšovať podmienky, v ktorých učitelia aj podporné profesie pracujú.
Cesty k nenásilnej výchove: Efektívne stratégie a prevencia agresivity
Keď to deti testujú, treba mať silné nervy. Fyzické tresty sú predovšetkým slabosťou, a nie silou rodičov. Dnešná doba ponúka rodičom obrovské množstvo možností, ako sa vzdelávať v oblasti efektívnej výchovy, bez toho, aby sa uchyľovali k násiliu. Existuje veľké množstvo kníh, seminárov, článkov či výchovných portálov, kde sa rodičia môžu dozvedieť o najúčinnejších výchovných metódach.
Alternatívne metódy nastavenia hraníc
Namiesto bitky existujú účinné a nenásilné spôsoby, ako nastaviť deťom hranice a viesť ich k správnemu správaniu. Rodičia by sa mali snažiť o dôslednosť a jasnú komunikáciu.
- Zákaz obľúbenej činnosti: Pre predškolákov predstavujú poklady ich hračky, pre školákov je to počítač, telka, play station. Zakážte deťom ich obľúbenú aktivitu na presne vymedzený čas a zákaz dodržte! Nedávajte deťom domáce väzenie, držať dieťa pod zámkou a nepustiť ho na vzduch nie je múdre. Ak však vaše dieťa miluje ponevieranie po vonku, futbal s kamarátmi, zakážte mu ho a na prechádzku s ním choďte vy sami.
- Odobratie vreckového: Ak máte so svojím školákom zavedené vreckové, môžete sa dohodnúť, že za prehrešok, o ktorom dieťa vie, že prehreškom je, príde o svoje, napríklad týždenné vreckové. Nesmiete mu ho však vyplatiť na budúci týždeň, ak bude poslušné. Dôslednosť je základ účinného trestu. Len dodržaním svojho slova dieťa naučíte správne sa rozhodovať.
Model Pozitívneho rodičovstva (Triple P) a jeho kroky
Zachovať pokoj, keď vás vaše dieťa udrie alebo poškriabe, je ťažké. A predsa je to práve vaša pokojná a dôsledná reakcia, ktorá mu pomáha naučiť sa, čo je správne správanie. Ak máte doma malé dieťa (1-4 roky), ktoré bije, škriabe alebo sa správa agresívne, nie ste sami. Dobrou správou je, že s využitím pozitívneho rodičovstva (Triple P) môžete zvládnuť aj tieto náročné situácie - bez trestov, kriku a pocitov viny.
Prečo deti bijú a škriabu? Malé deti nemajú ešte dostatočne vyvinuté zručnosti na vyjadrovanie emócií slovami, na ovládanie hnevu alebo frustrácie, ani na riešenie konfliktov. Preto niekedy používajú ruky, keď sú nahnevané alebo preťažené, chcú niečo získať (hračku, pozornosť) alebo nevedia, ako inak komunikovať.
Čo môžete urobiť: 5 krokov podľa Triple P
- Zastavte správanie hneď a pokojne: Keď dieťa udrie alebo škriabe, znížte sa na jeho úroveň. Chyťte jemne jeho ruky a pozrite mu do očí. Pokojne, ale pevne povedzte: „Stop. To bolí. Takto sa nerozprávame.“ Reagujte hneď, ale bez kriku alebo hnevu. Dieťa sa učí najmä z vášho tónu.
- Ukážte, čo má urobiť namiesto toho: Malé deti potrebujú konkrétne návody, nie len zákaz. „Keď niečo chceš, ukáž prstom.“ „Môžeš povedať: mama, pomôž mi.“ „Keď si nahnevaný, skús zatlačiť ruky k sebe, nie biť.“ Deti potrebujú vedieť, čo môžu urobiť, nielen čo nemajú.
- Pomenúvajte emócie a učte ich rozoznávať: Deti často bijú, lebo nevedia vyjadriť, čo cítia. Pomôžte im slovami: „Vyzeráš nahnevaný.“ „Je ti ľúto, že ti zobrali hračku.“ „Chceš, aby si bol na rade.“ Keď dieťa naučíte pomenovať emócie, postupne sa naučí riešiť konflikty slovami.
- Buďte dôslední - zakaždým rovnako: Ak dieťa niekedy za bitku dostane hračku a inokedy nie, učí sa, že bitka niekedy funguje. Preto vždy zabráňte fyzickému správaniu, vždy pomenujte, čo sa deje, a vždy ponúknite inú možnosť. Deti potrebujú jasné, predvídateľné hranice - vtedy sa cítia bezpečne a učia sa rýchlejšie.
- Chváľte želané správanie: Zamerajte sa viac na to, čo robí dobre, než na to, čo robí zle. „Páčilo sa mi, že si sa spýtal namiesto toho, aby si bil.“ „Super si čakal, to je veľká vec.“ „Ďakujem, že si použil slová.“ Pozitívna pozornosť posilňuje správanie, ktoré chcete vidieť častejšie.
Čo nerobiť - podľa Triple P
- Nekričať, nebiť, nevyhrážať sa: Deti sa učia napodobňovaním - ak zažívajú krik a bitku, reagujú rovnako.
- Nevysvetľovať dlhé vety počas výbuchu: Počkajte, kým sa dieťa trochu upokojí, potom hovoríte.
- Netrápte sa vinou: Každý rodič zažíva krízové momenty. Záleží na tom, čo spravíte nabudúce.
Prevencia agresívneho správania a budovanie emocionálnej inteligencie
Mnohým záchvatom hnevu sa dá predísť tak, že uznávame dieťaťu jeho pohľad na situáciu a právo na hnev. Pri výchove denne narážame na situácie, kedy dieťaťu niektoré veci nechceme dovoliť a vyvolá to uňho nespokojnosť. Tá potom vedie k frustrácii a tá ľahko vyústi do hnevu. Ak mu ale hranice určujeme pevne, a zároveň s pochopením a uznaním jeho pocitov, emócie dieťaťa nemajú tendenciu vybublať do veľkých záchvatov hnevu. Sú totiž uznané, a to je to hlavné, čo emócia potrebuje. Byť videná, prejsť telom. Ak naopak neuznávame pohľad dieťaťa a zákazy mu komunikujeme štýlom „takto to bude a nerev kvôli tomu, lebo ti dám dôvod“, tak emócie potláčame a dieťa sa s tým bude vyrovnávať dvoma najčastejšími cestami: vzdorom (ku ktorému patrí aj to, že nám ten hnev bude ukazovať v tej najsilnejšej podobe) alebo otočením hnevu dovnútra.
Niekoľko preventívnych tipov, ktoré vám uľahčia každodenný život:
- Udržiavajte denný režim: Deti zvládajú emócie lepšie, keď vedia, čo ich čaká a čo môžu očakávať.
- Znižujte nároky v náročných chvíľach: Unavené alebo hladné dieťa potrebuje viac podpory a menej výziev.
- Doprajte dieťaťu priestor na pohyb a vybitie energie: Fyzická aktivita pomáha deťom spracovať prebytočnú energiu a emócie.
Pamätajte: Dieťa, ktoré bije, nie je zlé. Je to dieťa, ktoré bojuje s prežívaním silných emócií, ktoré nevie spracovať. Ako rodičia máme zodpovednosť naučiť ich lepšie spôsoby komunikácie a riešenia problémov, budovať v nich empatiu a sebadôveru a poskytovať im bezpečné a podporné prostredie, v ktorom môžu vyrásť vo vyrovnaných a funkčných dospelých.
